Hokage no Uchiha (I.) 004: Ruiny

1

Ešte som mal jeden deň. Jeden deň, kým sa vráti Sakura a Tami. Posledný deň na to, aby som to celé uzavrel.
Aby som pochopil pravdu.
Ako som sa rútil chladným ránom naprieč širokej ceste smerom ku chrámu ohňa a dýchal mrazivý vzduch, ktorý bol veľmi nezvyčajný na tohtoročné obdobie, premýšľal som nad všetkými udalosťami, čo sa odohrali v takom rýchlom slede udalostí, že som sa ledva dokázal prispôsobiť tej zmene napredovania.
Tie nočné mory ma desili. Pripadal som si v nich stratený a zúfalý. Bez ohľadu na moju silu alebo úmysly, zakaždým sen, nočná mora končievala rovnako.
Totálnou deštrukciou Konohy a mojou smrťou. Ten tajomný muž čo napadol môj domov a rozpútal masaker mi bol veľmi povedomý. Ako dávny priateľ z dávnych dôb, ktorý sa vrátil.
Áno, vrátil sa, ale nie ako priateľ, ale ako ničiteľ.
Cítil by som sa pokojnejšie, keby som poznal jeho identitu? Keby som vedel proti komu to vlastne stojím?
Pokrútil som hlavou v nádeji, že zaženiem tieto predstavy. Čo to robím? Zakladám si na nejakých sugesciách zo snov?
Už vážne prichádzam o rozum.

Hrozivo zahrmelo, až sa rozochvela zem pod nohami a z neba sa spustil mrazivý a hustý dážď. Veľmi rýchlo sa po okolí rozšírila hmla a s každým nádychom zo mňa ubúdalo čoraz viac tepla.
Bolo to veľmi znepokojivé. Takéto počasie... akoby ho niekto úmyselne vytvoril.
Ale to už je vážne len moja predstavivosť. Kto už by len bol schopný vytvoriť niečo takéto? Čo by z toho mal?
Pohltený v myšlienkach som sa o čosi poponáhľal aby som dorazil na miesto určenia čím skôr a dozvedel sa pravdu, ktorá ma tak trápila.

2

Tieň démona sa zhmotnil pri neďalekej rieke vzdialenej od Hidanovho hrobu niekoľko kilometrov. Pozdvihol hlavu ku chladnému vzduchu a zavrčal.
Zacítil stopu. Čupol si a rukou prešiel po ľudskej stope, ktorá horela červeným plameňom. Tá stopa pokračovala ďalej a tiahla sa až niekam doďaleka.
Démon čupol nad stopou a privoniaval k nej snažiac sa zistiť komu tá stopa i pach patria. Hrozivo zavrčal a porozhliadol sa po okolí.
Nikde nikoho nevidel. Nič nepočul.
Len bičujúci dážď v hrozivom tichu, ktorý sa márne snažil uhasiť červené plamene.
Démon sa mysľou napojil na ďalšieho zo skupiny.

3

Démon zoskočil z plochy na vodnú hladinu, ktorá sa točila v mohutnom vodnom víre. Ohnivé stopy boli všade po okolí. Vír sa nachádzal na mieste, kde Nagato zabil Jiraiyu. Obloha sa zatiahla a zahrmelo. Položil ruku na hladinu a snažil sa zachytiť náznaky okolitej chakry.
Nič.

4

Démon sa vrátil späť do svojho tela neďaleko Hidanvho hrobu a kráčal smerom k nemu. Po chvíli bol na tej odľahlej trávnatej ploche hlboko v lese, ale Hidanov hrob bol vykopaný.
Neprekvapilo ho, že telo v ňom nenašiel.
Zasipel a rozplynul sa v tieňoch.

