Mučiareň

Oči mal otvorené. Bol si absolútne istý, že má oči otvorené. No napriek tomu nič nevidel. Bol v úplne zatemnenej miestnosti. Netušil kde, netušil ako sa sem dostal a jediný objekt, ktorý bol schopný identifikovať, bola konštrukcia, ku ktorej bol priviazaný. A ešte tu niekde boli hodiny. Počul ich tikot. Ako dlho tu už je? Koľko môže byť hodín?
7:21
To zazrel ako prvé, keď zrazu zablikala neónka. Hodiny viseli na stene akurát v takej vzdialenosti, že jasne videl na ciferník, napriek tomu, že jeho okuliare a ochranná čelenka ležali na stole pred ním.
K stolu podišiel vysoký muž v dlhom čiernom plášti, položil na stôl objemný kufrík a otočil sa k nemu so zväzkom spisov v ruke. Morino Ibiki. Má mu z tohto zistenia odľahnúť, alebo by sa mal začať báť?
„Ešte než začneme, chcel by som ti ukázať pár veci,“ prehovoril Ibiki. „A zapamätaj si, prehovoriť môžeš, iba keď sa ťa opýtam,“ zahriakol ho, keď videl, že sa chystá pýtať na svoju situáciu. „Možno to bude zbytočné, ale je mojim zvykom ukázať každému svoje pracovné náčinie, myslím, že sa tomu hovorí profesionálna deformácia,“ otvoril kufrík a začal z neho vykladať na stôl kadejaké mučiace náčinie rôzneho zamerania s dôkladným komentárom o ich použití.
„... tento nástroj na prerezávanie hlasiviek tu mám iba aby bola kolekcia kompletná, iste uznáte, že jeho použitie by bolo v mojej profesii dosť kontraproduktívne. Nuž a nakoniec tu mám niečo, čo by ste iste neočakávali,“ dostal sa Ibiki asi po sedemnástich minútach ku koncu svojho výkladu. „Drvič na cesnak. Neprestáva ma fascinovať, že doteraz každý, čo som kedy videl, bol ako šitý na semenníky. Určite tento nástroj vytvorila nejaká žena.“
Ako položil nástroj k ostatným na stôl, zobral spisy a pristúpil bližšie.
„Takže tvoje meno je Akado Manabu, 41 rokov, genin Listovej. Zatiaľ správne?“
„Áno, ale čo sa tu deje? Prečo som zviazaný? A prečo som si musel pozrieť celé to predstavenie?“
„Len pokoj, pokoj,“ usmial sa Ibiki, „nebude dlho trvať a všetci sa nakoniec dozvieme, čo nás zaujíma. Kvôli tomu som predsa tu. A našim spoločným cieľom a záujmom bude objasniť okolnosti úkladnej vraždy Konohamara, ctihodného vnuka Tretieho, ktorého zohavenú mŕtvolu si údajne našiel včera v parku neďaleko horúcich kúpeľov.“
„Nie údajne, ale skutočne našiel,“ oponoval Manabu, „bola so mnou spísaná zápisnica a bol som pustený domov. Nakoniec, nebol som jediným svedkom nájdenia jeho tela.“
„Ach áno, a tu sa konečne začíname dostávať k podstate celého,“ nadviazal spokojne Ibiki, vytiahol spod kabáta videokazetu a zasunul ju do prehrávača na ľavej strane. Manabu musel riadne natočiť krk, aby videl na obrazovku, kde sa objavil záber podobnej miestnosti, ako tá, v ktorej boli teraz, akurát za stolom sedel Ibiki a pekná brunetka s ktorou sa včera stretol za tragických okolností.
„Takže slečna, ehm, ... Rubisato Ruhamanoko,“ začal Ibiki na zázname, nazrúc do materiálov, čo ležali pred ním, „vy ste boli v blízkosti miesta vraždy a tvrdíte, že ste videli podozrivého.“
„Presne tak,“ prisvedčila slečna a naklonila sa cez stôl k Ibikimu tak, že jej div prsia nevyskočili z spod blúzy, „shinobi s hnedými kučeravými vlasmi a fúzami. Mal okuliare, kravatu a čelenku Listovej uviazanú bokom. Mal na šatoch krv. Keď som zazrela ten masaker, myslela som, že zavraždí aj mňa, no ako som začala nahlas kričať, zjavne si to rozmyslel a začal sa hrať, že aj on iba pred chvíľou objavil mŕtvolu. A predstavte si to, nechali ho ísť. Musíte s tým niečo urobiť, ja si pri svojom povolaní, už tak dosť rizikovom, nemôžem dovoliť, aby po mne išiel nejaký vrah.“
Ibiki zastavil video a priblížil obraz na tvár vypočúvanej.
