Shinobi - 02

Apríl 1941, Kremnické Vrchy, Slovenský štát

Bolo prekrásne jarné ráno. Yagato sedel na konári stromu na okraji lesa a vychutnával si nádhernú scenériu, ktorá sa okolo neho odohrávala. Bolo ešte skoro a v tomto období slnko vstávalo nízko nad horizontom, tiene lesa preto boli dlhé a jarná ranná rosa na steblách trávy na lúke pred ním ešte nestihla uschnúť.
Tento kus nádhernej prírodnej lúky uprostred Kremnických vrchov patril k mnohým nekultivovaným poliam. Kus nedotknutej prírody uprostred lesov vysoko v kopcoch ponúkal nádherné výhľady. Za dobrého počasia bolo z miesta kde teraz Yagato sedel vidieť až na štíty Malej a Veľkej Fatry na horizonte.
Jediná stopa existencie ľudí bola nenápadná poľná cesta, ktorá sa na jednom konci strácala za horizontom a nápajala sa až na hradskú cestu pod kopcom a na druhej strane ústila do lesa a menila sa na lesnú cestu, ktorú využívali lesníci a poľovníci. Kúsok od miesta, kde ústila do lesa sa krčila malá sedliacka usadlosť. Tvorila ju veľká sedliacka drevenica na kamenných základoch a veľká drevená stodola s veľkými dvojkrídlovými dubovými dverami, zatarasená zvonka drevenou závorou osadenou na kovových držiakoch. O stodolu bolo ešte opretých zopár kurínov a chlievov.
Tunajší sedliaci nepracovali na poli. Nič nepestovali. Lúka bola položená príliš vysoko a v tejto lokalite boli zimy dlhé a kruté, bežným plodinám by sa v ťažkej ílovitej pôde aj tak nedarilo. Bol to salaš. V stodole chovali veľké stádo oviec, v chlievoch ešte zopár prasiat a sliepky. To im na obživu stačilo a čo si nevyrobili sami, nakúpili na trhu v starobylom meste Kremnica, ktoré ležalo necelých šesť kilometrov smerom na juh. Predávali ovčiu vlnu a ovčí syr. Nežili si zle. V tejto dobe si poctivý sedliak prišiel na svoje. Žili tak, ako ich predkovia už stovky rokov pred nimi.
Sedliak so svojou ženou žili na svätojánskej lúke pokojným životom dlhé roky. Vychovávali spolu sedem synov. Dvaja najstarší teraz slúžili v armáde novovytvoreného Slovenského štátu, tretí odišiel do Viedne aby sa vyučil za obuvníka, šustra, ako sa im vtedy hovorilo. Štvrtý syn im zomrel na zápal pľúc, keď bol ešte dieťa a tak teraz doma zostali traja. Najstarší mal šestnásť rokov a ten najmladší iba desať.
Yagato toto všetko vedel. Toto miesto za posledné tri mesiace navštívil už štvrtý krát. Vždy v inej podobe prišiel, vypytoval sa po okolitých dedinách a zase odišiel a tak zistil o sedliakovi a jeho rodine všetko, čo potreboval vedieť. Tentokrát Henge no jutsu nepoužil. Nebolo to potrebné. Počas posledných týždňov dostal veľmi neuspokojivé správy a musel jednať. Zoskočil dole zo stromu a s hlasným šuchnutím dopadol medzi ihličie a popadané vetvičky na okraji lesa. Jemne si zahryzol do pravého palca, vyhrnul si rukáv a urobil krvavú čiaru cez prvú runu, ktorú mal vytetovanú na predlaktí. Zložil niekoľko pečatí a udrel do zeme. Na lúke pred ním sa objavil krásny osedlaný čierny kôň. Yagato sa usmial.
„Prišiel náš čas, priateľ môj,“ povedal a jemne koňa pohladil po krku. Potom k nemu z ľavej strany pristúpil a svižne sa vyhupol na jeho chrbát. Vraník spokojne zaerdžal a po pokyne, ktorý dostal jemným kopnutím do slabín sa rozbehol svižným cvalom cez lúku smerom k poľnej ceste.

Chlapci sa hrali v stodole. Ráno bolo naozaj teplé, až nezvykle na toto ročné obdobie. Jar prišla skoro a priniesla so sebou rapídne oteplenie po krutej zime.