5

Spomienky. Vynárali sa ako živý sen. Prešiel som zničenou bránou chrámu ohňa a sledoval tiché zahmlené okolie. Chrám bol vypálený do základov. Uprostred pravého krídla, kde sa kedysi nachádzala mohutná hala stál náhrobok o ktorý bola opretá katana s červenou stuhou. To bola tá vražedná zbraň, ktorá ukončila nádejný život milujúcej a vrúcnej osoby.
Keď som započul jemný šuchot chodidiel, ani som sa neotočil.
„Som rád, že si prišiel.“ Prehovoril som smerom k návštevníkovi.
„Mohol si vybrať aj lepšie miesto.“ Odpovedal nevrlo a podišiel bližšie. „Nerád chodím na toto miesto.“
Nasilu som sa zasmial. „Nikdy si sem nechodil.“
„A v tom má byť rozdiel?“
Úsmev z tváre mi zmizol, otočil som sa a schytil návštevníka pod krk. Plnou silou som ním vrazil o najbližšiu stenu, ktorá sa s rachotom rozpadla.
„Mangekyou Sharingan.“ Prehovoril pridusene. „Nikdy ma neprestane fascinovať, Sasuke-kun.“
Pevnejšie som ho zovrel pod krk a ľavú ruku namieril na jeho srdce. Z ruky mi vyšľahli tyrkysové blesky pripravené ukončiť ďalší mizerný život.
Na to sa muž zasmial a neuhol pohľadom ani keď čelil tvárou v tvár smrti. Skôr sa zdalo, že ho to pobavilo. Očakával to.
„Vôbec si sa nezmenil, Sasuke.“ Dodal spokojne a nekládol odpor čo ma ešte viac rozzúrilo. Nebral ma ani trochu vážne.
„Teraz ma dobre počúvaj.“ Prehovoril som naňho chladne a priblížil chidori na jeho hruď. Blesky rýchlo prenikli vrstvou kože a zanechali otvorenú ranu.
„Poviem to iba raz, Orochimaru.“

6

Orochimaru skríkol od bolesti, keď mu chidori prebodlo srdce. Naplo ho a vykašľal čiernu krv. Prižmúril oči a nasilu sa zasmial.
„Si rovnako chladný ako naposledy.“
„A ty húževnatý bastard čo odmieta skapať.“ Dodal som arogantne a kútikom oka pozoroval ako mu spomaľuje srdce.
Zasyčal ako had, ktorým aj bol.
„Keby si ma nedržal v genjutsu, tak,“
„Tak čo?“ skočil som mu do reči. „Zabil by si ma? Obaja vieme, že by si to nezvládol.“
Na chvíľu sa odmlčal a ja som medzitým vytiahol zakrvavenú ruku z jeho hrude. Díval som sa na tú krv. Bol to úžasný pocit opäť cítiť tú slasť z ublíženia.
Ach, ako veľmi mi to chýbalo.
„Prečo si chcel, aby som sem prišiel, Sasuke?“
Neodpovedal som, len ukázal na náhrobok.
„A čo s tým?“ nechápavo sa na mňa pozrel.
Pustil som ho a odstúpil kúsok ďalej. Vďačne si vydýchol a vytrhol mŕtve srdce z hrude, ktoré následne zožral.
(Si nechutný) pomyslel som si a odvrátil od tej ohavnosti zrak.
Rana po útoku sa mu postupne zacelila, no ešte predtým som Sharinganom vycítil, ako mu dorástlo nové srdce.
(Monštrum)
Orochimaru zrejme vycítil moje myšlienky, nakoľko vyplazil jazyk a zasyčal.

7

„Hinata Hyuuga.“ Prečítal nápis na náhrobku. „Takže tu umrela? Tu ste sa s Narutom nadobro rozišli?“ prehovoril smerom na mňa kým som hľadal po okolí stopy.
„My sme sa nerozišli!“ skríkol som aby ma počul hoci som mal hlas pokojný, v hlave sa mi mihali útržkovité obrazy, ktorých som sa snažil striasť.

Výjavy na Hinatine potemňujúce oči, jej vzlyky a ako sa snažila zo všetkých síl udržať pri živote, aby mohla byť so svojou láskou, s Narutom, ktorý jej silno zvieral ruku, chvel sa a pokúšal sa ju zachrániť aj s Kuramovou pomocou.
Boli sme oddelení, prepadli nás. Ninjovia, priam armáda v čiernych vestách a kovovom odeve vybavený po zuby smrteľnými zbraňami.
Chrám bol pohltený plameňmi a nepriatelia sa nás pokúšali zo všetkých síl zatlačiť k východnej stene.
So Sakurou sme sa opreli o seba chrbtami a snažili popadnúť dych.
„Je ich priveľa.“ Skonštatovala. „A nám už neostáva mnoho chakry.“
Pozrela sa mi do očí a ja som ju chytil za ruku.
„Dostaneme sa z toho.“ Snažil som sa ju ubezpečiť ako som len najpresvedčivejšie vedel. „Spoločne, tak ako vždy.“
Pritiahol som si ju k sebe v okamihu ako sa na mňa usmiala a vášnivo sme sa pobozkali zatiaľ čo sa na nás ninjovia rútili zo všetkých strán s úmyslom navždy umlčať.
Okolie okolo potemnelo a oboch nás obtočil fialový tieň, ktorý sa zhmotnil a desivo zareval.
Moje Susano´o sa zhmotnilo do dokonalej podoby a Sakura pevne zovrela červené zvitky so zlatými stuhami.

