Dievča z vodopádu 013

„Mala si ma počkať von.“ Zatvoril za sebou dvere a prísne na ňu pozrel, no následne si povzdychol. Akoby ho niekedy počúvla. „Nevadí, poď,“ povedal a vydal sa preč.

Satoko sa nepohla. „Verila som ti,“ zašomrala, prepaľujúc pohľadom jeho chrbát. Najradšej by doňho v momente zabodla katanu. Lenže to by nebol najlepší nápad. Ďalším, kto bude zabitý, by bola zrejme ona.

Kiba zastal a prekvapene na ňu pozrel. Snáď nepočula...

„Si odporný zradca!“ vybehla naňho s výčitkou v hlase.

Kiba si povzdychol. Predsa len to počula. „Satoko, ja-“

„Ticho! O toto ti celý ten čas išlo?! Získať si moju dôveru, dozvedieť sa informácie a potom všetko vyzvoniť Hokage?! Tsk, je mi z teba zle.“ Otočila sa k nemu chrbtom. Chcela sa od neho dostať čo najďalej. Od všetkých v tejto prekliatej dedine. Nemohla tu ostať. Keď už zistila Kibov zámer, vkradnú sa jej do hlavy nasilu a to ona nepotrebuje. Nebude riskovať, že sa dozvedia o chimére. To nedovolí.

Kiba ju chytil za zápästie a prudko ňou trhol k sebe. „Satoko, nie je to tak, ako...“ začal, no Satoko mu ku krku priložila katanu a prerušila ho.

„Pusti ma, inak ťa zabijem,“ precedila pomedzi zuby.

Kiba váhavo stiahol ruku a o krok ustúpil. „Vysvetlím ti to,“ naliehal, pozorne sledujúc katanu tisnúcu sa k jeho hrdlu. Chýbal už len jediný centimeter, aby sa mu zabodla do krku. Jediné prehltnutie.

„Čo mi chceš vysvetliť?! Oklamal si ma! Sľúbil si, že mi pomôžeš! A čo si vlastne robil?! Si obyčajný zradca!“ Kopla ho do brucha, zasunula katanu naspäť do puzdra a rozbehla sa preč. Ignorovala jeho výkriky. Nechcela sa s ním rozprávať. Už nikdy. Nechcela ho ani len vidieť. V hlave mala jedinú myšlienku. Musí odtiaľto čo najrýchlejšie odísť.

Vybehla z budovy. Dokonca ani nereagovala Akamarov nechápavý pohľad či zabrechanie.

„Stoj!“ kričal Kiba a ďalej ju prenasledoval.

Ticho zakliala a zabočila do vedľajšej uličky. Náhle dopadla na zem, keď do niekoho prudko narazila. Bolestivo zaskučala a pozrela pred seba.

„Čo zase robíš?!“ ohradil sa Sasuke a zdvihol sa zo zeme.

„Sasuke-kun, si v poriadku? Neublížil si si?“ pýtali sa starostlivo Saskura s Ino, ktoré stáli vedľa neho. Mladík otrávene pretočil očami.

Satoko prekvapene zamrkala. Nečakala, že s nimi naozaj pôjde von. Asi podcenila silu svojich vyjednávacích schopností. Zrazu jej ho však z nejakého dôvodu prišlo ľúto. Za toto v podstate mohla ona a bola presvedčená, že jej to jedného dňa vráti.

Sasuke jej podal ruku a pomohol vstať. „Prečo-“ začal, keď sa v diaľke ozval Kibov hlas.

„Sakura, Ino! Chyťte ju!“

Sakura s Ino si vymenili nechápavé pohľady, no následne jedna na druhú stroho kývli, akoby sa utvrdili v rozhodnutí, a naraz sa po modrovláske natiahli.

„Prepáč.“ Satoko sa na Sasukeho ospravedlňujúco pozrela. Sama netušila, či kvôli tomu, že ho tu skoro zvalcovala, alebo, že ho vystavila tým dvom. Možno kvôli všetkému. Vyhla sa Sakure a Ino, a bežala ďalej.

