Hokage no Uchiha (I.) 007-008: Politická hra

1

„Opýtam sa ťa naposledy. Prečo chcel Sasuke kontaktovať feudálneho lorda?“ Muž v maske sa díval na spútaného väzňa na stoličke nemilosrdným pohľadom, ktorý priam vyžaroval z očí, nakoľko zvyšok tváre mal ukrytý pod čiernou maskou, ktorú chránili kovové konštrukcie pozdĺž nosa i úst. Celá tvár bola navyše obmotaná v čiernej látke, ktorá sa stáčala smerom k čelu a zátylku hlavy a ďalej pokračovala pozdĺž chrbtice, hrude, rúk i nôh až splývala tesne pri zemi. Tak ako tvár, aj telo bolo chránené v kovovom zbroji, o čom nasvedčovalo kovové cinknutie pri každom výraznejšom pohybe.
Väzeň na stoličke ledva vnímal. Bol otrhaný, dobytý a vyčerpaný. Pumpujúci adrenalín v krvi mu znemožňoval odmlieť, čo len posilnilo účinky genjutsu ovládané jeho telo.
Z množstva rezných rán, ktoré mal od hlavy až po päty tiekli pramienky krvi a priesvitnej tekutiny pripomínajúcu vodu.
Prask!
Ozvala sa ohlušujúca rana a nepríjemné prasknutie väzňovej sánky, do ktorej muž v maske plnou silou udrel päsťou. Väzňova hlava sa zaklonila a vychýlila z prirodzenej krčnej osy, ale ani toto nespôsobilo väzňovu smrť.
Muž hrozivo zasyčal a zovrel väzňa pod krk na ktorý prudko tlačil.
Započúval sa do agónie i eufórie väzňa, ktorá mu spôsobovala zvrátenú rozkoš.
Čím viac väzeň trpel, tým pevnejšie bolo mužove zovretie.
Keď väzeň vydýchol, skopol stoličku a nechal dopadnúť bezvládne telo na zem, ktorého končatiny boli pripevnené železnými okovmi v ktorých prúdil modrastý prameň vtekajúci väzňovi do žíl.
„Toto má byť Sasukeho najlepší vojak?!“ zreval muž po tom, čo si obtrel krv z rúk do odevu a ukázal na bielovlasého väzňa.
Mal hrubý hlas, ktorý v mužoch a ženách vzbudzoval autoritu, rešpekt, no najmä strach.
Nik z okolitých členov Anbu Root mu neodpovedal, len sa dívali na bezvládne telo väzňa bez väčšieho záujmu.
„Strčte ho do cely!“ Prikázal najbližším členom a opustil kruhovú miestnosť.

2

Keď sa väzeň prebral, príšerne ho bolela hlava aj telo. Mal rozmazané videnie a nevedel sa poriadne nadýchnuť. Zmätene sa snažil spomenúť na to, kým vlastne je a kde sa nachádza.
Ale bolo to zbytočné. Bol príliš otrasený a psychicky zlomený.
Na končatinách cítil neustále sa vzrastajúcu bolesť. Keď sa na ne pozrel, zovrelo mu žalúdok, až pocítil chuť zvratkov a železa v rozpálenom krku.
„Tak si sa prebral.“ prehovoril naň hrubý hlas. Väzeň sa otrasene pozrel do pravého rohu miestnosti, odkiaľ sa naň z tmy dívali rubínové oči.
„Suigetsu, však? Vodný ninja.“ dodal väzniteľ štýlom, akoby bol z ninju znechutený a naštvaný, že mu v cele zaberal miesto pre omnoho dôležitejších väzňov.
„Kkto si?“ prehovoril Suigetsu pridusene a z kútikov úst mu vyšiel pramienok krvi.
Bol zlomený a na pokraji života.
„Ty vieš kto som, aj prečo si tu. Ty a Sasuke ste sa pokúsili urobiť niečo veľmi nerozumné. Nie, to nie je správne. Niečo šialené.“
Väzniteľ podišiel k Suigetsumu a zdrapil ho už aj tak za bezvládny krk.
„Poštvať si proti sebe radu nebolo múdre. Nech je Sasukemu tvoja smrť výstrahou.“
Muž sa pobavene zachechtal. „Vlastne nie. Toto je koniec pre vás oboch.“
Muž nemilosrdne prebodol Suigetsuho šiestimi katanami takou rýchlosťou, že to ani nezbadal, pričom mu prebodol životne dôležité orgány.
S nemým úžasom sledoval, ako zo Suigetsuho unikajú posledné chvíle života.
Rýchlosť tých útokov Suigetsumu pripomenula Killer Beeho, ale spomienka naň sa rozplynula. Zahmlilo sa mu pred očami a pomaly prestal vnímať okolie, až kým sa neponoril do temnoty.
Keď naposledy vydýchol, nemilosrdne ním šmaril o stenu akoby to bola handrová bábika.
„Suigetsu je mŕtvy.“ dodal muž pre seba a z vrecka vytiahol červenú knihu s modrým obalom.
Nalistoval si stránku so Suigetsuho fotkou a preškrtol ju.
Na chvíľu ju zavrel a ukázal na mŕtve telo.
„Ukončite to genjutsu a vymažte mu pamätať. Ešte sa nám môže hodiť.“
Keď opustil priestory Rootu, znovu pootvoril knihu a prešiel na ďalšiu stránku, kde sa naňho usmievala Sakura a na druhej strane dedička klanu Uchihov a titulu Hokage, malá čiernovlasá Tami, ich dcéra.
„Teraz ste na rade vy.“ povedal spokojne a vkročil späť do temnoty z ktorej vyšiel.

