Duša v schránke 08 – Zrod (EPILÓG)

„Takže takto.“ povedal si Kakashi, keď dočítal správu. Zdvihol pohľad k Shikamarovi a ostatným. „Bude teda Sakura skutočne v poriadku? Aj napriek tomu, že sú následky infiltrácie nezvratné?“
„Sakurine osobnosti už v dôsledku rozdielneho vnímania reality nie sú kompatibilné, takže na seba nemôžu vplývať, tak ako doteraz.“ začala Ino, zatiaľ čo Sakura stojaca vedľa nej previnilo sklopila zrak. „Keď Narutov klon, ktorý vyhľadal Shikamara pri jeho návrate do Konohy, spomenul, že Sakura za ten čas, čo boli na úteku, viackrát upadla do bezvedomia, vypracovala som teóriu, že to môže mať niečo spoločné s jej dvojitou osobnosťou. Vychádzala som z predpokladu, že jej vnútorná osobnosť nebola kontaminovaná a stratu vedomia spôsobuje, keď sa chce predrať na povrch. Na základe toho som vypracovala postup výmeny osobností, ktorý Palantir predal Kuramovi. Zvrátiť by to mohol iba niekto, kto pozná presný postup výmeny krok za krokom a samovoľne k tomu dôjsť nemôže, lebo medzi ne boli vložené bariéry. Tieto síce môžu zoslabnúť, keď s rozruší, ale v takom prípade stratí vedomie a kým príde znova k sebe, bariéra sa obnoví. Nemusíte mať obavy, že vám pôjde znova po krku, alebo že by sa pokúsila ublížiť sebe, čo bol zjavne obranný mechanizmus Bábkarovho vírusu.“
„Tak to bude veľká úľava pre Tenten.“ konštatoval spokojne Kakashi a keď videl nechápavé pohľady pokračoval. „Gai ju totiž presviedča, aby sa ho z času na čas pokúsila zabiť, lebo za mnou nechce ostať pozadu v tom čo nazval „skúškou prežitia“. Ale nechajme to. Zdá sa, že poslať Palantira za Surejji, akokoľvek sa to zdalo riskantné, sa teda dvojnásobne oplatilo.“
„Áno, je to už raz tak.“ chopil sa slova Shikamaru. „Keď som sa dozvedel o bariére, ktorou sa chránil Bábkar, začal som mať obavy, či sa aj Naruto a ostatní nedostanú do podobnej, čím by sa s nimi prerušilo spojenie. Palantir mi sám povedal, že sa so Surejji, ktorá podľa informácií od Oblačnej za celým stála, osobne pozná, tak prečo to nevyužiť. Mimo to sme potrebovali zistiť totožnosť zradcu.“
„Pokojne ním mohol byť práve Palantir.“ neodpustil si Kakashi.
„Iste, ale to riziko bolo nutné podstúpiť. A hoci sa totožnosť zradcu nakoniec nedozvedel ...“
„Nedozvedel?“
„Improvizácia.“ usmial sa Shikamaru. „Skúšal som vyprovokovať zradcu k činu už na streche budovy, ale asi to nebolo dostatočne presvedčivé, tak som pokračoval v pláne, na ktorom sme sa dohodli s Palantirom. Následne som poslal podozrivých spolu s Anko do Sora-ku a Palantirovi to vyšlo.“
„Mňa s Ino si teda nepodozrieval? A ani Anko?“ usmial sa Choji.
