Kriminálka Konoha 3 ~ Krok tri: Porozumej neznámemu [03]

„Ticho, ticho,“ zasyčal Shikamaru ponad rameno na Choujiho, ktorý sa síce snažil za ním ísť potichu, no veľmi mu to nešlo. Zakrádali sa chodbou, ktorá viedla do skladu spisov a dôležitých dokumentov. Toto miesto si obhliadli už predtým, ako prišli, aby nič nenechali na náhodu. Sklad nie je nijako označený, takže tí, ktorí nevedia, že tam je, ani zrejme netušia, že existuje. Našťastie pre nich si tam dnes Raikage šiel niečo odložiť a presne vedeli, kde to je, hoci miesto pozorovali z bezpečnej vzdialenosti. Keďže to bolo tajné miesto, nestáli tam žiadne stráže.
Chvalabohu, pomyslel si Shikamaru. Nevedel či by to toho bol šiel, keby sa musel prebiť cez stáž. Sasuke áno. Ten by ho omráčil a pozrel si, čo chcel. Takto to mali aspoň ľahšie. Ale museli byť potichu a nenápadní, lebo v tejto časti budovy pre Raikageho nemali čo robiť.
Zastali pred dverami a Chouji mu podal dva drôtiky, ktoré používali zlodeji na vkrádanie do domov. Shikamaru si ich od neho mlčky zobral, zohol sa ku zámku a začal nejako odomykať. Nejako preto, lebo v živote to nerobil a snažil sa tváriť, že vie, čo robí. Chouji zatiaľ dával pozor či niekto nejde.
Zámka cvakla a oni vošli dnu. Dvere nechali pootvorené, ale len trošičku, aby počuli, keby niekto prichádzal. Svetlo tiež nezapli. Namiesto toho spoza opaska vytiahli baterky a ich lúče preťali tmu. Nachádzali sa v miestnosti, ktorá bola veľká tri krát päť metrov a popri stenách stáli police siahajúce až ku stropu. Na každej polici bola škatuľa a v nej asi stovka papierov. Jednoducho povedané- ľahké to mať rozhodne nebudú.
„Dofrasa!“ precedil pomedzi zuby Shikamaru. Musia to všetko prejsť. To bude otrava.
„Je tu...toho...veľa,“ dostal zo seba Chouji a spýtavo sa pozrel na Shikamara čakajúc, čo mu poradí.
„Choď doprava a ja pôjdem doľava. Musí tu byť nejaký systém. Buď to bude chronologicky alebo abecedne.“
Začali s hľadaním správnej police, na ktorej by sa mohla nachádzať tá správna škatuľa. Netrvalo dlho a Chouji nadšene zvolal: „Mám to, Shikamaru!“
Shikamaru však nemal nadšený výraz. S kamennou tvárou sa pozeral na svetelný obdĺžnik, ktorý sa ťahal na zemi zo svetla z chodby a ktorý sa pomaly zväčšoval. Niekto ku nim práve vchádzal a oni ho ani nepočuli prichádzať.
„Uži si svoje nadšenie pre vec, Chouji. Práve nás totižto chytili,“ povedal, keď sa dvere otvorili dokorán a na ich smolu tam stál samotný Raikage.
Chouji od ľaku pustil baterku, ktorá teraz osvetľovala prach na podlahe.

„Dobre, Akamaru, v ktorej jaskyni je pach najsilnejší?“ spýtal sa Kiba, keď stáli pred rozsiahlym jaskynným systémom, na ktorý Uchiha zabudol. Kiba si bol istý, že v jednej z nich sa nachádza človek, ktorého hľadajú. Alebo sa tam možno nezdržiava teraz, ale istý čas tam pobudol a možno tam nechal nejaké stopy.
Akamaru pohol niekoľkokrát ňufákom a snažil sa chytiť stopu. Hýbal hlavou doprava a doľava. A zasa späť. Kiba sa zamračený pozrel na oblohu, ktorá neveštila nič dobré. Ak sa teraz niekedy rozprší, stratia aj tú malú stopu, ktorú môžu zachytiť. Potom sa pozrel na Akamara.
