manga_preview
Město beze mne 14

Nádoby 05 – Aká tvrdá je vypálená nádoba?

img564postprod-mini.jpg

Pach spáleniska pomaly prekrývala vôňa čerstvo opracovaného dreva. Už sa jasne začínali rysovať priestory novej rezidencie. Bude vyzerať podobne, ale predsa inak. Nech už ju postavia akokoľvek, ostane jej v pamäti táto vzdušnosť novostavby, jej budúceho domova. Už bolo presne vidno, kde bude mať izbu ona ... a Fugaku. Mikoto pri pomyslení, že čo nevidieť bude musieť spávať v spoločnej izbe s Fugakom striaslo. Od toho dňa s ním bola v jednej miestnosti iba párkrát napriek tomu, že bol dočasne ubytovaný v hosťovskej izbe u jej rodičov. Našťastie netrval na tom, aby spali spolu, keď vyjadrila prianie nocovať vo svojej starej izbe. Schválne vstávala k raňajkám neskoro, keď už Fugaku v sprievode jej otca odišiel na policajnú stanicu. Akurát včera sa však akosi prerátala a zastihla oboch ešte doma, pri raňajkách a už nemohla cúvnuť. Ani jeden jej nevenoval pozornosť.
Jej otec práve nadšene hovoril o nejakom prielome vo vyšetrovaní jedného z prípadov a Fugaku sa pri tom tváril ... skoro by sa dalo povedať, že spokojne. Na počudovanie ju viac ako otcov dlho očakávaný prielom zaujal skôr ten Fugakov výraz. Ako by bol úplne normálny člen ich rodiny.
„Ale však aj je,“ opravila sa zároveň. Asi sa dívala nezvyčajne dlho, pretože na ňu Fugaku pozrel a ona rýchlo odvrátila zrak a povedala, že sa necíti dobre a nevládze raňajkovať, na čo sa vrátila do izby.
Svoj nerozvážny čin však vzápätí oľutovala. Hneď totiž prišla za ňou do izby jej ustarostená matka, zaujímajúc sa, čo jej je a krátko na to prišiel aj otec s tým, že mu Fugaku povolil ostať doma dlhšie, zatiaľ, čo sám pokojne odišiel do práce. Nie, toto skutočne nechcela. Obzvlášť nie teraz, keď mal jej otec na dosah vyriešenie jedného z prípadov. A k tomu starosti matke, ktorá išla uvariť liečivý čaj, po ktorom by mohla zjesť niečo ľahšie.
„Ako vychádzaš so svojím manželom?“ opýtal sa jej otec, keď osameli.
„Zvykáme si na seba,“ odvetila rozpačito. Všimol si snáď niečo? „Ktorý prípad si vyriešil?“ opýtala sa jednak z úprimnej zvedavosti a jednak v snahe zmeniť tému.
„Vyriešený ešte rozhodne nie, no je tu šanca, že objasním podozrivú smrť Uchihu Setsunu,“ usmial sa sebavedome. „Ale nič nie je samozrejme isté,“ dodal rýchlo. „Požiadal som Fugaka-dono o sprístupnenie niektorých materiálov a až z nich vysvitne, či mám pravdu, alebo ide iba o ďalšiu slepú uličku.“
„Materiály, ku ktorým nemáš prístup ani ty ako vyšetrovateľ? Aké máš podozrenie?“
„Nechaj sa prekvapiť! Zajtra sa všetko dozvieš, hlavne sa dovtedy uzdrav,“ žmurkol na ňu a Mikoto sa vrátili výčitky za to, čo urobila.
Nasledujúce ráno opäť vstala až po tom, ako jej otec a Fugaku odišli do práce. Nemajúc nič lepšie na práci sa išla pozrieť ako napreduje stavba jej nového domova. Najhrubšie práce už boli hotové, práve sa vykladal materiál na zastrešenie.
Čo nevidieť bude musieť znova opustiť rodičovský dom a naplno sa ujať role Fugakovej manželky. Nakúpila pár vecí, o ktoré ju matka požiadala a vydala sa naspäť domov. Matku našla sedieť v kuchyni pri stole s tvárou ponorenou v dlaniach. Nezareagovala na jej príchod, ani neodpovedala na pozdrav. Mikoto zložila tašky a s klíčiacimi obavami sa posadila oproti nej.
„Toľko pracoval dňom i nocou, kým konečne dospel k nejakému výsledku,“ ozvala sa jej matka skôr, ako sa mohla Mikoto na čokoľvek opýtať. „Však si sama bola svedkom, ako s ním bol pán Fugaku spokojný. Dnes ho dokonca cestou z práce sprevádzal samotný vodca.“
Otec je už takto skoro doma z práce? Bolo jeho vyšetrovanie nakoniec natoľko úspešné, že... Než by dokončila myšlienku, matka zdvihla hlavu a Mikoto zbadala, že plakala. Mechanicky preložila niekoľko vecí ležiacich na stole z jednej strany na druhú a neprítomne uprela zrak na stolovú dosku. Stalo sa ešte niečo iné?
„Ty vieš ako som sa bála, čo s ním spravia jeho nové povinnosti a ako sa v nich zo dňa na deň viac strácal,“ zašepkala. „Viem, mala si starosť, či je možné tie prípady vôbec vyriešiť.“
„Ale teraz to už snáď nebude...“ začala Mikoto neisto.
„Teraz už nebude,“ rozplakala sa jej matka a už nie a nie prestať.
Mikoto sa zodvihla a zamierila do otcovej pracovne. Už na začiatku chodby jej udreli do očí dokorán otvorené dvere. Vo vzdialenosti troch krokov zazrela spadnutú tácku a vzápätí jej udrel do nosa pach čaju rozliateho na podlahe. Tá intenzívna vôňa takmer prekryla ďalší znepokojivý pach. Prehliadnuc rozbitú šálku nazrela do izby a bolo všetko jasné.
Pred telom jej otca ležal biely hárok papiera, ktorého dolný okraj do seba ešte stihol vpiť trocha krvi, kým vychladla. Na ňom úhľadne napísané: JE MI TO TAK ĽÚTO
A ešte niečo.