„Nie, vás som z okruhu podozrivých vylúčil. Mal som na to viacero dôvodov.“
„Ktoré si poviete v súkromí.“ prerušil ho Kakashi. „Ak som správne pochopil, Iruku dokážeme dať do poriadku bez vážnejších následkov. To ma teší. Ale ako bol kontaminovaný a akú máme záruku, že takých nebude je viac, aj keď je už Bábkar mŕtvy?“
„Podľa mojich predpokladov došlo k Irukovej kontaminácii na jeho stanovišti pri vchode do Chrámu ohňa, hneď ako začali vstupovať prví hostia. Na videozázname sme dodatočne objavili osobu s tmavými okuliarmi a fyzickými proporciami zhodnú s Bábkarom. Prišiel do kontaktu s irukom a ten v úlohe strážcu brány so všetkými ostatnými kontaminovanými ako aj s množstvom iných ľudí. Práve tá náhodnosť nás sprvoti zmiatla, preto sme ho nedokázali odhaliť. Bolo to šikovne premyslené.“
„Keď už si spomenúl premyslenosť, chcel by som poznať tvoj názor na Surejjin plán. Môže ešte niečo hroziť od jej prívržencov, alebo od nej samotnej? Nechce sa mi veriť, že sa to skončilo tak jednoducho, po tom, ako si dala toľko námahy.“
„Prívrženci, ktorí boli zatiaľ identifikovaní, podľa doterajších správ nevykazujú známky podozrivého správania sa. Podľa tých, čo boli nasadení na ich monitorovanie, ako by na niečo čakali, ale zdá sa, že ani sami nevedia na čo. Lokálna sieť, ktorú Surejji vytvorila v Sora-ku a okolo ktorej sa točí ich viera v lepši svet, zanikla. Oni sami nedokážu vytvoriť podobnú, lebo sú to iba obyčajní civilisti a z tých pár shinobiov ani jediný nedokáže používať techniku podobnú tej Bábkarovej. Čo sa samotnej Surejji týka, tá je podľa všetkého fyzicky mŕtva. Z toho, čo popisoval Naruto, sa zdá, že mala v pláne dosiahnuť stav podobný tomu aký dosiahol Rikkudo alebo jeho synovia, no či sa jej to mohlo podariť nedokážem povedať. Ona tomu zjavne verila. Nie je jasné ani to, čo by v takom stave vôbec mohla dosiahnuť. Odporučil by som by som nezasahovať voči Surejjiným prívržencom, ani nepodnikať nič, čo by mohlo spôsobiť paniku, či nepokoje, ale situáciu v tajnosti priebežne sledovať.“
„Tiež som toho názoru, hoci mám pocit, že Surejji chcela docieliť práve toto.“ prikývol Kakashi. „Beztak budeme mať iste dosť práce s Rootom a otázkami okolo firmy SSŠ.“
„Ktorá po smrti Princa brata prestala existovať.“ prisvedčil Ibiki. „Zanechali budovy, prístroje, bezvýznamnú dokumentáciu a zmizli. Bežným zamestnancom boli doručené výpovede a firma bola vymazaná z registra. Neostali vôbec žiadne stopy, nikto, koho by bolo možné zobrať za čokoľvek na zodpovednosť. Neostáva, než byť ostražitejší ako doteraz.“
„O atentáte na princa som toho v správe veľa nenašiel, hoci ste boli v blízkosti. Nejaké indície?“
„Mimo záznamu kamery vôbec nič a do špekulácií by som sa nerád púšťal.“ odvetil Shikamaru.
Kakashi začal stále častejšie pokukávať po zásuvke, v ktorej mal schované špeciálne, Noledou bohato ilustrované vydanie Icha-Icha, z čoho Shikamaru vedel, že podávanie hlásenia chýli ku koncu.
„V poriadku,“ povedal Kakashi , „ešte niekto niečo?“
„Ja by som mal jednu otázku!“ prihlásil sa Naruto. Kakashi prevrátil zrak a Shikamaru sa usmial, lebo na túto otázku čakal už dosť dlho. „Éhm, ... no teda, ...“ pokračoval Naruto a prešiel pohľadom po prítomných, „viackrát padla zmienka o Palantirovi, ktorý tu nie je. Nemal by tu byť spolu s nami?“
„Palantir si vybral dovolenku, ktorú som mu odsúhlasil ešte pred celým týmto prípadom.“ odpovedal Kakashi rezignovane. „Pri všetkom tom dianí som mu ju zabudol zrušiť a teraz je už fuč.“
„Počuj, nemá teraz dovolenku aj Shizune?“ naklonila sa Ino k Sakure. „Myslíš, že by bolo možné ...“
„Nie, to určite nebolo.“ rozptýlila jej konšpiráciu so smiechom Anko namiesto Sakury.

