Nádoby 04 – Čo nevydrží žiar, to praskne!

„Stále, žiadne zmeny? No čo už. Súhlasím s pokračovaním v doterajšej liečbe,“ zakončil s nie veľkým elánom vizitu uchovský lekár. Tsunade si všimla, že posledné dni venoval výsledkom pacientky stále menej pozornosti a to ju znepokojovalo.
„Nariadila som urobiť potrebné prípravy pre prípad, že by bolo treba dieťa predčasne vyňať,“ zahlásila. Nakoniec, pokúsiť sa to zatajiť by bolo kontraproduktívne.
„Zamietam!“ ožil zrazu Uchiha. „V takom prípade bude všetko potrebné zariadené klanom Uchiha. Na našu zodpovednosť,“ dodal, keď videl, že sa Tsunade chystá oponovať.
Tsunade pochopila, že to dieťa v žiadnom prípade nenechajú prežiť. Už o tom určite padlo rozhodnutie. A ona nemôže nič podniknúť. Teda aspoň oficiálne. Pretože Tretí, keď mu vyrozprávala, čo sa dozvedela od Masumi, odmietol akokoľvek zasiahnuť do toho, čo nazval „vnútornou záležitosťou klanu Uchiha“. Teraz, v čase vojny, by je vrcholne nebezpečné vyvolať vo vnútri Listovej akýkoľvek svár. Nariadil jej, aby do záležitosti otvorene nezasahovala, čo si vyložila tak, že môže podniknúť čokoľvek, na čo Uchihovia neprídu. Dosť jej pomohlo, že lekár, ktorého jej poslali na krk, bol viac felčiar a nemohol si tak vo výsledkoch všimnúť zvyškové stopy po medikamente umožňujúcom Masumi predstierať kómu. Látka aplikovaná do infúzie menenej nadránom, sa do rannej kontroly výsledkov stihne rozložiť a krátko na to prestane účinkovať, takže má Masumi po takmer celý zvyšok dňa jednoduchými cvikmi dostávať do kondície svoje dlhým ležaním zoslabnuté svalstvo. Kým si budú Uchihovia myslieť, že je v kóme, zatiaľ nebudú cítiť nutnosť konať. Takýmto spôsobom získali už viac ako tri mesiace a Tsunade sa pôvodne nádejala, že by mohli ťahať čas až do doby, kedy bude možno bez rizika dieťa vyňať a Masumi by mohla jednoduchšie uniknúť, zatiaľ, čo dieťa by ešte nikoho nenapadlo hľadať. Lenže dnešná Fugakova svadba, ako aj mnoho drobných náznakov dávalo tušiť, že k ideálnemu scenáru nedôjde a bude treba improvizovať. V tomto štádiu tehotenstva by už Masumi nemala šancu dlho unikať prenasledovateľom, takže ju bude treba niekde ukryť. Lenže kde by mohla byť v bezpečí? A hlavné, ako ju dostať z nemocnice tak, aby napadlo podozrenie na vnútornú pomoc? Okno bolo zapečatené a priamo pred dverami je vždy jeden strážca. Pridelený lekár je tiež celý deň na pozore a Tsunade zistila, že hliadky sa nepravidelne pohybujú aj v okolí nemocnice. Vytvoriť tak nejakú medzeru v zabezpečení.
Stráž pred dverami práve niekoho zadržala. Zachytila známy hlas.
„Už ťa so Shizune nejaký čas hľadáme,“ usmial sa Dan, keď vyšla spolu s Uchihom z izby, a ukázal na batoľa, čo držal v rukách. „Chceme sa pozrieť, ako sa ti darí.“
„Tak VY chcete?“ opätovala Tsunade úsmev, keď videla, ako trojmesačná Shizune gúľa prekvapene navôkol čiernym očkami a tvári sa, ako by sa nevedela rozhodnúť, či má alebo nemá začať plakať, znepokojená prítomnosťou dvoch ponuro sa tváriacich Uchihov. Nakoniec sa rozhodla plakať, čo Dana natoľko vyviedlo z miery, že ju Tsunade radšej zobrala z rúk muža prejavujúceho počiatočné známky paniky a po krátkej chvíli Shizune upokojila.
