Dievča z vodopádu 014

Okolo Satoko sa rozletelo množstvo drobných chrobákov tvoriacich nepremožiteľnú stenu. Po chrbte jej prebehol mráz a v jej očiach sa mihol strach.

„Vzdaj sa a neublížia ti,“ ozval sa pokojný hlas.

Satoko trhla hlavou a pomedzi chrobáky zaostrila na postavu v zelenej bunde s rukami vo vreckách. „Shino?“ Váhavo sa posunula dopredu. Strnula v pohybe, keď sa stena okolo nej zúžila.

„Povedal som, vzdaj sa,“ zopakoval o niečo hlasnejšie, no rovnako bezvýrazne.

„Tsk, prečo sa vždy musíš dostať do problémov?“ Sasuke pretočil očami a priblížil sa k nej.

„Skús jej pomôcť a skončíš rovnako,“ varoval ho Shino a výhražne naňho pozrel. Teda, aspoň si to Sasuke myslel. Keď mu takmer celú tvár niečo zakrýva, nie je veľmi vidno zmeny v jeho výraze.

Sasuke s povzdychom zastal a zamračil sa. Ach, to dievča si proste nedá povedať. Hovoril jej, aby sa od neho nevzďaľovala a ona skočí do prvej pasce, ktorá sa v okolí naskytne. Čím to je, že k sebe privoláva všetky tie problémy? Vôbec mu to neuľahčuje. V mysli mu napadlo hneď niekoľko riešení, ako ju dostať zo Shinovej techniky, no jeden bol riskantnejší ako druhý. Najrozumnejšie by bolo zaútočiť priamo naňho a rozptýliť ho, ale bol presvedčený, že to Shino očakával. Ktovie, čo by za ten čas, kým medzi nimi Sasuke prekoná vzdialenosť, stihol spraviť Satoko...

Stále si myslíte, že to zvládnem sama? Zaskučala Satoko frustrovane. Ešte stále sa nestačila pozviechať po včerajšom súboji so svojou matkou a gigantopavúkom a teraz musí čeliť hromade bzučiacich príšer, o ktorých sa jej bude snívať ešte minimálne mesiac!

Začínam o tom pochybovať, odvetil lev a otrávene zdvihol hlavu.

Takže mi pomôžete? Nádejne na nich pozrela.

Keď inak nedáš, zašomral. Po chvíli Satoko obklopilo veľké množstvo chakry. Toto ti postačí. Teraz nás nechaj trochu sa vyspať.

Ďakujem. Usmiala sa. Okolo nej sa vytvorili plamene ohňa, ktoré bez problému zničili všetok hmyz. Aspoň v to dúfala.

„Huh? Neovládala Suiton?“ Shino na ňu zaskočene pozrel a hneď použil ďalšie jutsu. Ďalšiu vlna chrobákov sa však taktiež zmenila na popol, než k Satoko stihla dôjsť.

Satoko sa s úškrnom sa otočila na Sasukeho. „Ideme ďalej?“ spýtala sa nevinne. Akoby vôbec nevnímala čoraz častejšie útoky, ktorými sa ju Shino pokúšal dostať. Nič z toho už nemalo žiadny účinok.

Sasuke mlčky prikývol. Ani na minútu z nej nespustil oči. Zdalo sa, že v rukáve mala ešte kopu trikov, ktoré mohli zvyšok jej pobytu v Konohe spraviť zaujímavejším. A možno aj zábavnejším.

„Fajn, tak poď.“ Satoko kývla hlavou smerom k otvorenému priestoru za Shinom a rozbehla sa tam. Na konci strechy sa ešte obzrela na Shina, ktorý stále útočil. Ubránila sa poslednej technike a zoskočila na zem.

„Kto vlastne si?“ spýtal sa po chvili Sasuke s nadvihnutým obočím. Až doteraz si myslel, že je len rozmaznená. ufňukané dievčatko, ktoré okolo seba stále potrebuje ochrancov alebo opatrovateľov.

