manga_preview
Tlumočení B. 28

Shinobi - 01

Shinobi 1.jpg

"Medzi tajné organizácie zapletené do tajných dejín druhej svetovej vojny nepochybne patrila aj nebezpečná japonská sekta. Títo nemilosrdní zabijaci, ktorí okrem vojny v Pacifiku pôsobili aj na území celej Európy, majú na svedomí niekoľko atentátov a sabotáží, ktoré sa často v dejepise nesprávne pripisujú iným ľuďom."

- Magnus D. Schulz, Tajné dejiny Druhej Svetovej Vojny

"Vyberali sme si medzi hanbou a vojnou. Vybrali sme si hanbu a budeme mať vojnu."

- Winston Churchill o Mníchovskej dohode, 1938

Január 1941, Praha, Protektorát Čechy a Morava

Vlak s hlasným škrípaním brzdiacich kolies zastavil na nástupišti číslo tri. V tom momente nastal na nástupišti chaos. Dvere na vagónoch sa otvorili a ľudia sa začali náhliť von. Čosi však nebolo v poriadku. Každý to vedel. Bolo to vidieť na tvárach ľudí a vo vzduchu visel akýsi tieň nervozity, alebo snáď strachu.
Yagato navštívil túto stanicu už mnohokrát. Na neďalekých Vinohradoch vyrastal ešte ako dieťa. S iným menom. V inom živote. To bolo už dávno. Pamätal si, že kedysi to bolo miesto plné dobrej nálady a radosti. Matky čakali na svojich synov, dievčatá na svojich milencov, celé rodiny na otcov, ktorí sa vracali domov z ďalekých kútov Republiky, ale aj mimo nej. Na stanici vládla dobrá atmosféra, všetci sa nadšene zhovárali a bolo to jedno z mála miest, kde sa v Prahe zdravili aj cudzinci.
Dnes už Republika neexistovala. Neexistovala ani radosť a uvolnená atmosféra na Nádraží císaře Františka Josefa. Ani len samotný názov, nesúci odkaz rakúskeho cisára Františka Jozefa, pohlavárom nevyhovoval, a tak sa mu posledných pár rokov hovorilo jednoducho Hlavní Nádraží. Ľudia si na to zvykli. V týchto dobách si ľudia na všetko rýchlo zvykli – nemali totiž na výber. Taká bola doba.
No Yagato si nezvykol, ani si zvykať nechcel. Pohyboval sa svižne, no snažil sa nebyť príliš nápadný. Obzvlášť keď prechádzal okolo dvoch nemeckých vojakov vyzbrojených útočnými puškami Gewehr 24t. Yagato sa v strelných zbraniach vyznal. Síce ich sám nikdy nepoužíval, no ich znalosť mu už neraz zachránila život. Aj tieto gé-dvadsaťštvorky považoval v rukách Nemcov za výsmech. Vyrábali ich totiž v Brne a bola to hlavná útočná zbraň nemeckej armády v tomto období. Použili na obsadenie našej krajiny naše vlastné zbrane.
Radšej sa od nich odvrátil a pritisol si koženú brašnu bližšie k telu. Mal inú úlohu. Dôležitejšiu. Vyšiel z hlavnej stanice a zamieril cez park smerom k Beethovenstrasse, alebo Beethovenovej ulici, ako sa teraz nazývala. Keď bol ešte chlapec, volali ju Mariánská, podľa manželky cisára Ferdinanda V. Bola to jedna z najstarších ulíc v centre Prahy. Tiahla sa od Václavského Námestia pozdĺž ulice Richarda Wagnera (neskôr známej ako Wilsonova) a napájala sa na Senovážné náměstí. Domy tu boli vysoké, štvor až päť-podlažné a takmer všetky postavené ešte v minulom storočí. Neskôr, po vojne, dostala táto ulica názov Opletalova. Práve na tejto ulici bol jeho cieľ, sotva dvesto metrov od stanice, kde vystúpil z vlaku. Bolo to perfektné miesto na stretnutia, byt bol dobre zabezpečený a zároveň priamo v centre, keďže ako sa hovorí, pod lampou býva najväčšia tma.
Byt 88/G na Beethovenstrasse v Prahe bol totiž Pražským sídlom tajnej organizácie, nesúcej dlhý japonský názov, ktorý vypovedal veľmi málo o jej skutočnej podstate a činnosti. Tí, ktorí ju poznali, jej hovorili jednoducho Kaisha 会社, Skupina. Yagato podišiel k domu číslo 88 a rozhliadol sa, či ho niekto nesledoval. Potom zatlačil na vysoké dvere zo zdobeného dubového dreva. Tie sa ťažkopádne a so škrípaním otvorili a odhalili betónové schodisko. Na každom poschodí boli dva byty. Jeden vpravo a druhý vľavo, odspodu značené abecednými písmenami. Na prvom poschodí boli dva byty – naľavo A a napravo B. Yagato vykročil po schodoch. Byt G bol, alebo aspoň mal byť, hore na štvrtom poschodí naľavo. Yagato svižne vybehol až na štvrté poschodie a zastal pred prázdnou stenou. Byt G totiž oficiálne neexistoval a obyvatelia tohto starého bytového domu si už na drobný preklep v značení bytov zvykli. Nikto nikdy neskúmal prázdnu stenu na vrchu štvrtého podlažia oproti bytu H. Keby tak niekto urobil, všimol by si v toto januárové popoludnie muža v ťažkom cestovnom kabáte a elegantnom klobúku s koženou brašnou v ruke, ako sa uprene pozerá na prázdnu stenu.
Yagato sa rozhliadol po chodbe. Nebol tam nikto, len kdesi na spodnom poschodí zašramotila na schodisku zatúlaná myš. Uprene sa pozrel na stenu, zložil jednoručnú pečať a pošepkal: „Kai!“
Vtom sa farby na ošarpanej stene rozmazali do jednej šprálovitej machule a keď sa zase vrátili do normálu, pred ním stáli dvere s malým mosadzným písmenkom G uprostred. Jednoduché, no efektívne genjutsu. Yagato trikrát zaklopal na dvere. Chvíľku bolo ticho. Potom sa spoza dverí ozval známy hlas.
„Nana Korobi!“ povedal hlas. Sedemkrát spadni.
„Ya Oki!“ odpovedal Yagato. Na ôsmy krát vstaň. Používali toto staré japonské príslovie ako heslo už roky. Dvere sa otvorili. Stál v nich nižší, ale svalnatý muž okolo štyridsiatky. Vyzeral unavene a ustarane. Čierne vlasy nakrátko ostrihané mal na sluchách prešedivené a jeho netypické bystré zelené oči si ho podozrievavo premeriavali. Potom sa usmial a objali sa ako starí priatelia.