8

„Nnaruto-kun.“ Zašeptala Hinata ku svojej láske na čo jej priložil ruku na čelo a pokúšal sa jej zbaviť bolesti.
„Už nehovor. Šetri sily, všetko dobre dopadne.“ Ubezpečoval ju láskavo a pohladil po líci, po ktorom stekala slza, ktorú zotrel.
(Vieš, že to dobre nedopadne) prehovoril naň Kurama, ale Naruto ho ignoroval. Mal oči len pre ňu. Na ničom inom nezáležalo, len na Hinate. Len na tom, aby prežila.
„Mrzí ma to.“ Zastonala a zahryzla si do pery od bolesti. „Len som ch-chcela...“
„Ja viem.“ Uistil ju a priložil prst na pery aby viac nehovorila.
Rebrá na ľavej strane mala rozlámané a s každým trhavým nádychom ju čoraz viac zalievala krv a úlomky sa blížili ku srdcu. Panvu mala celú rozmliaždenú.
„Tak veľmi som chcela...“
„Ja viem. Ja tiež. A aj budeme, sľubujem.“
Usmiala sa.
„Vždy si bol taký láskavý. Bol si môj vzor, Naruto-kun. Si pre mňa všetkým. Pre teba by som...“
Pulz jej o čosi zoslabol a rozkašľala sa.
Naruto mal slzy na krajíčku, ale držal ich v sebe. Spútal v sebe emócie, aby sa pred ňou nerozreval ako malý fagan, hoci ho vnútro celé pálilo.
(Naruto...)
(Sklapni!)
„Postaraj sa o naše deti.“ Hlesla a snažila sa zaostriť Narutovu rozmazanú tvár.
„Postaráme.“ Opravil ju Naruto. „Spoločne.“
„Budeš dobrým otcom.“ Dodala spokojne a načiahla k nemu pravú ruku, aj tú Naruto jemne zovrel, aby sa nenamáhala.
„Pobozkaj ma...“ zašepkala.
Naruto sa k nej naklonil a priložil pery na jej. V tom okamihu Hinata povolila zovretie, srdce naposledy zatĺklo a slastne vydýchla.

9

Naruto so vzlykom a mučivým revom jej skĺzol na prsia a vzlykal. Nariekal len čo mu vzduch v pľúcach stačil. Plakal zo všetkých síl. Uvoľnil všetky emócie, ktoré tak dlho a usilovne zadržiaval v sebe.
(NIEEEE!) vrieskal na seba v hlave a mlátil do imaginárnej steny a neprestával ani keď mu skrvaveli hánky a ani vtedy, keď si dolámal prsty. Poháňal ho adrenalín zmiešaný so žiaľom. Bolesť nevnímal, nevnímal nič. Len pocítil, ako puto, ktoré tak dlho upevňoval sa náhle pretrhlo.
Chakra okolo Naruto sa zhmotnila do mohutného víru a z rúk sa mu začala odlupovať koža, ale zarazil to. Vypustil tú chakru do všetkých smerov, ktorá ničila všetko čo jej stálo v ceste ako devastujúce tornádo. Uvoľňoval jej čoraz viac a vzlykal. Odmietal prijať skutočnosť, ktorá nastala.
(Nikdy! Takto to predsa nemôže skončiť!)

10

Vzduch mi bičoval do tváre. Bol taký horúci, že mi po tele zanechával popáleniny. Sakura zhíkla a pevne ma stisla za ruku.
„Naruto...“ prehovorila šokovane so slzami v očiach. Obaja sme cítili tú ťaživú emóciu chakry, ktorú Naruto zo seba vypustil. Ten nekonečný žiaľ a bolesť s akou sa ešte nikdy nestretol. S niečim, čo odmietal akceptovať.
Aktivoval som Sharingan a zahľadel sa na miesto, kde bol Naruto sklonený nad manželkou.
„Čo je s HInatou?“
Neodpovedal som. Bola to zbytočná otázka, ale... kiež by som mohol povedať, že je v poriadku. Položila ju len preto, aby poprela skutočnosť, ktorá nás všetkých tak zasiahla.
Hinata Hyuuga, Narutova manželka a milujúca matka dvoch detí umrela.