„Spoznávaš ju, však? Čo si robil na tom mieste v danej dobe?“
„To musí byť nejaké hrozné nedorozumenie. Našiel som si pri dverách list, v ktorom som bol pozvaný na stretnutie do toho parku. Po prečítaní som ho mal zničiť, čo som aj urobil.“
„Aké prekvapivé. Bol pisateľom muž alebo žena?“
„Podľa použitých formulácií to mala byť žena,“ odvetil smutne. Doteraz v kútiku duše dúfal, že to písala tá krásna bruneta a iba objavenie mŕtvoly spôsobilo, že sa nakoniec nezišli. Ale keď to bola pasca, prečo si niekto vyhliadol práve jeho?
„Prečo by si však vyberali niekoho, kto síce je obetovateľný, no zároveň taký nenápadný, že sotva kto tuší o jeho existencii?“ zamýšľal sa Ibiki, ako by mu čítal myšlienky. „Počuj, neprišiel sti v horizonte niekoľkých posledných dní do kontaktu s nejakou ženou, ktorá by mala nejaké vyššie, alebo dôležitejšie postavenie?“
„Keď sa nad tým tak zamyslím, bol som nedávno svedkom rozhovoru vyslankyne Piesočnej, tuším sa volá Temari, so Shizune, ale nemyslím, že by to malo nejaký význam.“
„Toho posúdenie nechaj na mňa,“ prehlásil Ibiki, „zatiaľ si oddýchni,“ siahol mu na akýsi tlakový bod medzi krkom a plecom, na čo Manabu stratil vedomie.

11:58
To bola jedna z prvých vecí, ktoré uvidel, keď precitol. Druhou bolo uvedomenie si, že je ešte stále priviazaný k tej samej konštrukcii a nie je v podobnej situácii sám. Naľavo od neho stála podobná konštrukcia, na ktorej bola priviazaná nahá Shizune. Pozrela naňho a on rýchlo odvrátil zrak.
„Čo sa to tu deje?“ opýtal sa. Neodpovedala.
„Je to úplne zrejmé, iba si to odmietaš pripustiť,“ ozval sa za ním Ibiki a postavil sa medzi neho a Shizune. „Si súčasťou komplotu, ktorého cieľom bolo odstrániť nádejného budúceho kandidáta na pozíciu Hokageho z klanu Sarutobi, aby bol určite presadený iný kandidát. Dobre vieme, koho preferuje naša Hokage a jej okruh. Taktiež koho Kazekage. No akú šancu by mal na ten post jinchuuriki v porovnaní s niekým Konohamarovho pôvodu a nadania. Ešte neviem, či si tiež iba nevinná obeť, alebo spolupáchateľ a informáciu o Shizune a Temari si mi podsunul iba v nádeji, že na niekoho v takom postavení nedosiahnem a teba budem musieť aj tak prepustiť, no to ma nepoznáš. Zistím ako to celé bolo.“
„To – to, je úplne šialené,“ vyjachtal Manabu. Nedokázal si predstaviť, akú šancu by mal Konohamaru v porovnaní s niekým, kto zachránil Konohu a nespočet jej obyvateľov. A to bez ohľadu na to, čím je.
„No povedz Shizune, nemám pravdu?“ obrátil sa Ibiki k Shizune. Tá zagánila na Ibikiho a napľula naňho. Odpoveďou na to bol úder do tváre, po ktorom jej z úst vyrazila krv. Ibiki si zotrel pľuvanec a Manabu si všimol, že už aj ten bol krvavý. Takže to nebol prvý úder, čo utŕžila.
„Vidím, že keby som ti prezieravo pri zatýkaní nevybral z úst ihlice, teraz by som musel pred nimi uhýbať. Vieš, čo sa hovorí? Jto mlčí, ten svedčí,“ usmial sa Ibiki a obrátil sa k svojim nástrojom na stole. „Ale až tak ľahko to žiaľ nevybavíme. Mohla by si mi pre začiatok urobiť aspoň tú láskavosť, že vyberieš nástroj, ktorým začnem a ja si to budem pamätať, keď požiadaš o láskavosť ty mňa.“
Manabu videl, ako sa mu Shizune poza Ibikiho chrbát snaží niečo povedať, no nič nepočul a z pier to nebol schopný vyčítať. Následne si to všimol aj Ibiki a znova jej jednu vrazil.
