Dievča z vodopádu 003

Bežali sme do nemocnice, kde mal Naruto stále ležať. Znova na to strašné miesto. Aj tak nechápem, na čo ho musíme ísť navštíviť aj pred nákupom. Nestačilo ráno?
Kiba vtrhol do izby a rýchlo prešiel k posteli ignorujúc Narutov nechápavý výraz. Naruto sa však rýchlo spamätal a s úškrnom sa spýtal: „Nemohli ste bezo mňa vydržať?“

„Hej, hej, jasné,“ odvetil nezaujato Kiba a mávol rukou.

„Tak čo potrebuješ?“ Pozrel naňho s nadvihnutým obočím.

„No... ono to... vlastne... nemohol by si mi požičať nejaké peniaze?“ Nevinne zamrkal. Tak kvôli tomuto sme sa sem trepali?! Ja mu niečo spravím.

„Čo?! Na čo ich potrebuješ?“ vypadlo z Naruta a premeral si ho nedôverčivým pohľadom.

„Satoko potrebuje nové oblečenie a ja som na mizine. Prosííím.“ Zatváril sa ako zbité šteňa a padol na kolená k jeho posteli.

Naruto si povzdychol. Odniekiaľ vytiahol tučnú peňaženku v tvare žaby a podal ju Kibovi do rúk. Pri pohľade na tú hromadu peňazí ukrytých za tenkou látkou peňaženky mi zaiskrilo v očiach. V hlave som mala len jedinú myšlienku. Tá peňaženka sa Narutovi nevráti v pôvodnom stave.

Kiba sa radostne zaškeril a so slovkom „ďakujem“ sme sa obaja stratili na nemocničnej chodbe.

Vyšli sme von z nemocnice a konečne sa išlo na nákupy.

Behala som z jedného obchodu do druhého cez celú dedinu a vošla do každého, ktorý ma zaujal. Kiba za mnou ledva stíhal, ale nejako to zvládol. Keď už som s kúpenými vecami bola spokojná, Kiba sa vyčerpane zviezol na lavičku pri jednom obchode. Vytrhol mi z ruky peňaženku a skontroloval stav peňazí. Ešte sa niečo zvýšilo.
Šibalsky sa usmial a pozrel na mňa. „Si hladná?“

Namiesto odpovede som len prikývla. Predsa len som nejedla celý deň. Kiba vstal a zaviedol ma do Ichiraku Ramen. Poriadne sme sa najedli a tým pádom aj utratili zvyšok peňazí. Kiba si začal prehadzovať peňaženku z ruky do ruky. „Ako to vyriešime?“ spýtal sa.

„Neboj, niečo vymyslíme.“ Usmiala som sa a žmurkla naňho.

„Ale čo?! Naruto ma zabije!“

„Neber to tak. Nejako to vyriešime. A ak by náhodou nie, tak sľubujem, že ti prídem na pohreb, okej?“

Kiba ma prevŕtal vražedným pohľadom. „To je také povzbudzujúce,“ povedal so značnou iróniou v hlase.

„Však? Aj ja si myslím.“ Vyplazila som mu jazyk a vydala som sa k nemocnici. Znova.
Bez zaklopania som rozrazila dvere na jeho izbe a vykríkla: „Naruto, to je strašné!“

Naruta trhlo a vyjavene na mňa pozrel. „Čo?“

„No... ono... akosi ti zmizli peniaze.“ Naprázdno som prehltla a so smutným výrazom som mu podala prázdnu peňaženku.

„Čože?! Čo sa stalo?!“ zvýšil hlas.

„Len som na chvíľu položila peňaženku na poličku, kým som si prezerala tričká a keď som sa otočila, bola prázdna. Mrzí ma to.“ Nevinne som zamrkala a sklonila hlavu. Nechcem mu klamať, ale radšej riskovať s pravdou nebudem. Ešte by to zle dopadlo.