Čo jedným začína, deviatimi končí.
„Raz už táto veta padla v súvislosti s niekoho úmrtím,“ ozvala sa Kushina nakúkajúca ponad Mikotin chrbát. Prekvapená Mikoto narýchlo schovala papierik, na ktorý si zapísala tú vetu a prudko sa otočila. Kedy sa k nej stihla Kushina priplichtiť? Iste, bola trocha rozhodená z toho, čo prežila, ale predsa ... no moment, čo to Kushina hovorila?
„Aké úmrtie?“
„Neviem,“ pokrčila Kushina plecami a ukázala prstom na seba, „to len lišiak hovorí.“
Kyuubi, prebehlo Mikoto hlavou. No jasné, veď bol dlhé roky zapečatený do Mito, jednej z najvyššie postavených osôb v Konohe. A zjavne vníma všetko to, čo jeho jinchuuriki.
„Čo o tom všetkom vie?“
„Netuším. Nechce to prezradiť, kým ho neuvoľním, no každý mi vždy prízvukuje, aby som to v žiadnom prípade nerobila. Ani tvoj otec nechcel, aby som to urobila, keď si lišiak na tvojej svadbe tiež kládol túto podmienku. Vraj na to príde iným spôsobom.“
„Môj otec? Na svadbe?“ zalapala Mikoto po dychu. Počas hlavného obradu letmo zachytila, ako diskutuje s penzionovanými členmi polície, no že do toho zatiahol aj Kushinu bolo desne trápne. „Na čo sa pýtal?“
„No,“ zamyslela sa Kushina, „ja už presne neviem. Išlo o nejakého Uchihu.“
„Setsuna Uchiha?“ opýtala sa Mikoto a Kushina po krátkom zaváhaní prisvedčila. Mikoto znova vytiahla papierik a zadívala sa naň. Ak jej otec v poslednej dobe intenzívne pracoval na prípade Setsunovom prípade a samovraždu spáchal zjavne v súvislosti so svojou prácou, tak tá veta by mohla mať súvis práve s týmto prípadom. Veď aj Kyuubi tvrdí, že súvisí s niekoho smrťou. Ten iný spôsob, ako sa dostať k informáciám musel byť tajný dokument, ktorý mu mal sprístupniť Fugaku. Čo v ňom našiel? Ak nie to, čo hľadal, nemohol sa znova pokúsiť získať potrebnú informáciu od Kyuubiho? Ak pátranie zlyhalo, prečo napísal práve tú nič nehovoriacu vetu? Alebo sa niečo predsa len dozvedel? Nie, to predsa nedáva zmysel.
„Nemôžu byť nejaké indícia vo vyšetrovacom spise, ktorý tvoj otec spomínal?“ zaujímala sa Kushina.
„Polícia spisy zobrala naspäť do archívu, nemám oprávnenie dostať sa k ním,“ odvetila Mikoto. Iste mohla by skúsiť požiadať Fugaka o výnimku, ale tá predstava jej bola proti vôli. Nakoniec, keď jej otec žiadal o výnimku, skončil...
„Lišiak hovorí, že ti prezradí príčinu smrti tvojho otca a pomôže ti pomstiť ju,“ tlmočila Kushina, „ale ... ehm, máš ma vraj uvrhnúť do genjutsu a prinútiť ma...“
V Mikotinych očiach sa zaleskol Sharingan a schmatla Kushinu za ruku.
„Chceš ma vydierať, ty monštrum?“ skríkla na ňu.
„Ja, ja iba sprostredkujem, čo hovorí,“ zaupela Kushia a snažila sa uvoľniť Mikotina zovretie.
„Prepáč, to som nechcela,“ ospravedlnila sa Mikoto a pustila ju. Toto je bezvýchodisková situácia. Nemôže dosiahnuť na Kyuubiho bez toho aby ublížila Kushine a cenou za jeho pomoc by bolo ublíženie Kushine. Bez akejkoľvek záruky, že to čo vie jej bude skutočne niečo platné.
„Ja myslím, že viem, ako ti pomôcť,“ prerušila nakoniec Kushina trápne mlčanie.