Kľučkovala uličkami a snažila sa byť čo najnenápadnejšia. Na veľa si toho o sebe nespomínala, no bola presvedčená, že takúto cestu ešte nikdy nepodnikla. Bolo jej povedané, že balík, ktorý vyzdvihla, jej pomôže rozpamätať sa na to, kto je a kto sú jej rodičia. Je to teda bezpochyby najdôležitejšia vec, akú kedy mala v rukách. Zabočila do ďalšej uličky, opakujúc si v sebe slová básničky, ktorá jej mala pomôcť v orientácii a s hrôzou si uvedomila, že ju asi niekto sleduje. Skočila za najbližší smetný kôš a schúlila sa ako len vedela. Len aby to nebola pravda, len aby to nebola pravda. Je už tak blízo cieľa.
„Tak sem sa ukryla, potvora.“ ozval sa mužský hlas, ktorý pochoval jej nádeje a s hrubým smiechom mu pritakali ďalšie dva hlasy. Musí ochrániť balíček. Chcela by sa schúliť ešte viac, ako keby jej to nejako pomohlo, no mohutná ruka schmatla jej zelené vlasy a vrhla ju doprostred uličky. Snažila sa kričať, ale niekoľko hrubých úderov jej vyrazilo dych.
„Zatvor hubu, lebo uvidíš!“ kričal ten, ktorý ju držal za vlasy a bil.
„Nie, nech len tie ústa otvorí.“ oponoval jeho kumpán. „Vyzerá síce divne, ale mali sme už aj horšie.“
„Zatvor oči a nedívaj sa, kým ti nepoviem.“ ozval sa zrazu odniekiaľ zhora hlas, ktorý poznala. Poslúchla a roztrasená čupiac čakala, kým nezmĺknu tie desivé zvuky. A potom sa jej dotkla niečia ruka, ale nie tak ako pred tým. Na jej popud vstala a s očami stále pevne zatvorenými sa pustila smerom, ktorým ju viedla. Cestou zakopla do niečoho, čo nechcela vedieť, čo bolo. Po niekoľkých stovkách metrov a niekoľkých zabočeniach ju jej sprievodca vyzval, aby otvorila oči. Uvidela ho ako odstraňuje z balíka lístočky s čudnými nápismi.
„Vezmi ho do ľavej ruky a vlož doň pravú ruku.“ podával jej balíček, keď ho otvoril. „Nech by sa dialo čokoľvek, nevyťahuj z neho ruku.“
„To mi pomôže?“ opýtala sa neisto. „Bude to veľmi bolieť?“ Nespomínala si presne prečo, ale mala pocit, že procedúry, ktoré jej majú pomôcť sú vždy bolestivé. Ale aj tak poslúchla.
„Bude to v pohode, nanajvýš budeš mať zvláštny pocit ale nakoniec sa ti spomienky vrátia.“ upokojoval ju a urobil sériu ručných pečatí, po ktorých akoby sa v balíku niečo začalo hýbať liezť po ruke, ktorá doň bola vložená.
„Neboj sa, to je iba čakra.“ vysvetlil jej a rozrušene sa díval na premenu, ktorej bol svedkom. Pokožka dievčaťa začala nadobúdať prirodzenejšiu farbu a vlasy i dúhovky sčerneli. Vybral steblo, ktoré mal v ústach a ohodil ho. Teraz nastáva kritická fáza. Teraz sa uvidí, či sa to podarilo správne.
„Dávno sme sa nevideli.“ povedal s rozpačitým úsmevom. Odmenou mu bolo zaucho.
