Kriminálka Konoha 3 ~ Krok jeden: Nájdi stopy [01]

Shikamaru spolu s Choujim odišiel hlavnou bránou z Konohy o ôsmej ráno. V tom istom čase sa Sasuke stretol neďaleko štvrti, kde bývala rodina Hyuuga, s Kibom a jeho psom Akamarom. Jeho zlá nálada ho odvčera ešte neopustila a tak sa aj tváril. Nedalo sa povedať, že by sa Kiba tváril čo i len o niečo šťastnejšie.
Sasuke nemal náladu na úsmev a pozitívne myslenie. Po prvé, musel tu trčať s Kibom a jeho psom. A to chcel nejakú poriadnu akciu. Tak to ďakujem pekne. Po druhé, vidiny sa mu už nevrátili, čo bolo dobre, no zanechali za sebou veľa otázok.
Prečo sa vlastne tak náhlili?
Čo také strašné sa dialo?
Prečo sa začala rozpadávať Tsunadina kamenná tvár na Hore Kagov?
A v neposlednom rade...
Prečo mal taký strach?
Rozhodol sa to zatiaľ neriešiť. Neskôr na to príde. možno aj počas hliadok pri rezidencii.
Ledva si povedali strohé ahoj a pobrali sa ku rezidencii Hyuuga klanu, aby sa ohlásili Hiashimu do služby, na ktorú sa obaja „tešili“.
Včera keď sa stretol s Kibom, aby mu povedal, že bude jeho dočasným parťákom, tak mu vysvetlil, ako to bude fungovať. Dosť jasne mu vysvetlil, že on je jeho nadriadený a že ho má počúvať. Nemá urobiť nič bez toho, aby mu to dovolil. Na Kibovi videl, že by ho poslal do...pekla. Najradšej by ho to nechal urobiť. Potom by mohol Tsunade povedať, že Inuzuka nebol ochotný spolupracovať. No ako už poznal Tsunade, poslala by ho vybaviť to tak, aby Kiba nakoniec urobil to, čo mal. Tak predtým, ako mu stihol zabuchnúť dvere pred nosom, mu povedal, že to robí na rozkaz Tsunade a tým ho umlčal. Kiba iba naštvane prikývol a súhlasil s miestom a časom stretnutia.
Asi sto metrov od miesta začal Akamaru skučať a Kibovi sa to nezdalo. Sasuke to neriešil, jednoducho šiel ďalej. No čím bližšie k domu boli, tým hlasnejšie zvuky pes vydával. Aj Kiba začal hýbať nosom, akoby niečo ňuchal. Sasuke sa vytrvalo tváril, že ich nevidí.
„Uchiha,“ Kiba ho zastavil, „niečo cítim.“
„Mačku?“ otočil sa k nemu Sasuke s nadvihnutým obočím a za túto poznámku si vyslúžil vražedné pohľady od oboch z nich.
„Krv,“ vyviedol ho z omylu Kiba, „A pot. Niečo sa tu muselo stať.“
Sasukemu sa to nepáčilo. Mohol si o Kibovej povahe myslieť čo chcel, no bolo jasné, že ako člen Inuzuka klanu mal výborný čuch a ten jeho pes mu asi telepaticky alebo ako preniesol do hlavy, že cíti dobre. Ak cítil krv, tak tam isto bola. Presunul pohľad z neho na dom a potom prešiel pohľadom po okolí. Ticho. Nikde nikoho.
Bolo predsa osem preč, niekoľkí by už mali byť hore, nie?
Alebo všetci spia? To snáď nie.
Oveľa rýchlejšie sa pobral dopredu a Kiba kráčal hneď za ním. Obaja sa okolo seba počas chôdze obzerali a čudovali sa tomu hroznému tichu. Prišli ku hlavnému domu, kde žila Hinata s rodinou. Všetko vyzeralo v dokonalom poriadku až na zámok na zasúvacích dverách. Bol narušený.