„Mám ťa!“ vyhlásil víťazoslávne starší chlapec a prstom ukázal na kopu sena pred sebou. Tá sa zahniezdila a po chvíľke z nej vyskočil desaťročný chlapec, oblečený v jednoduchom sedliackom oblečení, s prenikavými sivými očami a blonďavými vlasmi, ktoré mal ostrihané po plecia, strapaté a so zvyškami slamy, v ktorej sa pred chvíľou ukrýval.
„To nie je fér! Ty si sa pozeral! Priznaj sa!“ povedal nahnevane a prudko sotil do svojho staršieho brata, ktorý sa víťazoslávne vyškieral. Ten takýto útok neočakával, trochu sa zapotácal a skoro stratil rovnováhu.
„Čo si to dovoľuješ, ty malý zasran?!“ vykríkol nahnevane a práve keď sa chystal vrhnúť sa na mladšieho brata, doľahol k nim zvonka otcov hlas.
„Marek! Andrej! Poďte sem!“
Obaja sa na seba pozreli, no rešpekt k otcovi, či strach z výprasku im nedovolil pokračovať v bitke. Obaja poslúchli a poslušne vyšli zo stodoly. Otec ich prekvapil vonku pred domom. Stál tam aj s ich prostredným bratom a s kýmsi sa rozprával. Oproti nemu stál vysoký cudzí muž, oblečený v dlhom šedom kabáte, ktorý mal napriek teplému počasie zapnutý až po krk. Spod nich mu vytŕčali vysoké kožené jazdecké čižmy a držal za uzdu krásneho vraníka. Ten sa poslušne pásol a nevenoval mužom a ich debate pozornosť. Otec práve čosi hovoril nástojčivý tónom a jednu ruku mal položenú na pleci svojho syna, ktorý stál pri ňom a zvedavo hľadel na neznámeho muža. Čoskoro sa k nim pridali ďalší dvaja chlapci a rovnako skúmavo sa na muža zahľadeli. Ten, akoby ich pohľady vycítil, zamieril očami k nim a ostro si ich premeral. Inštinktívne uhli pohľadom a zabodli oči kamsi do zeme. Jeho pohľad nebol nevľúdny, no zároveň bol veľmi prísny a šiel z neho tak trochu strach.
„Toto je tvoj najmladší syn?“ spýtal sa napokon muž a mladší chlapec si s hrôzou uvedomil, že hľadí priamo na neho.
„Áno... volá sa Andrej,“ povedal otec.
„Koľko máš synov, dobrý muž?“ spýtal sa opäť muž a Andrejovi sa uľavilo, že vrátil pohľad späť na otca.
„Sedem. Ale zostali mi len títo traja,“ začal hovoriť otec, „dvoch najstarších mi odviedli a jeden sa učí u šustra vo Viedni. Jeden umrel, ešte ako nemluvňa.“
„Takže tak to je...“ povedal muž skôr pre seba a opäť si zamyslene premeriaval najmladšieho z chlapcov, ten sa tentokrát rozhodol neuhnúť pohľadom a skúmavo sa zahľadel mužovi priamo do očí. Boli tmavohnedé, v ostrom kontraste s jeho dlhými sivými, takmer až bielymi vlasmi. Jeho tvár nevyzerala príliš staro, no vlasy mal celkom šedivé. Jeho oči však napriek tmavej farbe žiarili jasne ako hviezdy na nočnej oblohe. Opäť vrátil pohľad k otcovi.
„A ty sám si siedmym synom svojho otca, je to tak?“
„Áno, ctený pane, je. Mal som šiestich bratov, no už ani jeden z nich nežije. No smiem sa vás spýtať, ctený pane, prečo sa tak zaujímate o mojich synov?“ povedal otec a otázku položil trochu nástojčivým tónom, akoby ho už tento výsluch prestával baviť. Musel byť v týchto časoch obozretný, no tento sa akosi príliš vypytoval a to nemal rád.
„Samozrejme, ospravedlňte moje spôsoby,“ povedal muž a milo sa usmial, „som brat z rádu Františkánskych mníchov. Rehoľa teraz hľadá mladých mužov, ktorí by sa stali novicmi. S bratmi sme pricestovali včera večer vlakom do Kremnice a miestni mi vraveli o sedliakovi, ktorý žije na lúke na kopci a má mnoho synov, tak som sa rozhodol vás navštíviť. Samozrejme, ak sa rozhodnete poslať k nám jedného z vašich chlapcov, dobre vám zaplatíme,“ povedal muž a tváril sa stále vľúdne.