„Tak si to predsa len urobil.“ povedala tmavovláska. „Vieš, že si sebec?“
„Áno, som!“ odvetil s úsmevom. „A to dokonca dvojnásobný. Jednak odmietam žiť s výčitkami a jednak chcem ... ale na tom nezáleží. Podstatné je, že hoci si to ešte nikto neuvedomuje, a to dokonca ani ty nie, Hatsuyuki, od tohto okamihu už svet nikdy nebude taký, ako bol pred tým.“

„Svet už nikdy nebude taký, ako predtým.“ prehlásila dôležito stará slúžka. „Uvidíte, pani moja, Vaše dieťa už bude vyrastať v lepšom svete a aj pán sa konečne upokojí. Lebo Surejji to predpovedala.“ Až jej vyhŕkli slzy od dojatia nad svojimi vlastnými slovami, zapálila vonnú tyčinku medzi ruinami a pustila sa do modlenia ako mnohí navôkol. Mladá žena v požehnanom stave ju s úsmevom sledovala a rozhliadala sa po okolí. Pred bojom, ku ktorému tu nedávno došlo, tu mohla stáť rozľahlá stavba. Mnoho ľudí prichádzalo do Sora-ku, aby navštívili toto miesto a nebolo jednoduché zistiť, či z náboženskej horlivosti, ako jej slúžka, alebo z obyčajnej zvedavosti, ako ona. A boli aj výnimky, ako napríklad ich strážca, ktorý ich sem odprevadil. Nevrlý muž, ktorý sa zvykol chváliť tým, že býval pirátom, len stál obďaleč a naoko bez záujmu sledoval okolie. Kto ho poznal, ten si ani na chvíľu nemyslel, že snáď pátra po možnom nebezpečenstve, ktoré by mohlo hroziť jeho zverenkyniam. Kdeže, ten hľadal, koho by mohol poľahky ozbíjať. Ale našťastie nebude mať možnosť, lebo jeho chlebodarca už zaiste vybavil svoje obchody s miestnymi priekupníkmi a čo nevidieť budú musieť ísť.
„Mikasa? Ty si Mikasa?“ skríklo jedno päť- až šesťročné dievčatko a uprelo pohľad na mladú ženu, ktorá od hrôzy zbledla. Nemožné! Toho mena sa vzdala ešte keď si to dieťa nepamätalo ani vlastné.
„Ale choď ty jedna!“ okríkla ho slúžka. „Pani sa volá Milena. Nepokrikuj po neznámych ľuďoch!“
Dievčatko vyplazilo jazyk a odbehlo. Mladej žene odľahlo, ale úľak ju ešte stále neopustil.
„Nemali ste v tomto stave podnikať takúto cestu, pani.“ povedala slúžka, keď uvidela jej poblednutú tvár. „Radšej už poďme, keby na nás musel pán čakať, mohol by sa veľmi nahnevať.“
Hlboko pod Sora-ku, v miestnosti ukrytej v spleti chodieb, sa zdvihla z kresla postava v čiernom plášti. Vedela, že v meste snoria shinobiovia z Aliancie a pátrajú po akýchkoľvek zvyškoch Surejjinej siete. Aktivácia jedného z prívržencov, ktorých úlohou bolo hľadať Mikasu, spôsobil záchvev posledných zvyškov siete a mohol prezradiť jej polohu, kým sa tá úplne rozpadne. Ale stálo to za to.