„Niekto sa tam vlámal!“ zvolal Kiba a už sa prešmykol popri Sasukem. Akoby mu včera vôbec nič nepovedal. Sasuke iba odolal nutkaniu zaškrípať zubami a vošiel za ním.
Vlámanie to rozhodne nebolo. To by tu boli porozhadzované veci, vyprázdnené skrinky a zásuvky a podobné veci. Toto bolo niečo iné a dve telá ležiace na zemi mu to potvrdili. Obaja sa rozbehli k nim a spoznali Hiashiho- ich zamestnávateľa- a Hinatinu sestru Hanabi.
Hiashi mal v tvári výraz šoku a prekvapenia. Ústa mal dokorán a vyvaľoval na nich oči. Hanabi mala vystrašenú tvár, no tak isto ako jej otec, aj ona mala oči otvorené. Také niečo sa pri upadnutí do bezvedomia nestáva. Ani nevyzerali, že by ich niekto udrel. Žiadna rana na hlave ani nič také. Kým Kiba splašene a nevediac, čo robiť, skákal pohľadom z jedného nehybného tela na druhé, Sasuke si k nim čupol a zisťoval ich stav. Dýchali a mali pulz. Neboli mŕtvi a podľa neho ani v bezvedomí.
Tak teda čo im dopekla je?!
Začal hľadať iné rany. Ani na jednom však nič nenašiel. Až na jednu spoločnú vec a tá ho veľmi znepokojovala. Najmä preto, lebo také niečo ešte v živote nevidel. Kiba si k nemu pričupol, pokojnejší ako pred niekoľkými minútami, a mračil sa na to. Sasuke sa ho ani neobťažoval pýtať či vie o čo ide. Videl mu na tvári, že netuší.
„Kde v pekle sú ostatní?“ spýtal sa polohlasne Sasuke. Bola to otázka skôr pre neho samého, no Kiba mu aj tak dal odpoveď.
„Sú tu. Cítime ich.“
Postavil sa a ešte raz prešiel pohľadom po tých dvoch. Dvaja. Zamračil sa. Kde je Hinata? To mu nesedelo. V tomto dome predsa bývali traja ľudia. Hinata bola tiež Hiashiho dcéra. Žeby ju zločinec, ktorý bol za toto zodpovedný, dostal v inej miestnosti? Pohol sa, že skontroluje všetky miestnosti na prízemí a potom na poschodí. Bude hľadať až kým ju nenájde.
„Kam ideš?“ zaujímal sa Kiba.
„Skontrolovať zvyšok domu predsa,“ odsekol mu Sasuke a ani sa neotočil.
„Tam už nikto nie je. Necítime odtiaľ žiadne pachy. V tomto dome sú len oni.“
Teraz sa už otočil. „A čo Hinata? Tá je kde?“
„Na misii,“ odpovedal mu okamžite. Sasuke prikývol. Tak ako veril jeho čuchu, hoci to by sa radšej zabil ako to povedal nahlas, veril mu aj v tomto. Kiba bol s Hinatou v tíme, určite si bol v tomto istý.
„Ostatní sa nachádzajú kde?“ tentoraz vykročil k dverám a on sa pohol aj s Akamarom za ním.
„V ostatných domoch. Zavediem ťa tam,“ povedal a Sasuke ho nechal kráčať vpredu. Prešli všetky domy a všade to bolo rovnako otrasné a svojím zvláštnym spôsobom strašidelné. Všetky dvere boli násilné otvorené a v domoch ani stopy po vykrádaní. No to už Sasukemu nepripadalo zvláštne, lebo lúpež už dávno vylúčil ako cieľ zločinca. Všetkých členov našli ležať v posteliach a boli zakrytí až po bradu. Možno to malo vyzerať, že spia. Sasuke pri prvých, ktorých našli odkryl prikrývku, videl, že boli dobití.
