Hokage no Uchiha (I.) 006: Žiarlivá milenka

1

Spokojne som si vydýchol, v okamihu, ako som odložil posledné dopísané dokumenty k blížiacim sa chuunínskym skúškam. Bolo s tým neskutočne veľa práce. Viac ako po iné roky. Bolo to zapríčinené tým, že tento rok sa ku skúškam hlásilo oveľa viac genínov aj mimo hlavných krajín a miest. Bolo ich oveľa viac ako som si pôvodne myslel a mnohé z nich boli ukryté pred svetom na miestach, o ktorých sme doteraz ani nevedeli.
Z pomedzi všetkých kandidátov ma najviac oslovili krajiny lávy, snehu a krvi.
Samozrejme boli aj ďalšie, ale menovať by som ich mohol až do zajtra.
Odložil som pero a podišiel k umývadlu. Bolo neskutočné teplo, až do takej miery, že aj to čierne krátke tričko mi bolo viac príťažou.
Potreboval som sa schladiť. Nielenže slnko priam pieklo ako bláznivé, ale navyše bolo aj bezvetrie.
Pootočil som kohútikom a zatvoril oči. Keď som pocítil teplé kvapky vody, ktoré sa zmenili v jemný prameň, pootočil som kohútikom na studenú.
Voda neustále tiekla teplá.
Keď som znepokojene otvoril oči, od strachu som zdesene skríkol.
„Čo to do pekla!“ skríkol som, pričom sa mi podlomila pravá noha a prudko som dopadol na zem, pričom som nohou vrazil do kachlí, ktoré s rachotom praskli.
Snažil som sa popadnúť dych, kým na mňa z umývadlovej mise vykukalo oko.
Dvakrát zažmurkalo a vrátilo sa späť do misy.
Pomaly z mise vytekala voda na zem tesne pri mne, kde sa formovala do ľudskej podoby.
Keď sa z kvapaliny vydral posmešný smiech, zovrel som ruku v päsť.
„Ty si vážne idiot!“ skríkol som na muža, ktorý striasol posledné kvapky vody.
„Takto vítaš svojho špeha?“ odpovedal pobavene a neprestal sa uškŕňať ani keď videl narazenú vodu o umývadlo.
Nebyť toho, že som bol od bolesti ochromený, tak by som mu jednu vrazil.
„Si vážne idiot, Suigetsu.“
Zachechtal sa a pomohol mi vstať.
„Daj si na seba niečo, nemám záujem sa na teba kukať.“
„Viem, že by si chcel.“ dodal uštipačne a napol svaly na rukách kým hľadal odev.
Pokrútil som hlavou a prezrel zranenie na nohe. Našťastie nebola zlomená, ale ostrú bolesť som cítil pri každom pohybe.
(Najradšej by som ťa zabil.) povedal som si pre seba a vrátil sa späť do kresla.
„Tak,“ prehovoril som naň než si sadol „Aké mi nesieš správy od rady?“

2

Bol taký dokonalý. Každý záhyb na jeho tele, dokonalé lesklé čierne vlasy, tie plné a tvrdé pery a vypracované telo.
Bol dokonalý z každého uhla.
Žena si napravila okuliare a vychutnávala si pohľad na Sasukeho fotky. Pomaly prechádzala každú jednu z nich, ktoré boli obložené po celej miestnosti.
(Ach, Sasuke) vybavila si spomienku na spoločné putovanie za čias, keď bol Sasuke ešte nukenin a túžil len po pomste.
Na všetky tie spoločné dobrodružstvá, ktoré prežili.
Na to, ako sa jej zahryzol do ruky pri boji s Killer Beem, keď sa pridali ku Akatsuki. Na ten tajuplný pohľad a odmeranosť.
Na to... ako ju prebodol Chidorim, keď ju Danzo zajal.
Smutne sa usmiala a prešla si po jazve od útoku.
(Moje telo bude navždy poznačené tebou, Sasuke-kun.)
Túžobne sa zahľadela na jednu z fotiek a neustále mu prechádzala po tvári.
Pretočila album na ďalšiu stranu.
Bola to fotka zo svadby.
Vysmiaty Sasuke, ktorý jemne držal ruku milovanej manželky. Tvár ženy po jeho boku bola prelepená. Miesto Sakury tam bola vysmiata fotka Karin.
Nad nimi bol nápis šťastní novomanželia.
Pri tej fotke jej ostalo smutno ako nikdy predtým.

