Sakura: Hitokugutsu – 09 (Kabuto gaiden)

Noc je chladná. Skoro natoľko chladná, ako je deň horúci. No tí, pre ktorých je púšť domovom, s tým dokážu žiť. Ľudia sa utiahnu do tepla svojich príbytkov a naopak stvorenia, ktoré sa cez deň ukrývali pred horúčavou, začínajú svoj boj o prežitie. Vždy ho niekto prehrá.
Na prázdnej ulici sa pohyboval tieň. Zdanlivo veľký, no v skutočnosti ho vrhala postava asi sedemročného chlapca. Dieťa jeho veku by už malo byť dávno v posteli a popravde už aj on smeroval domov. Krok mal svižný, no príliš sa nenáhlil. Nevidel k tomu dôvod. Čo by ho, mimo zvyku, asi tak ťahalo domov? Rodina? Hlad? Uloženie sa k spánku vo svojej posteli? No už len to. Nanajvýš tak strach. Áno, nočné ulice a všakovaké temné zákutia mohli ukrývať pre dieťa jeho veku rôzne hrozby, no on by mohol mať ešte o jeden dôvod k obavám na viac.
Na jednej z križovatiek zastavil, čo je vcelku prirodzená reakcia, keď vám zrazu stoji v ceste predmet, ktorý tam rozhodne nepatrí. Čajová kanvica. Prekvapenie vystriedala zvedavosť a chlapec obozretne pristúpil ku kanvici. Už po nej siahal rukou, aby si prehliadol znaky na nej vyryté, keď sa zrazu v jeho vnútri ozvalo, nech to nerobí. Náhle mu kanvica prišla temná, chladná a desivá. Stiahol ruku a uvedomil si, že všetka ta hrôza nevychádza z kanvice, ale z jeho vnútra. Hrozí mu niečo zlé, keď ešte aj TO v jeho vnútri takto reagovalo. Rozrušilo ho to. Zľakol sa. Čo mu presne hrozí? Prach a piesok v jeho okolí sa začal prudko vlniť a krútiť, no po pár metroch narazil na bariéru. V tej chvíli si uvedomil, že bariéra je nielen pred ním, ale aj po stranách a za jeho chrbtom sa spája do trojuholníka. A zmenšuje sa, tlačiac ho bližšie ku kanvici. Niekto tu je a chce s ním urobiť niečo hrozné. Prečo sa to deje stále jemu? Čo má robiť? Nemá so sebou svoju tekvicu a vo vnútri bariéry nie je dosť piesku, aby si vytvoril bariéru. Musí sa premeniť, no nedokáže sa sústrediť, nedokáže odtrhnúť oči od tej hroznej kanvice. Takto to musí skončiť? Aký bude jeho koniec? Čo teraz cítia zabijaci, ktorí ho chytili do tejto pasce, pri pohľade na jeho bezmocnosť? Iba taká rečnícka otázka. Vedel, že necítia nič, iba sa sústredia na elimináciu svojho cieľa. Pocit! Túži ešte okúsiť ten pocit. Zrazu ako keby sa mu v hlave rozjasnilo a začal sa sústrediť. Nepriatelia sú traja. Sú si zjavne absolútne istí, že cez bariéru neprejde nič hmotné, ani čakra. No na niečo zabudli. Nedokážu blokovať fyzikálne sily. Magnetizmus. To poznanie ho natoľko rozrušilo, až sa mu začala chvieť zdvihnutá ruka. Už pozná ich presnú polohu a podľa toho, ako sa zrýchlilo zmenšovanie sa bariéry, usúdil, že už im to došlo. Na tvári sa mu usadil kŕčovitý úsmev, ako si živo predstavoval, čo sa práve v tme okolo neho deje. A o chvíľu to bude aj počuť. Áno!
„Nechajte ... ma znova ... zakúsiť ... ten pocit,“ prehovoril rozochveným hlasom a zovrel päsť.
Nočná púšť je fascinujúca, no zároveň ukrutná. Aby si jedny bytosti vydobyli právo na ďalší život, iné musia zomrieť.