Takže týchto napadol. Ale prečo nie aj tých dvoch?
Azda sa nebránili alebo čo? Nešlo mu to do hlavy. No čo bolo ešte divnejšie a čo mali spoločné, nechápal absolútne vôbec. Čo to malo znamenať?
„Čo teraz?“ spýtal sa Kiba, „Celý klan je mimo. Odnesieme ich do nemocnice?“
Sasuke premýšľal. Asi by ich mal niekto vyšetriť, to áno, no vliecť celý klan do nemocnice? To by museli použiť klony a ich prenos by upútal priveľa pozornosti. Tá by priniesla len otázky a potom paniku. To si nemohli dovoliť. Ľudia sa budú pýtať: keď teraz padol klan Hyuuga, čo bude nasledovať potom?
Pošúchal si sluchy a zamyslel sa. Niečo mu napadlo a otočil sa vážne ku Kibovi.
„Priveď sem Sakuru.“

„Ďalej!“ ozvalo sa hurónskym hlasom zvnútra a Shikamaru nasucho preglgol kým stlačil kľučku. Vôbec mu nepomáhalo, že Chouji sa nervózne hral s prstami. Bože, ako sa len tešil, keď mu Tsunade oznámila, že bude pracovať s Choujim. Dobre, síce nebol ten „pravý“ materiál na vyšetrovateľa, ale čo sa povahy týkalo bol stokrát lepší ako Uchiha. Žiadne podpichovanie, žiadne debilné poznámky, žiadne pretáčanie očami, žiadne hundranie. Jednoducho normálny prístup normálneho človeka. A Chouji mu v tomto smere vyhovoval.
No teraz, keď stáli pred dverami Raikageho, začal si myslieť, že by mal radšej po svojom boku Uchihu. Bol rázny, vedel sa pýtať tie správne otázky a väčšinou ho nič nevyviedlo z miery. Aj teraz by to bral viac-menej flegmaticky, ako to on vedel. Choujiho stres Shikamarovi na pokoji nepridával.
Vošli dnu a Shikamaru sa nadýchol nosom a následne vydýchol. Dobre, toto zvládne aj bez Sasukeho. Ten sa hlavne nikdy nesmie dozvedieť, že si na milisekundu pomyslel, že ho tu potrebuje. Nie, nikdy sa to nedozvie a Shikamaru to zvládne aj s Choujim.
Raikage ich prebodával pohľadom, ako každého, no na Choujiho nervy to stačilo. Už tak kráčal zhrbený, no teraz akoby sa ešte viac zmenšil, čo bol na tvar jeho postavy naozaj bravúrny výkon. Shikamaru sa snažil narovnať, aby aspoň pôsobil sebavedome.
„Moje meno je Nara Shikamaru a toto je Akimichi Chouji,“ predstavil ich a Raikage mu kývol nech mu povie, prečo sa tam dotrepali, „Poslala nás sem Hokage- sama na základe vyšetrovania.“
„Tsunade?“ nadvihol hrubé biele obočie, „Vyšetrovanie?“ hoci hovoril normálne, jeho hlas bol stále hlasný a pôsobil autoritatívne.
„Áno,“ prikývol Shikamaru, „Ide o to, že riešime prípad, ktorý sa týka klanu Hyuuga. Niekto ich sleduje a zrejme má v pláne tento vysoko postavený klan napadnúť. Na základe toho, že klan už bol v minulosti napadnutý ninjami z Oblačnej, rozhodli sme sa naše vyšetrovanie začať práve tu.“
„Aha!“ zvolal Raikage naštvane a Chouji za ním sa trhol, „A kvôli tejto udalosti, ktorá ani nebola oficiálna misia, lebo títo shinobi nekonali na základe rozhodnutia vtedy úradujúceho Raikageho, ste si povedali, že ten, čo za tým stojí je z mojej dediny, že?“
„Áno,“ znova prikývol. Čo iné mu na to mal asi tak povedať?