„Žiadne dohadovanie sa, moji milí,“ a podišiel k Manabovi. „Rád by som ti predviedol svoje nástroje v praxi, ale keď bude treba, môžem ti to pustiť na videu. Neboj sa, keď ju zlomím, prebudí ťa to.“
„Prebudí?“ začudoval sa Manabu. Ibiki znova stlačil onen tlakový bod a on upadol do bezvedomia.

5:32
To zistil hneď ako po prebratí sa odvrátil zrak od Shizuninho zakrvaveného tela. Po viac než šesť a pol hodinách ešte navidomoči neprehovorila, lebo Ibiki už hľadal ďalšie vhodné náradie. Teda Manabu aspoň predpokladal, že išlo „iba“ o šesť a pól hodín, keďže vôbec nebol schopný odhadnúť skutočnú dĺžku svojho bezvedomia. Ibiki zobral dva kliny a kladivo.
„Ešte si to môžeš rozmyslieť a prezradiť mi, čo chcem vedieť,“ upozornil Ibiki Shizune, keď k nej znova pristúpil. Dostalo sa mu iba nenávistného pohľadu.
„Nuž dobre, si mi svedkom, že som je dal možnosť prehovoriť,“ pozrel smerom k Manabovi. Takže už si všimol, že sa prebral. Priložil klin k ramenu a preraziac kosť ho vtĺkol do konštrukcie, na ktorej bola Shizune priviazaná. Zaťala zuby, bolesťou s jej stiahla tvár, no nevydala zo seba ani hláska a to ani potom, čo to Ibiki zopakoval aj na druhej strane. Ako to mohla vydržať? Čo natoľko tají?
„Slečna Shizune, čo sa tu deje?“ oslovil ju Manabu. „Povedzte aspoň niečo. Prečo som sa dostal do takejto situácie? Nejako sa to predsa musí vysvetliť.“ No oslovená iba krútila hlavou.
„Daj naňho, Shizune,“ prisvedčil Ibiki, pritiahnuc k Shizune akumulátor, „neviem, či ťa to zaujíma, ale keď s tebou skončím, budem pokračovať ním. Takže? Akú zohráva v tom celom úlohu?“
Chvíľu počkal, no keď nedostal odpoveď pripojil konce elektrického vedenia ku klinom, ktoré do Shizune práve zatĺkol a prúd vypol až keď miestnosť úplne zaplnil pach spáleného mäsa a dreva. Shizuniným telom aj naďalej lomcovala nekontrolovateľná triaška, no nevydala ani hláska.
„Si skutočne vytrvalá,“ uznal Ibiki zotierajúc si z čela kropaje potu, „no čo si od toho sľubuješ? Že Hokage zasiahne a prikáže prepustiť ťa? Áno, to by urobiť mohla, no už by zo seba nezmyla podozrenie, že kryla páchateľa a každý by hútal prečo asi. Ale vieš čo? Ja si myslím, že by to pre teba napriek tomu urobila. Takže ak si len skutočne nekonala na jej rozkaz, priznaj to. Ja môžem pokračovať ako dlho bude treba. Kým nezlomím teba, alebo ju.“
Keď to Shizune začula, chvíľu sa na Ibikiho nenávistne dívala a nakoniec prudko hrýzla a z úst sa jej vyvalil prúd krvi. Ibiki k nej pristúpil, prekryl jej ústa a zaklonil hlavu.
„Tak ty na mňa skúšaš prehrýznutie jazyka? Aby som ťa poslal na ošetrenie a tam si mohla ujsť? Nie, na toto neskočím. Toto je tvoja posledná šanca. Budeš hovoriť?“
Neprisvedčila, iba sebou trhala a ťažko prehĺtala, pričom jej už krv začala striekať aj z nosa. Po chvíli sa prestala hýbať a Ibiki ju pustil.
„Vy, ... vy ste ju zabili!“ zhrozil sa Manabu.
