Čo je to skutočná bolesť?

Bolesť.
Jediné slovo.
Neuveriteľné ako 6 písmen dokáže spojiť toľko negatívnych pocitov. Ak ho niekto začuje predstaví si zlobu, strach, či samotu.
Ľudia sú už taký, všetko si musia pomenovať a všetko má mať svoj presný význam. Ak sa vás napríklad malé dieťa opýta čo je to bolesť, odpoviete prosto: „To čo cítiš, napríklad keď spadneš.“
Ja však poznám aj inú bolesť. Bolesť osudov ľudí. Tá najhoršia z nich je bolesť samoty. Ten najhorší pocit, že nikto na svete vás nepotrebuje, že nikto na vás nemyslí.

Bola som len malý, namyslený a zbohatlícky parchant. Vždy som okolo seba mala veľa tých “cool“ ľudí a každý bol mojím priateľom. Bola som tá najviac obdivovaná a všetci ma nasledovali. Každý chcel byť ako ja.
Až do doby, keď mi pri misii zomreli rodičia. Pocítila som prvú skutočnú bolesť v mojom živote. Bolesť straty. Nemala som žiadnu rodinu, a tak ma po smrti mojich rodičov strčili do detského domova. Náhle som prišla o všetko. Moji priatelia mnou začali pohŕdať, akoby som bola menej ako odpad. Deti z domova si pre zmenu o mne mysleli, že som nafúkaná a rozmaznaná. Nepatrila som nikam. Vtedy nastala pre mňa bolesť druhá, bolesť samoty.
Nikdy som nechápala, ako sa ľudia dokážu nebáť tmy, do tej doby som vždy spávala s lampičkou. Po tom čo som ale žila v domove som dokázala celé noci tíško preplakať po tme. Všetko okolo mňa my bolo jedno, vnímala som len bolesť. Pochopila som že človek až po prežití skutočnej tragédie, prestane vnímať “detský“ strach. Uvedomí si že na zemi nemôže byť už nič horšie, ako sám život. Prízraky sa rozplynú, duchovia sa stanú výmyslami a tiene zmiznú akonáhle ich osvieti lúč svetla.
Domov bol strašný, nikto so mnou ani raz neprehovoril a celí čas na mňa všetci zazerali a smiali sa na mne. Nemohla som to ďalej zniesť. Musela som ujsť. Zvolila som život na ulici pred posmechom a samotou. Vybrala som si menšiu bolesť.
Začala som žiť v uličkách a živila som sa tým čo som našla v odpadkoch, alebo sa mi podarilo ukradnúť. Občas sa ale stalo, že ma pri kradnutí chytili a čakal ma výprask.
Možno to znie šialene, ale túto bolesť som mala najradšej. Konečne si niekto všimol, že existujem, konečne som opäť počula ľudský hlas. Vždy z neho síce vyznieval hnev a zlosť, ale to je vždy lepšie ako posmech a urážky. Ľudia mi opäť venovali aspoň jedinú ich myšlienku.
Stalo sa zo mňa dieťa ulice. Keď som mala desať, rozhodla som sa odísť z mojej dediny. Prežila som v nej už totiž príliš veľa bolesti.
Putovala som štyri mesiace. Prešla som mnohými dedinami i mestami ale nikde ma neprijali. Všade bola tá istá bolesť, až na Konohu. Dedina kde som natrafila na pár skvelých ľudí. Pohľady tých ľudí boli iné, videli ma a akoby ma aj chápali.
Ani neviem ako adoptovala si ma jedna vdova, ktorá nemala žiadne deti. Vyštudovala som tu ninja akadémiu a vtedy moja bolesť pominula. Našla som priateľov, tých pravých. Položili by za mňa svoje životy a ja ten svoj za jediný ich úsmev. Zachránili ma totiž. Bez nich by bolesť ešte vždy bola mojím tieňom a život v bolesti je horší ako smrť.
Bolesť zmizla a stal sa zo mňa človek, ktorým som dnes, ba čo viac ninja. Zachraňujem životy a to je to najkrajšie na svete.

Bolesť tu vždy bola a bude, ale ja som ochotná jej podstúpiť veľa, ak tím niekoho pred ňou ochránim.
To je pravý zmysel slova bolesť.