Shinobi - 00 - Prológ

November 1938, Niekde vo Východnej Európe

Po lesnej ceste sa pomaly a potichu zakrádala hmla. Bolo už neskoro poobede a slnečné lúče boli skryté vysoko nad mrakmi, ktoré zase ukrývala hustá hmla, ktorej jazyky sa plazili lesom a nevynechali ani jediný strom, skalu či drobný krík. Zima sa pomaly blížila a aj keď zem zatiaľ pokrýval len slabý poprašok bieleho snehu, krutý mráz už si na prírode vybral svoju daň. Všetko živé sa už dávno pripravilo na zimu. Čo malo nohy dávno zaliezlo do hlbokej nory kdesi v skalách, čo malo krídla odletelo na juh. Rastliny, ktoré nemali to šťastie, už dávno zhodili všetky svoje listy. Tie teraz tvorili neodmysliteľnú súčasť terénu, tiahnúc sa lesom kam len oko dovidelo.
Les bol teraz teritóriom vlkov, ktorí sa vo svorkách snažili nájsť akúkoľvek potravu v podobe nešťastného stvorenia, ktoré zablúdilo hlboko do ich teritória. V skupine boli silní, no vlk, ktorý práve pomaly prechádzal lesom, bol sám. Vyhnali ho, pretože bol zranený. Odkedy ho medveď poranil na pravej zadnej nohe, zaostával a často na neho museli čakať. Svorku opustil pred dvoma dňami, odvtedy nič nejedol. Nervózne sa obzeral a vetril. Jeho korisť bola blízko. Sledoval jelenicu už niekoľko hodín. Bál sa zaútočiť na celú skupinu, pretože hoci jelene nemali pazúry ani ostré zuby, ich parohy by mohli pre neho znamenať koniec.
Táto ale bola sama. Nevedel, prečo skupina zanechala túto jelenicu osamote, ale bolo mu to jedno. Sledoval jej stopy a bol si istý, že je sama. Nie, oni sú sami. V okolí stoviek metrov nebolo nič, čo by ho mohlo ohroziť. Tým si bol istý. Prezradil mu to jeho čuch a ten ho predsa nikdy nesklamal. Cítil jej pach, bola blízko. Dal sa do behu. Teraz alebo nikdy, ak sa dnes nenaje, zoslabne tak, že do najbližšieho rána zamrzne. Jeho korisť utekala, ale proti nemu aj keď bol zranený, nemala šancu. Zrýchlil. Kúsok pred ním sa terén zvažoval do úzkej doliny. To bolo perfektné miesto na útok. Neujde mu. Vietor mu hral do karát, vial smerom k nemu, takže jeho korisť ho nemohla zavetriť. Už takmer cítil jej krv, ako mu steká po čeľustiach. Vyskočil spoza stromu a zavrčal. Už by ju mal vidieť, cítil ju ako keby bola priamo pred ním. Tak kde je? Skrýva sa mu? Chce sa s ním hrať? Zavrčal a vyceril zuby. Toto mu nemala robiť. Nezabije ju hneď. Nie, nechá ju nažive. Zláme jej nohy a bude ju obhrýzať pomaly, aby trpela. Tak to mal rád.
Niečo tu nebolo v poriadku. Jeho inštinkt ho varoval pred nebezpečím. Čoho sa ale bojí? Čuch ho predsa nikdy nesklamal. Bol predátor a toto bola jeho korisť. Nebolo to naopak, nikdy to nebolo naopak. Nemal sa čoho báť.
Zrazu uvidel kútikom oka neprirodzený pohyb. Bol tak rýchly, že aj keby ho sledoval priamo, nestihol by napriek svojim rýchlym reflexom zareagovať.
Kovová hviezdica ho trafila do krku. Celým telom mu prešla prenikavá ostrá bolesť. Zavyl a chcel zastaviť, no jeho údy mu vypovedali poslušnosť. Dopadol na zem tvrdo a urobil ešte dva kotrmelce, kým zostal nehybne ležať na boku. Chcel zavyť od bolesti, ale ani to sa mu už nepodarilo, vydal zo seba len tichý škrekot, ako keď bol ešte malé vĺča v maminej teplej nore.
Po krku sa mu valila teplá krv. Nepatrila však jeho koristi. Táto bola jeho. Čo sa stalo? Jelenica ho predsa nemohla poraziť. To on bol predátor. Cítil, ako z neho pomaly vyprcháva život. Chcelo sa mu spať. Ešte predtým, ako úplne zavrel oči, videl pred sebou rozmazanú postavu predátora. Toho najhoršieho na celej tejto planéte.

Muž v šedom plášti sa sklonil k umierajúcemu vlkovi. Veľa krvi nestratil, ale hviezdica sa zapichla hlboko a zrejme prerušila aj miechu. Bol mŕtvy do pár sekúnd. Vytiahol z neho ostrú kovovú hviezdicu, po ktorej ešte stále stekala krv. Utrel ju do lístia a snehu a vložil si ju naspäť do malého vrecka, ktoré mal pripútané na stehne. Znova pozrel na vlka. Uloviť ho takýmto spôsobom sa mu hnusilo. Radšej by mu dal šancu a pokúsil sa ho vystopovať a poraziť, no keďže nemal veľa času, musel na neho použiť Genjutsu a nalákať ho do pasce. Bolo mu ho lúto - nerád zabíjal nevinné tvory, no technika, ktorú sa chystal použiť, vyžadovala veľa krvi. Viac, ako bol ochotný darovať zo svojej vlastnej.
Jednou nohou rozhrnul lístie a sneh na zemi pred sebou a odhalil tak zamrznutú kamenistú pôdu, na ktorej rástol celý les. Z iného vrecka vybral malý čistý zvitok a rozvinul ho na vyčistenú zem pred sebou.
Začal skladať pečate. Bolo ich mnoho a robil ich pomaly a sústredene, aby sa nepomýlil. Vlk stále krvácal a okrem toho musela byť krv stále teplá. Keď skončil, nechal ruky v tvare poslednej pečate, tigra. Zašepkal pár slov v jazyku, ktorý nebol jeho rodným a zamieril k vlkovi. Jednou rukou ho chytil za kožu na zátylku a do druhej zovrel nôž. Zdvihol jeho hlavu nad zvitok a pomalým presným rezom mu prerezal tepnu na krku tak, aby valiaca sa krv kvapkala priamo na zvitok.
Napriek tomu, že všade naokolo bola teplota hlboko pod nulou, krv dopadajúca na zvitok syčala a parilo sa z nej, ako keby padala priamo do rozžeravených uhlíkov. Po pár chvíľach muž vlka pustil. Posledné kvapky dopadli na zvitok a vyparili sa. Miesto nich sa na ňom objavila pečať - kruhový symbol zložený z japonských znakov, so znakom ル Ru v strede.
Muž v sivom plášti sa usmial, zbalil zvitok, vložil si ho kamsi do kabáta a rozplynul sa v oblaku dymu.