Trieda neúspešných: Chrám smrti

Opustený a spustnutý chrám klanu Uzumaki nebol žiadnym do skál tesaným monumentom, no rozmarom prírody ešte zdatne vzdoroval. Práve to bol dôvod, prečo ho tejto noci po dlhých predlhých mesiacoch opäť niekto navštívil.
„Vyzerá to tu lepšie, ako som dúfal,“ pochvaľoval si Iruka, keď si zložil batoh.
„Ja som myslela, že bude väčší. Takto budeme musieť na doraz využiť všetok priestor,“ povzdychla si Ayame a položila svoj ruksak vedľa Irukovho. „Kde začneme?“
„V prvom rade budeme musieť priestor opticky rozdeliť,“ vytiahol Iruka nákres chrámu, kým Ayame začala vybaľovať zvitky s pascami, „a oddeliť tak od seba jednotlivých účastníkov zajtrajšej skúšky. Prinútime ich najprv začať riešiť problémy jednotlivo aby následne tí, ktorým sa podarí prekonať prvé úlohy, mohli začať koordinovane spolupracovať.“
„Môže sa to podariť na takomto obmedzenom priestore?“ dívala sa Ayama vo svetle lampy pochybovačne striedavo na plánik, striedavo na priestor okolo. Obzvlášť stena s maskami budila znepokojenie. „Musíme manipulovať aj s tými maskami?“
„Áno,“ prisvedčil Iruka, „pomôžu nám navodiť na zajtra správnu atmosféru a zistíme, ktorí zo žiakov sú nakoľko poverčiví.“
„Keď už sme pri tom, tak dnes v našom stánku niekto tvrdil, že sviatok Obon* nemá byť zajtra, ale dnes. Údajne je za tým nejaká nepresnosť v kalendári, ktorá sa účelovo prehliada, aby sviatok nepadol na tomobiki**.“
Iruka sa vážne pozrel na Ayame. Chvíľku tak na seba hľadeli, nakoniec Iruka prehlásil: „No tak túto informáciu radšej nebudeme šíriť ďalej.“
Obaja sa rozosmiali.
„Prečo si sem prišiel práve so mnou?“ opýtala sa zrazu Ayame.
„No vážne, prečo?“ preletelo Irukovi hlavou.
„Nie si shinobi, takže sa dívaš na veci z inej perspektívy,“ povedal náhlivo prvé, čo ho napadlo a v očiach akoby jej zazrel „No to ti pekne ďakujem!“ Neznelo to dôveryhodne?
Tak či onak, touto odpoveďou konverzáciu úplne zabil, takže už len vybaľovali privezené nástrahy a zvitky s inštrukciami a pokúšali sa ich rozmiestniť na príslušné miesta podľa nákresu, čo nebolo vždy jednoduché. Iruka popri tom na pol oka sledoval Ayame, či nebude potrebovať s niečím pomôcť, ale zvládala to dobre, čo ho na jeho vlastný údiv trocha mrzelo. Prečo volal so sebou práve ju a nie povedzme Ibikiho, ktorý mu pomáhal s plánmi? Odhliadnuc od toho, že kto by chcel byť s Ibikim sám v tmavej miestnosti? Teraz sú tu sami s Ayame. Mysľou mu prebehol Narutov sprisahanecký úsmev a veľavravne ohnutý malíček. Nie, nie! Nemusí mať predsa všetko dôvod.
Znova na pol oka skontroloval Ayame. Pripevňovala jednu z pascí na strop, lavírujúc pri tom na špičke zlomeného oporného stĺpa. Mierne predchnutá si udržiavala rovnováhu nadvihnutou nohou a Iruka sa zahľadel na jej zadok ako keby mal každú chvíľu uvidieť...
„Áaach!“ vyrazilo Irukovi u úst, keď nedávajúc pozor minul skobu, na ktorú chcel prichytiť lanko a stratil rovnováhu. Tak tak, že nespadol.
„Si v poriadku?“ opýtala sa Ayame a ladným saltom zoskočila zo stĺpa.
„Ale, áno, to len to prítmie,“ odvetil Iruka s hlúpym úsmevom a oprel hlavu o chladnú stenu.
„Ibiki, Ibiki!“ hovoril si v duchu, dúfajúc, že mu to pomôže.
Vonku medzitým začalo popŕchať. Chtiac nechtiac mu kvapky, klopkajúce na zvyškoch strechy chrámu, pripomenuli jeden príbeh, čo vraj Naruto počul v Ichiraku. Aj so vsuvkou o dievčine túžiacej po láske keď sa spustí dážď, ktorú dovymysleli Izuma a Koketsu. A on je tu teraz úplne sám s Ayame. Ale nie, nie. Číta priveľa nemravnej literatúry. Ayame by iste nikdy...