„Ja to nechápem,“ šepol Dan, „veď sa jej tak páčilo, keď som ju ukazoval sestričkám. Aj som si hovoril, že by sa možno raz tiež dala na lekársku dráhu, ako ty.“
No jasné, Dan pod zámienkou hľadania Tsunade iste stihol poukazovať svoju neter, z ktorej bol rovnako nadšený, ako by bola jeho vlastnou dcérou, prinajmenšom polovici nemocnice. Prečo len dokážu byť muži takí detinskí a nezodpovední.
„Počuj, Tsu,“ pošepol Dan, odtiahnuc ju ďalej od strážcu, „s dieťatom v náručí ti to svedčí.“
Pootočila sa aby strážca nezazrel jej rumenec. Prečo ju Dan dostáva do takýchto situácií?
„Počuj, vráťme Shizune naspäť matke a poďme si vyraziť,“ prešla do protiútoku. „Popijeme, niekoho obohráme v kartách...,“ a ďalej sa nedostala, lebo Shizune začala znova plakať.
„Dobré dievča,“ chválil Dan Shizune a hrdo ju hladil po hlavičke, kým sa ju Tsunade snažila znova utíšiť, „už ako nemluvňa vie, aký je alkohol a hazard škodlivý.“
„Neprovokuj, lebo si vyrazím s niekým iným!“ odvrkla Tsunade so šibalským žmurknutím, no vzápätí zvážnela. Pozrela na stráž a následne smerom, kam odišiel uchihovský doktor.
Vlastne áno! Prečo nie? Lepšia príležitosť už asi nebude.

Hostina po svadobnom obrade nebola o mnoho živšia, než pohreb. Mikoto si pozvala iba skromný počet hostí – niekoľko príbuzných a pár rovesníčok ešte z Akadémie. Ale predsa boli v značnej prevahe nad mužskými hosťami. Fugaku si totiž nepozval vôbec nikoho. Tu a tam si vložil do úst nejaké sústo a potom ho siahodlho prežúval, aby nemusel s nikým konverzovať. Hovor sa snažili udržiavať staršie zo žien, ktoré dávali rady ohľadom manželstva, delili sa o skúsenosti ohľadne vedenia domácnosti, čo mladšie účastníčky bytostne nezaujímalo, lebo s výnimkou Mikoto im bolo ešte manželstvo na roky vzdialené. Kushina sa priplichtila medzi sediacu Mikoto a Fugaka a natiahla sa za fľaškou saké, stojacou uprostred stola.
„Pripime si na mladomanželov!“ vykríkla, zodvihnúc ruku s ukoristenou fľaškou.
Fugaku sa zodvihol a vytrhol Kushine fľašku z rúk.
„Toto celkom iste nebudete potrebovať, takže si to beriem.“ vyštekol smerom k Mikotiným priateľkám, z ktorých ani jedna nemala nad štrnásť a za všeobecného šumu odkráčal od stola.
„Vráť sa!“ zaznel hlas jeho otca.
„Lebo čo spravíš?“ opýtal sa Fugaku a bez toho, aby sa čo i len obzrel, opustil miestnosť. Práve v tejto chvíli mal pocit, že ho nemusia zaujímať. Nie po tom, ako padlo rozhodnutie, že po jeho sobáši s Mikoto sa už nebude ďalej čakať, či sa Masumi preberie a prezradí meno otca jej dieťaťa. Celé toto divadlo mu iba pripomínalo príchod nevyhnutného, niečoho, čo sa doteraz snažil všemožne ignorovať. Niečoho, čo ho nakoniec donútia urobiť.
Opustil rezidenciu bez toho, že by sa mu v tom ktokoľvek pokúšal zabrániť a uchlipkávajúc z fľašky sa pustil uličkami Konohy. Sprevádzali ho prekvapené pohľady, predsa len, jeho slávnostný odev bol pre túlanie sa Konohou trocha nepatričný, ale nezaujímalo ho to. Môžu mu všetci vyliezť na hrb. Neprešlo ani desať minút a cestu mu zastali Yashiro s dvojicou podriadených.
„Prepáčte, Fugaku-dono,“ vyjachtal prekvapený Yashiro, lebo stretnutie s Fugakom neočakával, „ale ďalej máte zakázané ísť. Viete, kým sa nedorieši tá záležitosť,“ dodal.
Až vtedy si Fugaku všimol, že sa dostal na dohľad Konožskej nemocnice a eufóriu z jeho malej vzbury razom vystriedal hnev. Realita tvrdo vrátila úder.
„A čo keď predsa len pôjdem ďalej?“ opýtal sa možno aj hlasnejšie než chcel, lebo sa pár ľudí na nich pozrelo.