11

„Sasuke?“ zaklipkal som očami a pozrel do tých hadích očí. „Si v poriadku?“
„Je mi fajn.“ Odbil som ho pohŕdavo a položil k hrobu kvety.
Dážď ustál a mraky nad hrobom sa pretrhli. Oslnivé lúče slnka sa zaligotali nad Hinatiným menom a po chvíli ich opäť pohltili čierne mračná.
„Stále si mi nepovedal prečo sme vlastne tu?“
Podal som mu úlomok predmetu, ktorý kedysi tvoril ampulku s jedom.
„Predpokladám, že tvoja výroba.“
„Nie tak celkom.“
Prásk!
Orochimaru odletel na druhý koniec areálu po tom čo schytal plnou silou od Susano´a.
Mal zlámanú čeľusť.
Pomaly som kráčal smerom k nemu.
„Prečo si ju zabil?“
„Ewee eh.“ Priložil si ruku k čeľusti, ktorá začala praskať.
„Ja som to nebol.“
„Vážne?“ pozrel som sa na ampulku. „Keď sme sem ten osudný deň šli zachrániť Shikamara, Sakuru a ďalších, zazrel som teba, Orochimaru. Sledoval si nás sem. A potom,“ ukázal som smerom k náhrobku. „Som ťa videl pri nej. Bol si ako tieň, no bol si tam než nás rozdelili.“
Pokrútil hlavou a cúval.
„Ty to nechápeš. Ja som ju nezabil.“
„Kráti sa ti čas.“
„Nebol to jed čo ju zabilo.“ Na okamih som zastal, no po chvíli som zrýchlil.
„Vieš vôbec proti komu ste bojovali? Kto vás sem chcel nalákať?“
Mlčal som a kráčal vpred so zovretou päsťou Susano´a.
„No tak, Sasuke premýšľaj.“ Stále som mlčal. „Ten jed bol pre ňu!“
„Pre Hinatu!“ Skríkol som naňho a vyšľahol ihlice blesku, ktorým sa poľahky vyhol.
„Pre tú ženu na streche!“ ohradil sa Orochimaru. „Pre tú s červenými vlasmi!“
„Netrep kraviny, nikto taký tu nebol!“
V zapätí na to sa Orochimaru odrazil od steny a bleskovo sa vyhol útokom, ktoré som naňho zoslal. Pozrel sa mi zámerne do očí na čo som ho uväznil v genjutsu a sledoval jeho myšlienky.

12

Orochimaru sa blížil v tieňoch a vyšiel na strechu horiaceho chrámu, kde stála žena v krvavo červenom habite a dlhé červené vlasy jej viali v horúcom vzduchu.
Orochimaru vytiahol ampulku s jedom a veľmi potichu no zároveň veľmi rýchlo zaútočil na ženu.
(Teraz skapeš ty, suka)
Žena sa k nemu otočila a zasiahla ho oslnivým zlatým lúčom, ktorý Orochimara rozštvrtil, uchopila ampulku a odhodila ju na Hinatu.
Ampulka sa zabodla do jej zátylku, na čo sa rozbila a úlomky sa rozštiepili po okolí.
Orochimaru však nespúšťal zrak a díval sa, ako ju jeden z ninjov zasiahol čiernou katanou na ktorej boli vyryté červené symboly s drobným nápisom HOTZEN. Po ich zásahu ostali tržné rany, z ktorých tiekla krv a vyparoval sa čierny slizký dym, ktorý štiepil tkanivá v tele a rozkladal ich.
Jed z ampulky sa rozšíril po celom tele snažiac sa zneškodniť podivnú chakru, ktorá postupne rozkladala telo, ale bol neúčinný. Len urýchlil proces usmrtenia.
Z jeho pravého rukávu vykĺzol biely had, ktorý padol do horiacich trosiek a odplazil sa preč v okamihu, ako tá žena v červenom zničila celú jeho schránku jediným úderom.

13

Ostal som otrasene stáť po tom čo skončila táto spomienka. Snažil som sa to pochopiť no ostal som zmätený.
(Kto bola tá žena? Čo to bolo za zbraň a chakru?)
Orochimaru pokrútil hlavou.
„Nemám tušenia o nič viac než ty.“
„Hotzen... čo je Hotzen?“
Ani na to slizký had neodpovedal.
Sledoval miesto zničenej a neexistujúcej strechy na ktorom bola zničená jedna z jeho ľudských schránok.

Koniec