Dievča z vodopádu 012

Sasuke stále sedel pri ohni. Viečka mu samovoľne klesali, keď vtom sa v diaľke ozvali kroky vedúce k nemu. Spozornel, siahol po rukoväti kusanagi a čakal. Tmavá silueta postavy sa postupne približovala. Napäto ju pozoroval, pripravený hocikedy zaútočiť, no vzápätí vydýchol potláčaný vzduch z pľúc, keď sa z lesa vynoril Kiba.

„Tsk, skoro som ťa zabil,“ utrúsil a uvoľnil zovretie na svojom meči.
Kiba na to nereagoval a položil Satoko na zem.

„Mohla som zájsť aj po vlastných.“ Urazene naňho pozrela a oprela sa o kmeň stromu. Tvár sa jej skrivila v bolestivej grimase.

„Veď vidím,“ zaškeril sa. „Ako ti je?“

„Celkom fajn,“ odvetila a zhlboka sa nadýchla.

Sasuke zmätene nachýlil hlavu na stranu. „Čo sa jej stalo?“

„To by ma tiež zaujímalo.“ Kiba s povzdychom vstal. „Daj na ňu na chvíľu pozor. Hneď som späť,“ povedal a otočil sa k Satoko. „Ty nikam nechoď,“ povedal vážne a zmizol v lese.

„Kam by som teraz asi tak mohla ísť?“ Pretočila očami.

Sasuke si k nej prisadol a skúmavo sa zahľadel na jej zakrvavenú ruku pritisnutú k rane. „Čo si robila?“ Zvedavo nadvihol obočie.
Satoko namiesto odpovede sklonila hlavu. Vážne sa s ním teraz nechcela rozprávať. Vlastne, nechcela sa rozprávať s nikým. Prečo by to mala niekomu vysvetľovať?

Sasuke však nevyzeral, že by s tým chcel prestať. „Hej, odpovieš mi?“ Podvihol jej bradu a zadíval sa jej do očí.

„Chcela som pomstiť brata,“ odvetila napokon a odvrátila zrak.

„Huh, brata?“ zopakoval.

Dievčina sa nadychovala pre odpoveď, keď sa pred nimi objavil Kiba. Kľakol si k nej s nádobou plnou vody a obväzom. „Vyzleč si bundu,“ prikázal.

„Tak to ani náhodou,“ odvrkla a bundu si pritisla viac k telu.

„Tak si ju aspoň rozopni.“

„Moja odpoveď sa nemení.“

Kiba porazene zvesil hlavu. „Páni, s tebou je práca. Prečo aspoň raz nepočúvneš a neurobíš, čo ti iní nakážu?“

„Možno preto, že sa o to neprosím. Daj to sem, vyliečim sa sama,“ odsekla a vytrhla mu z ruky obväz. Následne prešla k ohňu a sadla si na poleno. Vzápätí to oľutovala, keď jej do tela vystrelila ďalšia vlna bolesti. Mala si sadnúť opatrnejšie.

„Ja ťa nepochopím.“

„Ani nemusíš,“ zamručala a začala sa venovať svojej rane. Asi mi nepomôžete, však? spýtala sa v mysli.

Teraz máme dosť starostí s vlastnými zraneniami. Tiež sme z toho boja nevyšli najlepšie, ak by ťa to zaujímalo, odvetil lev.

Ja som sa len spýtala. Nemusíte byť hneď protivní. Pretočila očami. Sykla, keď si k bruchu priložila navlhčenú látku.

„Naozaj ti netreba pomôcť?“ ozval sa vedľa nej Kibov hlas. Prekvapene naňho pozrela. Kedy sem stihol prísť? Možno by sa nemala tak veľmi ponárať do myšlienok. Teraz to bolo neškodné, no nabudúce ju nedostatok ostražitosti môže stáť život. S hlbokým nádychom sa prinútila upokojiť a záporne pokývala hlavou. Ďalej prechádzala látkou po svojej koži.