„Mal by si byť opatrnejší, Yagato. Ale rád ťa vidím,“ povedal muž so zelenými očami, keď už obaja sedeli v jednej z miestností s výhľadom na Beethovenovu ulicu. Práve priniesol teplý čaj a Yagato vďačne prijal šálku, ktorou si zohrieval premrznuté prsty.
„Čas opatrnosti už skončil, Idate. Teraz musíme konať. Teraz, alebo nikdy,“ oponoval mu Yagato a pomaly si uchlípal z horúceho čaju.
„A čo chceš aby sme robili?“ spýtal sa trochu nahnevane Idate a zamračil sa na starého priateľa. „Kaisha sa od nás odvrátila. Každý si vraj máme zvoliť vlastnú cestu.“
„Nie, Idate, neodvrátila. Rozhodli sa poslušne skákať tak, ako cisár píska a nás nechajú napospas Hitlerovi. Zlikvidovali všetky pobočky v Nemecku, Rakúsku a teraz už aj vo Francúzsku, Holandsku a Belgicku. Nezostal už nikto. Yahren, klan Ishinawa, dokonca aj Garasu a Wagashi. Všetci sú mŕtvi,“ povedal nahnevaným hlasom Yagato a na chvíľu prestal. Jednak, aby si uctil pamiatku mŕtvych, jednak aby Idateho trochu povaril v ťaživej atmosfére, ktorú tie slová vyvolali.
„Máš pravdu, Yagato,“ povedal po chvíli zelenooký muž. „Lenže čo zmôžeme my dvaja proti bezmedznej nenávisti?“
Yagato sa chvíľu neprítomne díval z okna. Na jeho očiach bolo vidno, že dôkladne zvažuje ďalšie slová.
„Stále to máš?“ spýtal sa po chvíľke. Idate na okamih zaváhal, akoby neveril vlastným ušiam. Po chvíľke váhanie prikývol.
„Kde?“ spýtal sa Yagato a Idate bez slova ukázal na skrinku v rohu miestnosti. Yagato vstal a vykročil k nej. Otvoril vrchnú zásuvku a čosi z nej vybral. Predmet si rýchlo strčil do kabátu.
„Takže si ho našiel,“ skonštatoval Idate a nebadane sa usmial.
„Áno, našiel. Ale nie je tak ďaleko, ako by sme si mysleli. Napriek tomu musím za hranice,“ povedal Yagato a otočil sa k Idatemu. Jeho tvár bola vážna a ustarostená.
„Musíš odísť z Prahy, Idate. Choď niekam na vidiek, buď nenápadný. Pokús sa skontaktovať s našimi priateľmi v Londýne, ale len ak to bude bezpečné. Nejaký čas sa neuvidíme. Keď ho nájdem, kontaktujem ťa a znova sa stretneme.“