„Ach jaj, to snáď nie je možné,“ zašomral a hodil sa späť do perín. Peňaženku pri tom len tak metol na stolík vedľa postele.

„Takže sa na mňa nehneváš?“ spýtala som sa potichu s nádejou v hlase.

„Jasné, že nie. Nemôžeš za to.“ Pousmial sa.

„Ďakujéém.“ Nadšene som poskočila a s vetou: „Zatiaľ sa maj.“, som sa vytratila z nemocnice.

„Ako to dopadlo?“ vyzvedal Kiba, keď som došla k lavičke.

„Fajn. Nehnevá sa, len bol trochu smutný.“ Zaškerila som sa. Kibovi očividne odľahlo. Zdvihol tašky a vstal.

V izbe som si začala rýchlo vybaľovať veci, aby som konečne mala aspoň trochu pokoj. Potom som sa hodila na posteľ . Vo chvíli, keď som si ľahla, sa vo dverách objavil Kiba. Bez jediného slova došiel k posteli a sadol si na okraj. „Ako ti je?“ spýtal sa potichu.

„Už je to v pohode,“ odvetila som nezaujato a otočila sa k nemu chrbtom.
Kiba si hlasno povzdychol. „Naozaj ma to mrzí, ale nemohli sme tam ostať dlhšie. Určite by prišli ďalší a-“

„A zabili by nás! Ja viem, ja viem, ja viem! Už si to raz hovoril...“ Prudko som sa posadila a zapozerala sa na perinu. „Lenže to si myslíte len vy. Sú aj horšie veci, než pár ninjov zo Zvučnej,“ zašepkala som.

„Satoko...“ začal, no hneď som ho prerušila.

„Nechaj to tak. Nechcem na to ďalej myslieť.“ Mávla som rukou a opäť si ľahla.
Kiba vstal z postele. „Fajn, ako chceš. Ak budeš niečo potrebovať, alebo sa budeš chcieť porozprávať, budem vedľa.“

Ozvalo sa slabé buchnutie dverí a ostala som v izbe sama. Zatvorila som oči a o pár chvíľ na to som zaspala.

+++

„Ale no tááák, prosím.“ Odula spodnú peru a ublížene sa pozrela na čiernovlasého chlapca. Prečo jej nechce dovoliť tiež bojovať? Už má trinásť, dokáže sa o seba postarať!

On však len záporne zavrtel hlavou. „Je to nebezpečné. Zostaň tu.“

„Yasuo, prosím... Ja chcem ísť s tebou!“ Ďalej sa ho snažila prehovoriť.
„Možno inokedy.“ Usmial sa a pobozkal ju na čelo. „Tentoraz ostaneš tu ,okej? Nechcem ,aby sa ti niečo stalo. O chvíľu som naspäť. Sľubujem.“ Pevne ju objal.

„Yasuo, už musíme ísť. Nemáme veľa času,“ povedal vyšší svetlovlasý chlapec, asi o rok starší ako Yasuo, s chladným výrazom na tvári. Yasuo neochotne pustil Satoko a otočil sa k svojmu kamarátovi. Posledné, čo videla, bol jeho chrbát miznúci na druhej strane vodopádu.

„Nii-chan!“ vykríkla a jej oči sa zaliali slzami. Klesla na kolená a nemo pozorovala padajúcu vodu. Slané kvapky jej stekali po lícach. Mala strach. Bála sa, že sa Yasuo už nevráti.

Sadla si ku stene, oprela sa o chladný kameň a schúlila sa do klbka. Na druhej strane vodopádu sa ozývali neustále výbuchy, uši trhajúce rinčanie zbraní, a taktiež aj zdesené a posledné výkriky shinobiov, ktorí padli rukou iných. Či už boli z Takigakure alebo nepriatelia. Dlane si pevne pritisla k ušiam. Nechce to počúvať. Všetok ten boj odohrávajúci sa tak blízko. Toľko ninjov umiera len tak pre rozmar. Zanechávajú za sebou rodiny, ktoré ich doma v nádeji čakajú, ale už sa v živote nevrátia. K čomu vlastne ten svet shinobi je?! Buď sa podriadiš ,alebo ťa zničia... Je jej z toho zle.