Pohni si, kamoš. Lebo budeme za idiotov.
Akamaru niečo zavetril a najprv sa opatrne pohol smerom dopredu a viac smerom doľava. Potom párkrát pohol nosom a rozbehol sa. Šprintoval. A to Kibu tak prekvapilo až na prvých pár sekúnd zamrel v pohybe. Keď sa spamätal, Akamaru mal už dobrých dvesto metrov náskok.
Akamaru zaštekal čím chcel Kibovi povedať, aby si pohol zadkom. Ale veď on robil čo mohol, aby ho dobehol, ale nemal štyri nohy ako on! Kiba aj tak pridal a predieral sa cez kriaky, ktoré sa v tej lokalite vyskytovali. Predral sa až úplne naľavo, kde počul Akamarov štekot. Tam už Akamaru stál a krútil chvostom.
„Tak čo? Čo si našiel?“ spýtal sa a pochvalne ho pobúchal po chrbte.
Akamaru štekol smerom ku asi piatim jaskyniam pred nimi. Možno šiestim. Kiba vedel, že niektoré jaskyne sú dobre skryté a nebol si istý koľko presne ich tam je.
„Takže tu, kamoš. Dobre, dobre.“
Zrazu začal fúkať silný studený vietor a všade naokolo počul akurát tak šuchot listov stromov, šuchot listov kríkov a šuchot trávy. Zazdalo sa mu, že niekde napravo v jeho zornom poli videl akýsi tieň, ale to sa mu asi len zdalo. Predsa len to mohol byť nejaký konár, ktorý bol prehnutý vetrom alebo čo.
Potom to prestalo. Znova všetko utíchlo a Akamaru znova vetril. Po asi pol minúte sa pohol ku jednej z jaskýň. Kiba šiel za ním. Zastavili pri prostrednej.
„Si si istý?“ spýtal sa ho Kiba a Akamaru štekol do jaskyne a tento zvuk sa k nemu dva razy vrátil. Takže Akamaru si bol miestom istý. Dobre. Tak teda šiel preskúmať miesto, kde sa zločinec ukrýval. Akamaru sa hneď pohol za ním, no prikázal mu, aby ostal von. Kráčal najprv pomaly a žmúril, aby dokázal rozoznávať tiene v tom šere. Bol už uprostred jaskyne, keď si to všimol.
„Áno!“ zvýskol a ozvena to po ňom dvakrát zopakovala. S víťazoslávnym úsmevom sa pohol ku bunde skrkvanej na zemi. Zdvihol ju a zdvihol nad hlavu ako trofej. Akamaru nadšene zaštekal, ale ostal na mieste, ako mu kázal. Kiba sa pustil do ďalšieho hľadania a medzitým sa spustil lejak. Nič iné okrem tej bundy však nenašiel.
Tak sa pobral späť ku vchodu za svojím psom, no nemohol vyjsť. Narazil do akejsi neviditeľnej prekážky.
Čo to má byť?!
Jednu ruku, tú, v ktorej nedržal bundu ako dôkaz, položil na neviditeľnú stenu, ktorá mu nedovoľovala ísť von. Dosť agresívnym spôsobom po nej búšil, no nepomohlo to.
Jeho pes sa pohol smerom k nemu.
„Akamaru, stoj! Nesmieš sem vojsť. Prišiel som na to, čo to spôsobilo. Choď po Sasukeho a nevracaj sa bez neho. Bež!“
Kiba mal zaklonenú hlavu a pozeral sa na stenu nad vchodom. Sťažka dýchal. Chytil sa do pasce, dopekla. Ale ako s tým mal počítať? Ako mu to malo napadnúť, hm?! Naštvane tresol do neviditeľnej prekážky, čo mu vôbec nepomohlo, no bolelo to ako fras, a potom sa pobral do najtmavšieho kúta jaskyne. Ak sa sem ten týpek vráti, aspoň ho neuvidí hneď.
Sadol si na zem, oprel sa o studenú stenu. Bundu položil vedľa seba a do ruky zobral kunai.
Budem naňho pripravený.

