Nádoby 02,5 -sidestory- Odpadlíci

„Tlak klesá, strácame ju!“
„Vidím!“ začula rázny ženský hlas „Máme ešte krvnú pilulku?“
„Poslednú som jej ....“
Pilulka? To je to, čo má v ústach? Čo to ... Cítila, ako jej niekto hmatol do úst, posunul pilulku medzi zuby a nešetrne stlačil čeľuste. Zaklipkala očami. Nejaká žena sa nad ňou ...
„Prehltni!“ ozval sa ten rázny hlas a ona, hoci dezorientovaná, s námahou poslúchla.
„Podaj mi striekačky...“ „...klanu Uchiha?“ dokázala zaregistrovať útržky rozhovoru.
„Na shinobim Konohy,“ začula ešte, kým stratila vedomie.

O hodinu skôr:
Biely pes so sivými škvrnami vrčiac mykal kosťou, ktorú jeho pán nie a nie pustiť. Doťahovali sa spolu o to, kto je silnejší, ako zvyčajne a prichádzajúcej nevenovali vôbec žiadnu pozornosť.
„Vy budete náš vedúci jonin pre nasledujúcu misiu?“ vyhŕkol na ňu ružovovlasý chlapec, ktorý rázom vyhupol na rovné nohy a začal sa škeriť. So svojim bizarným účesom bol asi taký nenápadný ako slon medzi myšami. Maskovať by sa mohol možno tak na nejakej obrovskej čerešni. Mierou svojho entuziazmu dokonale vyvažoval ostatných členov týmu.
„My sme tí najlepší, ktorých Vám mohli, na túto misiu prideliť,“ pokračoval, keď prikývla, že áno, „uvidíte. Moje meno je Kizashi Haruno a títo dvaja,“ ukázal na chlapca so psom, „sú ...“
„Len žiadne mená!“ zahriakol ho tretí chlapec a prekryl si rukami uši. „Nechcem o nikom nič vedieť okrem toho, čo treba pre úspech misie. Kapitánka určité vie, kto sme, takže budú stačiť kódové mená,“ zložil si ruky z uší a ukázal na seba, „Ja budem Jednotka, ten so psom Dvojka a vlasáč Trojka.“
„Trojka bude Shiromaru,“ zaprotestoval zrazu chlapec z klanu Inuzuka, ktorý, zdá sa, predsa len pozorne sledoval dianie, a ukázal na svojho psa. Ten súhlasne štekol.
„Nechcem o vás nič vedieť,“ zaupel Jednotka.
„To je hlúposť,“ opáčil sa Inuzuka, „veď stačí pozrieť na znaky na mojej tvári a hneď vieš, že som Inuzuka. A naša kapitánka má na rukáve znak klanu Uchiha. Mimochodom,“ obrátil sa ku kapitánke, „volám sa Han a rád by som vedel, prečo máme v tíme takého pošuka ako Jednotka. S Kizashim a Shiromarom sme traja, Jednotka nás zjavne nie je schopný viesť, hoci je chuunin, inak by ste tu neboli, tak čo tu robí?“
„Som Masumi Uchiha,“ odvetila, vyvolajúc tým zjavnú nevôľu Jednotky, „a o zložení tímu sa diskutovať nebude, mimo to, Shiromaru sa nepovažuje za plnohodnotného člena týmu,“ čím pre zmenu vyvolala nevôľu u Hana a Shiromara. Asi príliš dobrý prvý dojem neurobí. Ale ona sa na túto misiu nežiadala, skutočne ju mal pôvodne viesť Jednotka. Ten síce má odvtedy, čo sa pred pár týždňami stal svedkom vyhladenia svojho pôvodného tímu, isté problémy, ale pri rutinnej protipašeráckej hliadkovej misii do miest, ktoré už z predošlých misií dôverne poznal, to nemal byť problém. Napriek tomu k nim však na poslednú chvíľu pridelili ju.
„Ak ste Uchiha máte Sharingan?“ opýtal sa nadšene Kizashi.
„Možno, nejaký problém?“ odsekla nevrlejšie než mala pôvodne v úmysle a tím sa jej podarilo vyvolať nevôľu aj uňho. To len tak pre úplnosť.