„A to nemáte nijakých iných podozrivých? Jednoducho sme vám prví napadli my a tak ste si povedali, že to tak asi bude, čo?“
„Nie, isteže nie,“ upokojoval ho Shikamaru. Otravné, že Raikage je taký...temperamentný. No v tom momente si uvedomil, ako je dobre, že s ním Sasuke nešiel a cítil sa lepšie. Lebo keby tam bol on, určite by svojimi rečami len vytočil Raikageho do nepríčetnosti a tým by ich vyšetrovanie asi skončilo, „Podľa vašej reakcie som si istý, že ak je ten človek z Oblačnej, rozhodne to nerobí na váš rozkaz. Takže niekto musí jednať na vlastnú päsť.“
Alebo to svoje rozhorčenie iba dobre hráte, dodal Shikamaru v duchu.
Nemôže len tak vylúčiť, že toto bol možno Raikageho zámer. Hlupák nebol. Lenže obviniť ho z napadnutia klanu a tým pádom aj Konohy by bola šialenosť. Musel na to ísť pomaly a zistiť čo najviac.
„Samozrejme, že to nie je z mojej iniciatívy,“ povedal akoby to bola samozrejmosť.
„Tsunade- sama nám dala spisy, ktoré sa týkali tej udalosti, no nie sú detailné. Som si istý, že v tých, ktoré máte vy by sme mohli nájsť čosi viac.“
Raikage sa zamračil ešte viac a stisol čeľusť. Za zatvorenými ústami si prešiel jazykom po zuboch a premýšľal. Dá im tie spisy alebo nie? Ako zareaguje na túto žiadosť? Shikamaru jeho reakcii pripisoval celkom veľký význam. Ak sa rozhodne nepodeliť sa s nimi o informácie, môže niečo tajiť alebo sa o to pokúšať. Ak im ich dá, podozrenie, že ide o akciu, ktorú zorganizoval samotný Raikage, opadne.
„V tých spisoch nie je až tak veľa informácií, ako si zrejme myslíte,“ povedal po chvíli vyhýbavo.
V spisoch, ktoré si Shikamaru niesol v batohu, boli len základné informácie. Čo, kde, kedy, ako. Totožnosť ninjov zabitých samotným Hiashim bola zatajená, lebo vyšetrovania sa ujala Oblačná a ona dala Konohe len to, čo Shikamaru vedel. Takže si bol istý, že viac zistia, ak budú mať prístup k spisom Oblačnej.
„Som si istý, že tam môžu byť informácie, ktoré nám pomôžu,“ trval na svojom a neodvrátil pohľad od Raikageho tváre. Nechcel uhnúť. Musel pôsobiť sebavedomo a tak, že vie, čo robí. Musí, za nich oboch, lebo Chouji mu momentálne veľmi nápomocný nebol.
„Tak vy ste si istí,“ zopakoval po ňom a trochu sa mu vykrivil kútik úst dohora, „Dobre teda,“ súhlasil napokon, „Nerád len tak dávam niekomu zvonka naše spisy. Ale ak to zvráti vaše podozrenie, tak budiš,“ povzdychol si a postavil sa, „Počkajte ma tu,“ povedal a potom prešiel popri nich a vyšiel z miestnosti.
„Kam šiel?“ spýtal sa Chouji zmätene.
„Netuším, ale je jasné, že nemá všetky spisy v jednej zásuvke,“ poznamenal.
„Dobré, že nám ich poskytne, nie?“ nervózne sa usmial.
„Hej, ale veľmi ochotný teda nebol,“ odfrkol si.

„Čo to má znamenať?“ zvraštila obočie Sakura, keď sa pozerala na Hanabi, ktorá ležala na svojej posteli, kde ju preniesli, aby neležala na zemi, lebo predsa bola stále živá. Takisto preložili aj Hiashiho do tej jeho. Sakura sa nad ňou skláňala a nechápala, čo sa to deje.