„Môžete mi láskavo vysvetliť, čo ste tam hľadali?!“ zrúkol na nich Raikage. Ale ani zďaleka tak veľmi ako Shikamaru očakával.
„Zvyšok správy o útoku Oblačnej na klan Hyuuga,“ odpovedal mu pokojne a pravdivo.
Raikage mlčal a premeriaval si ich pohľadom s prižmúrenými očami. Potom si povzdychol.
„Máte naozaj z pekla šťastie,“ precedil pomedzi pery, „Naozaj,“ zopakoval, aby tomu dodal dôraz, „Nechytil by som vás, keby som si nemusel zobrať isté zložky z daného skladu.“
No ak toto je šťastie, ja som...neviem čo, ale toto šťastie isto nie je.
„Teraz by ste sedeli vo väzení a Tsunade by sa museli veľmi namáhať, aby vás odtiaľ dostala. Ale vy ste teraz tu, lebo vo vašich tupých hlavách, ktoré vôbec nemysleli na dôsledky vášho konania, vám skrsol nápad, že sa dostanete do skladu dôkazov a tajných zložiek. Ja som vás tam našiel a to len preto, lebo som šiel po tie isté dokumenty, ktoré ste hľadali vy. Možno sa pýtate prečo,“ urobil významnú pauzu, ktorou ich vyzýval, aby sa ho to spýtali.
„Tak teda prečo?“ spýtal sa ho otrávene Shikamaru.
„Uchiha vám poslal správu z Konohy. On si namýšľa, že je to dobrá správa, že na niečo prišiel, že niečo vyriešil. Obávam sa však, že to odhalenie je iba začiatkom pred katastrofou.“
Shikamaru sa mračil. O čom to hovoril? Na čo Sasuke prišiel? Toto však v jeho záujme bolo až na druhom mieste. Najprv ho napadla myšlienka, že okamžite musí vymyslieť, čo mu pošle naspäť, aby nevyzeral, že na nič neprišiel a to, že Sasukemu sa na niečo podarilo prísť skôr ako jemu. To nebolo dobré. Teraz mu to bude vyhadzovať pred oči...no...dlho. Paráda!
„Na čo prišiel?“ spýtal, no nie tak zvedavo ako asi Raikage očakával. Dopekla, stále ho ten Uchiha štval.
Podal mu papier, ktorý bol ešte trochu prehnutý po tom, ako bol zrolovaný, takže Shikamaru musel pridržiavať vrch a spodok, aby sa mu to nezrolovalo späť.
Prvá veta bola hrozná, to hej, ale aspoň bude môcť Sasukemu vykrikovať, ako to pokašľal.

Hyuuga klan leží v kóme. Všetci okrem Hinaty sú mimo. Môže za to znak, ktorý im útočník vyryl na kožu. Je to z jedného spisu, ktorý som našiel u Hiashiho v stole a tento kanji znak slúži na presun energie do niečoho, čo je označené ďalším kanji znakom. Avšak Hiashi v tom mal bordel a nemal tam zapísané všetky znaky, takže netuším, ako ten znak vyzerá. Naruta sme poslali po Hinatu, ktorá je na misii, aby ju priniesol naspäť a mohli ju lepšie chrániť.
(„Hádam sa ti toto podarí.“)
Premýšľal som nad tým, že z nej urobíme návnadu. Nepýtam sa ťa na povolenie, ak to uznám za vhodné, tak to urobím. Ja len, že by si to mal asi aspoň vedieť.
(„Debil.“)
Neviem, čo je v tom spise, čo nám Tsunade dala,...
(„Vedel by si, keby si si ho prečítal, Uchiha.“)
...ale našiel som jeden spis, v ktorom to je zapísané. Sranda je, že nezomreli všetci piati útočníci, ako sme sa domnievali, ale len jeden. Preto zomrel len Hizashi. Život za život. (Matike dúfam rozumieš.)
(„Nenávidím ťa.“)
A taktiež som našiel spojitosť medzi klanom Hyuuga, klanom Takane a klanom Kuroji.