„My už tú zložku zajtra zaradíme na právne miesto,“ súril Yashiro, keď videl, že sa Mikoto príliš obzerá po archíve. „Stačí ju položiť na stôl. V presnej logiky rozmiestnenia spisov majú prehľad iba zasvätení,“ neodpustil nepatrné si podpichnutie navzdory Fugakovej prítomnosti.
Položila teda zložku a pri dverách sa obrátila k Fugakovi.
„Ďakujem Vám, že mi bola udelená výnimka a mohla som osobne vyhotoviť spis pre samovraždu môjho otca. Vždy sníval o tom, že raz budem pracovať na polícii a riešiť prípady. Snáď bude takto jeho duša spokojnejšia.“
„To nestojí za reč,“ mávol rukou Fugaku a oznámiac, že príde z práce až neskoro večer sa pobral do svojej kancelárie. Mikoto prebehlo hlavou, či to nerobí pre to, aby ju nemusel ísť k ním domov v jej sprievode, ale teraz jej to bolo jedno. Vlastne jej to celkom vyhovovalo.

Po odchode z policajnej stanice si to namierila rovno na miesto, kde sa mala stretnúť s Kushinou. Tá už ju tam netrpezlivo čakala spolu s nejakým strapatým chlapcom, ktorému sa motalo okolo nôh šteňa.
„Ahoj Kushina, vidím, že si stretla kamaráta venčiaceho psa. Tak si teda vyrazíme na ramen?“
„Je to moja spolužiačka Tsume,“ predstavila Kushina svoju spoločníčku, na čo sa tá začala hrdelne smiať potvrdiac, že značky klanu Inuzuka nemá na lícach len tak na parádu. „Bude mojou asistentkou, keď sa stanem Hokage, takže pred ňou môžeme otvorene hovoriť.“
„O tomto nebola reč,“ hnevala sa Mikoto. „Už tak je tvoj plán riskantný, nemôžeš do toho zaťahovať ešte ďalších. Malo to byť tajomstvo.“
„Veď aj je,“ opáčila sa Kushina. „A bez Tsume by sme mali iba malú šancu nájsť ten spis dostatočne rýchlo. Alebo snáď vieš, kde sa nachádza?“
„Nie, neviem,“ priznala Mikoto neochotne a došlo jej, prečo Kushina chcela, aby priniesla nejaký otcov osobný predmet. Jeho pach bude na spise dostatočne intenzívny, aby ho mohli relatívne rýchlo nájsť a zmiznúť odtiaľ. Získaný čas by vyvážil cenu zasvätenia ďalšej osoby, len nakoľko možno tejto Tsume dôverovať?
„Ale už viac ľudí o tom nevie, však?“ opýtala sa, keď podávala Tsume otcov hrebeň.
„Vlastne už iba ja,“ ozvalo sa jej za chrbtom. Mikoto kútikom oka zazrela blonďavé dievča, ... vlastne nie, bol to chlapec. Ten Kushinin tajný ctiteľ. Čo ten tu...
„Prepáč, ale Minato tak akosi prišiel na to, čo chystáme, tak som ho pribrala,“ vysvetľovala Kushina. „Podľa toho, ako si bude počínať na našej misii, si rozmyslím, akú mu dám ako Hokage funkciu.“