Dva dni na to prišiel úplne iný vlak na úplne inú stanicu. Tento bol menší, osobný – len lokomotíva a tri vagóny. Na stanici v malej dedinke na severe Moravy vystúpil len jeden cestujúci – nižší dobre oblečený muž v hnedom kabáte s veľkým hnedým nitovaným kufrom a rovnako hnedým klobúkom. Pozdravil výpravcu kývnutím klobúka a odhalil krátke čierne vlasy, prešedivené na sluchách. Zamieril k východu zo stanice. Bolo studené, ale slnečné ráno. Keď vychádzal hlavným vchodom zo stanice, zacítil benzín. Cestu mu vtom momente skrížili dvaja ozbrojení nemeckí vojaci. Inštinktívne otočil hlavu a uvidel ďalších dvoch, ktorí mi zastúpili cestu späť k nástupištiam.
„Halt! Hände hoch!“ vyštekol jeden z nemeckých vojakov a namieril na neho zbraň. Muž inštinktívne pustil nitovaný kufor na zem a zdvihol ruky v obrannom geste.
„Ein problem, meine herren?“ spýtal sa s predstieraným strachom v klase. V skutočnosti si ich premeriaval a plánoval útok. Dvaja stáli za ním, dvaja pred ním. Predpokladal, že samopaly majú odistené, všetci na neho mierili, to nie je dobré. Musel odlákať ich pozornosť. Z jednej ruky nenápadne pustil malú guličku. Nikto si to nevšimol, až do momentu, kým nedopadla na zem. Miestnosťou sa ozvala tupá rana a priestor zaplnil dym a prach, ktorý spôsobil chaos. Ozvala sa streľba. Ktosi zakričal. Potom sa ozval ešte jeden výkrik a tupé buchnutie. Dvaja nemeckí vojaci spadli na zem a držali sa za podrezané hrdlá. Opäť sa ozvali výstrely. Ďalšie výkriky a ďalšie tupé buchnutia. Z oblaku dymu, ktorý sa rozšíril už aj pred hlavný vchod, sa na chodník vytackal jeden z vojakov. Držal sa za hruď, z ktorej mu vytŕčala kovová hviezdica a z rany sa mu valila krv. Nestihol ani zakričať, pretože ďalšia hviezdica ho trafila zozadu do krku. Spadol na zem pred stanicou a jeho krv vytekala do bieleho snehu, ktorý pokrýval chodník aj cestu. Chvíľu po ňom vyšiel zo stanice aj Idate. Bol zadýchaný a držal v ruke svoj kufor. Vtom adrenalín vyprchal a on si s bolestivou grimasou siahol pod kabát, kde zacítil prudkú bodavú bolesť na hrudníku. Vytiahol ruku spod kabáta a tá bola celá od krvi. Zasiahli ho. Práve si to začal uvedomovať. Chcel sa nadýchnuť, no pichľavá bolesť zasiahla opäť a on sa rozkašľal. Zacítil v ústach železitú pachuť. Odpľul si na chodník. Bola to čistá krv. Takže mu prestrelili pľúca.
V diaľke počul hukot áut a nemecké výkriky. Nezostávalo mu veľa času. Znova si siahol pod kabát a nabral trochu krvi. Vyhrnul si ľavý rukáv a odhalil niekoľko vytetovaných japonských znakov na predlaktí. Krvou na nich urobil pozdĺžnu čiaru a začal skladať pečate. Prasa – pes – vták – opica – baran.
„Kuchiyose no jutsu!“ vykríkol na záver a udrel utvorenou dlaňou do zeme. Zdvihol sa okolo neho prach a zrazu sa on aj časť chodníka stratila v oblaku dymu. Pred ním stál veľký hnedý medveď, no nebolo to zviera. Tento medveď stál na dvoch nohách a mal na chrbte kožený popruh, na ktorom visela veľká, takmer dvojmetrová katana v pošve.
„Idate!“ prehovoril medveď prekvapene v ľudskej reči.
„Potrebujem tvoju pomoc, Kawaki,“ povedal zelenooký muž slabým hlasom. Zranenie si začínalo vyberať svoju daň. Cítil, ako sa mu otupujú zmysly a teplo z rany sa rozlievalo do celej ľavej polovice hrudníka. Ťažko sa mu dýchalo a srdce mu bilo ako splašené.
„Vezmi ho a nájdi Yagata. Povedz mu... povedz mu že ma dostali a že...“ hovoril pomaly a sťažka Idate, „že som im nič nepovedal. Že chlapec je v bezpečí,“ dokončil Idate a podal nitovaný kufor medveďovi. Ten ho chytil do jednej mohutnej laby a prikývol.
