Kriminálka Konoha 3 ~ Krok dva: Zachovaj si chladnú hlavu [02]

„Nerozumiem tomu,“ zavrčal Kiba, keď odchádzali od Tsunade, aby jej oznámili, čo sa stalo, „Prečo jej nemôžeme ísť naproti my?“
„Lebo musíme preskúmať miesto činu,“ odvetil mu na to celkom pokojne Sasuke.
A viem o niekom, kto môže, dodal v duchu a mieril na miesto, kde vedel, že ho zastihne. Nikde inde sa nachádzať nemohol. Tak teda cieľavedome kráčal ulicami a Kiba sa šuchtal za ním. Ešte stále bol nadurdený, no to Sasukeho netrápilo. Nara mal skoro vždy blbú náladu, keď riešili nejaký prípad a všetko považoval za otravné. Jeho plus bolo, že nerozprával až tak veľa ako Inuzuka. Ten bol až príliš hŕ. A hlavne keď nemal. Uvidíme, ako sa ujme neskôr.

„Ja tomu nerozumiem!“ vyhŕkol Shikamaru, „Ich dom predsa strážili! Nemal sa cez nich nikto dostať! stratili sme posledných troch! Ani nechcem pomyslieť na to, čo sa teraz bude diať! Musíme upovedomiť Tsunade,“ kričal Nara, čo uňho väčšinou nebolo zvykom. No u Sasukeho tiež nebolo bežné vidieť strach. A presne ten mal teraz v očiach.
Urobil to. Stalo sa to a on tomu nemohol zabrániť. Nikto z nich. Teraz už len zostávalo jedno- pripraviť sa na najhoršie. Dopekla! Mali na nich dávať lepší pozor. Teraz sa všetko môže od základov zmeniť a bude to ich vina.
Hej, asi by mali povedať Tsunade, že svet, aký ho poznali, už nebude jestvovať.

Mal ďalšiu víziu. Alebo čo to vlastne bolo?! Nevedel. Stalo sa to počas kráčania ulicou a len tak ako blesk z jasného neba. Zasa niečo videl a bolo to z toho istého dňa ako predtým, tým si bol istý. No toto akosi poukazovalo na udalosti, ktoré sa stali predtým. Sasuke si začal uvedomovať jednu vec a to, že sa mu to nezdalo ako halucinácie. Bolo to ako naozaj. Akoby to naozaj zažil.
Ale ako by som mohol byť na dvoch miestach naraz? Ako by som mohol byť v dvoch... čo... dimenziách?... naraz? To nedáva zmysel. Niečo sa so mnou deje. Je to...stresom?...alebo takým niečím. Hej, teraz sa musím hlavne sústrediť na úlohu ohľadom Hyugov. Tak.
„Čau, Naruto,“ prisadol si k nemu v Ichiraku Sasuke, ktorý sa tváril úplne normálne, a Naruto ho obdaroval širokým úsmevom s plnými ústami. Následne na to preglgol, Kiba si medzitým sadol vedľa neho z druhej strany a pomaly mu dochádzalo, o čo asi Sasukemu šlo.
„Hej, Sasuke! Počul som, že máš ďalší prípad! To je super!“ zvolal nadšene Naruto.
„Hej, perfektné,“ povedal nie až tak veselo Sasuke. Znelo to skôr ako povzdych.
Čo asi tak robí Nara v Oblačnej? Našli už niečo? pýtal sa Sasuke v duchu. Áno, takýmito vecami by sa mal zaoberať a nie nejakými výjavmi.
„Počuj, Naruto, mám pre teda jednu úlohu,“ začal Sasuke a hneď vedel, že jeho kamarát do toho ide. Jeho žiariace oči to priam kričali, „My,“ ukázal na seba a Kibu, ktorý prikývol, „musíme teraz kvôli vyšetrovaniu ostať v Konohe. No ale Hinata je mimo Konohy a potrebujeme, aby si ju bezpečne doniesol sem.“
„Ideš do toho?“ spýtal sa ho Kiba, no tá otázka bola zbytočná. Naruto prikývol a urobil by to aj tak.