Kiba si povzdychol. „Myslím, že mi dlžíš vysvetlenie.“

Nechápavo zamrkala. „Vysvetlenie? Ja ti nedl-“

„Kto vlastne si? Čo sa stalo v Takigakure a čie bolo to telo, ktoré sme hádzali z útesu?“ prerušil ju neústupčivo.

Satoko dlho mlčky pozorovala plamene ohňa. Váhala. Prečo by mu to mala vysvetľovať? Akú má istotu, že to nikomu neprezradí?

Hoci sa naňho nedívala, Kiba aj tak registroval jej nedôverčivý pohľad. Prepaľovala ho ním tak často, že už ho mal vrytý do pamäte a pamätal si každú zmenenú črtu v jej tvári. Chystal vstať a prestať dúfať, že sa tá nedôvera náhle stratí, keď sa Satoko ozvala: „To telo patrilo mojej matke,“ zašomrala a obmotala si obväz okolo brucha.

Kiba zbledol. Čakal čokoľvek, ale toto... „Z-Zabila si vlastnú matku?“ vytisol zo seba opatrne po chvíli ťaživého ticha.

„Nie! Teda... v podstate nie,“ ohradila sa, no náhle stíšila hlas a oprela sa lakťami o kolená. Naďalej sa dívala na blčiace plamene, spleť oranžovej a žltej sa zrkadlila v jej tmavých očiach. „Ona už bola mŕtva. Zabili ju, keď som sa narodila. Niekto ju znova oživil a odvtedy sa pokúšala o rovnakú vec, ako pred šestnástimi rokmi,“ vysvetlila a hlavu stočila smerom k Sasukemu, ktorý ležal pri strome a bol k nim otočený chrbtom.

„O čo sa pokúšala?“ Zvedavo nadvihol obočie.

„Zabiť ma a získať moc. Keď pred šestnástimi rokmi zistila, že som sa narodila s niečím, po čom celé tie roky túžila, zbláznila sa a chcela všetku moc pre seba. Bola odhodlaná zabiť ma. Takmer sa jej to aj podarilo, lenže otec tušil, čo sa stane. Požiadal Akatsuki, aby zaňho vykonali špinavú prácu, a zabili ju v nemocnici práve vo chvíli, keď sa nado mnou skláňala. Vtedy som bola vydesená a plakala som. Hoci som bola malá, ten obraz sa mi vryl do pamäte a strašil ma v snoch celé roky. Nenávidela som otca za to, že ju nechal zomrieť, že vôbec dovolil, aby jej niekto ublížil.“ Zhlboka sa nadýchla a pokračovala: „Časom som si však uvedomila, že to urobil len preto, aby ma ochránil. Keď som sa dozvedela pravdu, rozhodla som sa ovládnuť svoje skryté schopnosti, ktoré matka tak veľmi chcela. Kládla som si stále vyššie ciele, trénovala som dni aj noci, či už s mojím najstarším bratom, Yasuom, alebo sama. Chcela som to dokázať. Stať sa uznávaným ninjom ako on. Lenže, nech som sa snažila akokoľvek, dedinčania mnou vždy len opovrhovali. Tvrdili, že moje schopnosti sú prekliatím, ktoré im prinesie len nešťastie a smrť. Báli sa ma,“ stíchla a napäto pozrela na Kibu, ktorý ju celý čas zaujato počúval.