(„Kuroji?“
„Zdá sa, že s týmto klanom ste už mali skúsenosti,“ povedal Raikage.)
Nie som si tým úplne istý, no hneď ako zistím viac spojitostí medzi týmito klanmi, pošlem ti správu. A ty by si si tiež mohol pohnúť riťou a poslať mi to, na čo ste s Choujim prišli. Keď ste sa už do tej Oblačnej trepali, tak by som chcel nejakú odozvu, Nala.

Sasuke Uchiha.

Dole ešte nakreslil znak, ktorý našiel.
„Aj keď nie je fyzicky prítomný, vie ma naštvať,“ prehlásil, keď dočítal správu. Také niečo dokázal napísať snáď iba Uchiha. Odfrkol si, zložil dvakrát papier a strčil si ho do vrecka. potom sa od zlosti na Sasukeho vrátil ku prípadu, „Vraveli ste, že toto znamená katastrofu. Hádam, že kvôli tomu sme sa vyhli väzeniu.“
„Hádaš správne. Uchiha si zrejme namýšľa, že vďaka tej správe, ktorú našiel bude môcť pomôcť Hyuuga klanu. Pravda je však úplne iná. Pokiaľ je už len jedna členka, ktorá nebola označená, nebude trvať dlho a skončí ako ostatní. A potom...potom si neviem predstaviť, čo príde.“
„Č-...čo tým myslíte?“ spýtal sa Chouji.
„Uchiha napísal správne, že ten znak viaže energiu- chakru- do istého predmetu. Lenže to nie je jediný zakázaný kanji znak, ktorý existuje.“
„To aj napísal, nie? A zakázané?“ spýtal sa Shikamaru.
„Samozrejme, že sú zakázané!“ zvolal Raikage, akoby to mali dávno vedieť, „Keby to používal hockto, tak by tento svet dlho nevydržal v mieri. Bože! Tých kanji znakov je mnoho. Tento, ktorý vám poslal Uchiha a ďalšie. Ten, kto ich vie používať, a podľa tej správy to aj robí, je nebezpečný.“
„Čo je to za katastrofu, ktorá môže nastať?“ spýtal sa priamo Shikamaru.

Sakure niekto zaklopal na dvere jej bytu a ona sa na ne prekvapene pozrela. Nikoho neočakávala, takže bola prekvapená. Položila časopis, ktorý si práve čítala na stolík pri gauči a došla k dverám. Bola naozaj prekvapená, keď videla Sasukeho, ako stojí pred jej dverami. Nechcela na to myslieť, ale hneď jej napadlo či jej nestoja vlasy, keď sa rozvalila na gauči. Neprešla si po nich rukou, proste dúfala, že ich má dobre.
Potom jej padol pohľad na zložky v Sasukeho ruke, ktorú mal pozdĺž tela a jej nálada z jeho návštevy opadla.
No jasné, že ma nemohol len tak prísť pozrieť.
„S čím potrebuješ pomôcť tentoraz?“ spýtala sa otrávene.
„Vždy ti šlo pýtať sa priame otázky a taktiež prehrabávanie sa v takýchto veciach,“ a zdvihol ruku so spismi. Sakura si povzdychla, no pustila ho dnu.
„Čo to je?“ položila mu otázku, keď na stôl v kuchyni položila kávy vedľa papierov, ktoré tam Sasuke rozložil. Videla tam akési znaky a potom štatistiky a podobne.
„To ti vysvetlím neskôr. Najprv sa s tebou potrebujem o niečom porozprávať,“ znel znepokojene a unavene, čo u Sasukeho nebolo zvykom a tak zbystrila pozornosť. Prikývla. Určite to bude niečo vážne, ak sa s tým chcel zveriť práve jej, „Mám...také divné stavy,“ začal. „Nerozumiem, čo chceš povedať tými stavmi.“
„Bol som u Tsunade, keď nám zadávala ďalšiu misiu a medzitým, ako nám o nej hovorila, tak som mal akési vidiny. Bolo to strašne živé. Akoby sa diali naozaj a ja som netušil, čo sa deje v skutočnosti. Som naozaj u Tsunade alebo skáčem po strechách domov so Shikamarom, aby sme zachránili svet? A potom sa to stalo ešte raz. Kráčal som s Kibom za Narutom a zrazu som bol inde. Je to...divné. A nespím, Sakura, nespím.“
„Čo presne sa dialo v tej vidine?“ spýtala sa a on jej to opísal.