„Kde by sa mala nachádzať?“
„V okolí Oblačnej,“ odpovedal mu Sasuke, no to miesto povedal takmer zlovestne. Bola až príliš blízko podozrivej dediny a to sa mu nepáčilo. Nemohol nechať, aby tam zostala, keď je posledná Hyuuga, ktorá je pri vedomí.
„Kedy mám vyraziť?“
„Hneď,“ povedali naraz. Naruto sa zamračil.
„Deje sa tu niečo vážne?“ spýtal sa podozrievavo.
„Ááále, čo by sa ako malo diať?“ mávol nad tým akože ľahostajne rukou Kiba.
„Hinata je v nebezpečenstve, Naruto,“ odpovedal mu jasne Sasuke. Kiba naňho pozrel pohľadom či je v poriadku a Sasuke sa tváril, že ho tam ani nevidí.
„Nič sa jej nestane,“ prisľúbil Naruto vážne a Sasuke aj Kiba vedeli, že Naruto ju naozaj privedie živú a zdravú.
„Hej, Naruto,“ nahol sa k nemu Kiba s akýmsi divným úškrnom. Naruto sa naňho spýtavo pozrel, „čo je medzi tebou a Hinatou?“ zaujímal sa.
„Čo? Ako to myslíš?“
„Že v akom ste vzťahu, ty teľa,“ povedal už nie tak trpezlivo.
„Ahá! No kamaráti predsa,“ odvetil. Sasuke netušil, ako toto súviselo s vyšetrovaním a asi to ani nechcel vedieť.
„Ale, Naruto,“ Kiba sa zapozeral s nebezpečnou provokatívnou iskrou v oku, „vieš čo sa hovorí? Že kamarátstvo medzi chalanom a babou neexistuje. Že jeden z nich chce vždy viac.“
„No,“ poškrabal sa na tyle a Kiba sa naňho s očakávaním pozeral. Sasukemu došlo, že pre Hinatu zrejme zisťuje, aké šance by mala u tejto trúby a ako ju vlastne Naruto vníma, „vlastne,“ povedal pomaly a premýšľal, „máš pravdu,“ uznal a Sasuke snáď neveril vlastným ušiam, „ja chcem vždy viac.“
No to ma poser, pomyslel si šokovane Sasuke. Žeby Naruto predsa len...?
„Ja chcem vždy viac ramenu ako Hinata,“ dokončil myšlienku a Sasuke vedel, že od neho asi očakával priveľa. Kiba tiež.
„Ty....ty...si debil,“ dostal zo seba Kiba a Naruto naňho pozrel štýlom: čo také som povedal?
„Hej, Naruto, Hinata ťa potrebuje, takže vypadni,“ pripomenul mu Sasuke a Naruto sa pobral na odchod, „Ale najprv zaplať,“ dodal.
„No jasné,“ plesol sa po čele a vystrúhal debilkovský úškrn.
„Je nemožný,“ pokrútil nad ním hlavou Kiba a Sasuke len pokrčil ramenami. Že viac ramenu! Krátko sa nad kamarátom zasmial. Také niečo dokáže vypustiť z úst iba Naruto. Aspoň mu zlepšil náladu. No aj tak sa divného pocitu nemohol zbaviť. Prešiel si rukou po tvári akoby to, čo videl, chcel zmyť. Ale však on to zmyje. Tým, že sa bude sústrediť na iné veci.
„Poďme hľadať stopy, Inuzuka.“

„Ehm, Shikamaru?“ spýtal sa nesmelo Chouji. On sa naňho spýtavo pozrel a tak mu prezradil, čo mu ležalo na srdci počas prehľadávania spisov od Raikageho, „Nevravel si, že zomreli všetci útočníci?“
„Áno,“ prikývol. Tak mu to predsa povedala Tsunade.