Nastalo hrobové ticho, ktoré narúšala len padajúca voda. Boj ustal, je po všetkom. Za vodopádom sa mihol tieň. Pomaly si zložila ruky z uší a napäto pozorovala, ako sa tieň približuje. Bez váhania sa k nemu rozbehla. Myslela si, dúfala, že je to on.

Namiesto jej brata sa však objavil neznámy ninja so zakrvaveným mečom v ruke. Očami sa jej mihol strach. Zastala a pomaly cúvla dozadu. Nepriateľ sa potešene zaškeril, pevnejšie v rukách stisol rukoväť a začal sa k nej približovať. Po pár krokoch ale dopadol na zem s odseknutou hlavou. Okolo neho sa utvorila sýtočervená kaluž krvi. Satoko vyľakane vypískla a ešte viac odskočila dozadu.

„Satoko, si v poriadku?“ Jaskyňou sa rozľahol starostlivý hlas. Satoko sa pozrela na osobu stojacu za mŕtvolou a rýchlo sa rozbehla za ním. „Nii-chan!“ Hodila sa mu okolo krku a z očí jej unikli drobné slzičky.

Yasuo si ju aj napriek tomu, že sykol bolesťou, pevne pritiahol do náruče a pobozkal ju na líce. Mimo to, zranenia neboli veľmi vážne. „Už je dobre. Neboj, som tu s tebou,“ šepkal s jemným úsmevom zdobiacim jeho pery.

„Ja som sa tak bála,“ zašomrala. Mala strach, že sa Yasuo už nevráti, že tu ostane sama. Neprežila by. Ten pocit, že by Yasuo zomrel len aby ju ochránil, bol neopísateľný. Nikdy by si to neodpustila...

Prevalila som sa na druhý bok. Po lícach mi stiekli drobné kvapky sĺz. „Nii-chan,“ zašomrala som do tmavej miestnosti. Odvtedy už ubehli tri roky. Od tej noci som každý deň trénovala. Snažila som sa naučiť plno nových techník, ba aj bojovať s katanou. Chcela som, aby bol na mňa hrdý, aby som mohla na ďalších misiách bojovať po jeho boku. Ale on bol tvrdohlavý. Stále vo mne videl len malé dievčatko. Vždy ma chránil, nechcel, aby mi niekto ublížil. Možno, ak by mi dovolil ísť s ním na ďalšie misie, nemuselo sa to stať. Mohla som mu pomôcť, dokázala by som to. Už áno...

Vyšla som z izby. Spomienky mi teraz nijak nepomôžu. Len to všetko zhoršujú. Pomaly som otvorila dvere Kibovej izby. Ani neviem prečo. Predsa len sa naňho stále hnevám, ale na druhú stranu sa nechcem utápať v spomienkach na Takigakure. Príliš to bolí.
„Kiba, spíš?“ spýtala som sa nevinne a nazrela som do izby.

„Už nie,“ zamumlal ospalo spod periny v rohu miestnosti. Otočil sa na mňa a rukou naznačil, aby som vošla.

Opatrne som za sebou zavrela dvere a došla k jeho posteli.

„Myslel som, že sa so mnou nebavíš,“ povedal, keď som si sadla na kraj k jeho nohám.
„Rozhodla som sa ti pre tento raz odpustiť,“ odvetila som a pousmiala sa.

„Páni, to je pocta,” predniesol sarkasticky a prevalil sa. „Čo potrebuješ?“

„Nedá sa mi zaspať,“ priznala som a sklonila hlavu.

Kiba sa s povzdychom posadil. „A preto budíš aj mňa?“

„Prepáč, ale keď ja sa tam bojím.“ Sklonila som hlavu a mierne očervenela.