„Zbohom, Idate,“ povedal medveď Kawaki, položil druhú labu Idatemu na rameno a vtom sa rozplynul v oblaku dymu, rovnako ako sa aj objavil. Idate zavrel oči a vzpriamil sa. Na ulicu práve odbočilo nákladné a osobné auto. Obidve zastavili na jej konci. Z nákladného auta začali vyskakovať vojaci. Najprv dvaja, potom ďalší dvaja a potom ďalší... Idate prestal počítať pri dvanástich. V skutočnosti ich bolo dvadsaťdva. Z osobného auta vystúpili ďalší dvaja vojaci a zo zadných sedadiel, dvaja muži v uniformách SS. Jeden z nich, podľa hodnosti Major, vykročil rovno proti nemu. Vojaci utvorili jednu líniu a pohybovali sa ako jeden muž, tesne za ním. Zvláštne, pomyslel si Idate. Nebolo obvyklé, aby sa dôstojníci SS priamo účastnili akéhokoľvek boja, ale prečo tento kráčal v prvej línií ešte pred vojakmi? Idate nemal dobrý pocit. Začal skladať pečate.
„Katon: Goukakyuu no jutsu!“ vykríkol a vyfúkol veľkú ohnivú guľu, ktorá sa rútila priamo na vojakov. Sneh okolo nej syčal a rozpúšťal sa a tá zanechávala za sebou pás roztopeného snehu a spáleného asfaltu pod ním. Tesne predtým, ako mala guľa zasiahnúť vojakov, stalo sa niečo zvláštne, Sneh pred nimi a nielen pred nimi, ale aj v širokom okolí sa pohol, zoskupil, premenil na vodu a zdvihol vysoko do výšky tak, že vytvoril päť metrov vysokú a desať metrov širokú vodnú stenu. Ohnivá guľa do nej narazila a vo veľkom výbuchu vody a vodnej pary sa rozplynula. Keď sa vodná para rozplynula, cez zničenú cestu k nemu kráčal dôstojník SS a na tvári sa mu objavil škodoradostný úsmev.
To... to bolo... ninjutsu?! s hrôzou si uvedomil Idate. Toto by sa nemalo diať. Ak je ten muž shinobi, potom to musel byť odpadlík – zradca. Musí sa s ním vysporiadať. A musí o tom vedieť Yagato. Lenže jemu už nezostalo dosť chakry. Musí sa s ním vysporiadať rýchlo. Siahol do vrecka a rýchlym pohybom hodil po mužovi tri shurikeny. Tie zasvišťali vzduchom, no keď už mali zasiahnuť svoj cieľ, ozval sa čvachtavý zvuk a celé telo dôstojníka SS sa zmenilo na vodu a rozplynulo sa na zem.
Mizu bunshin, pomyslel si Idate a znova sa ho zmocnila panika. Takúto prácu s vodnými technikami už niekde videl. Lenže kde teraz ten muž je? Odpoveď sa dostavila rýchlo a kruto. Najprv prišla obrovská bolesť, potom si Idate všimol hrot katany, ktorý mu vyšiel z tela tesne pod pravým rebrom. Krutá bolesť mu zachvátila tentokrát aj pravú polovicu tela, skúsený shinobi si však zachoval duchaprítomnosť a útočníka sa pokúsil odkopnúť prudkým výpadom. Zasiahol, jeho sila sa však vytratila. Katana mu vykĺzla z tela a muž za ním ustúpil o pár krokov. Teraz tam už však nestál dôstojník SS. Zrejme použil len kawarimi. Stál pred ním zamaskovaný muž v typickej japonskej čiernej ninja výzbroji s dvomi púzdrami na katany na chrbte. Jedno z nich bolo prázdne, katanu držal v pravej ruke.
„Takže si jeden z nás. Zradca a vrah. Neporazíš ma, nezlomíš ma,“ povedal zúrivým hlasom Idate a zatlačil si pravou rukou na novú otvorenú ranu, z ktorej sa mu valila krv.
„Ale ja už som ťa porazil,“ povedal muž pokojným hlasom. Vtom sa Idatemu podlomili nohy. Spadol na kolená, rukami sa oprel o zem a začal vykašliavať veľa krvi. Videnie sa mu začalo zahmlievať, v ušiach mu hučalo. Jedovatá katana, preblesklo mu hlavou. S vypätím posledných síl zdvihol hlavu a pozrel na muža pred sebou.
„Kto si?“ spýtal sa Idate slabým hlasom. Muž v čiernom sklonil katanu a ľavou rukou si siahol na masku, ktorú ladným pohybom stiahol.
„Ty! To... to nie je možné... nie... ako si...“ hovoril Idate a oči aj ústa sa mu s prekvapením otvorili. Chcel sa spýtať ešte poslednú vetu, no pred očami sa mu zaiskrilo a jazyk mu zmeravel. Jed sa už dostal do celého tela. Obalila ho tma a on sa zviezol bezvládne na zem.

