Dievča z vodopádu 004

Nemotorne som sa zodvihla z postele a vydala sa ku skrini. Vytiahla som si odtiaľ nejaké oblečenie a išla som hľadať kúpeľňu. Zázrakom som ju našla hneď na prvý raz. Zaliezla som dnu, prezliekla som sa, umyla si zuby a vlasy zaplietla do voľného vrkoča, a vrátila som sa do izby. Vo dverách som sa zrazila s Kibom. Vypískla som a spadla na zem.

„Tak už si hore? To je super.“ Zaškeril sa a pomohol mi vstať.

„Čo je na tom super?“ zašomrala som a pošúchala si odretý lakeť. Na to, že ten pád nebol silný to dosť bolí. Škaredo som zazrela na drevenú podlahu.

„To je jedno... Hlavné je, že ťa skôr zoznámim s ostatnými. Ale najskôr sa pôjdeme najesť.“ Veselo na mňa žmurkol. „Len na mňa ešte počkaj päť minút,“ dodal, obišiel ma a stratil sa v kúpeľni.

Mykla som plecom, zabuchla som za sebou dvere od izby, možno až príliš prudko, a hodila som sa na posteľ. Oči som uprela na strop a nemo naň pozerala.

+++

O polhodinu sa v izbe objavil Kiba, znovu so širokým úsmevom na tvári, a spolu s ním aj Akamaru. „Môžeme ísť.“

„Tomu hovoríš päť minút? Vážne?“ prehodila som sarkasticky a ľahostajne som sa zdvihla z postele. Zastala som oproti nemu a premerala si ho pohľadom. Čo mu na tomto mohlo trvať polhodinu? Nevidím žiadnu zmenu až na to, že už nie je v pyžame.

„Nevrlá hneď zrána?“ Nadvihol obočie.

„Tak to určite... Len nerada čakám.“ Nezaujato som prešla popri ňom ku schodom a von z domu.

„Takže áno,“ usúdil Kiba, keď ma dobehol.

Strelila som po ňom nebezpečným pohľadom, ale nič som nepovedala. Celou cestou sme išli mlčky, až kým Kiba nezastal pred Ichiraku.

„Dámy majú prednosť,“ zašomral a naznačil, aby som vošla.

Zarazene som ostala stáť, keď som tam uvidela sedieť Naruta. Snáď tú moju menšiu lož o tých peniazoch neprekukol. A ak náhodou áno, tak za to môže Kiba! To jeho by mal zabiť, nie mňa! Ja som v tom celkom nevinne. Len som len tak trochu tie peniaze minula, ale to Kiba ma volal jesť! Nech nad tým premýšľam ako chcem, za všetko môže Kiba! Rozhodne som si pokývala hlavou.

„Hej, Satoko! Počuješ ma?!“ Z myšlienok ma vytrhol Narutov hlas.

„Č-čo?“ Zmätene som zamrkala.

Naruto si povzdychol. „Povedal som, aby si si prišla sadnúť, inak ti ten ramen vychladne. Potom to pripíšeme na účet Kakashimu-sensei.“ Šibalsky sa zaškeril.
„Hej, hej, už idem,“ odvetila som s rozpačitým úsmevom a sadla som si k nemu. „Ako sa máš?“ spýtala som sa.

„Úžasne! Konečne som sa dostal preč z nemocnice. Tých pár dní bez ramenu bolo na nevydržanie,“ odvetil.

„To poznám. Nemocničné jedlo býva strašné,“ skonštatovala som.

„Presne!“ Súhlasne prikývol. Potom si do úst vložil ďalšie sústo ramenu a pokračoval: „Mimochodom, ako bolo v Takigakure? Počul som, že vás tam Tsunade poslala na prieskumnú misiu.“

Nadychovala som sa pre odpoveď, ale Kiba ma predbehol. „Skoro ju to stálo život,“ povedal s plnými ústami.

„Čo sa stalo?“ Naruto zvedavo nadvihol obočie.

„Nič, on si len rád vymýšľa.“ Mávla som rukou a nevrlo pozrela na Kibu.