„Žiadna misia nebude,“ prehlásila Mikoto rozhodne. „Toto si už prehnala, Kushina.“ Akokoľvek túžila zistiť, čo je v pozadí smrti jej otca, nemohla pre to riskovať bezpečnosť Kushiny a jej androgénnych kumpánov. Už keď išlo iba Kushinu to bolo dosť bláznivé.
„Vidíš? Ja som hovorila, že máme toho sliediča odpratať,“ obrátila sa napaprčená Tsume ku Kushine a veľavravne si prešla rukou cez hrdlo. Kuromaru súhlasne štekol a zavrčal na Minata.
„Prepáč, ale teraz už to nevzdám, ´ttebane,“ prehlásila Kushina a zložila pečať. Minato a Tsume k nej pohotovo pristúpili a chytili sa jej.
„Nesmieš...“ skríkla Mikoto, ale už ich nebolo. Ostal iba prekvapený Kuromaru, ktorý sa práve škriabal za uchom a nestihol priskočiť k Tsume.

„Nechali sme tam Kuromara,“ pohoršovala sa Tsume. „Musela si skočiť bez varovania?“
„Pssst,“ tíšil ju Minato, zatiaľ čo zažal lampu a rozhliadal sa po miestnosti. „Sme už v policajnom archíve, niekto by nás mohol začuť.“
Kushina sťažka lapala po dychu. Hiraishin ju stál viac síl, ako si myslela. Nebola si istá, či by to zvládla aj a Kuromarom a keby sa jej stihla dotknúť Mikoto, celkom iste by jutsu prekazila. Plán zatiaľ, až na drobné detaily, vychádzal výborne. Mikoto pod zámienkou uloženia spisu o samovražde jej otca prepašovala do archívu pečať a kým Tsume nájde po pachu hľadané spisy, Kushina nazbiera čakru na spiatočnú cestu. Bude to brnkačka.
Vtom zaštrngal v zámke dverí kľúč a kým sa otvorili, Minato zahasil lampu a všetci sa poukrývali, kde len mohli. Vošiel niekto s lampou a začal prehliadať chodbičky medzi regálmi. Po chvíli zastal pri stole, pod ktorým sa skrývala Kushina. Snažila sa čo najviac stlmiť dych a keby vedela, tak hádam aj tlkot srdca. Odhalil ju snáď. Možno by sa jej podarilo hneď skočiť naspäť k Mikoto, ale to ju natoľko vyčerpá, že sa dnes už nebude vládať vrátiť po ostatných. Uviazli by tu a skôr, či neskôr by ich našli. Muž pri stole s hrmotom položil lampu na stôl. Kushina sa pri tom zvuku mimovoľne strhla a vtedy si uvedomila, že stojí na vytŕčajúcom prameni jej vlasov. Takto by zrejme nevedela skočiť, ani keby chcela a čo je ešte horšie ten muž by si pri akomkoľvek pohybe mohol uvedomiť, že na niečom stojí. Zatiaľ ako by si len listoval spis, ktorý bol položený na stole.
„Tak, našiel si tam niekoho?“ ozval sa niekto spoza dverí posmešne.
„Nie,“ zabuchol muž pri stole spisový obal a zodvihol lampu. „Všetko je na svojom mieste, len na stole je jeden spis, čo ešte nemá číslo.“
„To je v poriadku, zajtra sa už o to niekto postará,“ ozval sa znova hlas spoza dverí a muž s lampou náhlivo vyšiel a zamkol za sebou dvere. Misia môže pokračovať.