„Sme tu určite sami?“ opýtala sa v tej chvíli Ayame.
Irukovi sa rozbúšilo srdce. Hlavne sa nenechať uniesť fantáziou.
Ibiki, Ibiki!
Počul ako sa k nemu blíži a zaliala ho horúčava. Prečo vôbec súhlasila, že s ním pôjde?
Ibiki snímajúci si šatku!
„Niečo sa deje!“ chytila ho za rameno a bola tak blízko, že zacítil na koži jej vzrušený dych.
„Nie, nič sa nedeje,“ odvetil Iruka priškrteným hlasom a cítil ako mu razí do hlavy krv.
Ibiki zvodne si snímajúci šatku! Ibiki ... sakriš, nefunguje to!
„Niečo sa skutočne deje!“ trvala na svojom Ayame a jej preľaknuté oči vtiahli Iruku späť do reality. „Zdalo sa mi, že som niekoho zazrela,“ pošepla a mierne kývla hlavou smerom k jednej z postranných chodieb.
Iruka sa znepokojene pozrel na chodbu. Kto by tam mohol byť? Ak len nie ... Že by ich Naruto prišiel špehovať? Vytiahol kunai a v momente už bol pritisnutý k stene pri chodbe. No počkaj, nech si ktokoľvek. Vbehol do chodby pripravený na všetko. Teda aspoň si to myslel.
Stalo sa však presne to, pred čím zvykol dôsledne varovať svojich študentov. Spanikáril. Zaspätkoval pred osobou, ktorá tam stála a obranne vystrel pre seba chvejúcu sa ruku s kunaiom. Zalapal po dychu. Čo sa to deje? Čo to má znamenať? „Genjutsu!“ prebehlo mu mysľou a jeho výcvik konečne zafungoval, keď automaticky zložil pečať pre uvoľnenie.
„Takto som si naše stretnutie nepredstavoval,“ ozval sa po jeho pravici známy hlas, „ale chápem to. Máš dobré reflexy.“ Pocítil na pleci ruku, no neodvážil sa pozrieť na osobu, ktorej patrila, lebo sa bál toho, čo uvidí. Ak to nie je genjutsu, tak čo? Že by boli neopatrní pri manipulácii so zvitkami s halucinogénnymi plynmi. Nie, to je nemožné.
„Iruka,“ pošepla žena, čo stála pred ním a než stihol čokoľvek podniknúť, priskočila k nemu a objala ho. Niečo ako by sa v ňom zlomilo a na špičke nosa zacítil ten šimrajúci pocit, čo zvykne byť cítiť pred tým, než začnú tiecť slzy. Nie, len teraz nie.
„Ako si zmohutnel, sotva ťa dokážeme úplne objať,“ usmiala sa žena.
„A ešte k tomu má už aj chuuninsku vestu,“ dodal muž.
„M-mama!“ vydralo sa konečne vzlykajúcemu Irukovi z úst a pustil kunai, aby mohol svoju matku objať. „Otec!“
„Prečo?“ zvolal. Prečo? Prečo? Prečo?
„Toľkokrát som na Obon vyvesil pred dom lampu, v nádeji, že prídete! Toľkokrát!“ utrel si slzy do rukáva a pokračoval tichšie. „Až kým som sám seba nezačal považovať za hlupáka. Prečo?“
„Už môžeme byť stále spolu, nikdy ťa neopustíme,“ pohladila ho matka po tvári.
„Tak je,“ prisvedčil otec zmetenému synovi, „poď s nami.“
„Ísť s vami? Iste, ale kam?“ Iruka už neriešil, či má halucinácie, alebo či sníva, len nech to trvá čo najdlhšie. Môže byť znova so svojimi rodičmi.
„Kto ste a čo tu robíte?“ ozvalo sa zrazu z miesta, kde chodba ústila do hlavnej sály. Stála tam Ayame a prekvapene sa dívala na Iruku objímajúceho akúsi ženu.
„Som Ikkaku Umino,“ chopil sa slova Irukov otec, „a toto je moja manželka Kohari. Sme Irukovi rodičia. A vy slečna?“
„Ja, ja som Ayame Ichiraku,“ vyhŕkla Ayame prekvapene a slušne sa uklonila. Na to vyčítavo pozrela na Iruku: „Nikdy si mi nehovoril o svojich rodičoch. Čo tu robia?“ Hneď však v rozpakoch sklopila zrak. Jasné, prečo by jej vlastne mal Iruka hovoriť o rodičoch.
„Vidí ich aj Ayame?“ prebehlo hlavou Irukovi. Čo to má znamenať? Nie je to iba jeho halucinácia?