„Zomrel len jeden. Hiashi Hyuuga zabil iba Zokiho Takane. Ostatní prežili a teraz sedia za mrežami.“
„Ukáž,“ naklonil sa nad papiere a tiež to tam videl čierne na bielom. Povzdychol si a podložil si líce rukou. Lakťom sa opieral o stôl, kde mali rozložené všetky papiere. Boli v byte, ktorý si tu prenajali a snažili sa na niečo prísť. So Sasukem sa dohodli, že si dajú navzájom vedieť, keď sa niečo dozvedia. Nemôže mu poslať správu, že nedošiel k ničomu a vlastne iba k tomu, že im Tsunade dala nesprávnu informáciu. Potom bude donekonečna počúvať to, že to on mal ísť do Oblačnej a bla bla bla, „A čo klan Takane? Aha,“ ďalšie riadky v správe mu poskytli odpoveď, „Všetci sú mŕtvi. Požiar. Dopekla,“ zanadával Shikamaru, „Jednoducho si päť ľudí povedalo, že unesú najstaršiu dcéru vodcu klanu Hyuuga?“ pokrútil nad tým hlavou, „Len tak. A jediné, čo Oblačná urobila bolo, že prešetrila rodiny. Už chápem, prečo nám to Raikage nechcel ukázať. Za také spisy by sa mal hanbiť. Plus, ako som čítal v Nebeskej klebetnici, pred niekoľkými dňami nastal útek z väznice, mená utečencov nespomenuli, a oni nie sú ani o krok bližšie k ich lapeniu.“
„Povedal si, že bol akýsi tajnostkárky, nie?“ pripomenul mu Chouji a popri tom niečo prežúval, takže mu nebolo až tak zreteľnej rozumieť, „A nevideli sme ho vyťahovať tie spisy. Takže z nich mohol niečo vytiahnuť.“
Shikamaru naňho ukázal prstom a usmieval sa. „To je dobré, Chouji, veľmi dobré,“ pochválil ho.
„Bol to len nápad,“ povedal skromne a usmial sa.
„Lenže to nám vôbec nepomôže. Raikage bude zrejme tvrdiť, že toto je všetko, čo má a keď mu povieme, že to isto nie je všetko, tak nás odtiaľto asi vyhodí,“ povedal nie tak nadšene ako predtým Shikamaru. Žeby Raikage kryl tých štyroch ľudí? A sú vôbec naozaj za mrežami?
„Ibaže by sme si to zobrali bez jeho dovolenia,“ povedal len tak Chouji a Shikamaru na neho prekvapene pozrel, „Ale to je dosť hlúpy nápad,“ dodal bez toho, aby sa na Shikamara pozrel. Stále mal pohľad v tých papieroch. Keby nemal, videl by, že Shikamaru to za až takú hlúposť nepovažuje.
„Nie, nie je,“ nesúhlasil s ním.
„Ty sa tam chceš vlámať?!“ skríkol Chouji preľaknuto.
„No, ani nie,“ povedal popravde, ale mali azda na výber? Nemôžu sa ísť najprv spýtať Raikageho a v podstate ho obviniť z toho, že im nedal všetky informácie, za čo by ich asi stiahol z kože, a až potom sa tam vlámať. To by bolo nápadné, „Ale my nič neukradneme. Iba si to prejdeme a podáme Sasukemu správu.“
„Nemal som to povedať nahlas,“ zalamentoval Chouji.
„To bude v pohode,“ potľapkal ho po mäsitom ramene, no nemyslel to vážne. Tiež mu bolo zaťažko uveriť, že sa im to podarí. No čo zmôžu s takými informáciami, ktoré im boli v podstate nanič? Len dúfal, že tam niečo nájdu.
A kde je to tam?
Výborná otázka, fakt. Kde je dopekla ten sklad?!