(Anbu Root môže patriť tebe a tvojej milovanej, Sasuke, avšak my sme tu boli dávno predtým, než Root vôbec vzniklo. My sme línia nemilosrdných ninjov slúžiaca výhradne Rade a nikomu inému. O našej existencií nebolo potrebné vedieť až do dnešných čias, kedy si sa ty, Sasuke rozhodol Radu odstrániť. Aká to len irónia, že si to práve ty, kto bude odstránený. Nastal čas ukončiť túto hru raz a navždy.)

3

Pozrel som sa na modrastú oblohu na ktorej preletel kŕdeľ vtákov s čiernymi krídlami. S feudálnymi pánom sme čakali kým sa vrátia členovia Rady a prejdeme k ďalšiemu pojednávaniu v snahe vyriešiť neprajnú politickú situáciu, ktorá nastala.
Ja som sa chcel zbaviť Rady a ony sa chceli zbaviť mňa.
„Ospravedlňujeme sa za menšie pozdržanie nášho pojednávania.“ prehovorili členovia zdvorilo a s úctou po tom, čo sa vrátili. „Mali sme naliehavú správu.“
(Ohľadom Suigetsuho.) pomysleli si.
„V poriadku.“ pokračoval feudálny pán. „Týmto by som navrhol pokračovať tam, kde sme boli nútení prestať.“
„Samozrejme.“ skonštatoval Himogy.
Feudálny pán sa na mňa vážne pozrel.
„Máte slovo, Hokage-sama.“
„Ďakujem.“ odpovedal som a narovnal sa.
Zrýchlil sa mi tep a potil sa, no snažil som sa čím skôr upokojiť, nakoľko som nechcel, aby mi zmäkol kamenný výraz a dal Rade príležitosť manipulovať. Boli to skúsení a neľútostní dravci, ktorý boli schopní aj z najmenšej chyby či zaváhania vyťažiť maximum, poprípade obrátiť akúkoľvek situáciu vo svoj prospech.
„Vážený feudálny pán a ctená Rada Konohy. Dovoľte mi ešte raz vysvetliť dôvod, prečo som vyžiadal naše stretnutie.“
Slová som volil obozretne, aby som nevyvolal dojem nepriateľstva, ktorý by dokázali proti mne použiť. Srdce mi bilo ako o život, nehovoriac o pote, ktorý by sa bol predral na povrch, keby som ho nezamaskoval pomocou neškodného jutsu, aby ostal neviditeľný.
„Funkciu Hokageho zastávam už dlhšiu dobu a za ten čas sa nám podarilo prispieť do Konohy, ale aj do celej zeme ohňa novšími a lepšími opatreniami, inováciami a expanziou. Dôraz a slovo v rámci politických a diplomatických misií majú čoraz pozitívnejšie výsledky a celkovo krajina prosperuje. Súhlasíte s mojimi tvrdeniami, vážená Rada?“
„Áno, Hokage-dono. Pod vašim vedením sa dosiahli všetky spomínané ciele.“
„Tak mi potom dovoľte podať nasledovný návrh.“
Zhlboka som sa nadýchol a zahľadel do ich očí, ktoré ma chceli priam zožrať zaživa.
„Ako iste viete, Rada Konohy vznikla pri samotnom zakladaní Konohy a za ten čas sa príliš nezmenila jej štruktúra.“
„Kam tým mierite, Hokage-dono?“ prehovorili Himogi a Koharu zborovo, na čo ich feudálny pán umlčal pozdvihnutou rukou.