„V takom prípade Vás budeme musieť ako zradcu zastaviť,“ odvetil Yashiro a všetci traja aktivovali Sharingan.
Vedel, že by ich dokázal poraziť. Darmo majú Sharingan, keď nebudú schopní dosť rýchlo reagovať na jeho útok. Keď rýchlo zrazí k zemi najprv Yashira, jeho priamych podriadených dvoch to na okamih zneistí a to bude stačiť na ich elimináciu. Áno, mohli by sa v okamihu váľať všetci v prachu, ale rezignoval na to.
„Iba som vás skúšal,“ vrazil s trpkým úsmevom prázdnu fľašku Yashirovi do rúk a zamieril si to do neďalekej putiky.
Nerátal, koľký kalíštek saké už pil, keď sa po jeho boku objavil lekár, ktorého pridelili na dohľad k Masumi.
„Fugaku-dono. Dovoľte, dovoľte, aby som Vám aj osobne, takto osobne pripil na zdravie a na šťastie Vášho manželstva,“ vyrazil zo seba, vyzerajúc pri tom, že to nerobí po prvý krát.
„Ešte treba pripiť aj na mladomanželku,“ upozornila Tsunade, ktorá sa za ním objavila a pohotovo mu doliala do vyprázdneného kalíška.
Než by ho stihol Fugaku zastaviť, nalial do seba saké, pričom tentoraz už úplne zabudol na prianie a zapotácal sa. Chvíľu sa zdalo, že znova nadobudol rovnováhu, no zrazu sa prepadol dopredu, priamo do Fugakovej náruče. Ten ho znechutene odsotil s barovému pultu, kde ostal mrmlúc ležať.
„Proste ma nechajte všetci na pokoji!“ vyhúkol na prítomných, natiahol sa cez pult za fľaškou saké a sprevádzaný Tsunadiným spokojným úsmevom, vyrazil k dverám. Chladný podvečerný vzduch mu urobil dobre, aj hlava, ako by ho menej ťahala. Pri istom tempe chôdze dokázal ísť vcelku rovno. Teda aspoň sa mu tak zdalo. A tak išiel, a že ide po tej istej trase, ako prichádzal, si uvedomil, až keď zastal pri známej bráne. Na asi jedinom mieste, kde si práve neželal byť. Ale prečo by on vlastne mal utekať z vlastného domu. Vošiel a asi na polceste do svojej izby narazil na jedného zo sluhov, ktorý sa mu uklonil a utiekol. No, jeho otec bude už o chvíľu vedieť, že sa vrátil. Vošiel do svojej izby a hneď mu niečo prišlo divné. Zazrel v kúpeľni pohyb. No jasné, jeho manželka z nej vychádzala čerstvo okúpaná v župane. Lebo sa dnes oženil a tak ma odteraz manželku.
„Vrátili ste sa domov?“ pípla Mikoto zjavne prekvapená a uklonila sa.
Nie je to snáď zjavné? Prečo kladie hlúpe otázky? Nestačí, že je v izbe, kde by mala byť Masumi? Že má na sebe župan, čo by mala nosiť Masumi?
„Daj si ten župan dole!“ rozkázal. „Nepočuješ? Vyzleč sa!“ pokračoval, keď videl jej rozpaky. Na to poslúchla a odhalila pred nim svoje telo. Vycvičené a súmerné. Ale nebolo to telo dospelej ženy. Vložili mu do manželského lôžka nezrelé dievča. Na Masumino miesto.
Ozvalo sa zaklopanie. Sluha, ktorého stretol na chodbe žiadal o vstup. Ignoroval to. Dvere sa napriek tomu otvorili. Chystal sa nakričať na prichádzajúceho, no na chodbe stál jeho otec. Panovačne, ako vždy, ani sa nenamáhal obrátiť sa smerom do izby, pozrieť na toho, ku komu sa chystá prehovoriť.
„Tvoje dnešné správanie bolo neakceptovateľné,“ prehovoril.
„Prišiel si mi vyčítať? Karhať ma, alebo my zasa niečo vyhadzovať na oči?“ odvrkol Fugaku.