„To sa občas pri výsluchu stane,“ povzdychol Ibiki, „obzvlášť v prípadoch, kedy treba zájsť až na úplnú hranicu. Mal som jej vytrhať viac zubov.“ Pristúpil k Manabovi a zakrvavenú ruku mu položil na tvár. „Každopádne si znova jedinou stopou, ktorú mám, takže povedz, nespomenul si si po tomto všetkom na niečo, čo by si mi chcel povedať?“
„No určite!“ pomyslel si Manabu. Keby nespomenul ten rozhovor medzi Shizune a Temari, k ničomu z tohto by nedošlo. Teda, z tohto nie, ale čo by ten cvok robil s ním? Teraz sa tomu už zrejme aj tak nevyhne, lebo mu Ibiki zjavne neverí. Prečo len Shizune nič nepovedala? Ibikiho teória mu prišla ešte stále absurdná, no ako inak si má vysvetliť jej správanie?
„Alebo vieš čo? Jednu možnosť ešte stále mám,“ povedal Ibiki a než sa Manabu stihol nad tým začudovať, upadol do bezvedomia po stlačení tlakového bodu.

10:14
K svojej hrôze po precitnutí zistil, že ku konštrukcii, na ktorej bola ešte stále priviazaná Shizunina mŕtvola, akurát prekrytá zakrvavenou plachtou, pribudla ďalšia, na ktorej bola priviazaná známa brunetka s kusom handry v ústach, no zatiaľ živá a zdravá. Nezdalo sa však, že v takom stave ostane dlho, vzhľadom na to, ako skúmavo pozeral Ibiki na svoje pracovné náčinie.
„Tak už si sa prebral,“ konštatoval Ibiki pozrúc na Manaba. „Aby si videl, aké mám dobré srdce, učiním ešte jeden pokus uveriť, že si nevinná obeť komplotu a zameriam sa na osobu, ktorá ťa ako vraha označila. Už som ju stihol oboznámiť s mojimi nástrojmi.“
„To je vylúčené, to ja nedovolím!“ začal so sebou trhať Manabu, zhrozený predstavou, čo môže Ibiki spraviť s krásnym telom ženy jeho snov.
„Tak nedovolíš?“ opýtal sa Ibiki s úsmevom. „A čo chceš podniknúť? Priznať sa?“
„To nie, ale je vylúčené, aby s tým mala niečo spoločné.“
„Skutočne? A čo keď poviem, že pravidelne chodila za Shizune, keď práve ordinovala v nemocnici?“
Manabu so sebou prestal trhať. Je možné, že by na tom celom bolo niečo pravdy? Niekto ho predsa na stretnutie v parku pozvať musel a keby ho neoznačila za vraha, nič z tohto by sa nemuselo stať.
Ibiki zatiaľ pristúpil k vypočúvanej s rozžeravenou ihlicou v ruke a chytil handru v jej ústach.
„Keď ti vytiahnem z úst túto handru, nezačneš jačať, jasné?“ Bruneta horlivo prikývla nespúšťajúc oči z ihlice. „A povieš mi všetko, čo vieš, aby som sa nemusel uchyľovať k násiliu,“ dodal Ibiki.
„Pre začiatok mi prezraď, prečo si chodila za Shizune.“
„To nemôžem,“ prehlásila, „ak sa to ktokoľvek dozvie, prídem o živobytie a jediné potešenie svojho života. To ma radšej rovno zabite.“
„Robíš si zo mňa posmech?“ opýtal sa Ibiki výhražne a schmatol vypočúvanú za krk a pustil ju až keď jej začala červenieť tvár.
„Pozrite si moju zdravotnú kartu,“ povedala, keď popadla dych, „ale buďte diskrétny.“
„Čo ešte vieš o vražde mladého pána Konohamara? Čokoľvek, čo si mi ešte nepovedala.“
„O vražde nič viac, no nejaký čas pred ňou som si všimla v parku akéhosi vysokého chlapa. Bolo divné, že nereagoval, nech už som sa snažila akokoľvek upútať na seba pozornosť. Videla som ho niekoľko dní po sebe a po vražde sa už neobjavil.“
„Akého chlapa? Ako vyzeral?“ chopil sa Manabu ponúkanej slamky.
„Tu sa pýtam ja,“ okríkol ho Ibiki a uvoľnil brunetke putá.
„To ju len tak púšťate?“
„To si predsa chcel, nie? Pokiaľ chodila za Shizune ako pacient, tak na ňu nič nemám.“
„Však ani na mňa nič nemáte?“ bránil sa Manabu.