3

Bol to nádherný slnečný deň.
Hostia sa schádzali do veľkej ozdobenej sály. Na zemi sa rozprestieral červený koberec, ktorý ladil k mohutným červeným závesom so zlatými výšivkami so zlatým znakom klanu Uchiha.
Uprostred miestnosti stál biely oltár s ozdobený oblúk z kvetov. Pozdĺž celej miestnosti sa tiahli polkruhové stoly so snehovo-bielym obrusom, ktorý bol pri nohách stočený a pripevnený.
Na stole boli vygravírované poháre, obrúsky v tvare labutí a dokonalo naleštené príbory.
Na pravom konci miestnosti sa nachádzal mohutný stôl, na ktorý hostia prinášali dary. Za pódiom za bielou priehľadnou látkou sedeli hudobníci, ktorí hrali príjemne vábivú hudbu, ktorá priam nútila do spoločenského tanca.
Karin sa usadila k tretiemu stolu odzadu po ľavej strane. Započúvala sa do melódie príjemnej a slávnostnej hudby, z ktorej sa jej chcelo plakať.
(Najhorší deň môjho života.)
S nechuťou sa pozrela na pódium, na ktoré vyšiel mladý muž.
Rozpálili ju oči a utrela si slzy do hodvábnej vreckovky.
(Mala som stáť po tvojom boku.) pomyslela si a dívala sa na nervózneho a predsa vysmiateho Sasukeho na pódiu. Mal čierny oblek s červenou košeľou a čiernou-modrou kravatou. Z ľavého horného vrecka mu vytŕčal pupenec bielej ruže.
Hostia boli takmer všetci usadení a vzrušene sa medzi sebou zhovárali.
Keď melódia prešla do vážneho slávnostného tónu, zavrela oči a nechala skĺznuť slzu po líci. Na zátylku pocítila jemný vánok zmiešaný s príjemnou vôňou ženy, ktorá prechádzala okolo.
Bola taká šťastná a vysmiata.
Taká...

Kvap.
Spomienka na svadbu sa jej rozplynula pred očami ako závoj hmly.
Matne sa pozrela na fotku Sasukeho vyzlečeného do pol pásu.
„Nič sa neboj, miláčik,“ zašeptala „Vyslobodím ťa z toho prekliateho zväzku. Zachránim ťa.“
Kútikom oka skĺzla na Sakurinu fotku, ktorá bola prebodaná mnohými špendlíkmi. Nad fotkou stál nápis: SKAP!
„Zachránim ťa.“ dodala odhodlane a vyrazila do ulíc Konohy.

4

„Špehoval som a vyzvedal radu tak ako si mi nakázal.“ začal Suigetsu pomaly, pričom obozretne volil slová. „Majú v pláne ťa nahradiť.“
Neodpovedal som. Ani to so mnou nehlo. Inú odpoveď som ani nečakal.
Keď bol Suigetsu presvedčený, že na to nehodlám nijako reagovať, pokračoval.
„Vadí im, že Konohu vedie ninja ako ty.“
„A síce?“
„Nooo...“ Suigetsu sa váhavo odmlčal a sledoval, ako jeden mrak zatienil slnko. „Vadí im predstava, že úrad Hokageho vedie práve Uchiha a nukenín.“
„Aha.“ odpovedal som bez záujmu a uvažoval nad vzniknutou situáciou.
Povedzme si otvorene, rada Konohy tu bola už od nepamäti a úzko spolupracovala s feudálnim pánom, aby si udržali vedúce postavenie a moc vo výkonných funkciách.
„... tvoj odmietavý postoj voči nim a neuposlúchnutie príkazov, ktoré ti dali ti taktiež veľmi nehrá v tvoj prospech.“
„Nie som opička na špagáte.“
„Nie, to nie si.“ usmial sa a zaspomínal na staré časy. „Nikdy si nebol, ale nikdy by ma nenapadlo, že zrovna ty sa staneš Hokagom.“
„Mňa si zvolil ľud.“ pripomenul som mu. „Po súboji s Narutom.“
„Áno, viem. V podstate, ľud Konohy je to jediné, čo ich drží na uzde aby voči tebe otvorene zasiahli.“
„Nechaj ma hádať.“ prerušil som ho a postavil sa. Bolo mi jasné, kam celý rozhovor i situácia postupovala. Nepotreboval som počuť viac.
(Tí zbabelí parchanti.)
„Chcú poštvať ľud proti mne, je tak?“
Neodpovedal.
Podišiel som na balkón a oprel sa o zábradlie.
Čo iné som mohol čakať? Netrúfali si zaútočiť priamo a tak ma chcú bodnúť do chrbta.
Ako obyčajného zradcu a psa.
(Po tom všetkom čo som pre Konohu vykonal. Po tom všetkom čo sa od čias vojny udialo... Stále vo mne vidia len zradcu. Som pre nich len prekážkou).
Keď som sa vrátil dnu, nešťastne som si povzdychol.
„Útok voči nim by bola hlúposť, rovnako ako aj použiť ich vlastnú taktiku.“
„Súhlasím.“
Pozrel som sa na mapu krajiny ohňa a premýšľal.
„Od doby čo vznikla rada nepriniesla príliš veľa dobrého.“
Zameral som sa na jeden bod na mape. Tá myšlienka ma prestrelila ako blesk.
Bol to šialený nápad.
„Je feudálny pán stále vo svojom paláci na severe?“
Suigetsu zmätene prikývol.
„Áno, ale, Sasuke... zabiť feudálneho pána, to...“
„Kto hovorí niečo o zabíjaní?“
Nechápavo sa na mňa díval. Snažil sa zistiť čo som mal na mysli.
Bolo zjavné, že okrem zavraždenia ho nič iné nenapadlo. Akoby aj mohlo, nepoznal ma. Nik ma nepoznal. A ani nikdy nebude.
„Stretneme sa na severe na tom odpočívadle neďaleko paláca. Príď o desiatej.“
„Ale prečo, Sasuke?“
„Uvidíš.“ postavil som sa a pomaly opustil miestnosť aj keď tam on ostal. Nemal som chuť mu to tam vysvetľovať. Potreboval som sa pripraviť.