„Máme to! Pre istotu sme zobrali všetky tri spisy, u ktorých bol pach najsilnejší,“ prehlásil Minato, keď sa vrátili naspäť k Mikoto. Mal plné ruky, takže nemohol zachytiť Kushinu, ktorá sa v tom okamihu zrútila na zem. Tsume ju nezachytila, lebo sa práve zvítavala s Kuromarom. Mikoto priskočila, no pohľad na Kushinin víťazný úsmev ju upokojil. Je iba vyčerpaná. Vnútorne rozochvelá pozrela na spisy. Pôvodne chcela Kushininej kompánii vynadať, akonáhle sa vrátia, ak sa teda vôbec vrátia, ale pri pohľade na ich korisť nedokázala myslieť na nič iné, než že má kľúč k záhade na dosah ruky.
„Tak ste ich teda našli?“
„Jasné, že som ich našla,“ odvetila Tsume ukážuc si na nos, „ale pre budúcnosť zariaď, aby bol utretý prach.“ To už ale Mikoto horučkovito listovala v dokumentoch zo Setsunovho prípadu, kým nenašla poznámky svojho otca. Obsahovali však iba zhrnutie spisu. To je celé?
„Aha, nie je tento znak nejaký čudný?“ ukázal Minato. „Ako keby ho chcel niekto opraviť, no nevidím žiadne známky, že by sa tak stalo.“ Kuhina medzitým s Tsuminou pomocou tiež prišla k dokumentu, no nech sa dívali na znak ako chceli, nevedeli na nič prísť.
Mikoto aktivovala Sharingan a uvidela, že ten znak bol skutočne prepísaný. Presnejšie povedané, bol napísaný dvakrát cez seba v dôsledku čoho bol nepatrne hrubší a tmavší, ako ostatné znaky. A nebol jediný. Celkovo bolo takto v texte upravených šesť slov. VZADU, TATAMI, NAKA, SEDEM, SVÄTYŇA, NAPRAVO. Naka je svätyňa Uchihov. Slovo sedem sa mohlo viazať iba na tatami a zvyšné dve slová museli byť lokalizáciu v rámci svätyne. Na pravej strane vzadu.
„Takže sa vlámeme do svätyne Uchihov a odhalíme čo taja, ´ttebane,“ prehlásila Kushina, keď im Mikoto prezradila, čo zistila.
„V žiadnom prípade,“ zarazila ju Mikoto. „Nie si v stave kamkoľvek sa vlámať a okrem toho, ide o posvätné miesto Uchihov, na ktoré vás proste nevpustím. Beztak je prísne strážená. Pôjdem sama. Smútiacu manželku následníka vodcu klanu, ktorá sa chce pomodliť za pokoj duše svojho otca tam vpustia aj v takomto čase.“
Tak sa aj stalo a keď ju starý kňaz nechal samotnú, pustila sa do prieskumu. Pod siedmou tatame našla vchod do podzemného priestoru, ktorému dominoval kamenný blok popísaný archaickými znakmi. Na kameň bol položený zvitok. Zjavne iba celkom nedávno pretože na ňom nebol takmer žiadny prach. Otvorila ho. Jeho autorom bol Hikaku Uchiha a obsahoval poznatky o technikách ovládania zvierat, vrátane bijou, pomocou Sharinganu. Úplne na koniec niekto dopísal informácie o slabinách pečate, ktorou bol Kyuubi zapečatený do Mito. Pečati, ktorou je teraz zapečatený do Kushiny. S informáciami zo spisu, z kameňa, zo zvitku ako i z toho, čo jej povedala Masumi, sa jej začal v hlave vytvárať znepokojivý obraz. Presne ako povedala Masumi: „On stojí za celým.“