„To ani nie je potrebné,“ odvetil jeho otec chladne, „beztak dávno vieš, aký si pre mňa a teda aj celý klan sklamaním. Prišiel som ti iba oznámiť, že som s ohľadom na tvoje povinnosti čoby novopečeného manžela, zveril misiu, ktorou si bol poverený, niekomu inému. Nič ti teda nebude brániť v tom, čo ako jediné ešte môžeš byť pre klan schopný urobiť, a to splodiť mi vnúčatá, ktoré uspejú tam, kde si ty zlyhal.“
Dal sluhovi znamenie rukou, a ten zatiahol dvere. Fugaku na ne ešte chvíľu civel a potom tresol fľaškou sake, čo mal v ruke, o zem.
„Kto ti dovolil zahaliť sa?“ oboril sa na Mikoto, keď si všimol, že sa znova zahalila županom.
„Prepáčte, Fugaku-dono,“ sklonila hlavu a ustúpila o niekoľko krokov, „je to pre mňa nová situácia, prosím o zhovievavosť,“ a ostýchavo sa otočila, neprestávajúc však cez odraz v kúpeľňovom zrkadle striehnuť, čo sa bude diať. Fugakov pohyb však neustriehla.
„Tak zhovievavosť?“ opýtal sa Fugaku oblapiac ju jednou rukou tak, že nemohla pohnúť rukami. „Počula si predsa, aká nám bola zadaná úloha, a v tomto dome je zvyk poslúchať,“ pokračoval a druhou rukou jej siahol do rozkroku.
„Prosím, nie takto. Páchnete alkoholom?“ zaúpela a začala sebou trhať.
Náznak odporu Fugaka popudil. Tón jej hlasu už vôbec nebol taký pokorný ako pre chvíľou. Čo si to dovoľuje? Stlačil ju tak silno, až zalapala po dychu, keď sa tu zrazu v zrkadle niečo červeno zalesklo. Od prekvapenia poľavil stisk a to stačilo, aby nejakým spôsobom dosiahla na ruku, čo ju zvierala a zahryzla sa mu do ruky. Inštinktívne ju odtiahol od zdroja bolesti a aj ten nepatrný získaný priestor stačil Mikoto k tomu, aby sa otočila o 180 stupňov a zaujala obranný postoj. Ten postoj poznal. Nebol natoľko opitý, aby si neuvedomil, že pred ním stojí bývalá členka ANBU, ktorú vo svojom stave v súboji na extrémne krátku vzdialenosť nezdolá ani pomocou silovej prevahy. Popri tom má Sharingan, no iba veľmi elementárny a to jej slabina. Aktivoval vlastný Sharingan. Prvému náporu v súboji očí sa jej podarilo odolať a jej odpor rástol. Podcenil ju, mrchu. A tiež nebol v stave plne sústrediť silu svojich očí. Keď sa jej v ľavom oku objavilo druhé tomoe, s hnevom sústredil do očí čo najviac čakry. Výsledok sa dostavil okamžite a ona sa v bezvedomí sklátila na zem.
„Takto dopadne, kto mi odporuje!“ vyprskol na jej bezvládne telo a víťazne pozrel na svoju tvár v zrkadle. Vtedy to prvý krát uvidel. Ten vzor na jeho dúhovke. Náhly nával nevoľnosti mu oslabil kolená a chvejúc sa vydávil obsah svojho žalúdka. A neprestávalo ho napínať ani keď mu z úst tiekli už iba sliny.

Ani spomenúť si na to, kto vlastne je, nebolo jednoduché, ale pokus spomenúť si na to, kde vlastne je a prečo, bol doslova trýznivý. Izbu, v ktorej sa nachádzala, vôbec nespoznávala, ale muž, ktorý sedel pri posteli otočený chrbtom jej pripadal povedomý. S námahou sa prevalila na bok a oslovila ho, no on nereagoval. Prečo je tu? Pohľad jej padol na skvostnú yukatu.
„Svadba!“ prebehlo je mysľou. Aká svadba, koho svadba? Prečo leží v župane v cudzej posteli? Ďalej jej pohľad zablúdil k jediným dverám, čo boli otvorené. Kachličkový obklad, kraj umývadla. Kúpeľňa! A nad umývadlom zrkadlo. Zrkadlo!
Ako jej myseľ zaplavili spomienky, s výkrikom sa odtiahla od sediaceho muža a strhla na seba prikrývku, ako keby malo ísť o bariéru medzi ňou a ním. Ako dlho bola v bezvedomí? Rozochvená si siahla medzi nohy. Je možné, že už ...
„Neboj sa,“ ozval sa Fugaku ostávajú otočený chrbtom, „neprelial by som na svoje manželské lôžko tvoju bezcennú krv.“
Jeho lôžko? Bezcenná krv? Záchvev hnevu prekryl triašku z prežitého šoku. Ale aspoň už získala úplnú kontrolu nad svojim telom.