„Čoho?“

„Mala som zlý sen o Takigakure.“

„Aha. Keď už si spomenula Takigakure, porozprávala by si mi o svojej rodine?“ Posadil sa a zvedavo na mňa pozrel.

„Prečo?“ Nechápavo som nadvihla obočie. Pokiaľ viem, prišla som sem, aby som prestala spomínať, a on mi teraz povie, že chce počuť o mojej rodine? Na čo mu to bude? Veď sa poznáme len jeden deň. Jasné, zachránil ma, ale na získanie mojej dôvery to stačiť nebude.

„Som zvedavý. Chcem ťa viac spoznať.“ Usmial sa a prosebne zamrkal.
„Je to trochu zamotané. Možno inokedy,“ odvetila som a uhla trochu do strany, aby na posteľ mohol vyliezť Akamaru. Chvíľu sa v kruhu prechádzal po perine a potom sa Kibovi zvalil na nohy. Kiba sa pousmial a začal ho škrabkať na bruchu. Akamaru spokojne zakňučal.

„A kedy?“ spýtal sa Kiba.

„Keď už budem viac menej zmierená s tým, čo sa v Takigakure stalo. Možno...“ Mykla som plecom.

„Tak dobre. Prezradíš mi aspoň, aké si mala vzťahy s ostatnými v dedine?“

Zamyslene som sa potiahla sa imaginárne fúzy. „Hmm... To by som snáď mohla,“ zamrmlala som.

„Super, počúvam.“ Radostne sa zaškeril a pohodlnejšie sa usadil. Akamaru protestne zavrčal, no keď sa Kiba vrátil k jeho rozmaznávaniu, stíchol.

„V podstate som tam so všetkými dobré vzťahy nemala. Väčšina dedinčanov ma odsudzovala preto, čím som. Stranili sa ma, hoci ma ani len nepoznali. Správali sa ku mne, ako by som mala mor, alebo čo. Príliš sa báli rečí, ktoré sa v Takigakure šírili. Nenávideli ma za to.“

„Aké reči?“

„Historky o mojom narodení a celkovo o mojej existencii. Akí naivní tí ľudia v dnešnej dobe sú. Uveria každému jednému nezmyslu. Je to celkom smutné, nemyslíš?“ Chabo som sa zasmiala.

„Čo tým myslíš? To sa ťa stranili úplne všetci okrem tvojej rodiny?“

„Okrem rodiny? Tse, moja matka tie chýry spôsobila a otec sa ma od narodenia stranil tiež. Hanbil sa za mňa. Jeden jediný raz, kedy ma chránil a zaujímal sa o mňa, bolo vtedy, keď umrel... V podstate, v celej Takigakure som mala dokopy len osem osôb, ktorým na mne skutočne záležalo rovnako, ako mne na nich. Ozajstní priatelia.“

„To ma mrzí,“ zašomral a smutne na mňa pozrel.

„V poriadku. Už som si na to zvykla.“

„Ale vieš čo? Zajtra ťa môžem zoznámiť s ostatnými.“ Žmurkol na mňa.

„To vážne? Super! Ďakujem!“

„Za málo. Ešte mám na teba poslednú otázku. Čo znamená ten znak na tvojom čele?“ Odhrnul mi z čela ofinu a skúmavo si ho prezeral.

„Prepáč, ale toto si zatiaľ nechám pre seba, okej?“ Vyplazila som mu jazyk a znak v tvare horiaceho plameňa som opäť skryla pod prameňmi vlasov. Potom som vstala a s tichým: „Dobrú noc.“ som sa rozbehla späť do svojej izby, zanechávajúc za sebou trochu zmäteného a sklamaného Kibu.

Zvalila som sa na posteľ, prehodila cez seba perinu a snažila sa opäť zaspať. Tento raz už s minulosťou hlboko uzavretou v mojej mysli.