„Nevymýšľam! Nebyť mňa, bola by si mŕtva! To bolo už druhý raz, čo som ti zachránil život. Mala by si mi byť vďačná!“ okríkol ma a popri tom nebezpečne gestikuloval rukami. Ak to takto pôjde ďalej, som si istá, že niekomu vypichne oko. A je dosť možné, že tým niekým budem ja...

„Nikto sa ti o to neprosil! Poradila by som si aj sama!“

Naruto len mlčky pozoroval, ako sa my dvaja hádame. Po chvíli, keď tá hádka ani zďaleka nekončila, sa do toho vložil. „Vy dvaja ste nemožní.“ Povzdychol si a vyviedol nás z Ichiraku.

„Hej, ešte som nedojedla!“ vypískla som a snažila sa vrátiť späť k poloplnej miske jedla.

„Máš smolu! Tam sa teraz už nedostaneš!“ odvrkol.

Urazene som našpúlila ústa a otočila sa k obom chrbtom. „Ste zlí,“ zašomrala som.

„Zato, že ty nie,“ poznamenal Kiba a pretočil očami. „No nič. Inak, Naruto, ohľadom tej šou ti musím niečo povedať. Shino to odmietol, tak z toho asi nič nebude.“

„Čože?! To snáď nie je pravda!“ skríkol Naruto. Prekvapene som naňho pozrela. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval: „Nemôžeme ho niekým nahradiť?“

„Sakura sa to snažila zariadiť, ale nikto ho nechce zastúpiť. Jedine...“ stíchol a zamyslene sa potiahol za imaginárne fúzy.

„Jedine...?“ zopakoval Naruto napäto.

„Možno by ho mohla zastúpiť Satoko. Samozrejme len ak by si chcela.“ Obaja sa otočili na mňa.

Nechápavo som naklonila hlavu na stranu. „Eh, o čo ide?“

„Nič zvláštne. Je to v podstate len jedna šou, v ktorej a snažíme urobiť si žarty z ľudí, a tentoraz sú na rade Akatsuki.“ Mykol plecom a usmial sa.

Chvíľu som zvažovala situáciu, snažila som sa pochopiť, čo mi tu Kiba povedal, ale nakoniec som prikývla. Predsa len, aj tak sa tu nič zaujímavé nedeje. Aspoň sa na chvíľu dostanem preč z Konohy.

„Fajn, poď s nami.“ Kiba sa zoširoka usmial a rozbehol sa jednou z uličiek. S Narutom sme išli za ním.

Po obehnutí takmer celej Konohy Kiba konečne zastal. Nazrela som mu cez plece a prvé, čo mi udrelo do očí boli ružovo-vlasé dievča, ktoré sa hádalo s blondínou stojacou oproti nej. Vyzeralo to, že každú chvíľu po sebe skočia ako dravé šelmy a budú bojovať, kým jedna druhú nezabijú. Desivé... Na rozdiel od nich ostatní vyzerali pokojnejší.

Neďaleko od hádajúcich sa dievčat stál o stenu opretý chalan s havraními vlasmi. Pôsobil vcelku chladne a arogantne. Niečo mi na ňom však prišlo zaujímavé. Vedľa na zemi ležali ďalší dvaja chlapci. Podľa ich pohľadov stočených k oblohe som usúdila, že zrejme pozorujú oblaky. Medzi nimi sa ešte nachádzal otvorený balík chipsov. Ďalej tam bol aj nejaký chlapec v zelenej kombinéze s neskutočne hustým obočím, ktorý sa venoval drepom a iným cvičeniam. Na lavičke sedeli Shino, Hinata, chalan s byakuganom a brunetka, ktorá si leštila zbrane.

„Ja sa ich bojím,“ zašomrala som a pokúšala sa splynúť so zemou, stenou, s hocičím, len aby som sa tomuto vyhla.

Kiba sa ku mne s úškrnom otočil. „To prejde. Poď, predstavíme ťa.“ A už ma ťahal k ostatným. Avšak, skôr než ma tam dotiahol, všetci ustali vo svojej predchádzajúcej činnosti a išli od seba odtrhnúť bojujúcu dvojicu. Výnimkou neboli ani Kiba a Naruto.