„Kizashiho ignorujte, je to tlčhuba,“ prehlásil Han a celkom zjavne provokujúc Jednotku pokračoval, „ako jediný z nášho pôvodného týmu nespravil chuuninskú skúšku a tak mi ostal po prevelení nášho senseia a tretieho člena týmu na front na krku. Lebo ja som síce skúšku spravil, no neuznali ma za vhodného na povýšenie. Pre niečo si na mňa zasadli. Tak plníme rôzne geninské misie v improvizovaných tímoch. Ako za trest.“
Masumi z Hanovej kartotéky presne vedela za čo si naňho „zasadli“. Nedisciplinovanosť, svojhlavosť, drzosť, zosmiešňovanie nadriadených. Vystihol to však pekne. Ako za trest.
„Za čo Vás pridelili na túto misiu? Nechali ste nabúchať nesprávnou osobou?“
Masumi pozrela Hanovi tvrdo do oči. Už vedela koho z tejto divnej skupiny najviac neznáša.
„Chcete vedieť, ako som na to prišiel?“ uškrnul sa.
„Nezaujíma ma to,“ odvetila dôrazne.
„Ráno ste zvracali,“ začal Han napriek tomu a významne si poťukal nos, „ale alkohol vo Vašom pote necítim. Teraz, za vojny, sú Uchihovia posielaní buď na bojové misie alebo plnia svoje úlohy v Konohe. A Konoha neposiela na misie tehotné kunoichi. Museli ste naštvať niekoho z vedenia, nemám pravdu? Vítajte medzi odpadlíkmi.“
„Toto nedopadne dobre,“ zalamentoval Jednotka po trápnej chvíli ticha, „všetci máte nejaký problém. Toto určite nedopadne dobre.“
No pekné, ukázal sa uňho ďalší z jeho problémov, pomyslela si Masumi. Úzkosť z neúspechu.
„Bude to v poriadku, preto k vám pridelili mňa,“ odvetila Masumi. „Vyrážame! Veď nás!“

„Možno to nebude až také hrozné,“ povedala si Masumi asi pätnásť minúť po opustení Konohy. Ustali reči akéhokoľvek charakteru a v tvárach svojich podriadených letmo zazrela sústredenie. Berú misiu vážne.
Zrazu Han bez akéhokoľvek varovania vytiahol kunai, otočil sa a vrazil do Masumi. Tá zároveň zacítila, ako jej niekto zozadu vrazil kunai do pravého pleca. Útočník uskočil pred ostrím Hanovho kunaia a urobil salto vzad, čím sa vyhol aj Shiromarovým tesákom. Následne sa stratil v húštine.
„Prečo si nás nevaroval?“ skríkla Masumi na Hana, keď si vytrhávala z pleca zabodnutý kunai. Viac ju však štvalo, že útok nezaregistrovala sama a keby do nej Han nesotil, mohlo ju to stáť život. A jej dieťa! Han jej však už teraz vôbec nevenoval pozornosť.
„Náš nos nemožno oklamať ani útokom proti vetru!“ zakričal Han smerom, ktorým odskočil útočník a zložil ruky v pečať, „Shiromaru, Jūjin Bun...“
V dokončení techniky mu zabránil prílet niekoľkých kunaiov. Hravo útok vykryl. Na poslednom sa však zaleskol výbušný lístok. A odrazil sa od Hanovho kunaia priamo na miesto kde stál jeho pes. Všetci stihli odskočiť pred výbuchom, ale ...
„Shiromaru!“ skríkol Han a obrátil sa k svojmu zranenému psovi. Chyba! V tom okamihu sa za jeho chrbtom objavil útočník a než mohol niekto z prítomných, ohromených výbuchom, zasiahnuť, vrazil mu kunai do srdca. Ešte než jeho telo dopadlo na zem, maskovaný protivník odskočil a Masumi sa pustila za ním. Podľa všetkého je sám a vybral si ďalší cieľ. Tentokrát Jednotku, ktorý smeroval k vrcholu najbližšieho stromu so svetlicou pripevnenou na kunai. Všetci traja vrhli svoje kunaie takmer zároveň. Útočník nejako zazrel Masumin kunai a pohotovo mu uhol. Ako to... ? Ešte než všetko ožiarilo bodavá žiara svetlice, zazrela Masumi Sharinganom ako útočníkov kunai preletel presne medzi kunaiom Jednotky a priviazanou svetlicou. Tá sa teda nedostala dosť vysoko nad stromy.