„Navrhujem, aby do pozície členov a Rady Konohy boli vymenovaní, respektíve, aby sa o miesto uchádzali všetci obyvatelia Konohy, ktorí preukážu potrebné vedomosti a zručnosti, aby boli na túto funkciu patrične pripravení pod záštitou a mentorstvom skúseného člena Rady. Navrhujem, aby funkčné obdobie člena pozostávalo zo štyroch rokov, pričom by bolo možné člena odvolať, ak by nesplnil svoje patričné záväzky a ciele, ako aj v prípade, že by svojim konaním ohrozil alebo poškodil dobré meno Konohy, poprípade Konohu samotnú. Navrhujem, aby o pozíciu člena rozhodovali samotní obyvatelia Konohy pri verejných voľbách, kde by vysvetlili aj dôvody, prečo sa rozhodli dať hlas konkrétnemu kandidátovi, ako aj dôvody, ktoré od novo zostavenej Rady očakáva v nasledovnom období.“
Keď som dohovoril, ostalo dlhé ticho. Feudálny pán a najmä Rada boli týmto návrhom patrične zaskočení, hoci bolo vidieť, ako Rada hľadá patričné argumenty, aby môj návrh neprešiel.
Keďže som nechcel, aby začali špekulovať, pokračoval som ďalej, kým som bol ešte taký rozbehnutý.
„Dôvod, prečo som sa rozhodol podať tento návrh je, že tak ako v Konohe a v zemi Ohňa, aj v Rade potrebujeme mladú krv s novými myšlienkami a nápadmi, ktoré by nám sa ešte viac zdokonaliť.“
Feudálny pán prikývol a pozrel sa na členov Rady.
„Čo si myslíte o návrhu, ktorý predložil Hokage-dono?“
„Musíme uznať, že návrh, ktorý predložil Hokage je logický, inovatívny, ba priam revolučný.“ opäť prehovorili zborovo, akoby boli medzi sebou prepojení. Neuniklo mi, že ma neoslovili patrične “dono“ za Hokage, ale bol som trochu zmätený o akú hru sa pokúšajú. Myslel som si, že budú horlivo protirečiť, prečo je môj nápad zlý a ako ohrozuje ich súčasné postavenie, ale nič z toho sa nestalo.
Miesto toho mali milí a priateľskí výraz, ako aj vrúcny tón v hlase.
„S návrhom súhlasíme za predpokladu, že skúšky na patričnú funkciu zostavíme my, respektíve členovia Rady, ako aj schválenie možnosti, že miesto člena nie je isté ani po zvolení, ale musí sa preukázať svojimi schopnosťami v nasledovných troch mesiacoch od zvolenia, pričom každí zo zvolených uchádzačov prejde záverečným ohodnotením, ktorí určí, či je na pôst člena pripravený aj v praxi, nie len teoreticky.“

Takmer mi padla sánka nad tým čo povedali. Oni, oni sa nesnažili môj plán sabotovať, naopak ho ešte podporili a vylepšili návrhom, ktorý ešte väčšmi prospeje nášmu cieľu.
„Čo vy na to, Hokage-dono?“
„Súhlasím s patričným návrhom.“
„Dobre teda, navrhujem, aby sme sa stretli o dva mesiace o rovnakom čase a dokončíme patričné detaily návrhu, pričom predložíte celú správu so všetkými dodatkami, ktoré k nej patria.“
„Súhlasíme.“ dodali sme spoločne a na vyzvanie feudálneho pána si podali ruky a následne sa rozišli kvôli ďalším povinnostiam.
Než som opustil sídlo, bol som dokonale zmätený. Pôvodne som si myslel, že som Radu chytil do pasce, z ktorej niet úniku, ale teraz som si bol viac než istý, že chytili do pasce oni mňa. Prekrútili môj plán do podoby, ktorá im vyhovovala.
Ale bolo zbytočne nad tým ďalej filozofovať. Potreboval som celý plán prebrať so Shikamarom, Kakashim i Sakurou.
Pomalým krokom som vyrazil späť do Konohy.