„Dokelu! Dúfal som, že ju dostanete,“ zaúpel Kiba, keď k nim dobehol, a pritisol si dlaň k čelu.

„Prečo? Čo sa stalo?“ spýtala sa Sakura a zmätene nachýlila hlavu na stranu.

„Hokage chce zistiť, či sa jej dá dôverovať, a Satoko to zle pochopila. Pomôžete mi ju chytiť skôr, než niekomu vrazí katanu do chrbta, prosím?“ vysvetlil a prosebne zamrkal.

Sasuke si odfrkol. „Robte si, čo chcete.“ Strčil si ruky do vreciek a vydal sa od nich preč. Do tohto rozhodne nepôjde.

Sakura s Ino sa na seba pozreli. „Čo to malo znamenať?“

„To je teraz jedno. Ino, nájdi ostatných a povedz im o Satoko. Sakura, ty poď so mnou,“ zavelil Kiba.

+++

Satoko zabočila do ďalšej uličky. Ticho zakliala. Koľko slepých uličiek tu ešte bude? Dedina pre ňu v tejto chvíli predstavovala jedno veľké bludisko. Už odtiaľto mohla dávno zmiznúť, keby na každom kroku nevidela niekoho, kto by o tom mohol tušiť. Proste by si len tak nepozorovane zmizla a hotovo. Nemusela by tu teraz blúdiť a skrývať sa, ako nejaký zločinec. Veď predsa nikoho nezabila. Teda, pri Kibovi tomu veľa nechýbalo, ale on by si to zaslúžil. Prečo jej to spravil? Verila mu.

Frustrovane zaskučala a zdvihla hlavu k oblohe. Že by to skúsila po strechách? Za pokus nič nedá.

„A máme ťa!“ ozvalo sa za ňou. Otrávene sa otočila od steny a pozrela na Kibu spolu s Narutom a Shikamarom, stojacich na konci uličky. O chvíľu k nim dobehol aj zvyšok.

„Zavolal si si posily? Myslíš, že niečo zmôžete, keď vás bude viac?“ Znudene sa oprela o stenu. „Ono je to vlastne celé divné, nemyslíš? Dievča ti začne dôverovať, myslí si, že ste kamaráti a čo sa stane? Proste ju zradíš. Komické.“ Trpko sa zasmiala. Dala si záležať, aby v jej hlase dostatočne zaznela výčitka. Po chvíli opäť zvážnela. Jej oči pohltil chlad. „Si úbohý.“

„Satoko, ja... Musel som,“ vytisol zo seba Kiba a sklopil zrak.

„Musel, huh? Iste, však rozkazy sú rozkazy. A tie treba splniť za každú cenu... Nebuď smiešny!“ zvýšila hlas a znechutene od neho odvrátila zrak. V hlave sa jej začali prehrávať všetky možné spôsoby, ako sa odtiaľto dostať.

Skoč! zarezonoval jej v hlave ostrý príkaz.

Prebrala sa zo zamyslenia a pozrela na blížiaci sa tieň. Pohotovo odskočila a o vlások sa vyhla Sakure, ktorá sa po nej zaháňala päsťou. Dostala sa za ňu, odrazila sa od jej chrbta a skočila na strechu. Nezaujato sa ponad plece obzrela, ako Sakura dopadla na zem, a rozbehla sa preč.

Stále čakám na deň, kedy sa stane zázrak, a vy mi pomôžete bez toho, aby som vás o to musela žiadať alebo bola v ohrození. Celkom by nám to ušetrilo čas, povzdychla si a preskočila na ďalšiu strechu.

A kto myslíš, že ťa upozornil na ten tieň? zavrčal lev.

Za to som samozrejme vďačná, ale nemyslela takú pomoc. Skôr pomôcť s útekom. Teraz ide aj o vás, nie len o mňa, podotkla a obzrela sa za seba. V poslednej chvíli sa stihla vyhnúť Narutovi a zoskočila na zem.