Oslepená zle došliapla na konár. Stihla vytiahnuť ďalší kunai sa intuitívne ním bodla smerom, kde mal byť kmeň stromu. Náraz, trhnutie, prudká bolesť v zranenom pleci. Stále spola oslepená sa spustila nižšie a oproti sebe zazrela Kizashiho v obrannej pozícii opretého chrbtom k stromu. Medzi nich s tupým žuchnutím, sprevádzaným niekoľkými puknutiami, padlo telo Jednotky. Kizashi skríkol a začal sa okolo seba oháňať kunaiom.
„Nepanikár! Ešte stále sme dvaja na jedného a on to vie!“ skríkla naňho a hoci v to ani nedúfala, zdá sa, že to zabralo. Kizashiho dych sa jej zdal omnoho pravidelnejší. Lenže čo to bude platné? Ich protivník je ostrieľaný, pravdepodobne jonin. Zaútočil najprv na ňu, lebo navidomoči skupinu viedla. Ostrosť čuchu Hana a jeho psa ho síce zaskočila, no v mihu zmenil priority a zlikvidoval ich ako prvých. To s výbušným lístkom nebol náhodný odraz. Prvé kunaie boli schválne vrhnuté tak, aby mohol Han posledný odraziť iba tým smerom. Rozrušenie zo zranenia jeho psa na rozhodujúci okamih paralyzovalo jeho zmysly.
Mimovoľne, zavadila pohľadom o smrteľne zranené a zúfalo kňučiace zviera. Hneď to aj oľutovala. Tie oči ešte dlho nebude vedieť dostať z hlavy. Nie pre utrpenie, čo sa v nich zračilo. Pre otázku, ktorú nemé zviera vložilo do svojho pohľadu a vlastne každého svojho pohybu, ako sa tak v smrteľných kŕčoch snažilo natočiť hlavu k svojmu pánovi. Prečo? Existuje vôbec zmysluplná odpoveď? Výcvik bol preň doteraz hrou a zrazu je jeho pán mŕtvy a on v bolestiach umiera tiež. Prečo?
Sakra, musí to dostať z hlavy. Sústrediť na niečo iné! Kde je nepriateľ teraz? Zrak sa jej už takmer úplne vrátil do normálu, čo znamená, že aj útočníkovi. Ďalší cieľ bude nevyhnutne ona. Ak len nepreberie iniciatívu. Útočník síce riskoval, že niekto z Konohy môže začuť výbušný lístok, ale na Jednotku, ktorý chcel privolať posily svetlicou, bez váhania zaútočil. Takže...
„Kizashi, utekaj do Konohy a priveď posily,“ zavelila nahlas a zapla Sharingan.
„Ale vy ...“ zahabkal zmetene
„To je rozkaz!“ skríkla, na čo Kizashi okamžite vyštartoval. Odkiaľ príde útok?
Inštinktívne zareagovala na niečiu prítomnosť vedľa seba a odblokovala úder. Neskočil na to! Vymenili sa pár útokov, ale hoci dokázala čítať Sharinganom jeho pohyby, nedokázala z toho vydolovať žiadnu výhodu. Naopak maskovaný protivník získaval navrch útokmi z pravej strany, kde ju obmedzovalo zranenie. Počas jeho nasledujúceho výpadu, ktorým ju takmer zrazil na zem, jej preletelo okolo hlavy niekoľko shurikenov. Jeden jej presekol pravý ušný lalok a ďalší prefingol nad golierom jej vesty a iba tak tak minul tepnu. Ďalší nepriateľ?