„Súvisí to s tvojím znakom na čele?“ spýtal sa po chvíli.
Satoko neodpovedala, len nepatrne prikývla. Podvedome si ho prekryla dlaňou, hoci ho už zakrývali modré pramienky jej vlasov

Kiba si povzdychol. Vyzerá to, že o tom znaku sa asi teraz nič viac nedozvie. Po dlhšej odmlke sa rozhodol prejsť k inej otázke. „Kedy sa opäť objavila tvoja matka?“

Satoko zdvihla hlavu a uprela oči na mesiac. „Keď som mala trinásť. Netušila som o tom. Vždy, keď sme s Yasuom od tej chvíle trénovali a cítil, že sa objaví, rýchlo ma zaviedol do jaskyne a povedal, aby som tam naňho počkala, kým sa nevráti. Nechcela som, ale vždy som poslúchla. Verila som mu. Sľúbil, že sa vráti. Vždy sa vrátil. Až kým...“ Hlas sa jej zadrhol v krku a oči sa zaliali slzami.

„Až kým...?“ zopakoval Kiba. Poposadol si bližšie a zotrel jej z tváre osamelú slzu, ktorá si vybojovala cestičku von z jej oka.

Zatvorila oči, čím dovolila ďalším slzám ozdobiť svoje líca, a potichu pokračovala. „Pár dní po mojich pätnástych narodeninách sa znova objavila. Nevedela som, proti komu Yasuo stále bojuje, ale chcela som mu pomôcť. Vedela som, že to dokážem, ale nedovolil mi to. V jeho očiach som vždy bola len malé dieťa, ktoré musel za každú cenu ochrániť. Ktorému sa nič nemohlo stať. Povedal môjmu druhému bratovi, Makotovi, aby ma odtiaľ odviedol, a rozhodol sa s ňou bojovať sám. Makoto sa so mnou skryl za vodopádom. Po dlhej dobe sa mi podarilo vytrhnúť a chcela som ísť pomôcť Yasuovi. Lenže, keď som vybehla z vodopádu, on...“ Z hrdla sa jej vydral vzlyk. Nedokázala to dopovedať. Nechcela na ten deň spomínať.

Kiba ju opatrne objal okolo ramien a zahľadel sa na plamene ohňa. Šepkal jej slová útechy, hoci sám vedel, že to nepomôže. Akoby jej veta „Všetko bude dobré.“ mohla vrátiť brata? Nemohla.

Satoko sa od neho po chvíli odtiahla, po slzách ostali len lesklé cestičky na jej lícach. Oči opäť vyzerali ako dve bezodné studne bez emócií. „Idem spať,“ zašomrala a so sklopeným zrakom si išla ľahnúť na voľné miesto pri svojich veciach. Kibovi nevenovala ani jeden jediný pohľad. Otočila sa k nemu chrbtom a zlostne si zahryzla do spodnej pery. Povedala mu viac, než pôvodne chcela. Nemala v pláne takto sa pred ním zložiť. Len dúfala, že to neskôr neoľutuje.

Kiba sa na ňu ustarostene pozrel a v hlave si znova prehral všetko, čo sa dozvedel. Bol rád, že sa konečne pohli z miesta. Že o nej konečne zistil viac, lenže rozplakať ju v pláne nebolo. S povzdychom sa otočil späť k ohňu. A čo teraz? Stále okolo nej bola kopa tajomstiev. V hlave mu vírilo nespočet otázok, na ktoré by sa rád dozvedel odpovede.

+++

Ráno si všetci pobrali veci a vrátili sa do Konohy. Na niekoľko minút nastalo hrobové ticho, čo Satoko celkom vyhovovalo, lenže napokon sa Shikamaru ozval: „Kam si včera zmizla?“

Satoko sa mykla. Aspoň kútikom duše dúfala, že túto cestu prežije bez zbytočných otázok. Asi dúfala márne. „Bola som navštíviť starú známu,“ odvetila nenútene a pohľadom strelila po Kibovi. Ak čo i len cekne o tom, čo mu včera povedala, vlastnoručne ho zabije. Kiba však nevyzeral, že by sa do tohto rozhovoru chystal miešať. Satoko si vydýchla.

„Uprostred noci?“ pokračoval vo svojom Shikamaru a pootočil k nej hlavu.