4

Píp! Píp! Píp! Píp!
Gaara otvoril oči a prudko sa postavil zo stoličky. Ostré nemocničné svetlo ho oslepilo a omámilo. Stratil rovnováhu a spadol.
Prístroj na meranie činnosti orgánov splašene pípal, čím oznamovalo neradostnú správu.
Stav pacienta sa zhoršil.
Než sa spamätal, počul kroky po chodbe, ako urýchlene vstupujú do miestnosti a berú akýsi kovový prístroj.
„Som v poriadku, len som spadol, postarajte sa oňho.“ skonštatoval rýchlo, v okamihu, ako sa ho ktosi dotkol.
„Nabiť na dvesto.“
„Môžete!“
Bzzzt!
Telo pacienta poskočilo.
„Znovu. Navýšiť o päťdesiat.“
Bzzzt!
Telo opäť podskočilo, ale bez zjavného výsledku.
„Skúsme o celý stupeň.“
„To je riskantné.“ kontrovala zdravotná sestra. „môže ho to zabiť.“
„Nabiť!“ dodala nekompromisne a už prikladala prístroj na odhalenú hruď.
„Ustúpte!“ ktosi skríkol od dverí a jedným ladným skokom priskočila ku pacientovi žena s čiernou ofinou a s červenými okuliarmi.
Bez zaváhania priložila ruky na ľavý prsný sval, na ktorom sa vytvorili čierne značky v kruhu.
Kruh sa rozžiaril smaragdovou farbou a pohltil celú miestnosť do svetla.
Všetky monitorovacie prístroje sa náhle upokojili a žena si vydýchla.
„Hotovo,“ skonštatovala spokojne, pričom prižmúrila oči a zahľadela sa na čiernu otvorenú ranu na tele pacienta.
„Prineste mi skalpel a misku. Potrebujem nové vzorky.“
Keď sa Gaara pozrel tam kam ona, ostal znepokojene stáť a sťažka preglgol.
Z rany vytekala čierna tekutina, ktorá sa vzápätí menila v plyn a ako popínavá rastlina pomaly obmotávala poranenú ruku, ktorej žili aj tepny nadobudli šedú farbu.
Gaara sa zúfalo snažil plyn rozptýliť, len čo sa ešte rýchlejšie usádzal na ruke.
Po chvíli sa tekutina zastavila a jemne narážala na pokožku.
Liečiteľka sa zmätene pozrela na Kazekageho a obom napadla na istá otázka.
(Čo je to za divnú tekutinu?)