„Prepáčte!“ skríkol Kizashi, ktorý zjavne neposlúchol jej rozkaz, a zaútočil na protivníka. Ten shurikenom uhol a eliminoval Kizashiho jediným presným kopnutím. Masumi pohotovo zasiahla jeho druhú nohu. Následne sekla po jeho maske a ako padol, chystala sa ho doraziť. V jeho oku pod preseknutou maskou však zazrela červený záblesk. Sharingan!
„Kto si?“ schmatla ho za šaty s pripraveným kunaiom, no on jej opätoval oba ľahostajný pohľad.
„Kapitánka!“ skríkol Kizashi a ona zaregistrovala na svoje veste výbušný lístok. Kedy ho ...? Siahla naň, no ten sa začal zrazu množiť a zaplňovať povrch jej vesty. Strhla si ju a odhodila od seba. Výbuchy. Bolesti. A spomedzi nich drásavá bolesť na jej bruchu. Moje dieťa!
Dopad na zem. Úľak vystriedal stav otupenosti. Čas ako by začal plynúť inak. Odniekiaľ k nej doľahlo volanie jej mena, no ju upútalo niečo iné.
„Ten pes už nekňučí,“ prebehlo jej mysľou, než stratila vedomie.

Telo mala ako z olova, ani len viečka akoby nemala síl otvoriť. A vlastne ani nechcela. Už nejaký čas bola hore a snažila sa premýšľať nad svojim stavom. Zaregistrovala, že niekto vošiel, no nechalo ju to chladnou. Možno to bolo sedatívami, možno ... možno sa jej to celé iba zdá. Tak ťažké je niekedy odlíšiť sen od reality a ona nechcela, aby toto bola realita.
Zastal pri nej. Už ho podľa nepatrných náznakov bezpečne identifikovala. Jej snúbenec Fugaku. Čakala, že sa jej každú chvíľu dotkne. Tak rozpačito, ako má vo zvyku. A toto čakanie na nevyhnutné ju napĺňalo uspokojením. Že by sa zasa zadumal? No tak potom to ešte chvíľu potrvá.
Ticho prerušila sestrička, čo prišla vymeniť infúziu a následne osoba, ktorej prítomnosť Masumi vôbec nenadchýnala. A reč sa hneď zvrtla na ňu.
„To čo by skutočne potrebovala, je zomrieť.“
„Otče, pokiaľ sa ťa dotklo moje zbrklé správanie, tak...“
„Dotklo, ale o to tu teraz nejde,“ prerušil ho. „je otázne, či po svojom zotavení sa, bude klanu v niečom k úžitku, ale hlavne, nemôže plniť rolu manželky vodcu klanu. A ty, keby si už bol zrelý na rolu vodcu, nemusel by som ti to vysvetľovať. Si oboznámený s jej stavom, však?“
Môj stav ...
„Jej brušná stena bude už do konca jej života oslabená,“ pokračoval nečakajúc na odpoveď, „a je otázne, či by bola schopná donosiť dieťa. Nieto ešte viac detí, ako sa od nej očakáva. Je ako prasknutá nádoba, ktorú aj keď si z nostalgie ponecháme, nikdy už nebude použiteľná a iba zaberá miesto. Kým si ty teatrálne ukazoval verejnosti svoje slabiny, ja som podnikol potrebné kroky. Oficiálne som požiadal Hokageho o prepustenie Mikoto z ANBU a ten mi vyhovel. Ona sa stane tvojou budúcou manželkou.“
Mikoto? Pokúsila sa vybaviť si jej tvár. Útla postava, čierne oči a nebudú to hádam ani tri roky, čo vyšla z akadémie. Čo sa to tu deje? Čo sa to deje? Prečo?
„To má Masumi nahradiť nejaká adolescentná nula?“ ohradil sa Fugaku.
„Nezabúdaj, že aj samotná Masumi je nula. Inak by sa nestala tvojou snúbenicou.“
Nedovoľ, aby sa to stalo!
„A ako by nestačilo, že Tsunade zachránila ju, zachránila aj to dieťa,“ pokračoval jeho otec, „Vedel si, že čaká dieťa?“
„Nie, nevedel,“ zaklamal Fugaku.
Dieťa! Ich dieťa to prežilo.