„Tak ty si už aktivovala Sharingan,“ konštatoval Fugaku nezaujato.
Nie, že by to pomohlo. Prvý krát okúsila plnú silu Sharinganu a nebolo to nič príjemné. Ale ten Sharingan. Iba sa jej zdalo, že sa Fugakove tomoe zmenili?
Než by mala čas dlhšie premýšľa, zaregistrovala v budove rozruch. Iba o niečo neskôr už pri dverách jeden z členov polície podával hlásenie čelom sa dotýkajúc zeme.
„Hlboko sa ospravedlňujem, Fugaku-dono, ale stráž v nemocnici bola napadnutá a vážne zranená. Masumi je nezvestná. Všetky naše sily boli zmobilizované a podľa príkazu máte bezodkladne prevziať velenie nad pátracími skupinami.“

Hľadela do stropu a strácala prehľad o čase. A keby len čase. Bola vycvičená plniť zverenú úlohu, naučená, že pri jej plnení nie je pánom vlastného života. Ale vždy tu boli nejaké pravidlá. Mantinely, ktoré sa proste neprekračovali. Dnes sa jej tieto mantinely rozplynuli a mala pocit, že nadobro stratila kontrolu nad svojim životom. Tak by si priala odísť z tejto izby a vôbec tohto domu a iste by ju nikto nezastavoval, lenže kam? K rodičom? Tam by spôsobila iba starosti a trápenie. Hlavne matke. Otec by si to už možno ani nevšimol. Už tri mesiace sa jej strácal pred očami. Jeho jediným životným cieľom sa stalo vyriešenie tých neriešiteľných prípadov. Všímala si aj počas svadby, ako sa naňho za chrbtom dívajú jeho kolegovia. Oni ho už odpísali. Nie rodičom skutočne nemôže priniesť novú starosť. Zaspať nechcela, lebo jej zvieralo žalúdok pri predstave, že keď sa Fugaku vráti, bude s ním v jednej izbe spiaca a bezmocná. No monotónne bdenie ju ubíjalo. Posadila sa a trocha sa jej pri tom zatočila hlava. Ešte úplne nepominuli účinky jej predošlého zápasu. Mala by odložiť svadobnú yukatu, no práve teraz ju nechcela ani vidieť. Dostala ju ako dar, pozornosť, od vedúcej rodiny, no po predošlých skúsenostiach na ňu sotva vedela hľadieť inak, ako na almužnu. Pripomienku, že jej rodina si na zaodetie dcéry aj tak nemôže dovoliť kúpiť nič dostatočne dôstojné. Odišla na toaletu a ostala tam skrúšená sedieť. Ako dlho je ešte do brieždenia? Vstala a prešla do kuchyne. Po Fugakovom odchode z hostiny bolo služobníctvo dosť napochytro poslané domov, takže mnoho riadu čakalo neumytého na nasledujúci deň. Mohla by si skrátiť jeho čas umývaním. Len tak, vo svetle sviečky, čo si doniesla ruke.
Zrazu zaregistrovala za sebou pohyb. Nebola z tých, ktorých by niečo také vystrašilo, ale srdce jej zovrelo niečo iné. Pach, ktorý jej udrel do nosa. Pach spáleného mäsa.
Otočila sa s aktivovaným Sharinganom a zistila, že stojí zoči voči osobe, ktorej dúfala, že nikdy nebude musieť pozrieť do očí. Masumi mala obhorené vlasy a ľavé plece a pravou rukou sa držala za brucho, odkiaľ sa jej rinula krv. To brucho!
„Sharingan? Takže si už stihla byť konfrontovaná s pomermi v tejto rodine, však?“ utrúsila s pokriveným úsmevom a aktivovala svoj vlastný Sharingan. K úplnosti jej chýbalo iba jedno tomoe v ľavom oku.
„Čo tu chceš? Nemala by si byť v nemocnici? Potrebuješ...“
„Potrebujem uniknúť vrahovi, ktorého náš klan poslal, aby zabil mňa a moje dieťa,“ skočila jej do reči. „Prekvapená? Už druhý krát sa ma pokúsil zabiť,“ ukázala na ranu na bruchu a následne na zranenie na pleci, „a ešte stále po mne ide. Je tu Fugaku?“
Dieťa? Ona čaká dieťa! Fugakovo dieťa? Aký vrah? Zjavne bojovala a otvorila sa jej rana.