Rozhodli sa, že najprv prehľadajú dom, v ktorom býval samotný Hiashi a potom ďalšie. Kiba s Akamarom sa okamžite vybrali hľadať pachovú stopu a keď nejakú zachytili, hneď sa po nej vybrali a vykašľali sa na prehľadávanie domov. Tie nikam neodídu. Pachová stopa môže kedykoľvek zmiznúť a k tomu bolo zamračené, takže dážď visel vo vzduchu. Museli si pohnúť.
Stopa viedla cez užšie a tmavšie uličky Konohy, takže hoci si útočník vybral čas na svoj čin noc, chcel byť čo najviac nenápadný a zahalený tmou. Šli až ku lesu na západe Konohy a Akamaru ich doviedol až ku potoku, ktorý pretekal lesom a veselo si žblnkotal. Tak veselo, až to Sasukemu liezlo na nervy.
„Tu stopa končí,“ oznámil mu Kiba, „Musel prejsť cez potok.“
„Skvelé,“ precedil pomedzi zuby Sasuke.
„Je možné, že tu niekde má úkryt,“ pokračoval Kiba.
„A kde je to ‘niekde tu‘? Hm? To môže byť polovica lesa, Inuzuka. A keďže sme Dedina skrytá v listí, všade naokolo sú lesy,“ povedal mu akoby bol idiot.
Kibovi navrela na čele žila, čo Sasukemu absolútne nevadilo, a zaťal päsť.
No čo? Udrieš ma?
„Ty,“ zavrčal, Akamaru urobil to isté, a ukázal na neho prstom, „ja ti snáď ublížim!“
„Ah, to sa mám akože báť?“ spýtal sa posmešne Sasuke a uškrnul sa.
„Lezieš mi na nervy.“
„Radšej by som pracoval sám.“
„Fajn,“ odvrkol mu Kiba a pohol sa k potoku, „tak na tom makaj sám, ak si taký geniálny.“
„Konečne ma nikto nebude zdržovať,“ odvetil mu Sasuke a myslel to vážne. S ním mal pocit, akoby ho niečo brzdilo. Kiba nemal také skúsenosti ako on a teda naňho neustále očkom pozeral či robí čo má a že či nerobí niečo, čo nemá. Bez toho, aby robil pestúnku mu to pôjde isto lepšie.
Nečakal na to, čo mu povie Inuzuka. Proste sa otočil a šiel späť ku Konohe. Možno stratili pachovú stopu, no ten týpek zrejme niečo zanechal v rezidencii. A toho sa bude držať on. Aj tak mu bol Kiba dobrý iba ohľadom pachov a podobne. Tu jeho robota skončila. Tak nech si robí čo chce.
Odkráčal preč s rukami vo vreckách.
Ruky mal v päsť, aby sa mu netriasli- necítil sa práve najlepšie.

„To je debil,“ povedal Kiba svojmu psovi a vyškieral sa. Čupol si, Akamaru ku nemu podišiel a on ho hladkal, „Myslí si, že je najlepší alebo čo,“ odfrkol si, „Keby bol, tak by mu to došlo.“
Akamaru zakňučal.
„Hádam mi nechceš povedať, že ani ty nevieš?“ prekvapene sa naňho pozrel Kiba a Akamaru iba naklonil hlavu nabok s otáznikom v očiach.
Povzdychol si.
„Má tam úkryt,“ kývol hlavou smerom k lesu za potokom, „Veľa ľudí tu nechodieva, lebo je to ďaleko, no my tu predsa chodíme trénovať. Vieš, čo tam je, nie?“
Akamaru súhlasne zaštekal.
„Dobrý chlapec,“ pochvalne ho pohladkal po hlave a papuli, „A Uchiha zabúda na to, že ak prišiel od Hyuuga rezidencie sem a potom šiel ďalej, rovnakou trasou musel ísť aj do ich rezidencie, že?“ a štekavo sa zasmial.
Akamaru sa na neho opäť spýtavo pozrel.