„Je to dieťa tvoje? Lebo ak áno, tak to dieťa musí zomrieť. V žiadnom prípade nemožno dopustiť, aby bolo spochybniteľné postavenie detí, ktoré budeš mať s Mikoto.“
„Tak to má ten pankhart šťastie, že nie som jeho otcom, však?“
„To sotva. Ak skutočne nie si jeho otcom ty, tak Masumi nielenže nerešpektovala rozhodnutie klanu, ale ho aj zradila. Popri zanedbateľnej šanci, že by otcom mohol byť niektorý Uchiha, visí nad nami reálna hrozba, že jeho otec pochádza z iného klanu a tento klan si naň bude môcť uplatniť nárok. Hádam ti nemusím vysvetľovať, k čomu by to mohol viesť.“
„A ak je jeho otcom predsa len Uchiha?“
„Nehodlám to riešiť. Masumi si za svoje konanie zasluhuje najvyšší trest a ten bude vykonaný tu a teraz, len podľa možnosti tak, aby to vyzeralo ako nehoda. Nepotrebujeme škandál.“
Nie, nedovoľ, aby sa to stalo!
„Vykonaj čo treba a ktovie, možno to bude klanu aj na osoh, pokiaľ ju miluješ viac, ako si miloval vlastného brata,“ rozkázal mu otec, neskrývajúc iróniu.
Nedovoľ, aby sa to stalo!
Pristúpil k posteli a nadvihol Masuminu hlavu tak, aby mohol spod nej povytiahnuť vankúš. Nadvihol jeho okraj a akoby zaváhal. Na čo teraz myslí? Má otvoriť oči a ukázať mu, že je hore? Nie, ten netvor ho k tomu aj tak donúti. Ona i jej dieťa sú už vlastne mŕtvi. Takto to bude možno najlepšie.
„Milujem?“ preriekol s nefalšovaným hnevom v hlase. „Ty by si hádam miloval niekoho, kto ťa takto zradí a poníži? Spravím, čo odo mňa očakávaš a jediné, čo budem pri tom ľutovať je to, že sa nedozviem, kto je ten, na ktorom by som mohol dokonať svoju pomstu a napraviť našu česť.“
„Moment!“ zastavil ho otec. „Predsa len to asi odložíme dovtedy, kým ju bude možné vypočuť. Nakoniec, po takom zranení môžu nastať komplikácie kedykoľvek. Ty sa k nej ale dovtedy nesmieš priblížiť. Pre istotu. A okrem toho, niekto prichádza!“ dodal ešte.
V miestnosti nastala vrava a Masumi vládala zachytiť iba úryvky z ďalšieho rozhovoru: Pošlem sem niekoho ... dohliadať ... tu bude stráž ... prekračujete svoje právomoci ... my sa tu snažíme pacovať ... niet inej možnosti.
Poprava sa odkladá. Má ešte ďalšie dni, či týždne, čakať v tejto izbe premenenej v celu smrti. Cítiť, ako jej v lone rastie dieťa a vedieť, že sa nikdy nenarodí. Lebo Fugaku, čo ako sa práve prekonával, nebude schopný tomu zabrániť. Poznala ho. Toto je jeho hranica. A ona sa stane iba ďalšou obeťou v honbe toho netvora za Mangekyo Sharinganom. Ale to ona nedovolí. Jej prsty sa zachveli a trocha nimi zahýbala. Keď jej teraz zobral všetko, nedovolí, aby mu vyšli plány. Sústredila všetku svoju vôľu, aby zodvihla ruku a položila si ju na brucho. Zabolelo ju to. Celé to tak strašne bolí. No pokračovala smerom k miestu, kde mala zavedenú infúziu. Toľko ešte chcela, toľko. Jej prsty sa rozochveli a ako keby zaváhali, no predsa ich len natiahla. Už iba kúsok. Vtom jej niečia ruka pevne uchopila zápästie. Prekvapilo ju, že v miestnosti ešte niekto je.
„Toto ti nedovolím!“ ozval sa znova ten ženský hlas, ktorému nebolo možné odporovať. A Masumi neodporovala.