Keď opustila svätyňu, už ju opodiaľ nedočkavo čakali.
„Bolo tam niečo?“ opýtala sa Kushina.
„Je to beznádejne,“ odpovedala jej Mikoto, „niekto sa tam dostal pred nami,“ a podala Kushine nájdený zvitok, z ktorého bola väčšina dosť bezohľadne odtrhnutá, takže neostal žiadny text. Zatiaľ čo sa Kushina a Tsume dohadovali, či by bolo možné nájsť stopy odtlačeného textu na vonkajšej strane ostávajúcich častí zvitku, dala sa Mikoto na odchod. Akoby cítila na chrbte Minatov podozrievaný pohľad, no nezaujímalo ju to. Už to zašlo príliš ďaleko, ďalej sa ich už tento prípad netýka.
Prišla domov krátko pred rozvidnením. Asi už nemá veľmi zmysel ísť spať. Asi by bolo dobré pripraviť nejaké jedlo a niečo aj Fugakovi do práce. Jej matka sa totiž ešte úplne nespamätala z prežitého šoku, o čom svedčil aj nahromadený riad v umývadle. Začne teda s tým. Pristúpila ku kuchynskej linke a zrazu za sebou zacítila niečiu prítomnosť.
„Myslel som, že budeš doma skôr ako ja,“ povedal Fugaku.
„Stavila som sa vo svätyni Naka,“ odvetila začnúc napúšťať do dresu vodu, „modlila som sa za pokoj otcovej duše a akosi ušiel čas.“
„Presne ako som predpokladal,“ konštatoval Fugaku chladne.
Mikoto sa prekvapene otočila a zbadala, že sa Fugaku pohráva s niečím, čo mal omotané okolo prsta. S dlhým červeným vlasom. S Kushininým vlasom.
„Stala sa taká zvláštna vec,“ pokračoval Fugaku, „jednému zo službukonajúcich sa zdalo, že počuje z archívu hlasy a bol sa tam pozrieť.“
„A našiel niečo?“ opýtala sa po chvíli ticha Mikoto a začala sa opäť venovať riadu. Netušila, čo presne chce Fugaku dosiahnuť, ale rozhodne mu to nehodlala uľahčiť.
„Vôbec nič, ale mám na teba jednu otázku a chcem, aby si mi na ňu odpovedala pravdivo.“
„Aký by som mala dôvod klamať?“ zaujímala sa Mikoto, rozhodnutá všetko poprieť.
„Kde si bola, keď vypukol požiar rezidencie?“
Mikoto položila tanier, ktorý mala v ruke a položila ruky na linku. Toto teda rozhodne nečakala. Čo môže Fugaku vedieť? Nie, nikto to predsa nemôže vedieť.
„Keď som sa zobudila a zistila, že je požiar, vybehla som von a po chvíli začala pomáhať ostatným hasiť. Môžu to potvrdiť,“ odvetila s vedomím, že si aj tak sotva nájde niekto, kto by si z toho zmätku niečo pamätal.