„To nám povedz ty,“ nie veľmi milým hlasom ju požiadal Sasuke, no Sakura na jeho tón nereagovala nijako podráždene, čo prišlo Kibovi zvláštne. Na jej mieste by mu jednu asi vrazil a vzhľadom na Sakurinu brutálnu silu, by si to teda poriadne užil. Pri tej predstave sa uškrnul, no potom sa zatváril vážne a rozmýšľajúc, lebo sa ocitli vo vážnej situácii. Prekrížil si ruky na prsiach a v stoji rozkročnom stál oproti Sakure na druhej strane postele. Sasuke bol hneď vedľa nej.
„Je to divné,“ normálne mu odpovedala. Žiadna zmena tónu, nič. Zrejme si už po toľkých rokoch zvykla, „Životné funkcie sú v norme, no sú...mimo,“ nechápavo pokrútila hlavou, „A prečo ste im nezatvorili oči? Toto je strašidelné,“ posťažovala sa a prepálila ich pohľadom. Teda Kibu, na Sasukeho sa pozrela iba obviňujúcim pohľadom, ktorý naňho- ako inak- nemal účinok.
Takže ja som tu ten najhorší, čo? Naštvane si pomyslel v mysli a mračil sa.
„Lebo som chcel, aby si videla, ako vyzerala, keď sme ich našli. Jej otcovi sme oči, samozrejme, zavreli,“ dodal akoby hovoril: nie sme predsa idioti.
„Dobre,“ táto odpoveď Sakura očividne stačila, „Ale teraz vám o ich stave viac povedať neviem. Okrem tej značky neviem, čo by im tento stav mohlo spôsobiť,“ ukázala na Hanabino rameno, kde sa červenal vyrezaný kanji znak, ktorý ani jeden z nich nepoznal. Sakura po ňom prešla prstom a bola bezradná ako oni.
Kanji znak vyzeral ako písmeno N, ktoré ležalo a bolo trochu roztiahnuté a prečiarknuté zvislou čiarou. Nikdy sa s ním nestretol a to sa považoval za chytrého. Možno nebol geniálny ako Uchiha a nadmerne inteligentný ako Nara, no nebol hlúpy.
Záver bol ten, že nikto ten znak nepoznal a problém bol ten, že za ten stav, v ktorom sa Hyuuga klan nachádzal, mohol práve on. Boli naozaj v nepríjemnej situácii a on si nevedel predstaviť, ako budú pokračovať. Možno by mali počkať na informácie od Shikamara. Ktovie čo zistil on s Choujim.
Sasuke so Sakurou pozorovali ten znak.
„Našli ste zbraň, čo to mohla spôsobiť?“ spýtala sa.
Kiba jej nevedel odpovedať, lebo on sám nič nehľadal, keďže šiel po ňu. Tak načo sa to pýtala v množnom čísle? Bol si istý, že Sasuke sa neflákal a hľadal. Pokrútil záporne hlavou.
„Takže zbraň si útočníka zobrala so sebou,“ povedal Kiba a potom si uvedomil, čo za somarinu povedal a plesol si po čele, „Teda,“ odkašľal si a do líc mu vošla červeň, lebo Uchiha sa uškŕňal, „chcel som povedať, že útočník si so sebou tú zbraň zobral,“ povedal tentoraz správne s odvráteným pohľadom.
„Očividne,“ súhlasil s ním Sasuke stále s náznakom úsmevu. Kibovi to liezlo na nervy.
„Čo budete robiť teraz?“ spýtala sa ich Sakura, keď sa narovnala a konečne sa prestala skláňať nad Hanabiným telom, ktorej medzitým zavrela oči.
„Musíme zistiť, čo ten znak znamená,“ odpovedal jej Sasuke a Kiba prikývol.