„Daj si pohov! Sasuke je môj!“ kričalo naštvane ružovo-vlasé dievča a nebezpečne sa zahnalo po ľuďoch okolo.

„Ani náhodou! Je môj!“ odvetila blondína rovnakým tónom a takmer Narutovi vrazila do brady, keď sa jej postavil do cesty.

Nechápavo som naklonila hlavu na stranu. To sa akože naozaj hádajú len kvôli chalanovi, alebo sa mi to len zdá? Čím viac som sa započúvala do ich rozhovoru, tým viac ma to utvrdzovalo v mojej teórii. S povzdychom som sa porozhliadla po okolí. Jediný, kto sa do všetkého toho zmätku nezapojil, bol chlapec s havraními vlasmi. Len si tak stál obďaleč pokojne opretý o stenu s rukami prekríženými na hrudi a neprítomne, akoby sa ho to vôbec netýkalo, pozoroval zem. Nenápadne som prekĺzla popri hádajúcej sa kope niečoho až k nemu. Oprela som sa vedľa neho a pozorne sa naňho zadívala. Ani som nevedela, prečo som za ním prišla. Nevedela som, čo povedať, nič mi nenapadalo.

Napokon som sa však potichu spýtala: „To kvôli tebe sa hádajú? Prečo?“
Prekvapene zdvihol hlavu a zabodol sa do mňa pár chladných čiernych očí. Nič však nepovedal. Len tam stál a prepaľoval ma pohľadom. Po chvíli sa predsa len nadýchol, že mi niečo povie, no v tej chvíli sa ozvalo Narutove bolestivé zaskučanie a obaja sme pohľady stočili jeho smerom.

Naruto sedel na zemi so zamračeným výrazom a šúchal si boľavé líce.

„Si v poriadku?“ Pribehla som k nemu so starostlivým výrazom.

„Nie,“ odvetil a zazrel na bojujúcu dvojku. „Sakra, ono to dosť bolí,“ dodal ešte.
„Asi by ste ich mali od seba odtrhnúť skôr, než všetkých okolo pozabíjajú,“ prehodila som s úškrnom.

„To sa ľahšie povie, ako urobí... Ale ak chceš, skúsiť môžeš.“

„Fajn, ak ma zabijú, je to tvoja vina.“ S povzdychom som sa k nim kus priblížila. „Mohli by ste už konečne prestať?!“ skríkla som trochu naštvane. Ono je to fakt otravné celý čas počúvať dve hysterky, ktoré sa hádajú len pre jedného chalana. Venovali mi nevrlé pohľady, ale neprestali. „O čo vám vlastne ide?! Takto o vás nezakopne ani náhodou!“

„Čo ty o tom môžeš vedieť?! Si len dieťa!“ ozvala sa blondína a zazrela po mne.

„Dieťa?! Mám šestnásť! A predstav si, viem o tom dosť!“ Na chvíľu som sa odmlčala, aby som popadla dych, a pokračovala som: „Viete čo?.. keď ho tak veľmi chcete, prečo ho niekam nezavoláte?! Takto ste len otravné... On si to určite myslí tiež.“

„Čože si myslí?!“ vypískli naraz. Rýchlosťou blesku sa od seba odtrhli, trochu si poupravili vlasy a oblečenie, a rozbehli sa k Sasukemu. Ten ich častoval nevrlým pohľadom a snažil sa zbaviť otravných fanúšičiek.

Prišlo mi ho trochu ľúto, ale aspoň sa tie dve prestali biť. Keby sa skryl, keď mal možnosť, nemuseli ho teraz otravovať. Mykla som plecom a otočila sa ku Kibovi, ktorý mi všetkých popredstavoval. Potom sa vrátili k svojim pôvodným činnostiam.

Znudene som sa posadila na lavičku a zapozerala sa na Sasukeho. Bola som zvedavá, akosi s nimi poradí. Napokon sa ich nejakým zázrakom zbavil a ony sa rozbehli za mnou.

„Čo ti Sasuke všetko povedal?“ spýtali sa zvedavo.