„Zlá odpoveď!“ Fugaku roztrhol vlas s ktorým sa pohrával, aby pridal svojim slovám na dôraze. „Tvoje šaty neboli vôbec napáchnuté dymom.“
Takže Fugaku od začiatku niečo vedel, alebo aspoň tušil. A počkal si do okamihu, kedy urobí nejakú chybu, ktorou ju bude môcť pritlačiť k múru. Čím ju môže vydierať. V tomto okamihu nemá čo stratiť, takže musí prejsť do protiútoku. Silou tela i Sharinganu ju prevyšuje, takže musí zaútočiť na jeho city.
„Prečo si taký? Prečo zo všetkých ľudí práve ty?“
Fugaku zbledol, ale nebolo to pre to, že mu prvý krát tykala.
„To nie sú tvoje slová! S niekým si tej noci hovorila, však?“
„Niekoho, koho si mal za úlohu zabiť, ale musel na to byť znova poslaný niekto iný? Nemal by si radšej naháňať Masumi?“
„Znova poslaný?“ zopakoval Fugaku so štipkou prekvapenia v hlase, no vzápätí sa pohol prudko vpred a chňapol Mikoto po krku. Tá stihla jeho ruku zachytiť. „Dostal som aj iný príkaz, pamätáš?“
Mikoto sa zovrel žalúdok. Pamätala si to príliš dobre, no Fugakov pohyb bol príliš pomalý na to, aby uverila, že po nej skutočne ide. Ešte stále sa ju iba pokúša zastrašiť. Zatiaľ.
„Masumi je už mŕtva,“ Fugaku stiahol ruku, keď uvidel v Mikotiných očiach, že ju nezastrašil. „V zhorenisku boli nájdené dve mŕtvoly, ale zatajilo sa to. Ohorené pozostatky muža a ženy. Keby si tam bola, tak by si to vedela.“
„Zistenie, že tá mŕtva nie som ja, bola úľava, alebo sklamanie?“ neprestala útočiť Mikoto. Správa, že to Masumi nakoniec neprežila, ju sklamala, hoci s tým mala rátať.
„Ty vieš, čo sa stalo s jej dieťaťom, však?“ nepristúpil na jej hru Fugaku.
„Chceš dokonať dielo? Viem, že sa v tejto rodine na vlastnú krv nehľadí,“ zvýšila stávku.
„Takže žije,“ konštatoval Fugaku sucho a zatvoril oči.
Čo bude, keď ich otvorí? Bude musieť Mikoto znova čeliť jeho Sharinganu. Z toho, čo čítala na kameni, jej bolo jasné, že ide o Mangekyo Sharingan a že proti nemu nebude mať žiadnu šancu. Napriek tomu sa nehodlala vzdať bez boja a aktivoval vlastný Sharingan. Zreteľne videla, ako začína otvárať oči. V pravom oku sa jej objavilo druhé Tomoe. Fugaku otvoril oči a tie sa mu zaleskly od sĺz.
„Vďaka. Zdá sa, že si viac Uchiha, ako ja,“ povedal Fugaku a obrátil sa na odchod.
„Ani nechceš poznať meno svojho syna?“ opýtala sa za ním Mikoto. Zastal a pootočil hlavu.
„Dala mu meno Obito.“

