Trieda neúspešných

Ťažko sa jej v noci spalo a bolo to na nej trocha poznať, hoci sa snažila obsluhovať zákazníkov s rovnako milým úsmevom ako zvyčajne. K čomu sa to len nechala nahovoriť. Teda nahovoriť. V skutočnosti ju nikto nepresviedčal. Bola to ona, ktorá sa vyzvedala Iruku na prípravy ďalšieho školského roka a keď prezradil, že tentoraz prvý krát otvoria triedy aj pre neúspešných absolventov, no stále nemajú vyriešené navýšenie počtu učiteľov, bola to ona, kto sa na prekvapenie všetkých prítomných ponúkla, že by miesto učiteľa prijala. S Irukovou pomocou vybavila všetky formality a až dnes, v deň začiatku školského roka, na ňu plnou váhou doľahlo, do čoho sa to vlastne pustila. Veď ona by vlastne mala v tej triede sedieť a nie učiť čo akokoľvek bezvýznamné predmety, nevyžadujúce kvalifikáciu shinobiho.
A mala obdobie, kedy by sa takej možnosti aj potešila. Keď po ukončení Akadémie patrila medzi tých, ktorí neprešli sitom. „Neúspešní, sa vrátia do Akadémie.“ bolo povedané a ona sa utešovala tým, že bude môcť byť znova v blízkosti toho mladého učiteľa, ktorý nastúpil keď už bola ročníku. Bol milý, keď chválil, úsmevný, keď sa rozčuľoval, láskavý, keď sa niekomu niečo nepodarilo natoľko, že mu z toho bolo do plaču a zlatý, keď s nadšením vysvetľoval učivo. Bol pre ňu ako soľ do jedla bez chuti. Ale to s tým návratom do Akadémie bola iba taká fráza. Kde by sa tam toľkí pomestili a vôbec, bola to mierová doba, kedy sa redukovali počty tých, ktorí budú vycvičení za shinobiov a posielaní na misie. A tak neostávalo, než sa priučiť nejakému civilnému zamestnaniu, čo pre ňu nebol problém, veď jej otec vlastnil stánok s ramenom. A ten mladý učiteľ do ich stánku občas zavítal. Tak ako v deň, keď hovoril o otvorení triedy pre neúspešných absolventov. Konoha síce utrpela v minuloročnej vojne skutočne obrovské straty a prinajmenšom nových geninov zatiaľ skutočne treba, no zlé jazyky medzitým začali šepkať, že Šiesty má možno výčitky svedomia. Aj sám Iruka potvrdil, že kým k nemu nastúpila na učenie nová generácia sanninov, každú jednu pridelenú skupinu uznal neschopnou.
Akýsi mladík si práve objednal mizu ramen a k tomu dvojitý úsmev. Tak ten si teda verí. Tak ako mnohí jemu podobní, tak ako aj väčšina jej budúcich žiakov, ak nie všetci. Podľa menoslovu vedela, že všetci sú chlapci. Ani jediné dievča. Čo je do istej miere pochopiteľné, keďže si už mnohé stihli vytvoriť stabilné zázemie, vzťahy, rodiny a vôbec už netúžili po nestálej kariére shinobiho. Aj keď v budúcich rokoch by sa to mohlo zmeniť, ak pokusná trieda uspeje. Chlapci ostali neraz ešte stále chlapcami. Ale nie rovnakými, ako si ich pamätala z akadémie. Nie, nebudú to deti, ale fakticky jej rovesníci. Budú ju rešpektovať? Nebála sa ani tak neúctivosti, ako toho, že sa na ňu môžu pokúšať urobiť dojem pre čo by sa mohla ocitnúť v trápnych situáciách. Alebo keď sa ju budú snažiť obmäkčiť pre lepšie hodnotenie. Ústretovosť nie je iba jej charakterovou črtou, ale priam profesionálnou deformáciou. A keď objavia nejaké jej slabiny nebudú sa to snažiť zneužívať? Bude vedieť v triede udržať disciplínu, keď sa spotení a rozjarení vrátia z cvičenia? Čoraz viac to celé prestávala vnímať ako možnosť pomáhať a pritom tráviť viac času v spoločnosti Iruku. Myseľ jej zaplavili všemožné scenáre a postupne ju začali paralyzovať. Len aby si nikto nevšimol jej rozochvenosť.