Zvláštne. S takým niečím som sa ešte nestretla.
„Bol si s tým za Tsunade?“
„Nie! Jasné, že som nebol. Ešte by si myslela, že som sa zbláznil,“ povedal rozhorčene, „Najprv som si myslel, že je to nejaké genjutsu alebo aký fras, ale nie. Z tohto hľadiska zo mnou nič nie je. Proste...som bol na dvoch miestach naraz a ja nerozumiem prečo.“
„Vieš,“ nahla sa dopredu a oprela sa lakťami o stôl, „premýšľala som o tom znaku. Neviem, čo je zač, ale pochybujem, že je jediný. Ja len...skontroloval si či také niečo nemáš aj ty? Možno nejaký taký znak, čo toto spôsobuje.“
„To som si myslel aj ja,“ súhlasil, „Nič som však na svojom tele nenašiel.“
Možno by si s obhliadkou potreboval pomôcť. Pomyslela si hriešne Sakura, no potom tú predstavu vypudila z hlavy. Potrebovala sa sústrediť. Nahého Sasukeho si môže predstavovať aj potom.
„Neviem, už som s tým mal deň či koľko pokoj. Možno to nič neznamenalo.“
„Ale keď sa to vráti, pôjdeš s tým za Tsunade, Sasuke. Nemôžeš to nechať tak,“ povedala mu vážne a on po chvíli prikývol, „Z tých zložiek na stole usudzujem, že si sa neprišiel porozprávať iba o tom.“
„Toto,“ ukázal na jednu kopu, „je veľa kanji znakov, zakázaných kanji znakov, ktoré mal Hiashi v zamknutej zásuvke. Je medzi nimi aj ten, čo majú na tele Hyuuga ľudia. Niektoré tam chýbajú, ale vysvetlenie nášho konkrétneho znaku tam, našťastie, je. Na tejto kope,“ ukázal na druhú, „je spis ohľadom útoku na Hyuuga klan spred štrnástich rokov, keď ho napadli ninjovia z Oblačnej. Zaujímavé je, že my sme si mysleli, že zomrelo všetkých päť ninjov, ale nakoniec si to odniesol iba jeden z nich. To však nie je všetko, to dych vyrážajúce len príde. Je do toho zapletený aj klan Kuroji.“
„Kuroji?!“ zhíkla Sakura.
„Kuroji,“ prikývol, „Nesúvisia s týmto priamo, ale môže tam na tom niečo byť.“
„A odo mňa chceš čo? Veď čítať vieš.“
„Áno, považujem sa za gramotného. Nerád, ale priznávam, že hrabať sa tým ma vôbec nebaví, takže...tu na rad prichádzaš ty.“
„Kiba je tvoj parťák, nie ja.“
„Kiba sa rozhodol pátrať na vlastnú päsť, takže som na to sám. Tak čo? Pomôžeš?“
„Ktorú kopu si berieš ty?“ spýtala sa ho. Dobre, na začiatku sa jej nechcelo- hlavne preto, lebo sa jej nepáčilo, ako ju svojím spôsobom využíval, ale toto ju zaujímalo. A bola zvedavá.
Sasuke sa uškrnul a vybral si kanji znaky.
No jasné, menej čítania.

„Čítal si to vôbec?“ spýtala sa ho, keď už ich šálky boli prázdne, prestalo pršať a prečítala si to všetko. Sasuke si ešte stále lámal hlavu nad tými znakmi. Mohol si vybrať to ľahšie a mať pokoj, no bol to jeho prípad nie Sakurin, tak to ťažšie nemohol hodiť na ňu. Už dosť, že ju využíval ako osobnú patologičku a poradkyňu ohľadom mŕtvol a poškodených osôb a teraz aj ako....čítačku?