Ameno sa strhla zo spánku. Čo ju to len zobudilo? Smrteľné výkriky? Nie, veď bývajú uprostred dobre chránenej Suny. Vstala z postele a podišla k oknu. Ako sa dalo predpokladať, nikde žiaden náznak hrozby. Pozrela na hodiny. To ešte nie je ani polnoc? Musí sa pred zajtrajšími testami na Akadémii poriadne vyspať. Znova si ľahla a uprela oči na stenu, kam dopadal prúžok svetla z nedokonalo zatiahnutých závesov. Na jednom mieste bol prerušený niečím, čo mohlo byť tieň vytŕčajúcej nite na závese, alebo prasklinou v stene. Ale nie, tento dom je predsa ešte nový. Dostavali ho iba pred asi dvoma rokmi, po evakuácii. Keď sa vrátili, časť Suny bola poškodená a dospelí si šepkali, že to spôsobil Shukaku. Dodnes jej nebolo jasné, čo tým presne mysleli. Je to pomenovanie nejakého zemetrasenia alebo inej živelnej pohromy, ktorá sa prevalila cez obruč skál, chrániacich Sunu? Nie, nemala by premýšľať na takýchto veciach, lebo nezaspí. A mala by vstať a poriadne ten záves zatiahnuť, ale premohol ju pocit, že keď teraz vstane, už nezaspí. Tak urobila tú najjednoduchšiu vec – natiahla si prikrývku cez hlavu. Šepká sa, že zajtrajší test bude výnimočný, ale nevie sa nič bližšie. Bude zameraný na praktické vedomosti? Techniky? Taijutsu? Aké bude mať šance? Sú oblasti, v ktorých až tak nevynikala. Nemala by si ešte niečo zopakovať, niečo precvičiť? Hlavou jej vírilo toľko vecí, čo by ešte musela, že sa nebola schopná sústrediť na nič konkrétne. A vôbec, čo ju to vlastne prebudilo?

„Takže išlo o koordinovaný útok?“ opýtal sa Rasa, dívajúc sa z okna na Sunu zahalenú v rannom opare.
„Áno, Kazekage-sama. Poloha všetkých troch mŕtvych naznačovala, že boli rozmiestnení v pevne danej formácii. Všetci traja boli špecialisti na pečatenie,“ hlásil Baki kľačiaci za jeho chrbtom. „Prepáčte mi, Kazekage-sama, viem ako to celé vyzerá,“ pokračoval Baki. „To ja som zodpovedný za zdržanie Gaaru a máte plné právo ma podozrievať, že ...“
„O tom nechcem počuť,“ prerušil ho Rasa, „patríš k jedným z mála tých, ktorým bezvýhradne dôverujem. Nevieme, ako dlho čakali na príležitosť. Máme indície, kto mohol vydať rozkaz?“
„Nie, pane, ale môžeme okamžite spustiť vyšetrovanie a ...“
„Žiadne vyšetrovanie nebude. Nedovolím, aby vyplával na povrch akýkoľvek náznak možnej nejednotnosti vo vedení. Nemôžeme si dovoliť vyvolať atmosféru neistoty a rozkolu. Nech si každý myslí, že k útoku na Gaaru prišlo na môj príkaz. Posilní to zatiaľ môj obraz vodcu, ktorému leží na srdci ich bezpečnosť. A medzitým zistím, kto za týmito útokmi stojí.“
„Ale môj pane, nemali by ste aspoň svojmu synovi povedať pravdu? Bude Vám pripisovať zodpovednosť aj za tento útok.“
„To je v poriadku. Radšej nech sústredí svoj hnev na mňa, než by sa zameral na kohokoľvek iného. A úplne najhoršie by v jeho stave bolo, keby sa nemal na koho konkrétneho zamerať. To by mohlo mať nedozerné následky. Nakoniec, som to predsa ja, kto stojí na počiatku tohto všetkého, je len logické, že ja ponesiem bremeno následkov svojich rozhodnutí.“
Dokiaľ len budem môcť.