5

Bolo presne desať hodín, keď som dorazil na odpočívadlo. Prišiel by som aj skôr, ale Sakua a Tami ma zdržali dlhšie než som plánoval. Bolo fajn, že si dnes vyrazili na dámsku jazdu do mesta aj s Ino a Tenten. Nemal som príliš veľa starostí s vysvetľovaním, prečo dnes nebudem spať doma, aj keď som chcel.
Posadil som sa na kamennú lavičku a započúval sa do okolitých zvukov nočnej prírody. Cvrlikanie tvorov, jemný vánok a šum tečúceho prameňa.
Bol to príjemné miesto na oddych.
Keď Suigetsu stále neprichádzal, rozhodol som sa obzrieť si palác a jeho zabezpečenie.
Palác tvorila mohutná budova šiestich podlaží s červenou zahnutou strechou, pričom samotná budova bola rozdelená na päť pavilónov.
Vo všetkých sa svietilo a takmer na každom poschodí. Z doterajších správ som vedel, že komnaty feudálneho pána sa nachádzali v treťom pavilóne z pravej strany na piatom podlaží, ale v týchto komnatách sa práve nesvietilo.
Aktivoval som Sharingan aby som bližšie preskúmal okolie.
Okolie paláca tvorili letné záhrady pripomínajúce bludisko, ale bola to len sieť dokonale poprepletaných a spojených ciest, ktorá vždy končievali pri jazierku alebo altánku.
Okolie paláca chránili mohutné múry z bieleho kameňa. Boli vysoké šesť metrov a dokonalo hladké. Múry boli hlboké ďalšie tri metre.
Neprekvapilo ma, keď boli chránené technikami, z ktorých mnohé som ani nepoznal, ale boli použité za jediným účelom. Zabrániť komukoľvek dostať sa dnu inak než hlavnou bránou. A hoci dovnútra viedli ďalšie tri vchody, všetky boli dokonalo chránené.
Prezrel som si južnú stranu paláca i múrov, nakoľko sa mi zdali najzraniteľnejšie, ale opak bol pravdou.
Celý palác pôsobil ako nedobytná pevnosť.
Nevidel som ani jedinú slabinu.
Keď odbila jedenásta hodina a Suigetsuho nikde nebolo, vzdal som to.
Do paláca by som sa nepozorovane nikdy nedostal.

6

Keď som sa vrátil domov, bolo tu ticho a tma. Ako som očakával Sakura i Tami ostali s Ino.
Preto som sa vrátil späť do kancelárie a napísal osobný list feudálnemu pánovi.
Správu som vyslal tesne nad ránom. Ak všetko pôjde dobre, tak odpoveď dorazí ešte dnes a samotné stretnutie sa uskutoční zajtra. Spokojne som sa vrátil domov a aspoň na chvíľu zaspal.
Bol som taký unavený, že na nič iné som ani nemal chuť.