5

Nasledujúce dni neboli o nič lepšie. Gaara sa márne pokúšal zistiť akékoľvek informácie o tekutine, ktorá pomaly ale isto zabíjala jeho najlepšieho priateľa. Nič mu nepomáhalo. Ani tie najlepšie lekárske techniky, zariadenia či postupy. Akákoľvek snaha zvrátiť stav, v ktorom sa nachádzal bola zbytočná. Jediné čo sa im darilo bolo udržiavať ho pri živote a odďaľovať nevyhnutné, že Naruto umrie.
Gaara striasol tú myšlienku z mysli a ešte sústredenejšie sa zahľadel do knihy, ktorú práve čítal. Bola to stará história chorôb a úkazov, ktoré sa diali len zriedka. Pomaly sa blížil k posledným kapitolám a hoci si veľmi želal, aby našiel odpoveď na otázky, čo ho sužovali, postupne začínal chápať, že jeho nádeje sú márne. Falošné nádeje sa rozplynuli v okamihu, keď sa dostal na poslednú stranu knihy.
Sklesnuto si povzdychol a podložil si hlavu rukami, kým premýšľal čo ďalej.
Nenapadlo mu vôbec nič. Len si spomínal na časy, ako sa po prvý raz stretli, a ako sa od tej doby jeho životy náramne zmenil.
(Čo si v tom lese videl, Naruto?) zamyslel sa a zaspomínal na okamih, kedy ho našiel dobodaného a v bezvedomí na polceste v lese do Konohy.
Pôvodne tam šiel so zámerom ochrániť Sakuru a Tami, ale podľa pohľadu, ktorý od Sakuri dostal bolo zjavné, že sa dostali domov bez najmenších problémov. Nasvedčovala tomu aj skutočnosť, že Sakura cestu popísala ako zdĺhavú a nezáživnú.
Naruto situácia bolo o to podivnejšia, že ani Kurama neodpovedal na Gaarovu žiadosť.
Po bližšom preskúmaní Narutovho stavu sa zistilo, že tak ako on aj Kurama je v bezvedomí a jeho čakra je potlačená.
Pomaly vstal a vrátil knihu na miesto odkiaľ ju vybral a vybral sa späť do kancelárie.
Nemal náladu ísť domov jednak kvôli Narutovi, ale aj preto, lebo naň doma nik nečakal. Žiadna žena či milenka, nikto. Aj keď mal Gaara mnoho nápadníčok, pobláznených a bezhlavo zamilovaných, on ich odmietal. Nemal chuť sa viazať.
Možno by aj mal, ale bol si sám sebou v oblasti vzťahov neistý a stratený.
Keď sa vrátil do kancelárie, rozhodol sa napísať Sakure list. Ak je niekto v celom svete schopný Naruta zachrániť, tak to bude práve ona.
Klop! Klop!
„Vstúpte.“
Dvere do pracovne sa otvorili. Bola to vedúca liečiteľka. Gaara sa na ňu letmo pozrel a snažil sa z nej vyčítať, kvôli čomu asi prišla. Bola znepokojená a telom ju občas prechádzala triaška.
„Odpusťte, Gaara-sama. Prišla som kvôli stavu pacienta.“ podala na stôl správu. „Zo získaných vzorkov sme nezistili vôbec nič. Netušíme ani samotné zloženie na molekulárnej úrovni a...“
Žena sa zahľadela do tých hlbokých očí, ktoré dúfali v dobrú správu. Bola zo seba sklamaná, že nemohla urobiť viac, ako aj ľutovala, že bola poslom zlých správ.
„Pacientove orgány prestávajú správne fungovať, kazekage-sama. Kvapalina sa aj naďalej rozširuje, ale už ju nevieme nijako spomaliť. V závislosti od toho ako proces pokračuje, pacient umrie do dvadsiatich štyroch hodín. Je mi to veľmi ľúto.“
Keď liečiteľka odišla, Gaara sa posadil na stoličku a zatvoril oči. Hrdlo mu zovrelo v silnom kŕči. Nedokázal sa ubrániť pocitu, ktorý následne prišiel. Z očí sa mu vydrali slzy a rozplakal sa ako malé dieťa. Roztrhal správu, ktorú chcel poslať do Konohy.
Toto bol koniec.

6

Postava v šedom plášti a s kapucňou na hlave pomaličky a šuchtavo vošla cez vstupnú bránu do ruín chrámu ohňa, pričom sa podopierala o palicu. Krok mala nepravidelný a veľmi pomalý. Trhane dýchala a zrak upierala len pred seba. O okolie neprejavovala nijaký záujem. Ani o jemný vánok, žiariace slnko či o vôňu z neďalekého lesa.
Bola ako zhypnotizovaná a pomaličky pokračovala za svojím cieľom s odhodlaním a výdržou. Nebola zranená a napriek tomu kráčala čoraz ťažšie.
V okamihu, ako zbadala náhrobok, zastala a vydýchla si. Zmätene sa po prvý porozhliadla okolo seba. Keď dúfala, že ju nik nesleduje, ani nikto nie je na blízku, vyrazila k náhrobku.
Podišla k nemu a utrela prach.
Stálo na ňom Hyuuga Hinata.
Postava dlhé hodiny sedela pri náhrobku bez pohnutia. Mysľou jej prechádzali rôzne myšlienky a obrazy, útržky zo života. Položila popolavú ruku na to meno a rozvzlykala sa.
Pripadalo jej to ako večnosť, ako vzdialený sen, ktorý sa nikdy nestal.
Zložila si kapucňu z hlavy a túžobne sa vcítila do vánku, ktorý jej hladil čierno a miestami modrasto tmavé vlasy.
Postava sa ironicky a so zármutkom zahľadela na vlastné meno na náhrobku.
Bola to samotná Hyuuga Hinata, ninja a matka, ktorá je pokladaná za mŕtvu.

Pokračovanie nabudúce