Otec sa tváril nedôverčivo už od začiatku, no pri zmienke o mníchoch jeho tvár zbledla a vzkypela v ňom zlosť.
„Žiadny z mojich synov sa mníchom nestane, dobrý pane,“ povedal, keď sa trochu upokojil, no tváril sa stále prísne.
„My nie sme kresťanského vyznania, to vám asi dobrí ľudia z Kremnice zabudli povedať,“ povedal a nervózne sa rozhliadol po svojich deťoch, „a vy čo tu postávate? Nemáte čo robiť? Tak hybajte vyhnať stádo! Už je skoro obed!“ napomenul ich a ukázal smerom na stodolu. Chlapci poslušne odbehli a nechali dospelých v ich debate. Najmladší syn sa k nim chcel pripojiť, no muž ho zachytil za ruku a zrazu si uvedomil, že stojí priamo pri ňom. Zadíval sa mu pozorne do očí. Chlapec čakal, že mu muž niečo povie, no ten ho len pustil a usmial sa. Chlapec sa otočil a spolu s bratmi zamieril do stodoly. Rameno, za ktoré ho chytil, ho chvíľu zvláštne svrbelo, no prestal si to všímať a pomáhal bratom vyháňať stádo oviec von zo stodoly. Keď sa zadíval cez otvorené dvere von, videl muža v šedom ako cvála na koni hore po lúke.

November 1941, Banská Bystrica, Slovenský štát

Chlapec ležal na posteli a pozeral sa do stropu. Bolo neskoro v noci, no on nespal. V poslednom čase sa často v noci budil na zlé sny a ani dnešok nebol výnimkou. Kedysi, keď sa mu v noci sníval zlý sen, prišla za ním mama a upokojila ho a on tak mohol znova pokojne zaspať. No teraz tu mama nebola, nikto to nebol, len jeho starší brat, ktorý bol tiež ešte dieťa a chlapec vedel, že ak by ho zobudil, len by mu vynadal. A tak len ležal a triasol sa. Nie od strachu, ale od zimy. Leto skončilo a tak rýchlo ako vysoké teploty prišli, tak aj odišli a krátko po nich prišla ďalšia krutá zima. Teraz, v druhej polovici Novembra, už vládli kruté mrazy a v noci bývala teplota hlboko pod nulou. Starobylé kráľovské mesto pod Urpínom pokrýval biely sneh už niekoľko týždňov.
Chlapec sa otočil na druhý bok a smutne sa zahľadel na spiaceho brata na vedľajšej posteli. Leto bolo krásne a bolo dobré. Jeho koniec však znamenal aj koniec dobrých časov pre ich rodinu. Hneď pár mesiacov po návšteve zvláštneho muža k nim domov prišiel iný muž, v obleku v sprievode polície. Povedal im, že odteraz im už farma nepatrí a musia hneď teraz odísť. Otec skúšal protestovať, no bolo to márne. Nakoniec sa museli zbaliť a nastúpiť spolu s policajtami do auta. Tí ich odviezli do Kremnice a strčili ich do jednej malej špinavej izby vo veľkom dome na námestí. Otec mal v meste mnoho známych a tak vedel zabezpečiť nejaké jedlo, no ľudia sa ich zrazu začali strániť, na ulici odvracali pohľady a niekedy na nich pokrikovali a nadávali im. Takto žili takmer mesiac. Jeden večer prišiel otec do ich izby a spolu s ním prišiel aj iný muž. Spoznal ho, bol to mliekar, ktorý ich chodil niekedy navštevovať ešte keď bývali na farme. Prikázal dvom najmladším chlapcom, aby si zbalili pár vecí a aby s ním hneď išli. Bolo už neskoro v noci a chlapcom sa nechcelo odísť od rodičov. Nechápali to, ničomu nechápali. Otec ich oboch nasilu odvliekol dole a naložil do mliekarenského auta. Pobozkal ich na rozlúčku a so slzami v očiach sledoval, ako ich auto vezie preč.