„Človek, ktorý sa snaží prežiť,“ odvetila dievčina a rozhliadla sa. Na moment priam bolo počuť, ako jej v hlave rotujú kolieska. Zabudla na drobný fakt, že sa nachádza v cudzej dedine a nemá ani poňatia, kam sa vlastne môže ukryť alebo ako sa odtiaľto dostať. Venovala Sasukemu ten najnevinnejší pohľad, akého bola kedy schopná. „Kadiaľ teraz?“

Sasuke porazene zvesil plecia. „Keď nepoznáš cestu, tak sa nehrň dopredu, trdlo,“ zamručal a kývol hlavou k uličke. „Poď za mnou.“

+++

„Kiba, na čo čakáš? Ideme za nimi!“ ozval sa Naruto a drgol doňho.
Aj keď Kibom šklblo, nevnímal ho. V mysli si stále prehrával Sasukeho slová: „Vážne chceš, aby jej ublížili?“ Tá veta sa mu vryla do pamäte ako nôž. Nikdy jej nechcel ublížiť. Robil to len preto, aby... Huh, prečo to vlastne robil? Čo tým chcel dokázať?

Myslel si, že ak dá Hokage potrebné informácie, nechá Satoko v Konohe bez zbytočných podozrení. Že jej tak pomôže. Že ju ochráni. Lenže, napadlo mu vôbec, čo chce Satoko? Či by tu chcela ostať? Či by o to stála? Nie. Jediné, na čo myslel, bolo, čo chcel on. Bol sebecký. Možno jej bez neho bude lepšie.

„Kiba!“ zhúkol Naruto, čím ho vrátil do prítomnosti.

Kiba zmätene zamrkal a pozrel naňho. „Č-čo sa deje?“

„Hovorím, aby sme išli za nimi. Nemohli ujsť ďaleko,“ zopakoval, pozorne sledujúc ulice zo strechy neďalekého obchodu, na ktorej práve stáli. Možno ich niekde uvidí.

Kiba si povzdychol. „Asi by sme ju mali nechať ísť, kam chce,“ prehlásil po chvíli ticha. Všetci po ňom vrhli zaskočené pohľady.

„To myslíš vážne?! Teraz sa chceš vzdať?! Nevidel si, čo dokáže?! Musíme zistiť, čo je v skutočnosti zač. Už sme ju skoro mali. Stačí vymyslieť lepší plán a-“

„Nie!“ prerušil ho Kiba rázne. Už sa rozhodol. „Proste jej dajte pokoj a nesnažte sa ju ďalej hľadať,“ dodal. Stále cítil jej pach, hoci sa ho snažila prekryť, a vedel skoro presne, kde sa nachádza. Musel sa veľmi ovládať, aby sa za ňou nerozbehol. Vedel, že by tým nič nedosiahol.

Náhle Shikamaru v hrstiach stisol jeho kabát a nakrčil obočie. „To myslíš vážne?! Prečo si tak náhle zmenil názor? Ešte pred chvíľou si to bol práve ty, kto sa ju snažil chytiť, a teraz? Proste ju necháš utiecť?!“ vybehol naňho.

„Ja viem, ale...“ zašomral Kiba a sklopil zrak.

„Ale?“ zopakoval Shikamaru so zdvihnutým obočím.

Kiba chvíľu mlčal. Mal by mu to povedať? Čo ak to nič nezmení? Váhavo zdvihol hlavu a stretol sa so Shikamarovým upreným pohľadom. Napokon sa zhlboka nadýchol. „Čo ak má Sasuke pravdu a Satoko bude trpieť? Sľúbil som, že jej pomôžem. Nechcem, aby jej ublížili.“

„Nehovor mi, že...“ začal Shikamaru, no jediný pohľad do Kibových očí potvrdil jeho teóriu. S povzdychom ho pustil. „Takže je to pravda.“
Kiba nepatrne prikývol.

„Čo, čo? Niečo mi uniklo?“ spýtal sa zmätene Naruto. Striedavo prechádzal pohľadom z jedného na druhého, snažiac sa vyrozumieť, o čom bola reč, no nič nezistil.

Shikamaru naňho otrávene pozrel. „Misia končí,“ prehlásil a zastrčil si ruky do vreciek-

„Čože?!“ ozvalo sa zborovo od ostatných členov ich misie. Po tom všetkom, čo museli podstúpiť? Minimálne dve hodiny tu behajú po dedine ako idioti, len aby ju chytili, a on to proste len tak ukončí?!

Kiba sa naňho ďakovne usmial.

„Proste ju nechajte tak,“ povedal otrávene Shikamaru, zoskočil zo strechy a zmizol.

„Huh?! Čo to malo znamenať?!“ zahulákal Naruto a nechápavo sa pozrel na Kibu.