Cestou do Akadémie sa Ameno dozvedela, že neďaleko jej domu boli zabití traja ľudia. Doteraz mala za to, že Suna je bezpečné miesto. Čo vedie kohokoľvek k tomu, aby tu zabíjal? A keď už, nemôže to robiť aspoň tichšie? Nie, že by obete neľutovala, ale bála sa, že sa jej nedostatok spánku praví na výsledkoch dnešného testu. Teraz však nebol priestor premýšľať nad takýmito vecami. Ameno sa celou svojou mysľou sústredila na guľôčku, ktorú bolo treba pomocou čakry dostať do jamky uprostred dosky, členenej do podoby bludiska. Adrenalín nakoniec zahnal posledné známky pocitu ospalosti, veď sa nestačilo sústrediť iba na samotné pohybovanie guľôčky, musela dávať aj pozor, kadiaľ s ňou ide, aby nemusela plytvať čakrou na návrat do miesta, kde zle zatočila. A nechcela plytvať ani časom. Veľmi túžila dokončiť úlohu medzi najlepšími, ako nakoniec takmer každý z účastníkov. Po pravici začula praskot dreva, to najskôr niekto v netrpezlivosti napumpoval do dosky priveľa čakry. „O jedného súpera menej,“ pomyslela si so štipkou zlomyseľnosti, no okamžite mala sama čo robiť, aby jej guľôčka neprepadla na miesto, odkiaľ by ju iba s námahou dostala na správnu trasu. Zákernosťou celej dosky bol mierny náklon, v čoho dôsledku bolo treba na pohyb rôznymi smermi potrebné používať rôzne množstvo čakry. Ale na to sa dalo zvyknúť, len sa nesmelo poľavovať v sústredení. Učiteľ popošiel dopredu, jednému z účastníkov testu vylepil zaucho a vykázal ho z miestnosti. Nebolo si ťažké domyslieť prečo. Ako držali dosku rukami za dve kraje, vpúšťajúc do nej čakru, ktorou hýbali guľôčkou, zvádzalo to k pokusu pomôcť si manuálne nakláňaním dosky. Avšak myslieť si, že taký pohyb unikne pozornosti skúšajúcich bolo dosť naivné.
„Ha, už to mám,“ ozvalo sa niekde za jej chrbtom.
„No jasné, Kankuro“, identifikovala najrýchlejšieho účastníka podľa hlasu. Kazekageho syn. Ako si len mohla myslieť, že prekoná niekoho takého. Každopádne to nevzdávala, hoci jej začali brnieť ruky. Okolo seba počula tu a tam tlmené zahromženie a vzdychy. Ešte má šancu. Niekde sa prihlásil ďalší úspešný účastník a Ameno vyrazil na čele pot. Už iba posledné centimetre, už stačí iba raz zahnúť a ...
„Mám to!“ hlesla a s úľavou sa prevalila dozadu na operadlo stoličky. Ruky si takmer necítila.
„Koniec testu,“ prehlásila stará pani stojaca vedľa učiteľa, „vy traja poďte dopredu.“
Keď tak učinili, dostali každý jeden čistý papierik a príkaz sústrediť doň trocha čakry. Ako prvý to skúsil Kankuro a jeho papier sa rozpolil na dve časti.
„Ako sa dalo od syna nášho Kazekageho čakať,“ povedal učiteľ s úsmevom.
Nasledovala dievčina, ktorej papierik sa rozsypal na kúsky. Tento výkon nebol nijako ohodnotený. Z toho si Ameno vyvodila, že ak má uspieť, musí sa jej papier tiež hladko pretrhnúť na polovicu. Zobrala papierik do ruky, ktorá sa jej ešte po predošlej námahe nedokázala prestať chvieť a vpustila doň trocha čakry. Papierik sa jej v ruke rozmočil a ona mala pri pohľade na to slzy na krajíčku. Takto zlyhať pred očami všetkých.
„Suiton,“ konštatovala stará pani, „presne to potrebujeme, poď so mnou,“ prikázala rezolútne.
„Ale,“ zaprotestovala Ameno a ukázala smerom k svojej lavici, kde mala školské potreby. Jej rodina bola natoľko chudobná, že jej ich Suna poskytla zadarmo. Nechcela ich tu nechávať.
„Nebudeš ich už potrebovať,“ počastovala ju stará pani prísnym pohľadom, „do Akadémie sa už možno nevrátiš. Bez otáľania ma nasleduj.“
Ameno poslúchla a zdráhala sa celému uveriť. Už ako desaťročná ukončí Akadémiu? To sa podarí iba málokomu. Nasledovala starú pani až do budovy na samotnom okraji Suny, kde zišli do niekoľkoposchodovej hĺbky. V rozľahlej miestnosti plnej rôznych prístrojov si spomedzi prítomných privolala bielovlasého chlapca s okuliarmi. Mohol byť asi o dva roky starší, než ona.
„Toto je Ameno, práve prešla testom, takže ju oboznám s jej povinnosťami,“ povedala a odišla, nechajúc ich tam samotných. Ameno tam iba tak stála s úplne zovretým žalúdkom. Kde to je? Čo tu bude robiť? Ten chlapec si ju zamyslene premeriaval. Ako ju príjme?
„Ahoj, ja som Kabuto a vysvetlím ti všetko, čo budeš potrebovať,“ vľúdne sa usmial nakoniec chlapec a podal jej ruku.
„Rada ťa spoznávam,“ podala mu slušne ruku a zo srdca je spadol obrovský kameň.