Dozvedel sa totiž, že ich majú čoskoro odviezť niekam preč, ďaleko, do cudzej krajiny, kde ich nečaká dobrý osud. Netušil, čo to znamená, nechápal tomu. Mliekar ich doviezol až do Banskej Bystrice, do svojho domu. Mal nízky dvojpodlažný dom na ulici v okrajovej štvrti. Dole bola predajňa, sklad, kuchyňa a na poschodí len dve izby a kúpeľňa. V jednej z izieb žil mliekar so svojou ženou a v tej druhej teraz bývali dvaja chlapci. Susedom a známym povedal, že sú to synovia jeho brata, ktorého vraj zabili na fronte a teraz sa ich ujal on, keďže ich matka už nežila.
Chlapec spozornel. Zdola sa ozvalo búchanie na dvere a krik. Nerozumel slovám, no jasne počul, ako niekto uteká dole schodmi a otvára dvere na predajni. Bolo počuť ďalšie hlasy.
„Vstávaj! Vstaň, niečo sa deje!“ sykol na brata a ten sa nechápajúc, prečo ho budí uprostred noci, rozhliadol rozospatými očami po izbe. Chlapec si priložil ukazovák na ústa a potom ukázal na podlahu. Hlasy zneli čoraz hlasnejšie a zneli nahnevane.
„Ľudia hovoria, že ukrývaš nepriateľov štátu! Kto sú tí chlapci, ktorých ukrývaš?! Priveď ich!“
„Pán kapitán, na kolenách vás prosím! Sú to moji synovci! Zaprisahám vás, oni... môj brat... bol to dobrý kresťan! Sú to len deti, nie sú to žiadni nepriatelia...“ počuli zdola vystrašený mliekarov hlas. Ďalej nerozumeli, počuli len ďalšie nahnevané hlasy, buchot a potom krik mliekarovej ženy. Ozval sa výstrel, chlapci až nadskočili na posteliach. Ozval sa dupot ťažkých topánok na schodoch a dvere sa s rachotom rozleteli. Dnu vbehli dvaja muži v uniformách. Nebola to však polícia. Títo mali na sebe čierne uniformy a na ľavom rukáve mali modré pásky s vyobrazeným červeným dvojkrížom na bielom pozadí. Chlapec v meste počul, že ich nazývajú Hlinkova garda. Pochodovali v šíkoch cez mesto alebo sa len tak prechádzali, šiel z nich strach a boli to krutí a bezohľadní chlapi. Teraz ich surovo oboch vytiahli z postele a vliekli ich po schodoch dole. Ich protesty boli márne a chlapec sa cítil v zovretí mocných rúk v kožených rukaviciach ako v pasci. Privliekli ich do zadnej miestnosti spodného poschodia. V jednom rohu, vedľa regálov plných fliaš mlieka, sa krčil mliekar a pri ňom jeho plačúca žena. Držal sa za brucho a veľmi krvácal, jeho tvár bola skrivená v bolestnej grimase.
„Pán kapitán... nie... nie sú to židia, prosím,“ hovoril s plačom, no jeho hlas bol slabý. Najbližší z gardistov ho surovo udrel pažbou zbrane a on sa schúlil do klbka, jeho žena vykríkla, dostala ranu tiež.
Muž s najvyššou hodnosťou si pohľadom plným odporu premeral chlapcov, ktorých práve privliekli jeho muži.
„Túto špinu spoznám na prvý pohľad, cítim ich až sem. Sú to nepriatelia štátu a ty za toto skončíš na šibenici, to ti hovorím!“ vykrikoval a zaháňal sa rukou, ako keby šermoval s neviditeľným nepriateľom.
„Ale pán kapitán, naozaj nemáme dôkaz, ani ich doklady. Viete, nemajú hviezdy a...“ povedal nesmelo jeden z gardistov, no kapitán ho umlčal pohľadom. Vedel však, že to je pravda.
„Ako chcete, vyzliecť!“ vykríkol rozkaz smerom k mužom, ktorí pevne držali chlapcov. Každý z nich rozkaz poslúchol, obaja stiahli chlapcom nohavice. Kapitán, evidentne spokojný s výsledkom kontroly sa na nich znova zahľadel a jeho oči plné nenávisti nadobudli až beštiálnej zúrivosti.
„Vidíte?!“ vyštekol ukazujúc prstom na jedného z chlapcov, „sú to zasraní židia! Hovoril som vám to! A teraz ich odveďte!“ vykrikoval ďalšie príkazy a muži chlapcov začali ťahať von. Obaja sa bránili, no nič im vtedy nepomohlo. Mocné ruky ich vytiahli z miestnosti a znova počuli krik. Nasledovali výstrely a znova krik, tentokrát iba ženský. Ďalšie dva výstrely a ticho.