„Prepáčte,“ oslovila bruneta Ibikiho, „ale bude to 800 ryo. 600 za zviazanie a za škrtenie si účtujem rizikový príplatok 200 ryo. No čo? Nie som lacná.“
„Č-čože?“ čudoval sa Ibiki. „No tak moment, kde si myslíte, že ste? A vôbec ...“ viac Manabu nepočul, lebo Ibiki k nemu pristúpil a znova stlačil tlakový bod.

„Prosím, prosím, zoberte ma do učenia, chcem obstáť na chuuninskej skúške.“
„Neotravuj, teraz mám dôležitú prácu,“ odbil Jiraya s okom na diere v stene onsenu dobiedzajúceho malého Manaba.
„Iba očumujete ženy v onsene, zatiaľ čo tu ide o môj profesijný rast.“
„Dal som si za úlohu zistiť, či má moja parťáčka na tele nejaké znamienko. Tvoj profesijný rast je proti tomu .... óoooo ....“
„Má ho?“
„Bol som odhalený!“
Manabu stihol uniknúť ešte než začali lietať triesky, ba dokonca celé laty a o hodinu na to sa už zakrádal nemocničnou chodbou. Dopočul sa, že to Jiraya prežije, len bude chvíľu mimo. Musí zistiť, aké sú jeho šance, aby ho zobral do učenia a hlavne sa nenechať nikým predbehnúť. Otvoril dvere a zastal pred plachtou, oddeľujúcou lôžko od zvyšku izby. Nevedel čo ďalej. Ako má začať?
„Ako vidíš, nie som práve v kondícii prijať ťa do učenia, takže márna snaha,“ ozval sa Jiraya spoza plachty. Manabu ju odhrnul a musel priznať, že Jiraya bol vážne hrozne zriadený.
„Na čo to bolo dobré?“ opýtal sa sklamane. „Mohli ste zomrieť.“
„To, že ešte žijem, znamená, že ma miluje,“ odvetil Jiraya zasnene.
„Toto má byť akože prejav lásky?“
„Vieš čo, aj keď ťa nezoberiem do učenia, dám ti radu, ktorá sa ti v živote iste zíde,“ usmial sa Jiraya a s námahou položil Manabovi ruku na hlavu. „Mnoho vecí nie je takých, ako sa na pohľad zdá.

5:55
Netušil, prečo sa mu práve teraz musel zdať ten zážitok z detstva, no čiastočne mu odľahlo, že v miestnosti nikoho iného nevidel a aj Shizunina mŕtvola už bola preč. Iba on, stôl s nástrojmi a hodinky na stene. Ako dlho tu už je takto priviazaný? Dva dni? Divné. Vôbec nemal taký pocit.
„Dobré ráno,“ ozval sa za ním Ibikiho hlas a hneď sa v jeho zornom poli objavil aj jeho majiteľ, „nadišiel deň, kedy si konečne budem môcť vyskúšať aj tento geniálny nástroj,“ zobral zo stola drvič na cesnak, vložil doň niekoľko strúčkov a stlačil. Miestnosť zaplnil pach čerstvého cesnaku a Manabovi sa z toho v kombinácii s pohľadom na to, čo z neho ostalo, robilo nevoľno. Toto celkom iste nebude jeho deň. Ako presvedčiť to maniaka o svojej nevine? Nevie toho možno ani toľko, čo on. A čo vlastne vie? Snažil sa vybaviť si všetko, čoho tu bol svedkom. Nie je toho až tak veľa. Musí nájsť niečo, o čo sa oprieť. Mimovoľne preletel pohľadom nástroje na stole, kam položil Ibiki aj použitý drvič. Niečo chýba. No jasné. Mnoho vecí nie je takých, ako sa na pohľad zdá.
„V poriadku, poviem všetko, čo viem,“ oznámil Ibikimu rezignovane. Ten naňho zvedavo pozrel.