„Počul si.“

+++

„Ešte dlho?“ spýtala sa Satoko a zastala. Otrávene sa oprela o stenu. Začínala byť z toho večného utekania unavená. Ako dlho ju ešte budú prenasledovať? Navyše to asi znova prehnala s chakrou a akoby toho nebolo málo, do tela jej stále vystreľuje bolesť z rany, ktorú jej včera spôsobila jej matka. Chytila sa za brucho a pomaly sa zošuchla na zem.

Sasuke sa na ňu otočil. „O chvíľu sme tam. Poď.“ Podal jej ruku a pomohol jej vstať. Satoko zaskučala, keď jej telom prepulzovala ďalšia vlna bolesti. V očiach ju zaštípali slzy, zamotala sa jej hlava a stratila rovnováhu. Kŕčovito zavrela očné viečka v očakávaní tvrdého pádu. Namiesto toho ju však Sasukeho ruky zachytili tesne nad zemou. Opatrne ju položil a sadol si vedľa nej. „V pohode?“

Satoko naňho pozrela spod privretých viečok. Chvíľu si ho len v tichosti premeriavala pohľadom, no napokon nepatrne prikývla. Celá tá situácia bola vcelku absurdná. Keď sa stretli prvýkrát, takmer si skočili do vlasov a nedokázali jeden druhému povedať jediné pekné slovo a teraz... teraz je jediný, kto jej pomáha a ktorému dovolí vidieť svoju zraniteľnosť. Nebola to slepá dôvera ani nič podobné, no z nejakého dôvodu cítila, že je uňho v bezpečí.

„Čo to malo znamenať? Ak si chcela pauzu, dalo sa o ňu poprosiť aj bez zbytočnej drámy okolo,“ podotkol provokačne, no Satoko bola príliš vyčerpaná na to, aby jeho trpkej poznámke venovala pozornosť.

„Zrejme som to trochu prehnala s chakrou,“ priznala a pridržiavajúc sa steny sa postavila. „Som v poriadku. Poďme ďalej,“ dodala a váhavo vykročila ku koncu potemnelej uličky, no tie slová neboli dostatočne presvedčujúce ani pre ňu, nie to ešte preňho. Ani si neuvedomila, kedy sa začalo stmievať. Slnečné lúče pomaly vystriedal mesačný svit. Na nočnej oblohe vyskočili prvé hviezdy a Konohu zahalila tma. Časť dediny, kde sa nachádzali, sa ponorila do ticha, ktoré narúšalo len mňaukanie mačiek v kúte uličky, či neďaleký štekot psov.

Sasuke s hlasným povzdychom vstal. Chytil Satoko práve vo chvíli, keď sa jej opäť podlomili kolená, a zobral ju na ruky.

„Č- čo to robíš?“ vypískla zmätene, keď náhle stratila pôdu pod nohami. Nechápala, čo sa deje. Všetko okolité dianie pre ňu teraz bolo vzdialené. Jediné, na čo sa mohla sústrediť, boli Sasukeho čierne oči, ktoré ju prepichovali ako dva kusy ľadu. V jednej chvíli sa mu v nich čosi zablyslo, no v momente sa to vytratilo a opäť sa objavila chladná maska.

Napokon sa odvrátil a upravil si ju na rukách. „Čo myslíš?“ odvetil otázkou. Pery sa mu skrútili v úškľabku. „Neviem, ako ty, ale ja sa chcem domov dostať ešte dnes. Okrem toho začína byť celkom chladno,“ vysvetlil. Následne ho striaslo, keď za doňho zahryzol závan studeného vzduchu. Jasné, Satoko má plášť, ale čo on? Kvôli nej tu musí mrznúť. Kto mohol čakať, že to bude trvať tak dlho? Nebyť toľkých komplikácií, mohol byť už dávno pekne doma a nemusel sa o ňu starať. Hoci sa do toho zaplietol dobrovoľne...

„Prečo to pre mňa robíš?“ zašepkala Satoko a sklopila zrak. „Prečo mi pomáhaš?“

„Sám neviem,“ priznal sa. „Možno mám pocit, že sme si podobní.“

Satoko po ňom vrhla nechápavý pohľad. „Podobní? V čom presne?“

Sasuke mlčal. Zdvihol hlavu a pozorne sa zadíval na mesiac. Po chvíli sa znova ozval. „Možno ti to raz poviem, ale teraz odtiaľto musíme zmiznúť.“

„Tsk, ďalšia prázdna fráza,“ zamručala Satoko s kyslým úsmevom.