Nechápavo som na ne pozrela. „Čo tým myslíte?“

„No, veď ste sa rozprávali, nie? To Sasuke ti povedal, že tie hádky sú otravné, nie?“ odôvodnila Sakura.

„V podstate ani nie. Len som mu to videla na očiach a domyslela som si to.“ Neisto som sa usmiala.

„To je jedno. Proste hovor,“ naliehali ďalej.

„K čomu vám to vlastne bude? Som len dieťa, pamätáte?“ Sarkasticky som sa zaškerila.

„My vieme. Jednoducho to potrebujeme vedieť, aby sme sa nabudúce vyhli nepríjemnostiam.“ Ino mávla rukou a netrpezlivo prešľapovala z nohy na nohu.

„Takže ste ho pozvali von?“ Nadvihla som obočie. Neverím, že by Sasuke len tak súhlasil. Možno ani trochu nepočúvali, čo hovorí, teda, ak niečo vôbec povedal alebo, čo je horšie... Možno ho mučili, kým nesúhlasil.

Z myšlienok ma vyrušil Sakurin hlas. „Povedzme, že áno.“

„Tak prečo sa nespýtate jeho? Keď už s ním idete von?“

„To je dobrý nápad,“ usúdili a znovu sa rozbehli za ním. Sasuke po mne strelil vražedným pohľadom. Nevinne som zamrkala a radšej sa k nemu otočila chrbtom. Vtedy si ku mne prisadla Hinata a začala o niečom hovoriť. Už sa dostávala k jadru veci, keď k nám prišiel Naruto. Hinata náhle bola v tvári celá červená a následne odpadla.

„Eh... Čo sa jej stalo?“ vydal zo seba keď ju vyložil po celej dĺžke lavičky.

Mykla som plecom. „To by zaujímalo aj mňa.“ Naruto na mňa trochu pochybovačne pozrel, ale napokon odišiel spolu s Kibom za Sakurou. Porozhliadla som sa po okolí. Lee práve napočítal desaťtisíc drepov, Shino stál s rukami vo vreckách pri strome ako socha, Chouji ukazoval Shikamarovi mrak v podobe lupienkov, Sasuke sa stále snažil nahnať mi strach svojím pohľadom a vedľa neho stála Ino, a Neji s Tenten sa o niečom zaujato rozprávali. S povzdychom som sa pozrela na Hinatu. Viečka sa jej zachveli a pomaly otvorila oči.

„Konečne!“ zvýskla som nadšene. „Už som sa začínala báť, že si umrela.“ Zasmiala som sa.

„Č-čo sa stalo?“ zakoktala a zmätene sa porozhliadla po okolí.

„Niečo si hovorila, prišiel k nám Naruto a ty si odpadla,“ odvetila som jednoducho. „To odpadávaš často, keď sa k tebe priblíži?“ spýtala som sa potichu tak, aby to počula len ona.

Hinatina tvár pomaly opäť nabrala červenkastý odtieň, ktorý s každou minútou pridával na intenzite. „No... ono...“

„Neodpadneš znovu, však?“ zašomrala som s obavami. Ešte to by chýbalo. Určite by ma potom ostatní obvinili, že som jej niečo spravila.

Hinata len záporne zavrtela hlavou. Po chvíli k nám prišla Sakura. Väčšinou mi vysvetľovala nejaké podrobnosti ohľadom tej šou, do ktorej ma Kiba s Narutom naviedli, ale občas do toho zaplietla aj nejaké tie reči o Sasukem a ako strašne sa teší, že s ním pôjde von. Nad tým som len pretočila očami.

Všetky nás trhlo, keď sa ozval Kibov krik. „Satoko?! Ani náhodou! Je strašne náladová, drzá a tvrdohlavá! Je to ešte decko!“ automaticky som pozrela na Kibu s Narutom stojacich trochu ďalej.

„Nie som!“ skríkla som a naštvane naňho pozrela. Ako to môže povedať?! Som od neho mladšia len o rok!

„Ticho tam! A potom hovor, že nie si dieťa!“ odvetil rozladene.

„Tsk, idiot,“ poznamenala som a vyplazila mu jazyk. Urazene som nafúkla líca a odvrátila sa od neho.