Satoko trochu rozpačito prikývla. „Bolo to po ceste.“

„Mohla si aspoň niečo povedať.“ Zamračil sa na ňu.

„Nepustili by ste ma,“ odvrkla. Tento rozhovor bol absurdný. Pripadala si, ako malé dieťa, ktoré prešvihlo večierku, a starostlivý rodič jej dáva kázeň o tom, aké hlúpe a nezodpovedné to bolo. Teda, Shikamaru starostlivý nie je, ale aj tak sa o to zaujíma viac, než by mal. Nemal by sa starať vôbec. Proste si na chvíľu odbehla domov, no a? Nespáchala žiadny zločin. Dobre, jeden zrejme áno, ale o tom vedieť nemusí.

Shikamaru si povzdychol, no nič ďalšie nepovedal. Chvíľu ju prepaľoval skúmavým pohľadom a potom sa otočil späť dopredu. Týmto ich debata skončila.

Satoko sa potešene usmiala. Úsmev jej však v momente zmizol, keď si všimla Kibov uprený, trochu sklamaný výraz. Iritovane klikla jazykom a odvrátila od neho zrak. O čo mu ide tentoraz? Zdalo sa, že svoje rozhodnutie oľutuje ešte skôr, než si myslela.

Po zvyšok cesty všetci mlčali. Shikamaru sa vydal k Hokage, aby jej podal správu o misii, a ostatní sa porozliezali domov.

„Konečne!“ vyhlásila Satoko a zvalila sa do perín. Bolestivo zaskučala, keď sa opäť ozvala bolesť.

„Mala by si s tým ísť do nemocnice,“ povedal od dverí Kiba, premeriavajúc si ju starostlivým pohľadom.

„Ani náhodou! Som úplne v pohode,“ ubezpečila ho.

„Nevyzerá to tak,“ poznamenal, no keď sa naňho zamračila, povzdychol si. „Fajn, tak sa poď prejsť. Potrebujem sa o niečom porozprávať s Hokage.“

„Hm? To si nemohol ísť so Shikamarom?“ zauvažovala, no aj tak sa napokon zdvihla z postele. Kiba zavolal Akamara, ktorý k nemu natešene pribehol, a všetci traja sa vydali k sídlu Hokage.

„Ty tu počkaj s Akamarom. O chvíľu som späť,“ zavelil a stratil sa v budove.

„Rozkaz, pane,“ zasalutovala skôr pre seba, než pre niekoho iného, a sadla si na schody. Avšak Satoko nebola práve najtrpezlivejšia. Keby jej hneď povedal, že ho bude musieť čakať von, asi by sa ani nehla. Začala si netrpezlivo podupkávať nohou a keď sa Kiba ani po desiatich minútach nevracal, otrávene vstala a rozhodla sa ísť za ním. Ignorovala Akamarove protestné zavrčanie a vošla do budovy. Blúdila chodbami, kým nenarazila na dvere, za ktorými sa ukrývala kancelária Hokage. Víťazoslávne sa usmiala a siahla po kľučke, keď sa spoza dverí ozval hlas.

„...to je zatiaľ všetko, ale myslím, že mi začína dôverovať. Dajte mi ešte pár dní. Nepotrvá dlho a dozviem sa o nej úplne všetko,“ prehlásil Kiba sebavedomo.

„V to dúfam. Ak nie, nebudem mať inú možnosť, ako z nej vytiahnuť informácie násilím. Už som o tom hovorila s Ibikim. Musíme o tom dievčati zistiť všetko,“ odvetila Hokage s vážnym podtónom. Satoko si predstavila, ako spína ruky pod bradou a pozorne si mladíka premeriava.

Satoko pomaly stisla ruky do pästí a ticho zakliala. Tsk, ten idiot! zanadávala v mysli a zvrtla sa na odchod, keď sa otvorili dvere.

Kiba na ňu zaskočene pozrel, v tvári bledý ako stena. „Č- čo tu robíš?“