Chlapcov vyvliekli von. Obaja boli nahí a vonku bola krutá zima. Jeden z gardistov sa nad nimi zľutoval a vyzliekol si kabát. Práve keď ho prehodil okolo pliec tomu staršiemu z nich, vyšiel na ulicu aj kapitán, zasúvajúc si pištoľ naspäť do koženého puzdra na opasku. Keď uvidel ako jeden z gardistov dáva svoj kabát, zúrivo k nemu pribehol a strelil mu facku.
„Čo to robíš, hlupák?! Chceš aj ty skončiť ako ten kolaborant tam vnútri?! Čo?!“ vykrikoval a hrozil mu päsťou. Starší chlapec zacítil príležitosť. Celou silou kopol muža, ktorý ho držal do holene a jeho zovretie na chvíľu povolilo. Vytrhol sa mu a rozbehol sa po ulici. Keby sa tak dostal za roh domu... vedel že tam je nízky plot, ktorý môže preskočiť a dostane sa na zadný dvor. Vzadu sú dvere a lesná cesta... môže im ujsť.
Kapitán sa zákerne usmial. Otvoril puzdro na opasku a vybral pištoľ. Odistil poistku a skúsene namieril na utekajúceho chlapca.
„Pán kapitán, nie!“ vykríkol rýchlo jeden z gardistov, no kapitán si ho nevšímal. Namieril a stlačil spúšť. Neminul. Telo mladého chlapca dopadlo s hlasným šuchnutím do snehu na chodníku a už sa ani nepohol. Krv sa zmiešala so snehom, červená s bielou, ako na nejakom zvrátenom avantgardnom obraze.
Druhý chlapec vykríkol, oči mu naplnili slzy a pokúsil sa vytrhnúť mužovi, ktorý ho držal, no ruky ho zovreli ešte pevnejšie a dostal silnú ranu do brucha. Skrútilo ho, predklonil sa a začal vracať.
Udalosti, ktoré sa stali potom, si pamätal iba veľmi matne. Muž, ktorý ho držal, tlmene zachrčal a na krk mu vystreklo niečo teplé. Zovretie povolilo a s hlasným šuchnutím spadlo na zem za ním telo. Počul ďalšie zvuky, krik, niekoľko výstrelov a ďalší krik. Vtom ho schytila za vlasy mocná ruka a ťahala ho kamsi dozadu. Zakričal a chcel sa oslobodiť, no muž trhol a tak musel prestať, pretože bolesť bola silná a na zátylku zacítil chlad studeného kovu.
„Ani sa nepohni, lebo ho zastrelím!“ vykríkol kapitán, ktorý ho držal. Jeho hlas už nebol šialené zúrivý, ako predtým. Bol plný strachu, skoro prosebný. Hlas muža, ktorý cíti smrť. Svoju smrť.
Chlapec vtedy zdvihol hlavu a uvidel postavu pred sebou. Cez slzy videl rozmazane, no rozoznal rysy vysokého muža so širokými plecami. Mal dlhé sivé vlasy, skoro až biele, zopnuté vzadu do copu. Stál vzpriamene a ani sa nepohol. Zrazu zmizol. Na jeho mieste zostali len stopy v snehu, muž bol preč. Vtom sa spoza chlapca ozval nechutný zvuk lámania kostí a väzov, ťahanie za vlasy aj kovový chlad na zátylku zmizli, počul buchnutie. Nemal silu sa obzrieť, zmocnili sa ho mdloby. Podlomili sa mu kolená a bol by rovnako ako mŕtvi gardisti bezvládne spadol na zem, no tesne pred dopadom ho zachytili mocné ruky. Mocné, no ich zovretie nebolo nepríjemné ako predtým, tieto boli iné. Bola v nich taká otcovská istota, bezpečie. Chlapec na okamih uvidel tvár muža, ktorý ho zachytil do náručia. Spoznával ju, no nemohol si spomenúť, kde ju už videl. Vľúdne tmavé oči sa pozerali priamo do tých jeho. Muž čosi pošepol a poslednú vec, čo si chlapec uvedomil bolo, že sa prostredie za nimi zmenilo a zamračené oblaky vystriedala krásna nočná obloha plná hviezd. Potom sa mu zatmelo pred očami a stratil vedomie.