„Nie je tu. Hľadajú ťa,“ vyrazila zo seba Mikoto.
„Ah áno. Iste zaistili všetky cesty a striehnu na mňa aj pri nemocnici. Iba tu by ma nečakali.“
Mikoto ešte stále nechápala, o čo ide, či hovorí Masumi pravdu, alebo sa pomiatla, ale to je jedno, lebo sem každom prípade prišla ako nepriateľ a práve stojí pred ženou, ktorá sa dnes vydala za jej snúbenca a zrejme aj otca jej dieťaťa. Stihla už zvážiť svoje možnosti v prípade boja. Nevedela síce, či je Masumi ozbrojená, no má výhodu lepšieho Sharinganu a zrejme aj väčšieho množstva bojových skúseností, aj keď je zranená. Mikoto sa cítila ešte stále trocha otrasená po incidente s Fugakom a aby mala šancu, musí ťahať čas a získať nejakú výhodu.
„Vedela by som ti ... nejako pomôcť?“ začala trocha neisto.
„Pomôcť?“ usmiala sa Masumi, „Pomohla by si mi zabiť starého vodcu? On stojí za celým.“
„To musela byť iba rečníčka otázka,“ prebehlo Mikoto hlavou. Ani keby boli obe v špičkovej forme, nedokázali by premôcť vodcu klanu. Každopádne sa uistila, že pred ňou stojí nepriateľ, ktorého treba zastaviť.
„Ty nevieš čo sa deje v klane, však?“ pokračovala Masumi nečakajúc na odpoveď. „Nechceš sa to dozvedieť?“
Samotnú Mikoto prekvapilo, akú zrazu pocítila zvedavosť. Stojí pred ňou príležitosť pochopiť, čo a prečo sa s ňou v posledných mesiacoch stalo. Príležitosť zistiť, kde sú mantinely a možno, neodpustila si kacírsku myšlienku, možno i príležitosť získať znova kontrolu nad svojim životom.
„Musiš si najprv ošetriť rany,“ začala Mikoto a pristúpila bližšie.
„Nepribližuj sa, kým ma neuistíš, na koho strane stojíš!“ varovala ju Masumi a Mikoto ustúpila. No nie na miesto, z ktorého vyšla, ale o niečo ďalej, kde by mal podľa jej pamäte ležať na kuchynskej linke nôž. Silno narazila do linky a siahla rukou dozadu, ako by chcela inštinktívne znova nadobudnúť rovnováhu. Zdanlivo prirodzenými pohybmi by možno dokázala oklamať Sharingan. Nahmatala prstami ostrie a pritiahla ho k sebe. Masumi zrazu urobila pečate. Mikoto ich poznala. Kôň-tiger-baran-opica-kanec-kôň. Chýba už iba posledný tiger. Než by teraz Mikoto stihla urobiť čokoľvek, Masumi bude iste rýchlejšia. Vonku mesiac vykukol spoza mrakov a jeho svit vrhol do kuchyne tieň muža striehnuceho za oknom. Masumi zložila poslednú pečať a Mikoto vrhla nôž.

Život prúdil ulicami Konohy svojim bežným nočným tempom. Len policajných hliadok bolo akosi viac. Yashiro vnímal prekvapené, neraz i podozrievané pohľady okoloidúcich. Každému muselo byť jasné, že sa niečo deje. Pred chvíľou zazrel dvojicu ANBU. Na chvíľu celkom otvorene zastali, akoby chceli dať na vedomie „Sledujeme vás“. Ale jemu to bolo jedno. Dúfal, že Masumi nebude také blbá, aby sa vrátila do nemocnice a teda nie jeho hliadka bude musieť vyriešiť tú chúlostivú situáciu. Vtom si všimol dve veci. Pulz nočnej Konohy akoby sa zrýchlil. A tieň, čo skočil do postrannej uličky, keď zbadal hliadku. Pohol sa tým smerom, keď naňho naliehavo zvolal podriadený, stojaci na streche. Chvíľu váhal, no nakoniec vyskočil nahor.
„Čo je?“ opýtal sa mrzuto, no odpoveď neočakával, pretože zazrel niečo, od čoho zabudol aj na tieň, ktorý využil príležitosť a vyrazil vpred. Yashiro už poznal dôvod ruchu, ktorý zaregistroval. Rezidencia Uchihov bola celá v plameňoch.