„Ehm, preletel som to pohľadom, poslal správu Narovi a prišiel sem, ak mám pravdu povedať,“ odvetil a ona si povzdychla, „Prečo? Čo tam je?“
„Skrátene: päť ninjov napadlo Hyuuga klan- čo už vlastne vieš-, jeden z nich zomrel. Jeho meno je Zoki Takane.“
„Takane, hej. To si pamätám,“ prikývol.
„To kvôli nemu zomrel Hizashi Hyuuga z vedľajšej línie. Ostatní sa vrátili do Oblačnej, kde boli uväznení na doživotie. Ich rodiny mali zakázané sa k nim priblížiť a ďalej riešiť túto záležitosť. Žiadna krvná pomsta ani nič podobné. Všetko bolo v pohode, pokiaľ tam nedošiel starý známy Satori Kuroji a...čo je to za zvuk?“ zamračila sa, zdvihla hlavu od papierov a zapozerala sa na dvere.
V tom najlepšom?
No potom to započul aj on. Škrabanie na dvere. Postavil sa a Sakura ho nasledovala. Pomaly sa blížili ku dverám, keď začuli tlmený štekot.
Sasuke otvoril dvere.
„Pes,“ povedal.
„To je Akamaru,“ napomenula ho Sakura. Prevrátil očami, to predsa vedel. Potom si čupla a natiahla ruku ku Akamarovi a začala k nemu hovoriť afektovaným hlasom: „No čo, kde máš pána? No, kde si ho nechal?“
Akamaru štekol na Sasukeho.
„Nemá ma rád,“ poznamenal, „ako jeho pán, ktorý je ktovie kde.“
Znova zaštekal.
„Čo odo mňa chceš, ty veľký biely chlpatý...“
Akamaru niekoľkokrát za sebou zaštekal, prešiel dvakrát od schodiska späť a snažil sa im niečo naznačiť. O čo tomu psovi ide? Sasuke predsa nevedel hovoriť psou rečou. Na to bol predsa macher Kiba.
„Asi chce, aby si šiel za ním,“ povedala Sakura a postavila sa, „Zrejme sa Kibovi niečo stalo.“

Bol spokojný sám zo sebou, keď sa mu ten trik podaril. Naozaj bol na seba hrdý. Doteraz si myslel, že bez inštrukcií nedokáže urobiť nič. No jeho samotného napadlo použiť tú bundu a dať ju do úplne inej jaskyne, v akej býval. A ten chalan mu na to skočil! Len tak si to tam nakráčal.
„To bolo dobré,“ počul za sebou hlas a obrátil sa.
„Díki,“ dostal zo seba.
Ten blonďavý týpek a k nemu pomaly priblížil. Síce ho pochválil, netváril sa nadšene. Nikdy nebol nadšený, keď niečo nešlo podľa jeho plánu. „Už nerob nič bez toho, aby som ti to povedal. Jasné?“
„Nemal som na...“
„Jasné?“ spýtal sa zvýšeným hlasom a zaryl sa doňho hnedými očami.
Prikývol. Čo iné sa dalo robiť? Protirečiť nemohol, už dávno prišiel o túto možnosť.
„Máš to?“ spýtal sa stroho.
Ukázal mu to.
„Výborne. Sledoval som tých inteligentov a ...sakra...blížia sa. Čoskoro odhalia o čo tu ide. Ak chceš dokončiť to, čo sa začalo pred štrnástimi rokmi, musíš si pohnúť. Viem, že čakáš na to dievča, no mohol by si jej ísť naproti.“
„Mám to pod kontrolou.“
Odfrkol si. „Len aby. Ak to poserieš...“ nemusel dopovedať, aby to znelo ako hrozba. Nasucho preglgol a prikývol. No nemal sa prečo báť, nie? Doteraz urobil všetko, ako mal. Nič nepokazil. Dokonca aj jeho improvizácia dopadla lepšie ako očakával.
Áno, dokončí to, čo bolo začaté. Chlapík mu dal ešte niekoľko inštrukcií a potom sa ich pobral splniť. Ani nad tým nepremýšľal. Len konal.