Poznámky: 

Prvá kapitola, málo príbehu, trochu boja, veľa tajností, enjoy Smiling

5
Průměr: 5 (7 hlasů)

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Sayoko
Vložil Sayoko, St, 2017-09-06 18:26 | Ninja už: 3868 dní, Příspěvků: 1589 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Manga tým, Zatvrzelý šprt

Tak se přidávám, četla jsem to téměř bez dechu, přímo tu bitvu viděla před očima. Smiling Popisy jsou opravdu super, krásně je v celé kapitole cítit to napětí z Němců... Tak jsem velmi zvědavá, kam nás povedeš dál. Smiling

Obrázek uživatele Senpai-sama
Vložil Senpai-sama, Po, 2017-09-04 21:09 | Ninja už: 695 dní, Příspěvků: 1192 | Autor je: Sluha v rezidenci klanu Hyuuga

Silná káva, tiež som ani nedýchala. S tým premenovávaním ulíc si mi pripomenul, že človek sa už ani nevie orientovať v rodnom meste Sad Ako som pochopila, našli nejakého chlapca, kto to je, sa asi len dozvieme. Scéna na Morave s Idatem je fascinujúca aj s privolaním medveďa. Fuuu, objavenie sa SS nikdy neprinášalo radosť. Neďaleko nás je prekrásna vila, chátra, nikto ju nechce, lebo je vraj prekliata, pretože sídlilo v nej velenie SS. Zdá sa, že Idate je Uchiha, ale kto je jeho protivník s jedovatou katanou a vodnými technikami Puzzled Ani neviem, ako mám vyjadriť svoj obdiv, sedím a rozmýšľam... Proste úchvatné Wow, tak tohle je vážně krutě hustý!!

Môj obrázok je darček od zlatej duše, vynikajúcej spisovateľky a vzácneho človeka, Akumakirei, ktorej zo srdca za všetko ďakujem Kvítek sakury

"Arogance je parukou k zakrytí duševní pleše." Jan Werich
"Představte si to ticho, kdyby lidé říkali jenom to, co vědí..." Karel Čapek

Obrázek uživatele Nagato Kirai
Vložil Nagato Kirai, Po, 2017-09-04 22:08 | Ninja už: 441 dní, Příspěvků: 18 | Autor je: Prostý občan

Tak to sa teš na ďalšiu kapitolu, pretože sa pozrieme aj na Slovensko Smiling Idate nie je Uchiha, pretože v tomto svete síce kekkei genkai existujú, no klany s nimi spojené nie. Idate však Sharinganom nevládne Laughing out loud možno ohnivé techniky ťa zmiatli, no očné techniky sú v tomto svete ešte zriedkavejšie ako v tom klasickom Naruto svete, budeme o nich ešte hovoriť Laughing out loud

Každopádne som veľmi rád, že sa kapitola páčila! Smiling

Shinobi

Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, Po, 2017-09-04 18:26 | Ninja už: 3657 dní, Příspěvků: 1992 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

Přiznám se, četla jsem jedním dechem. Nejen to napětí je skvělé, ale i popisy, kupříkladu ten začátek s Prahou nebo informace o zbrani; ne vše sama znám, ale ať tak či tak, ráda uvěřím Smiling
Jsem zvědavá, jak se povede Yagatovi a hlavně co je zač onen zrádce, Idateho mi bylo líto, chudák.

.Seznam FF, Poslední FF: Oči z listí | Oblačno, místy zataženo 7/ | Kam přichází mrazy
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights..