Nádoby 03 – Ako sa vnucuje hline tvar

Tsunade cítila, ako sa Kushina zahmýrila a s malou rúčkou zakvačenou do jej šiat, sa k nej ešte pevnejšie pritisla. Ale už spala omnoho pokojnejšie. Ešte si nedokázala zvyknúť na démona, ktorého do nej pred dvoma dňami zapečatili. Nechala ju a pohľadom skontrolovala sviečky pri rakve jej babky Mito. Sama zapaľovala nové, keď bol na nej rad počas stráženia. Podľa ich veľkosti usúdila, že prešli asi tak dve hodiny. Niekto z prítomných vstal a vystriedal službukonajúceho. Takže rovné dve hodiny. Nový strážca zapálil v plameni sviečok niekoľko vonných tyčiniek a umiestnil ich na oltár, zamrmlúc krátku modlitbu. Oltár prekrytý bielou látkou, aby neprišiel do styku s dušou zosnulej, tajuplne odrážal mihotavé svetlo sviečok. Ako malú, keď držala tsuyu s Mito pri jej dedovi Hashiramovi, ju to fascinovalo, no dnes už vedela, že je to iba klam. Položila ruku Kushine na hlavu a započúvala sa. Dych i tep boli pokojné, zjavne hlboko spí, To je dobré, zajtrajšok bude pre ňu náročný. Do svitania ostáva ešte hodina, tak aj Tsunade zatvorila oči a bezstarostne zaspala.

„Ja tam predsa nemôžem ísť. Nemám tam čo hľadať,“ vyhúkla Mikoto a vzdorovito zapichla paličky do ryže. V kútiku srdca sa nadieľala, že ju aspoň jeden z rodičov podporí. Aspoň morálne, keďže nariadeniu vodcu klanu aj tak nemožno vzdorovať.
Jej otec prekvapene nadvihol oči od spisu, ktorý počas raňajok študoval, no vzápätí ho v ňom zaujal nejaký detail a okolie preňho znova prestalo existovať. Pridelili mu totiž prípad, čo znamenalo fakticky povýšenie. A dokonca nie jeden, ale tri. Podľa toho, čo jej prezradil už dlhé roky nevyriešené. Hoci to jej otec bral ako ohromnú poctu, Mikoto jeho nadšenie nijako nezdieľala. Pri všetkom svojom nadšení si neuvedomil, že s ním vlastne vybabrali. Neochvejne veril, že keď tie prípady vyrieši, tak dokáže čo v ňom je a dostane ďalšie. Ale čo spraví s jeho sebavedomím, ak niektorý nebude schopný vyriešiť. A čo ak nevyrieši ani jeden. Koľko rokov už boli odložené? Koľkí z ich aktérov ešte vôbec žijú?
„Je to obrovská pocta, dcérka. Na ceremónii budú iba tí najdôležitejší ľudia. A teraz k nim patríš aj ty,“ hlaholila ju matka.
„Nie, nepatrím,“ pomyslela si Mikoto a odolala pokušeniu zahryznúť si do pery. Nevyzeralo by to pekne a matka by bola nešťastná, že nejde medzi všetkých tých významných ľudí tip top. Väčšinu noci bola hore a dávala do poriadku krásnu čiernu yukatu, ktorú vytiahla bohvie odkiaľ a na prvý pohľad nebolo jednoduché určiť ako dlho, či presnejšie koľko generácii, ju už v rodine majú. Jej práca mala prekvapivý efekt, Mikoto by, nebyť vzoru, neuhádla, že ide o tú istú yukatu, čo videla včera poobede.
„Po pohrebe bude dobrá aj na svadbu,“ prebehla Mikotinou mysľou kacírska myšlienka, „aj tak doma nič lepšie nemáme.“
Vlastne ešte ani nevedela, kedy má byť svadba. Nadieľala sa, že nie skôr, než dosiahne 15 rokov a keby bolo na nej, tak ešte aj neskôr, ale všetko svedčalo skôr o tom, že vedúca rodina sa s tým veľmi párať nebude. Už dva dni po rozhodnutí, že má nahradiť Masumi po boku Fugaka, ju verejne všetkým predstavia, využijúc pohreb. Prišlo jej to desne trápne, bez ohľadu na to, čo si o tom predstavitelia ostatných klanov pomyslia. Ale to nie je nič proti okamihu, keď sa raz bude musieť pozrieť do očí samotnej Masumi.
„Ber to ako infiltračnú misiu,“ ozval sa sponad hromady spisov jej otec.
„Aspoň pre začiatok,“ dodal, keď zazrel rozhorčený výraz svojej manželky a chvatne, neobradne, do seba nalial dávno vychladnutý čaj.
Infiltračná misia? Áno, počula u ANBU o rôznych infiltračných misiách, trvajúcich, hoci aj dlhé roky, ale ich predpokladom je anonymita. Ju a jej pôvod prinajmenšom v rámci klanu každý pozná. Aj keby to celé poňala takto, nemôže to fungovať. Alebo áno? Existuje vôbec iná možnosť, ako sa s touto situáciou vysporiadať?
„Nebudeš viac jesť?“ opýtala sa jej matka ustarostene.
„Nie, ďakujem,“ odvetila, „asi sa už oblečiem a pôjdem.“
„A misia môže začať,“ pomyslela si. Vstala od stola a chcela ešte otcovi poďakovať za radu, no on už bol opäť beznádejne zahĺbený v spisoch.

Tsunade musela uznať, že Mito si pre svoje kokubetsu-shiki vybrala skutočne priaznivý deň. A všimla si ešte jednu vec. Konoha, ktorá obrad financovala, ako keby išlo o pohreb samotného Hokageho, dala pre Mito vyhotoviť skutočne impozantné, a teda i patrične drahé, kaimyoo. Poznala terajšie vedenie dosť dobre na to, aby vedela, že toto nové meno nebolo vytvorené z poverčivého strachu pred návratom jej duše, keď bude spomínaná. Išlo o jasný politický odkaz. Uzatvorenie jednej éry. A tu hľa, už prichádzajú aktéri novej doby. Dokonca sa po dlhšej dobe ukazuje na verejnosti aj Danzo.
„Viem, že ste si boli s Mito veľmi blízke,“ naklonil sa Tretí k vedľa stojacej Kushine, keď sa pozdravil s Tsunade, „ver mi, nie je hanbou plakať v takýchto chvíľach.“
„Áno, blízke,“ smrkla Kushina, „ale ja musím ísť ako budúca Hokage príkladom a nesmiem plakať.“ Tsunade zacítila na hrudi tiaž dedovho náhrdelníka. Zase chce byť nejaké dieťa Hokagom.
„Hohoho. To je veľký cieľ,“ zasmial sa Tretí a pohladil Kushinu po hlave. „Ak chceš získať môj klobúk, musíš sa stať známym a uznávaným shinobim.“
„Známych a uznávaných shinobiov je viacero, no Hokage môže byť iba jeden,“ prehlásila Kushina. „Musí za tým byť ešte niečo iné!“
„No, ale iste, iste,“ odvetil Tretí a párkrát si potiahol z fajky, aby získal čas na odpoveď.
„Ak sa chceš stať Hokagom, musíš si získať aj srdcia obyvateľov Konohy, priazeň jednotlivých klanov a priazeň...“
„Myslím, že nie je vhodné mútiť takýmito vecami hlavu tohto dieťaťa,“ prerušil Tretieho Danzo, ktorý stál celý čas po jeho pravici a vyslúžil si tým Kushinin vyplazený jazyk.
„Presne tak!“ pridala sa Tsunade, trocha v pomykove z toho, že má súhlasiť s Danzom. „Deti by si nemali vytyčovať takéto ciele, ak ešte ani nevedia, či budú dostatočne silné a budú žiť...,“ náhle ako by náhrdelník na jej krku oťažel a ona sa potrebovala nadýchnuť, no hneď pokračovala, „dostatočne dlho, aby mohli takýto sen naplniť.“
„Nechaj si svoju podporu, sú aj iní, čo mi veria,“ šplechla Kushina do Tsunadinej tváre a rozbehla sa smerom k prichádzajúcej delegácii klanu Uchiha, kde zazrela Mikoto.
„Je len dobré, že Uchihovia pre ten incident s Fugakovou snúbenicou stiahli požiadavku, aby na jinchuurikiho dohliadal niekto z ich klanu,“ poznamenal Homura, kývnuc smerom k Mikoto, čo sa práve zvítala s Kushinou. „Aj napriek našej požiadavke, že dotyčný nesmie mať Sharingan by mohli získať vplyv na Líškou.“
Hiruzen urobil odmietavé gesto, nemajúc chuť rozoberať tému a Danzo sa zamyslene díval.
„Takže prišli Uchihovia,“ pomyslela si Tsunade. „A tá dievčina bude istotne...“
„Nebola si na ňu príliš tvrdá?“ ozvalo sa za Tsunadinim chrbtom.
„Ach, Dan,“ otočila sa prudko a ovládla sa, aby ho neobjala. „Už si sa vrátil?“ nakoniec mu iba diskrétne chytila ruku.
„Ponáhľal som sa späť kvôli sestričke a dozvedel som sa o Mito. Je mi to tak ľúto, Tsu.“
„O sestru si nemusíš robiť také starosti,“ zahovárala Tsunade ďalší prejav sústrasti, „je v rukách dobrých pôrodníkov. A potom je tu ešte aj otec jej dieťaťa, nie?“
„Padol minulý týždeň počas bojov v západnom pohraničí.“ oznámil Dan smutne.
„Aspoň ho nemusíš zabiť ty,“ strelila Tsunade v rozpakoch, no hneď to aj ľutovala. „Pamätáš predsa, ako si sa hneval, keď tvoja sestra otehotnela, však?“ pokúsila sa nemotorne zahladiť svoj predošlý prešľap.
„Áno, pamätám,“ pousmial sa Dan, „ale teraz som mu za to vlastne aj vďačný. Ani dovtedy som si nemusel o ňu robiť starosti. O svojho synovca sa budem starať spolu s...“
„Brzdi Dan!“ položila mu Tsunade s úsmevom prst na pery. „Bude to dievčatko.“
„Tak dievčatko?“ zopakoval Dan a zamyslene sa pozrel na oblohu.
„Počuj Tsunade,“ ozval sa po chvíli, „nemôžeme sa uspokojiť s terajším svetom. Tak ako tvoji starí rodičia menili svet shinobiov, je teraz na našej generácii, aby sme vytvorili bezpečnejší svet, než to dieťa vyrastie.“
„Určite vytvoríme,“ prisvedčila Tsunade a mimovoľne si siahla na prívesok. Keby tak chcel byť Hokagom niekto ako Dan.

„Nepríde ti ten tvoj ženích nejaký divný?“ pošepla Kushina, trafiac klinček po hlavičke.
Áno, toto je jedna z bizarnejších častí „misie“, ktorú dnes Mikoto začala. Začiatok bol celkom dobrý, zišla sa s členmi vedúcej rodiny vo vytýčenom čase na vytýčenom mieste a ešte aj Yashiro musel so zatnutými zubami rešpektovať jej nové postavenie v klane. Vodca ju poučil o tom, čo sa od nej počas obradu očakáva a to všetko bolo v poriadku, nakoniec bola na plnenie príkazov navyknutá. No Fugaku k nej celý čas neprehovoril a dokonca aj na pozdrav zareagoval iba kývnutím. No nič, možno má takú povahu. Koniec koncov, nepostrehla ani, že by prehovoril s otcom. A ten sa zasa pre zmenu ani raz nepozrel na Fugaka. Ale je ešte skoro vyvodzovať závery, veď na ňu sa tiež nedíval, keď jej vydával rozkazy. Možno sú iba takí divní, možno je medzi nimi nejaký konflikt, možno ... a tu sa zarazila, lebo ju napadlo, či sa k nej tak správajú, preto, lebo ona nie je Masumi. Rýchlo túto myšlienku zahnala.
Opomenúc túto nepríjemnosť išlo všetko ako malo. Kushinina prítomnosť jej dosť pomohla odpútať sa od okolia natoľko, aby sa nepokúšala hľadať za pohľadmi a gestami prítomných akékoľvek narážky na jej prítomnosť.
Samotný obrad sa pomaly chýlil k vyvrcholeniu. Do Mitinej rakvy boli vložené mince na zaplatenie prechodu cez rieku Sanzu. Hovorí sa, že tie z nich, ktoré plamene neroztavia, budú svojim vlastníkom prinášať šťastie. To šťastie by veru potrebovali mnohí z prítomných.
„Aj ja budem potrebovať šťastie,“ pomyslela si Mikoto v okamihu, keď pohrebná hranica vzplanula a Kushina po jej boku začala vzlykať.

Keď dohorela pahreba, príbuzní zobrali paličky a pustili sa do ukladania pozostatkov do urny. Na celý proces dohliadali mních a Tsunade, ktorá bola najzbehlejšia v identifikácii úlomkov kosti. Tieto totiž museli byť ukladané striktne od nôh nahor. Väčšie kosti ukladali dvaja – ide o jedinú situáciu, kedy smú dvaja ľudia držať paličkami ten istý predmet – a boli po vložení do urny drvené tĺčikom. Kushinu ešte k tomuto dôležitému úkonu nepustili, ale bola jej aspoň udelená výsada umiestniť do urny najdôležitejšiu kosť, jazylku. Ako sa však dívala na pomalý a monotónny postup, začala strácať trpezlivosť. Možno by zatiaľ mohla nadviazať nejaké kontakty s príslušníkmi dôležitých klanov, čo tu zatiaľ čakali na úplný záver obradu. Ako k prvým podišla k Uchihom, predsa len, Mikoto je jej priateľka a budúca veliteľka ANBU. Podišla k staršiemu mužovi s tvrdým výrazom na tvári a v úctivej vzdialenosti spustila: „Dobrý deň, ja som Kushina Uzumaki. Som Mikotina priateľka a chcela by som ako ...“ a zarazila sa. Uchiha nijako nereagoval, by nepohol ani brvou, čo ju zneistilo. Počul ju vôbec? Priplichtila sa pred neho a zamávala rukou. Žiadna reakcia. Znova začala mávať a hopsajúc pri tom: „Dobrý deň,... ja som... Kushina Uzumaki... a rada by som...“
„Zmizni!“ zaznela zrazu príkra odpoveď. Natoľko ju to prekvapilo až zaspätkovala.
„Mohla by si ho pomocou mojej sily na mieste roztrhnúť na polovicu,“ ozvalo sa jej v hlave.
„Svoju silu si môžeš strčiť do zadku,“ uzemňovala Kushina.
„Ako, keď nemám voľnú ani jednu ruku?“ skúšal to ešte Kurama úlisne.
„Ten hlúpy lišiak proste nepochopí, že ako budúca Hokage nemôžem zabíjať Konohákov, ani nič demolovať,“ zavrtela Kushina hlavou a radšej sa od hnusného Uchihu vzdialila.
Poobzerala sa, či sa jej nebude zdať niekto povedomý a zrak jej padol na pár s povedomou maľovkou na tvárach. Jedna z jej spolužiačok má rovnakú tak sa to rozhodla skúsiť s nimi.
„Dobrý deň,“ uklonila sa zdvorilo, „som Kushina Uzumaki a som Tsumina spolužiačka.“
„Oh, skutočne? Ty budeš teda tá ...,“ začal muž, no jeho manželka sa naňho hrozivo pozrela, tak sa zarazil. „No to je fajn, že sa poznáš s našou dcérou,“ pokračoval, „iste je v kolektíve obľúbená, však?“
Kushina popravde Tsume až tak dobre nepoznala. Nevyhľadávali navzájom svoju spoločnosť a ani sa ešte nepobili. Čo teda povedať? Čo o Tsume vlastne vie?
„Jej ej prítomnosť v kolektíve cítiť,“ odvetila nakoniec.
„Hahaha, naša malá Tsume je určíte v centre pozornosti,“ zareagoval Inuzuka o dosť hlasnejšie, než je na pohrebných obradoch zvykom, za čo si vyslúžil niekoľko pohoršených pohľadov a štuchanec od manželky.
„A čo by si od rada milá Kushina?“ opýtala sa jej pani Inuzuková.
„Chcela by som kandidovať na úrad Hokage, keď tretí pôjde do dôchodku a uchádzam sa o podporu jednotlivých klanov. Určite budem mať podporu klanu Senju a mám potrebné kontakty aj vo vedúcej rodine klanu Uchiha,“ dodala rýchlo, keď videla ako sa zatvárili.
„No to je pekné, ale ... emhh, ... máš aj podporu klanu Hyuuga? Oni tiež patria k najvýznačnejším klanom Konohy,“ pokračovala pani Inuzuková, vidiac bezradnosť svojho manžela. „Ak ťa podporia oni, iste ťa podporíme aj my,“ dodala s úsmevom.
„Tak, tak. Predstavím ťa im!“ zazubil sa pán Inuzuka pri predstave ako hodí to škvŕňa na krk Hyuugom. „Nasleduj ma!“
„Teší ma, som Kushina Uzumaki,“ pozdravila sa Kushina, keď ju pán Inuzuka predstavil patriarchovi klanu Hyuuga a okamžite zmizol. Mala z tohto Hyuugu, ako aj jeho dvoch synov, čo ho sprevádzali, divný pocit. Možno to bolo dané tým, že ich biele oči boli úplným protikladom čiernym očiam Uchihov.
„Potešenie je na mojej strane,“ odvetil patriarcha zdvorilo, no Kushinino nadšenie z toho postupne vyprchalo, keď sa jej zdalo, že vôbec nepočúva. Namiesto toho sa díval smerom k Uchihom, kde práve Danzo v nestráženej chvíli niečo pošepol Mikoto a odišiel.
„Chápem,“ povedal však nakoniec, keď dohovorila. „Já sa ti teraz žiaľ nemôžem venovať, ale tu môj syn Hizashi s tebou môže prebrať všetky podrobnosti,“ ukázal na jedného zo svojich synov a spolu s druhým odišiel.
Kushina si premerala mladíka, čo ostal. Vyzeral navlas rovnako, ako jeho brat, iba okolo čela mal previazanú tmavú šatku.
„Tak vy ste Hizashi?“ opýtala sa pre istotu.
„Áno, som mladšie dvojča môjho brata Hiashiho,“ odvetil ten s chápavým úsmevom.
„A o koľko ste mladší?“
...

Po obrade sa Mikoto náhlivo rozlúčila s Kushinou v snahe nezaostať za odchádzajúcimi členmi klanu. Ako sa blížili k rezidencii, začala myslieť na ďalšiu časť svojej role, ktorá bude zaiste nasledovať. Teraz ju zrejme zoznámia s domácnosťou jej budúceho manžela. Čo si pamätala, priamo vo vnútri rezidencie nikdy nebola, takže začínala byť dosť zvedavá. Nasledujúc ostatných jej zrazu v bráne prehradila cestu Fugakova ruka: „Stáť!“ prehovoril.
On na mňa prehovoril!
„Snáď si nemyslíš, že sem vpustíme kadekoho?“ povedal prísne.
„Ja ale nie som kadekto,“ pokúsila sa protestovať.
„Všetci veľmi dobre vieme, kto si.“ zaznela nekompromisná odpoveď a Fugaku odkráčal.
„Presne tak, každý tam, kde patrí,“ pritakal škodoradostne Yashiro, ktorému tento incident zjavne zachránil deň a privrel Mikoto dvere pred nosom.
Šokovaná položila ruky na dvere a snažila sa spracovať, čoho bola svedkom. A hlavne ignorovať niekoľkých okoloidúcich, ktorí so šeptom odvracali zraky. Ale nedarilo sa to. Nedarilo sa jej pochopiť prečo. Toto predsa nemôžu.
Hnevali ju tí okoloidúci, hnevalo ju, čo sa stalo, ale úplne najviac ju hnevala neschopnosť nájsť na to vysvetlenie.
Oči sa jej červeno zaleskli a mysľou preleteli slová, ktoré jej Danzo na obrade pošepol.
„Ak budeš chcieť pokračovať v práci u ANBU, príď do svätyne Uzumaki.“