„Toľko som ťa hľadala a ty si nakoniec prišla sem.“ zasmiala sa. „Konečne skončí to čakanie.“

Zišla sa vyberaná spoločnosť, dalo by sa povedať, že smotánka Zeme vody. To, čo bolo pre nich príležitosťou na rozptýlenie, bolo pre Era splnenie životného sna, medzník v jeho doterajšom výskume. Prvý krát bude spustené spojenie medzi Zemou vody a Zemou vetra. A nie hocijaké. Také, ktoré dokáže používať aj úplne bežný človek, lebo elektrický impulz z počítača je premenený tak, aby vedený na veľké vzdialenosti skrze prúdy prírodnej čakry. Ich mapovanie a správanie sa počas roka bola asi najväčšia výzva celého projektu. Koľkokrát to už chcel zabaliť, lebo sa mu nedostávalo peňazí a vôle. Ale vtom znenazdania prišiel oznam, že zdedil veľký obnos peňazí. Vlastne ani nikdy presne nezistil, kto mu ich zanechal, nikdy by si nebol pomyslel, že mu vôbec niekto niečo môže zanechať, okrem dvojzmyselného mena, ktoré mu dali do vienka rodičia. V prvom okamihu si mysle, že zhrabne peniaze a pôjde na dlhočiznú dovolenku, počas ktorej hodí za hlavu svoje nezdary, ale potom mu prišiel poštou balík bez adresáta, Bola v ňom akási prastará kniha, o ktorej nikdy nič nepočul s názvom „Tri pojednania o čakre“. Boli v nej také poznatky, ktoré ho natoľko rozrušili, že sa okamžite vrhol do ďalšej práce. Ako sa objavili prvé úspechy, hneď sa objavili sponzori a začali sa o jeho výskum zaujímať najvyššie kruhy. Niet sa čo čudovať. Čo nevidieť bude vedieť ktokoľvek komunikovať s kýmkoľvek a prakticky kdekoľvek, čo je výsada, aká sa doteraz ušla aj spomedzi shinobiov iba hŕstke vyvolených. Konečne raz civilný výskum tromfol tie vojenské. Len dnes musí všetko vyjsť tak, ako má.
„Hádam už aj môžeme začať.“ vyhlásil daimyo. „Máte všetko pripravené, profesor?“
„Ale áno, i-iste!“ zajachtal, ani nie tak pre to, že sa mu prihovoril niekto taký dôležitý, ale preto, že sa za ním zrazu objavila krásna žena v modrých šatoch a s dlhočiznými gaštanovými vlasmi.
„Nečum tak na Mizukage!“ zaznelo mu v mysli na poplach a okamžite sa pustil do práce. Naťukal rýchlo text správy a odstúpil, aby ju mohol daimyo sprevádzaný ováciami odoslať jediným stlačením gombíka. „TU JE VŠETKO PRIPRAVENĚ NA OSTRÚ PREVÁDKU. A U VÁS?“ Až teraz mu napadlo, že mohol sformulovať aj niečo honosnejšie, táto veta bude odteraz v učebniciach infotechniky, ako túto novú vedu s kolegami nazval. Lebo toto je iba začiatok. Ak všetko dobre pôjde, budú vedieť popri texte prenášať aj zvuk a obraz. Keď sa prístroj zjednoduší a začne vyrábať vo veľkých sériách, stane sa dostupným širokej verejnosti a namiesto niekoľkých IP adries, na ktorých zariadenie predbežne skúšali, vzniknú celé rozsiahle siete. A kto vie, časom možno bude na dorozumievanie stačiť iba ...
Zo zamyslenia ho vyrušil potlesk. To už prišla odpoveď? Tak dlho premýšľal? Na obrazovke skutočne blikala prijatá správa. Priskočil, aby ju otvoril, ale zarazil sa. Adresu, z ktorej prišla nepoznal. Ako je to možné? Že by nejaká sabotáž? Má riskovať a otvoriť to? A môže vôbec urobiť niečo iné?
„No tak nenapínajte nás toľko.“ vyzval ho daimyo a tíšil pri tom svoju nedočkavo poskakujúcu vnučku.
„Toto bude možno môj koniec.“ pomyslel si a stlačil tlačidlo.
Znova sa ozval potlesk. Všetci prítomní zjavne pokladali text správy za dobrý fór, no profesorovi behali po chrbte zimomriavky, ako si ho čítal stále znova a znova:
JE NA TO UŽ ĽUDSTVO SKUTOČNE PRIPRAVENÉ?