Začula detský huriavk a skutočne, cez štrbinu, vytvorenú narýchlo odchádzajúcim zákazníkom, zazrela utekať mladšiu dcéru vodcu klanu Hyuuga, sprevádzanú niekoľkými priateľkami a nasledovanú svojimi ochrancami. Takže je to tu. Žiaci z klasických ročníkov sú už pustení domov. Čo nevidieť nadíde čas poobedňajšieho vyučovania pre špeciálnu triedu. Všimla si, že onen náhlivo odchádzajúci zákazník bol práve ten mladík, čo sa na ňu vyzývavo usmieval. Snáď sa len neponáhľal práve na otvorenie školského roka? Posledné zvyšky jej odvahy sa rozplývali a vôňa čerstvo uvareného jedla vo vetre. Bezradne sa obrátila k otcovi.
„Ja neviem, či to zvládnem. Najradšej by som tam vôbec nešla.“
Deja vu. Niečo podobné povedala aj v deň, keď mala prvýkrát nastúpiť do Akadémie. Možno si na to spomenul aj on sám, lebo sa usmial.
„Otoč sa!“
Učinila tak a uvidela Iruku, ktorý k nej priateľsky vystrel ruku. Rýchlo si zložila zásteru i šatku a pribehla k nemu. „Vyzerám dobre?“ prebehlo jej hlavou, keď mu podávala ruku. „Čo na to otec?“ pomyslela si akonáhle sa ich dlane spojili a obzrela sa. Teuchi sa však iba spokojne usmieval, čo ju priviedlo do ešte väčších rozpakov.
Rezignovane sa nechala viesť Irukom a spoločne vykročili smerom k Akadémii. Cestou jej rozprával o svojom pláne analyzovať na základe správ príčiny neúspechu jednotlivých študentov a na základe toho prispôsobiť ich výučbu čo najindividuálnejším spôsobom. Ayame počúvala iba na pol ucha, hoci to pokladala sa skvelú myšlienku. Stále ju zožierali pochybnosti. A tak sa dostali až ku vchodu Akadémie, o dosť rýchlejšie, ako by si to želala. No tak teraz už skutočne niet cesty späť.

Postavila sa s ostatnými učiteľmi pred tabuľu a prebehla zrakom po žiakoch. Viac, či menej zrelí chlapci, mládenci, muži, ktorí dostali možnosť splniť si svoj sen. Každý jeden väčší a silnejší ako ona. A áno, bol medzi nimi aj ten, ktorého iba pred chvíľou obsluhovala v stánku s ramenom. Iste ju spoznal, no nedal to zatiaľ znať.
„Ja som Iruka Umino a budem vaším triednym,“ začal Iruka s príhovorom, „po mojej pravici stojí Ayame Ichiraku, ktorá bude ...“ a tak pokračoval a Ayame mu pohľadom visela na perách, nielen preto, že ju pohľad na študentov uvádzal do rozpakov, ale jej aj imponoval Irukov prejav. Je o toľko zrelší a sebavedomejší, než akého si ho sama pamätala zo školských čias. Každé jeho ďalšie slovo rozpúšťalo jej bezradnosť ako rozpálená panvica hrudku masti. Možno je to iba dočasné, vlastne takmer určite, ale tu a teraz sa začínala cítiť schopná prekonať všetky problémy, čo môžu nastať. Spoločnými silami toho budú schopní.
„Verím, nie, viem, že sa chopíte tejto výzvy s najväčšou vážnosťou a spolu ju dovedieme do úspešného konca.“ dokončil Iruka svoju reč.
„Hai!“ zaznelo jednohlasne v triede i v Ayaminom srdci.