To zvládneš, odvetil nezaujato lev a oprel si hlavu o laby.

Prekvapene vypískla, keď ju niekto chytil za zápästie a zatiahol do úzkej uličky medzi domami. Pokúsila sa mu vytrhnúť, ale zovretie bolo príliš silné. Pritlačil ju k stene a rukou jej zapchal ústa, keď sa snažila protestovať.

„Ak nechceš, aby ťa ostatní našli, buď ticho,“ zašepkal jej pri uchu zná
my hlas.

Zdvihla hlavu. Zmätene pozrela na Sasukeho.

„Budeš ticho?“ spýtal sa po chvíli. Prikývla a Sasuke opatrne stiahol ruku z jej úst. „Tu máš.“ Do rúk jej vnukol čierny plášť. Nadvihla obočie. „Obleč si ho. Nie je to dlhodobá záruka, ale aspoň na chvíľu to zmätie Kibov nos. Ver mi.“

Satoko si od neho v tichosti zobrala podávaný predmet a navliekla si ho. Zo Sasukeho však ani na chvíľu nespustila oči.

Sasuke sa pousmial. „Fajn, a teraz poď za mnou.“ Podišiel k druhému koncu uličky a skúmavo sa poobzeral okolo.

„Prečo mi pomáhaš?“ opýtala sa po chvíli. Prstami sa nepatrne dotýkala rukoväte katany.

Sasuke sa na ňu otočil. „Na otázky bude čas neskôr. Teraz mi musíš dôverovať. Tým myslím, aby si pustila tú katanu. Nepotrebujem ju mať zabodnutú v chrbte, ak by sa ti náhodou vyšmykla z ruky.“

Satoko si povzdychla a stiahla ruku.

„Dobré dievča,“ zatiahol pobavene. Znova skontroloval, či na ulici neuvidí nikoho z jeho kamarátov, chytil Satoko za zápästie a rozbehol sa preč.
„Kam vlastne ideme?“

„Na miesto, kde ťa nebudú hľadať,“ odvetil a zatiahol ju do ďalšej uličky, keď neďaleko zbadal Ino so Sakurou. Postrčil ju skryť sa za krabice a skrčil sa vedľa nej. K ušiam mu doľahlo tlmené sčasti prekvapené a sčasti ubolené zaskučanie. Z istých dôvodov to v ňom vyvolalo pocit zadosťučinenia, ktorý na jeho tvári sformoval úškrn.

„Nemusel si ma sem tak hodiť,“ zamračila sa modrovláska a pošúchala si boľavé miesto v zadnej časti hlavy, ktorou narazila do steny za sebou.
Sasuke na to neodpovedal. Namiesto toho sa sústredil na pozorovanie okolia. Mlčky sledoval, ako Sakura s Ino prechádzajú okolo nich. Keď zašli za roh, vydýchol si a vstal. Pomohol vstať aj Satoko a vyvliekol ju odtiaľ.

„Paráda! Sasuke, chytil si ju! “ zvýskol nadšene Naruto a zoskočil na zem niekoľko metrov od Sasukeho.

Sasuke ticho zaklial a otočil sa k Satoko. „Drž sa za mnou,“ zašepkal a pozrel na Naruta, ku ktorému už pribehli aj ostatní.

„Nehovoril si, že si máme robiť, čo chceme? Zmenil si názor?“ spýtal sa Kiba so zdvihnutým obočím a pristúpil bližšie.

„To stále platí,“ odvetil nenútene, s rovnako ľadovým pokojom, aký si zachovával väčšinu času.

„Tak prečo tu si?“

Nastala dlhá chvíľa ticha. Sasuke sám netušil, čo tu vlastne robí alebo prečo to robí. Proste sa tak zrazu rozhodol. Svoje konanie však nemusí nikomu vysvetľovať. Ani Narutovi, ani Sakure a už vôbec nie je povinný nič vysvetľovať Kibovi.