7

Odpoveď od feudálneho pána nenechala na seba dlho čakať. Už na obed som zbadal vtáka prinášajúceho správu omotanú okolo ľavej nohy.
Keď pristál, netrpezlivo som odbalil zvitok a čítal...
„Výborne.“ skonštatoval som spokojne a odložil ju.
(Takže už zajtra sa s ním stretnem.)
Potreboval som sa sústrediť a poriadne pripraviť. Zajtrajšok rozhodne o ďalšom pôsobení a sledovaní Konohy do budúcna. Môj účel bol prostý. Nemôžem už dlhšie dopustiť, aby Konohu viedli senilní starci akými bola rada. Urážal ma aj samotný fakt ich stratégie. Ale najmä preto, že som bol Uchiha.
(Itachi.) pozrel som sa na bratovu fotku na stole. (Naša pomsta bude konečne dokonaná. Zbavíme sa rady raz a navždy. Už nikdy viac sa nebudú starať do vecí, do ktorých ich nič nie je. Už nikdy viac nebudú prekážať a škodiť. Nastal čas to s nimi skončiť raz a navždy.)
Z tých myšlienok na radu mi prišlo nevoľno. Cítil som k nim taký odpor a nechuť, že by som ich bol namieste zabil keby som mohol.
Už príliš dlho som s nimi hral politickú hru ako každý Hokage.
Ale už príliš dlho som s nimi jednal ako v rukavičkách
Toto je koniec.

8

Zastal som pred strážnym ninjom, ktorý mi zatarasil cestu.
„Povolenie!“ zvolal na mňa tvrdo s kamennou tvárou. Podal som mu pozvánku, ktorú si pomaly prečítal. Stále mal kamenný výraz.
Po dočítaní mi pozvánku vrátil a odstúpil z cesty.
„Ctený feudálny pán vás príjme vo východnej záhrade v dubovom altánku. Nasledujte ma, prosím!“ vyzval ma prísne a v tichosti viedol do záhrady.
Keď sme tam dorazili, poznal som cestu naspamäť. Bol som veľmi prekvapený koľko strážnych ninjov a ochranných jutsu sa tu nachádzalo. Akoby tu niečo strážili. Niečo veľmi cenné.
„Prosím, pokračujte vpred!“ vyzval ma ninja čím ma vytrhol zo zamyslenia.
Keď som podišiel k altánku, ostal som otrasene stáť.
Dívali sa na mňa tri páry očí.
Feudálny pán tam nebol sám. Po jeho boku sedeli Himogy a Koharu, členovia rady Konohy.
(Takže moju správu vysnorili a rozhodli sa na ňu reagovať).
Kráčal som k ním ešte omámený a prekvapený, no v okamihu ako som sa posadil, mal som zmysly ostré ako dravec.
„Buďte vítaný, Hokage no Uchiha. Je mi cťou sa s vami stretnúť.“ uvítal ma feudálny pán.
„Potešenie je na mojej strane, feudálny pane.“
„Sme radi, že ste sa k nám pridali v tento nádherný deň, Hokage-sama.“ oslovila ma rada zborovo s úctou, ktorú dokonale predstierali.
„Prečítal som si vašu naliehavú správu, Hokage-sama.“ začal feudálny pán.
„A preto sme sa rozhodli všetci stretnúť.“ dodala Koharu.
„Aby sme vyriešili vaše starosti, Hokage-sama.“ pridal sa Himogy.
„Som si istý, že spoločnými silami všetko vyriešime.“ uzavrel feudálny pán a prikázal obsluhe, aby priniesli jedlo a pitie.
„Ale najprv sa najeme, ak súhlasíte.“
Ani jeden z nás nenamietol. Díval som sa do očí rade ako aj oni do mojich. Aj oni úzkostlivo premýšľali nad vývojom tejto situácie
„Prajem vám dobrú chuť.“
Feudálny pán začal jesť pomaly a po prvom súste som sa pridal ja aj rada.
Bol to nečakaný vývoj situácie čo som nepredpokladal, ale v hlave sa mi už rodil plán, ako z novej situácie vyťažiť čo najviac. Nakoniec je aj dobre, že sú tu.
Kútiky úst sa mi skrivili do úsmevu, ktorý som okamžite vystriedal nečitateľným výrazom.
Po jedle priniesli dezert a po ňom sa prešlo k tej najdôležitejšej časti, ku samotnému rozhovoru, ktorý rozhodne o osude všetkých zúčastnených.
(A hra sa môže začať.)

Koniec