„Prečo som mu to nepovedal? No veď preto, lebo je to debil! Nechce so mnou spolupracovať a ani ja s ním, takže,“ urobil významnú pauzu, „odteraz si môj parťák vo vyšetrovaní. Nájdeme toho zločinca prví a potom aj Uchihovi klesne sánka. Myslí si, že nie sme dosť dobrí. No pravda je, že my sa na to hodíme najlepšie, kámo.“
Postavil sa.
„Pripravený chytiť útočníka?“ spýtal sa svojho psa, ktorý vyskočil a zaštekal.
Beriem to ako áno.

Sasuke mal tú smolu, že nechápal, s akým zločincom má dočinenia. Uložil všetkých do postelí, no Hiashiho a Hanabi nie. Prečo? Mohlo to vyzerať, že chcel zaniesť stopy, aby to vyzeralo, že všetci spia alebo tak. No prečo nechal tak väčšinu vyvalených dverí? Prečo nechal odtrhnuté kľučky len tak ledabolo ležať na zemi? Prečo v kríkoch bolo vidieť únikovú cestu?
Znaky násilného vniknutia boli jasné. No čo sa stalo vo vnútri až tak nie. Napadol ich a potom im nakreslil tú vec na telo. Nevidel žiadne stopy a zbraň, ktorú použil si vzal so sebou. Telami Hanabi a Hiashiho nehýbal. Tie nechal tak, ako padli na zem. V hlavnom dome toho veľa asi nenájde.
Myslel si, že bude mať šťastie pri ostatných, no mýlil sa. Okrem znakov toho, že ich ťahal tam nič nebolo.
Zaklial. A poriadne.
Bolo to také divné ako tie vízie.
Začala ho bolieť hlava. Stisol čeľusť a poriadne zavrel oči. Prešiel si po vlasoch a zhlboka dýchal. Doriti! Musí to prestať. Malo by to prestať. Čo má vlastne prestať? Nevedel. U nikoho si nevšimol, že by mal také stavy ako on. Teda, ak sa na to pozrel z iného uhla, nikto si to nevšimol ani uňho. Nerozumel tomu, čo sa deje. Prečo videl tie veci? Kvôli tomu ani nespal. Premýšľal- veľmi. Premýšľal a nespal. Nemohol. Mal taký divný pocit, že keď zavrie oči a upadne do tej tmy, že zasa uvidí niečo z toho dňa, ktorý sa vlastne nikdy nestal, že znova pocíti ten hrozný strach o svoju budúcnosť. O budúcnosť všetkých.
Možno by mal tomu venovať väčšiu pozornosť.
Nie!
Vždy keď sa o to pokúšal, tak mal hrozné migrény. Ako teraz a to sa nad tým zamýšľal iba okrajovo. Mal by s tým za niekým ísť. Hm, to neznie zle. Možno Tsunade? Nie, tú nechcel obťažovať. Sakura. Áno, tá by mu pomohla.
V jednom si bol istý.
Alebo...
Vždy keď sa zapodieval niečím iným, tak to bolo v pohode. Možno to samo odíde, tak ako to prišlo. Dosť naivné, no lepšie ako bežať za Sakurou s nejakou sprostou migrénou. To zvládne. Jasné, že to zvládne. Prečo by nie?
Odfrkol si.
Dobre, Sasuke, sústreď sa na prípad.
Musel si ujasniť, čo už vedel. Nebolo toho veľa a len jednu vec vedel na sto percent.
Išlo mu o to, aby každému nakreslil tú značku.
„Asi by som sa mal zamerať na to,“ povedal si popod nos. No nikto mu nevedel povedať, čo to znamená. To, že to nevedel Kiba mu bolo jasné. Nevedela to ani Sakura a ani Tsunade so Shizune. Nikto, koho sa pýtal mu nevedel odpovedať.
Ale prečo Hyuuga klan? Bola to iba náhoda?