Kiba si povzdychol a natiahol ruku k Satoko. „To je jedno. Už tu Satoko môžeš nechať a ísť si, kam chceš. Odvediem ju k Hokage.“

Sasuke ju posunul viac za seba a vytiahol kusanagi. Hrot namieril na Kibovu hruď. Všetci naňho zaskočene pozreli. Naruto dokonca zniesol dosť hlasný protest. Čiernovlasý mladík však držal ruku pevne bez jediného záchvevu v tichej hrozbe. „Nemyslím si, že by bolo rozumné nechať ju s tebou,“ predniesol.

„Č- čo to robíš, Sasuke?“ zakoktal Kiba a o krok odstúpil.

„Pomáham jej dostať sa od vás,“ povedal pokojne a kútikom oka pozrel na Satoko, ktorá sa krčila za jeho chrbtom. Ponad jeho rameno obozretne sledovala ostatných a pevne v ruke zvierala rukoväť katany.

„Sasuke, ty to nechápeš. Hokage potrebuje preveriť, či sa jej dá dôverovať a nie je špehom,“ ozval sa znova Kiba a pohľadom behal medzi Sasukem a kusanagi.

Chabo sa zasmial. „A čo by sa stalo, keby si ju zaviedol k Hokage? Nasilu sa jej vkradnú do hlavy, prezrú si každú jednu spomienku a budú ju trápiť? A čo sa nakoniec dozvedia? Že to celé robili úplne zbytočne!“ Zhlboka sa nadýchol a pokračoval: „Vážne chceš, aby jej ublížili?“

Kiba sklonil hlavu a ruky zovrel do pästí. „Nie, ale...“

„Tak prečo?“ spýtala sa pre zmenu Satoko.

„Musím,“ zašomral, prepaľujúc pohľadom zem.

„Musíš?!“ vykríkla takmer hystericky. Vytiahla katanu a chystala sa ísť k nemu.

Sasuke ju však v momente zachytil a otočil čelom k sebe. „Vybavím to. Ty len stoj za mnou.“

„Ale...“ namietla, no on len rázne zavrtel hlavou. S povzdychom prikývla a opäť sa postavila zaňho. „Ale rýchlo. Už chcem, aby to skončilo,“ zamručala. Nebavilo ju toto utekanie a vyjednávanie. Ale koho by to bavilo?

„Hovor mi o tom,“ utrúsil Sasuke rovnako otrávene.

„Satoko, ja...“ ozval sa Kiba, o niekoľko krokov sa priblížil a natiahol k nej ruku. Strnul v pohybe, keď na hrudi opäť pocítil chladnú čepeľ kusanagi.

„Nepribližuj sa k nej,“ zavrčal výhražne druhý mladík a voľnú ruku natiahol k dievčine v pomyselnej obrannej hranici aspoň z jednej strany.

„Ale no tak, Sasuke, na koho strane vlastne si?“ spýtal sa znudene Naruto z konca ulice.

„Na jej,“ odvetil bez váhania.

Satoko všetko len v tichosti pozorovala. Nechápala, prečo to pre ňu robí. Prečo ju chráni?

Byť tebou, dávam si pozor na tiene, ozvalo sa jej v hlave.

„Tiene?!“ vypískla. Ani si neuvedomila, že to povedala nahlas. Pohľadom rýchlo vyhľadala Shikamara. Ticho zakliala.

Sasuke na ňu nechápavo pozrel. „Tiene?“ zopakoval so zdvihnutým obočím. Vzápätí však ten signál pochopil a jeho pohľad tiež smeroval k Shikamarovi.

Satoko sa im vyhla ako prvá a rýchlo vyskočila na strechu. Sasuke ju nasledoval o niečo neskôr. Skoro ho dostali. Príliš sa sústredil na Kibu. Mohol tušiť, že Shikamaru niečo naplánuje.

Z myšlienok ho vytrhol výkrik.