Bolo to predsa jasné ako facka. Ten znak omráčil- alebo čo- celý klan a zrejme ich dovedie aj k tomu, kto to spáchal. No nedostal celý klan. Jeden člen ostal. Teda, skôr jedna členka.
„A ochrániť Hinatu,“ dodal Kiba.
Lebo je zrejme na rade.

Bol vo svojej skromnej skrýši a sedel na zemi v tureckom sede opretý o vlhkú, studenú stenu. Hľadel na štrnásť rokov starý výtlačok novín. Okraje sa už ani nedali považovať za okraje a boli celé zožltnuté. Ich zadná strana bola nečitateľná, lebo väčšinu času na ňu svietilo slnko a písmenká vybledli. Našťastie titulná strana bola ešte stále čitateľná.
‚Nebezpeční zločinci za mrežami!‘
To hlásal nadpis a on tak stisol noviny až sa pokrčili. Potom uvoľnil zovretie, lebo ich nechcel zničiť.
Pod titulkom bolo päť fotografií ninjov a pod nimi krátky popis:
‚V noci zo stredy na štvrtok sa päť ninjov z Dediny skrytej v oblakoch vkradlo do rezidencie klanu Hyuuga v Konohe a pokúsilo sa uniesť najstaršiu dcéru vodcu tohto významného klanu. V tomto im však zabránil jej otec, ktorý pri bránení svojej dcéry jedného z únoscov zabil.‘
Článok pokračoval ďalej o tom, ako sa plnila krvná pomsta a tak ďalej.
‚Ak sa chcete dočítať viac o samotných útočníkoch, strana 9. Ak vás zaujíma reakcia Raikageho, strana 11.‘ Pomaly a jemne nalistoval stranu 9, kde naňho vyskočilo päť mien:
Zoki Takane
Aki Yahashi
Hideki Kita
Isao Muri
Michi Nakamura.
‚Z istého zdroja máme informáciu o tom, že únosu sa mal zúčastniť aj Zokiho mladší brat- Tuu. Našťastie počet páchateľov zostal na čísle päť. Ak teda môžeme hovoriť o šťastí v prípade, že Tuu bol v tom čase na misii. Vedú sa mnohé konšpiračné teórie, že keby bol býval Tuu v Oblačnej, ocitol by sa v Hyuuga rezidencii po boku svojho brata. Jeho prípadom sa ešte budú zaoberať najvyšší predstavitelia Oblačnej.‘
Potom zaklapol noviny a položil ich vedľa seba. Dokončí, čo bolo začaté.
Vedel, že to dokončí. Mal to zafixované v hlave. Mal vypracovaný celý plán a mienil v ňom pokračovať. Bolo to dôležité. Dochádzalo mu, že včerajšia akcia neprebiehala presne ako chcel, no dopadla úspešne. Nakoniec ich všetkých dostal. Teda...takmer. Tú najdôležitejšiu osobu nedostal, no k tomu sa ešte dostane.
„Vieš, čo máš robiť,“ povedal takmer bezvýrazne a stále sa pozeral na ruky, „tak to sakra nepokašli.“
Potom bol chvíľu ticho.
„Nepokašlem,“ povedal nahlas a odhodlane a ozvena to po ňom raz zopakovala. Svetlo sviečky, pri ktorej sedel zablikalo. Takmer dohorela, musel si zohnať novú.
Zobral tú vecičku do ruky a nemohol uveriť, že také niečo dokáže. Páni! Nemal s ňou nič robiť, pokiaľ sa to celé nedokončí a tak ju položil vedľa seba na zem. Veľmi opatrne, nechcel nič pokašľať. Mohlo by to mať pre neho zlé následky. Veľmi zlé. Ale keď sa to podarí, tak to bude mať zlé následky pre ostatných. To ho trochu upokojilo.
„Nepokašlem,“ zopakoval ešte raz a ešte odhodlanejšie. Dokončí, čo začali.