„Nie,“ odpovedal si. Ak ho niečo ten magor Kai naučil, tak to bolo to, že náhody neexistujú.
Vrátil sa späť to hlavného domu a prehľadal ho ešte raz. Nič. Dopekla, to tam nenechal ani pošahanú vetvičku z lesa, ktorú si priniesol na topánkach?!
„Neviem kto je to, kde je a prečo to urobil,“ naštvane povedal domu Sasuke. Shikamaru asi čakal, že mu pošle správu o tom, čo sa deje v Konohe. Chcel mu ju poslať, ale až keď sa dozvedia viac o tom, čo sa tu vlastne stalo. A nemohol mu napísať, že nevie nič.
Sadol si na gauč s nohami rozkročmo. Lakte si oprel o kolená a rukami podoprel bradu. Premýšľal. Nemohol to nechať len tak. Čo vedel?
Oblačná.
Sú to ich jediní podozriví. Nie. Sú to Tsunadini a Hiashiho podozriví. Nie ich. Škoda, že si Shikamaru zobral tú zložku zo sebou a škoda, že si myslel, že to zvládne aj bez nej, že si ju neprečítal. A ako mal vedieť, že stráženie rezidencie sa im takto vymkne z rúk? Ale...nemala by mať hlava klanu informácie o takej veľkej veci?
Na tvári sa mu objavil úsmev. Postavil sa a vybral do Hiashiho pracovne. Prehrabával mu stôl a odhadzoval dokumenty, ktoré mu nijako nemohli pomôcť.
Zrazu sa ocitol v tureckom sede a okolo neho sa kopili zbytočné papiere o chode klanu, kroniky a tak podobne. No nič ohľadom tej noci. Sasuke hypnotizoval zásuvku, ktorú mal Hiashi hneď nad kolenami, keď si sadol za stôl. Bola na kľúč, ktorý Sasuke, prirodzene, nemal. Postavil a mykol plecom.
No a čo. Tak mám znova dočinenia s klanom, ktorý drží svoje tajomstvá zamknuté.
Schytil zásuvku a kmásal ňou tak dlho, kým sa nepovolila potom ju vyložil na stôl, ktorý predtým tiež prehľadal a tak všetko ležalo jedno cez druhé. Prezeral si papiere a pohľad mu padol hneď na dva zaujímavé.
Odpoveď na žiadosť z Oblačnej a zložka s nápisom Zakázané kanji znaky. V jednom bola zrejme spojitosť s Oblačnou a v druhom zasa odpoveď na ten tajomný znak. Sasuke ich držal v rukách s víťazoslávnym pocitom a úsmevom na perách.
Povedal by som, že prípad sa nám pomaly uzatvára.

Tentoraz sa prechádzal. Cez deň nevychádzal z úkrytu. Bolo by to nebezpečné hlavne kvôli tomu, že veľmi nenápadne nevyzeral. Aj tak musel čakať kým sa ona vráti domov. Nemohol sa vybrať do Oblačnej. To by urobil asi iba úplný hlupák. On nebol hlúpy.
Nasledoval predsa pokyny:
Nájsť.
Zneškodniť.
Označiť.
Vrátiť sa.
A potom...prešiel po vyrytom symbole na dreve predmetu, ktorý držal celý čas v rukách...potom všetko zvráti. Všetko zmení.
Na tvári sa mu objavil úsmev. Konečne urobí niečo dobre. Konečne.
Jeho pocit šťastia a úspechu prerušil jeden dosť konkrétny zvuk. Takmer mu to pri tom vypadlo z rúk, čo mu skoro spôsobilo infarkt. Fú, to bolo tesné!
Otočil sa ku vchodu a prižmúril oči.
Znova započul štekot.
„Kto...?“ nemal čas sa tým zaoberať. Musel konať. A to hneď, lebo po štekote počul krik chlapca. To nebude náhoda, že sa tu niekto potuluje. Na toto nebol pripravený. Bude musieť improvizovať.