Poznámky: 

5
Průměr: 5 (6 hlasů)

Kategorie:

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Ivanitko
Vložil Ivanitko, Ne, 2017-01-22 22:11 | Ninja už: 2658 dní, Příspěvků: 1920 | Autor je: Editor všeho, Manga tým, Sannin

Mikoto má zrazu i partu, která je jí ochotná pomoci. Dobré Laughing out loud Ale nejvíc mě v tomhle díle zaujala scéna s Fugakem. Takové útočné jednání, kterému Mikoto odolává a prostě Fugakův syn je Obito Laughing out loud Laughing out loud OMG to je prostě dobrý, ale vcelku by to i sedělo, když vezmeme v potaz, že rodiče jsme nikdy neviděli. Když Fugaku projevuje emoce, tak je to vždycky takové zvláštní a roztomilé.
A mám zase dotaz, jak tohle Fugaku myslel? - „Vďaka. Zdá sa, že si viac Uchiha, ako ja,“. Jako chápala bych, že by to sedělo na verzi, že to dítě zabila, ale takhle nevím.

Novinky v mojí tvorbě
Pálavské vinohrady

Obrázek uživatele Palantir
Vložil Palantir, Po, 2017-01-23 15:42 | Ninja už: 3634 dní, Příspěvků: 5060 | Autor je: Moderátor, Editor fóra, Oinin

Uchihovia sú neuveriteľne emotívni. Fugaku z obáv pred otcom svoje city potláčal a tak neurobil niečo, čo Mikoto urobila, hoci by nemusela. Fugaku sa teda zachoval menej uchihovsky ako Mikoto. Urobila niečo, čo mal urobiť už on.

Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, Pá, 2016-10-28 18:24 | Ninja už: 4091 dní, Příspěvků: 2239 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

Myslela jsem, jak dlouho ti bude trvat napsat pokračování, když jsi měl jen tu jednu větu, ale koukám, že nakonec to šlo pěkně rychle. Možná i její budovatelský ráz zafungoval xD
Co jsem si tak všimla... Nedovedu si představit, že by je neubytovali společně, přestože jsou u rodičů. Přece jen už jsou manželé, ať už v jakémkoliv smyslu slova. Pak mi chyběla nějaká Mikotina větší reakce na smrt jejího otce; emoce, vyjádřený smutek. S tím souvisí další, přišla mi taková... studená. Jako by jen šla po vytyčených úkolech, což by nebylo špatné, kdyby se tak člověk naprogramoval na obranu před oním smutkem, depresemi. Ale muselo by to tam být trochu vyjádřené, načrtnuté k pochopení. Nějak jsem si tu k ní nedokázala moc najít cestu.
A ještě; pro zdůraznění prvního tykání by bylo dobrý do rozhovoru někam na začátek hodit nějakou větu ve vykání, aby byl rozdíl mnohem viditelnější. Uvědomila jsem si ten fakt až díky následující větě.
Jinak využití Obita je hodně zajímavé! I když je pro mě představa Obita jako staršího Itachiho bratra strašná xD
Líbila se mi moc akce do archivu (a lišákovo našeptávání, vždyť ti démoni tolik ví a nikdo z toho nikdy pořádně nic nečerpal), ti tři to zvládli bezvadně, přestože mě překvapilo využití Hiraishinu u Kushiny. Ale chápu, že tím asi narážíš na to Kishiho "naučila Minata hodně pečetí/technik svého klanu". A líbila se mi i Fugakova reakce na zjištění, že je jeho dítě naživu. Jen jsem čekala, že se jejich vztah bude řešit trochu víc a nepočítala se smrtí jejího otce. Proto jsem hodně zvědavá, jak to nakonec celé ukončíš ^^

.Seznam FF, Poslední FF: Bohům padají z talířů drobky | Ze scvokárny kabát | O otcích a synech
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights..

Obrázek uživatele Palantir
Vložil Palantir, Pá, 2016-10-28 18:36 | Ninja už: 3634 dní, Příspěvků: 5060 | Autor je: Moderátor, Editor fóra, Oinin

Vďaka! To o čom hovoríš, by sa dalo vyriešiť pridaním dvoch, troch jednoduchých viet a jedným slovom. Popremýšľam a doplním. Eye-wink

Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, Pá, 2016-10-28 18:44 | Ninja už: 4091 dní, Příspěvků: 2239 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

Já vím, že je to takové... hnidopišské, když ona někdy jen jedna věta udělá neskutečný dojem a já osobně mám tyhle detaily ráda Smiling

.Seznam FF, Poslední FF: Bohům padají z talířů drobky | Ze scvokárny kabát | O otcích a synech
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights..

Obrázek uživatele Palantir
Vložil Palantir, Pá, 2016-10-28 18:49 | Ninja už: 3634 dní, Příspěvků: 5060 | Autor je: Moderátor, Editor fóra, Oinin

Ale nie, máš pravdu. Pridal som jednu vetu k ubytovaniu, jednu tam, kde Kushina prekvapila Mikoto s papierikom a v archíve Fugakovi zavykala, čo čitateľom iste neunikne. Ešte raz vďaka.