„Viem, kto zavraždil Konohamara, ale hlavne, viem, prečo Shizune nič nepovedala, ba dokonca nevydala zo seba ani hláska, keď ste ju mučili. Mala prerezané hlasivky nástrojom, ktorý na stole chýba. Museli ste to urobiť niekedy počas zatýkania, najskôr vtedy, keď ste jej z úst vyberali ihlice. Iste ste jej pri tom iste aj vrazil, aby nikomu nebola podozrivá krv v jej ústach. To vy ste bol ten vysoký muž v parku, preto ste tak pohotovo prepustili svedkyňu, keď sa o tom zmienila. Žiadne sprisahanie neexistuje, iba sa snažíte hodiť vraždu na krk niekomu inému. Preto celé to divadlo.“
„Zaujímavá teória,“ usmial sa Ibiki, „ale čo si sľubuješ od toho, že si mi to povedal takto medzi štyrmi očami? Myslíš, že máš väčšiu výdrž ako Shizune?“
„Hovorili ste, že mi môžete dodatočne pustiť záznam zo Shizuninho mučenia. To znamená, že existuje záznam všetkého, čo sa udeje a odznie v tejto miestnosti. Aj toho, čo som práve povedal. Iste, môžete ma tiež zabiť, no ako odstránite dôkaz, ktorý som práve vytvoril? Čím viac ľudí zabijete pri zakrývaní stôp, tým budete podozrivejší. Nemôžete pokračovať do nekonečna. Vzdajte to!“
Ibiki sa nahlas rozosmial. Vedel snáď, že Manabu iba blufuje? Alebo vedel, že môže nechať záznam kedykoľvek zmiznúť? Manabu vložil všetku svoju nádej do toho, že divadlo, ktoré tu Ibiki rozohral, bolo práve kvôli záznamu.
„Ukradol si mi skvelé zakončenie,“ konštatoval Ibiki keď sa prestal smiať, „ale niečo ti stále chýba. Aký by som mal dôvod zabíjať Konohamara?“ Manabu sa zarazil, no hneď ho napadla odpoveď.
„nedávno ste sa stali terčom posmechu celej Konohy, keď vyšlo najavo, že ste sa bezhlavo zaľúbili do jednej krásnej ženy, netušiac, že išlo o Konohamarovo Oiroke. Všade ste potom hľadali brunetku, ktorá ...“ Manabu sa zarazil „to ... to predsa nie je možné. Konohamaru ...“
Spoza jeho chrbta sa ozval ženský smiech. Koľko je tam ešte ľudí? K Ibikimu sa postavila tá krásna bruneta, ktorá ho obvinila z Konohamarovej vraždy.
„Prišiel na to!“ usmiala sa. „Došlo mu, že Rubisato Ruhamanoko je vlastne Sarutobi Konohamaru.“
„Ale možno by to nemal také jednoduché, keby niekto nepreháňal,“ mračil sa Ibiki na Konohamara, ktorý medzitým zrušil Oiroke.
"Čo to má celé znamenať?" nechápal Manabu.
„To, že si prešiel prvým testom v špeciálnej chuuninskej skúške organizovanej pre vybraných geninov pred tým, než pôjdeme do vojny,“ povedala Temari, ktorá sa spolu so Shizune objavila spoza jeho chrbta. „Ibiki mal na starosti prvú časť a ja dozerám na druhú, na konci ktorej sa môžeš stať chuuninom bez toho, aby si absolvoval súboj v aréne. Stačí ak dôjdeš do dnešnej polnoci ku konožskej hlavnej bráne, kde ťa budem čakať. Hodiny sú už nastavené správne.“
„Hodiny?“ začudoval sa Manabu.
„Jasné, hádam si si nemyslel, že budeme robiť prvú skúšku dva dni?“ usmiala sa Temari. „Počas tvoj bezvedomia sme ich prestavovali podľa potreby. V skutočnosti uplynulo iba niečo cez dve hodiny.“
„Nebolo ti podozrivé, že si celý čas nepotreboval čúrať a tak?“ zaškeril sa Konohamaru a nasledoval ostatných, ktorí opustili miestnosť.
„Počkajte, nechali ste ma tu priviazaného,“ kričal za nimi Manabu.
„Dobrý postreh,“ usmial sa Ibiki, „druhá skúška začala v okamihu ako ti Temari povedala zadanie. Veľa šťastia.“ A zatvoril za sebou dvere.

Poznámky: 

Postavy: 7; vety: 27 a 29; predmety: 28 a 7
Počet znakov: cez 19k

Ako vznikol príbeh:

Skupinu som pôvodne vybral kvôli Jirajovi a jeho možnému blbnutiu počas špehovania žien, no nakoniec tento motív ustúpil do pozadia a zameral som sa na vzťah Manabu-Ibiki v súvislosti s chuuninskou skúškou. Ako dôvod pre vraždu Konohamara som zneužil motív z Kutulumototinej "Bláznivej trilógie"