„No vieš, Ayame,“ začal sa ošívať, „moji rodičia sú tak nejako...“
„Ty si Irukova priateľka?“ prerušila ho matka otázkou na Ayame. „Nechceš ísť s nami?“
„Nie, to nie,“ zaprotestovali Ayame a Iruka súčasne.
„Rada by som Vás lepšie spoznala, ale ešte tu je veľa práce na zajtrajšiu skúšku,“ ospravedlňovala sa Ayame a znova prekvapene pozrela na Iruku. „Ty sa niekam chystáš?“
„Ale no tak, nikto nepríde na to, že ste s nami išli,“ pristúpil Irukov otec k Ayame a srdečne ju chytil za ruku, na čo sa tá strhla, ale neprotestovala. „Radi by sme ťa spoznali.“
„Ale my tu skutočne...“ chcel Iruka zastaviť otca, ktorého si nikdy takéhoto vtieravo srdečného nepamätal, no sotva sa v matkinom pevnom objatí vládal pohnúť. Premkol ho pocit chladu.
„V ten deň si s nami tak veľmi chcel ísť, pamätáš?“ ozvala sa matka a rozkašľala sa. Tak veľmi si vtedy chcel a teraz by si nás nechal ísť samotných?“ Znova zakašľala a tentoraz vykašľala krv, ktorá jej pomaly stekala z kútikov úst. Vyzerala presne ako v ten deň.
„Neprotireč nám znova, synak!“ dodal jeho otec, vedúci Ayame a keď sa Iruka lepšie prizrel, videl, že jeho druhá ruka chýba a s ňou aj časť tváre.
„Stáť, čo s ňou chcete urobiť?“ začal sebou lomcovať Iruka. „To je snáď zlý sen. Ayame, nechoď nikam, Ayame!“
„Nie je to sen,“ odvetila jeho matka a nepoľavovala zovretie. „Vo sne by sme vás nemohli zobrať so sebou. Nevzpieraj sa, Iruka, budeme všetci navždy spolu.“
Iruka zmobilizoval sily a nakoniec sa vymanil z matkinho zovretia. Priskočil k Ayame a pokúsil sa ju odtrhnúť od otca. Ayame preľaknuto zvýskla.
„Niečo ma schmatlo a ťahá ma nazad,“ skríkla. „Pomôžte mi. Iruka! Kde je Iruka?“
„Vidíš, už ťa nevníma,“ pošepla Irukovi do uší matka. „Už je skoro naša. Ani ju ani nás už nikdy neuvidíš. To chceš?“
„Nie, to nedovolím,“ zaťal zuby Iruka a znásobil svoje úsilie, keď zazrel ako stena, ku ktorej ťahá jeho otec Ayame začína miznúť. A na dôvažok sa vystrašená Ayame stále viac zmietala a držal ju len s najväčšou námahou. Prečo sa to deje, prečo? Prečo dnes? Aj keď je sviatok Obon o niečo skôr, toto by sa diať nemalo. Je niečo s týmto chrámom? Alebo s týmto dňom? Tento deň. Tomobiki. Deň, v ktorý sa nekonajú pohreby, aby duša zosnulého nestiahla za sebou niekoho z priateľov. Svaly mu od veľkej námahy začínali tuhnúť. Ako dlho je ešte do polnoci?
„Už iba kúsok, kúsoček,“ šepkala neustále matka a Iruku to privádzalo na pokraj šialenstva. Nemôže prehrať. Nemôže prísť o Ayame. Musí nájsť možnosť, ale od veľkého fyzického úsilia mu to vôbec nemyslí.
Vtom mu padol zrak na zvitok vytŕčajúci zo škáry v stene. Jedna z umiestnených pascí. Pokúsil sa priblížiť k stene a zachytiť ho zubami. Vedľa. Je príliš ďaleko! Nedosiahne. No možno teraz! Podarilo sa mu zachytiť perami okraj a prudkým trhnutím hlavou ho otvoril.
Vo sne by ich údajne nemohli zobrať so sebou!
Iruka sa zosunul k zemi a Ayame, ktorú Ikkaku pustil, mu padla do náruče.
Obaja pod vplyvom uspávacieho jutsu upadli do hlbokého, no pokojného spánku.
„Prečo musí byť taký neposlušný?“ hneval sa Irukov otec.
„Ale Ikkaku, Iruka bol už od narodenia trocha svojhlavý. Pamätáš?“
„To ho neospravedlňuje, Kohari,“ oponoval Ikkaku, ale nakoniec sa neubránil úsmevu.
„Ale aspoň má po boku milé dievča.“ usmiala sa Kohari. „Pamätáš keď sme boli v ich veku?“
Ikkaku ju nežne, privinul, čo znamenalo áno.
„Myslíš, že ich ešte stretneme Ikkaku?“
„Ktovie, Kohari.“