Hokage no Uchiha (I.) 003: Čosi zlého

Tie temné bytosti prechádzali pozdĺž tieňov lesa so zrakom upreným na malé čiernovlasé dievčatko, ktoré držalo Sakuru za ruku. Nikomu inému nevenovali pozornosť. Nič iné ich nezaujímalo. Ani stráž, ktorá ich sprevádzala a ani matka dcéry, z ktorej vyžarovala ohromná chakra. Jedna z bytosti natiahla do tmy ruku, akoby sa snažila to dievčatko Tami pritiahnuť k sebe. Temné chladné a kruté oči jej pleli v temnote ako jediné svetlo nádeje. Ale toto nebola nádej. Nebola to ani radosť či šťastie. Len temnota...
Postavy voľne pokračovali v chôdzi, akoby sami sprevádzali návštevníkov naprieč lesom.
Jedna z bytostí sa otočila ku spoločníkom kráčajúcich pozadu a ohlušujúco zrevala. Bolo to tak desivé a hrôzostrašné, že to kvílenie priam driapalo dušu z tela. No nik iný to nepočul. Len oni. Len tie krvilačné beštie, ktoré vyčkávali v temnote a čakali až sa naskytne ich príležitosť.

***

*Nie! Nie, nie!* zreval na seba Naruto v mysli zatiaľ čo sa hnal temným lesom. *Ako som mohol byť taký hlúpy a neopatrný. Ja hlupák!*
*Upokoj sa, Naruto.* prehovoril naň dávny spoločník. *Nie je to tvoja vina, nemohol si to predvídať.*
*Práveže mohol, Kurama. Mohol, ale bol som zaslepený. Neopatrný*
Pridal do kroku a bystril zrak do tmy. Hľadal akékoľvek zámky života.
Ale nenašiel nič, len ticho.
Desivé ticho.
V mysli sa napojil na klon, ktorý nechal v Gaarovej kancelárií. Ten sa naňho zmätene pozeral.
„Prečo si nechcel, aby som šiel s tebou, Naruto? Ony boli u mňa. Dal som im slovo aj ochranu, že sa im nič nestane.“ Prižmúril oči a netrpezlivo poklopával prstami po stole.
„Ja to zvládnem, Gaara.“ Upokojoval ho Naruto, no nedarilo sa mu to o nič viac, ako upokojiť seba. Obával sa, že Gaara spozná klamstvo, ktorým sa ho snažil upokojiť.
„Môžeš mi aspoň povedať, čo sú tie bytosti zač?“
Naruto prikývol a z hlboka sa nadýchol.
„Keď som prehral súboj o titul Hokageho, zašiel za mnou Kakashi a odovzdal mi list od majstra Jiraiyi. Stálo v ňom...“

Milý Naruto,

Keď čítaš túto správu verím, že si uspel a priviedol do sveta mier. Že si presvedčil Nagata a nasmeroval ho na správnu cestu. Že si porazil všetkých odporcov a ničiteľov tohto sveta, k čomu by som ti chcel veľmi pogratulovať. Mrzí ma, že ti to nemôžem povedať osobne, ale som na teba veľmi hrdý, Naruto. Vždy som bol.
Od chvíle čo som ťa uvidel ako batoľa som vedel, že ty si ten pravý, ten skutočný záchranca tohto sveta.
O to viac ma trápi skutočnosť, ktorú ti musím povedať. Cestou za poznaním a nájdenia mieru som sa stretol s množstvom legiend o počiatku vzniku ninjov, o sennínovy šiestich ciest, o otcovi nás všetkých. Boli to úžasné skutočnosti, ktorých pravosť a vierohodnosť bola o to desivejšia.
Naruto, nech si videl počas života čokoľvek a bojoval s kýmkoľvek, nech sa ti ich schopnosti zdali akokoľvek šialené a či už si uveril o počiatkoch ninjov alebo nie, ver mi, že si sa nedozvedel celú pravdu.
Kiež by som ju poznal aj ja a vedel ti ju povedať, ale obávam sa, že na to niet už mnoho času.
Ach, Naruto, opäť ťa budem musieť požiadať o veľkú láskavosť a požiadať ťa, aby si dokončil to, čo som ja začal.
Navštív vzdialené a nepreskúmané hory Hotzen. Drž sa cesty červeného oka a určite nájdeš mesto Gudong. Tam nájdi majstra Hin-zua a povedz mu, že som ťa za ním poslal.
Mrzí ma, že ti nemôžem povedať viac, ale bude lepšie, keď sa pravdu dozvieš sám na vlastné oči.

Buď zbohom, Naruto
Kiež by sa naše cesty ešte niekedy stretli, ale obávam sa, že to nebude možné.
Nech sa udeje čokoľvek, pamätaj si, vždy budem na teba veľmi hrdý. Bol si ten najlepší žiak akého som mal. Bol si a aj naďalej ostaneš mojim najlepším priateľom i synom.

S večnou láskou,

Jiraiya

***

Naruto si vybavil tú správu do posledného písmena, ale Gaarovi z nej nepovedal nič. Vedel, že by sa Gaara po tej ceste vydal tiež a to nemohol dopustiť. Túto správu zveril Jiraiya len a len Narutovi.
„Tie bytosti,“ začal napokon Naruto pomaly, aby upútal Gaarovu pozornosť. „sú to prastaré bytosti, ktoré tu boli už od počiatku vekov. Sú nenásytní a večné hladoví po chakre a moci. Vyhľadávajú ninjov so špecifickými schopnosťami, ktoré ich tvoria jedinečnými.“
„Niečo ako Kekkei Genkai?“ chcel sa Gaara usitiť, že to chápe zatiaľ správne.
„Áno.“ prikývol. „ale ich sila nepochádza z hodnôt ako naše. Ich chakra... je iná.“
„Ako to myslíš?“
Narutov klon náhle stuhol a rozplynul sa, na čo sa Gaara postavil a vyslal smerom k lesom pozdĺž hlavnej cesty piesočné oko, aby sa presvedčil čo sa tam vlastne deje.

***

Naruto uchopil démonov temný meč ukovaný z ničoty, ktorého obklopovala čierna hmla, a odrazil sa od neho.
„Našiel som ťa.“ Prehovoril na démona uštipačne. Ten ho len sledoval prázdnym pohľadom.
*Si si istý, že si našiel ty jeho?* rypol doň Kurama na čo démon urobil drsný výpad s mečom. Jeho štýl bol tak elegantný, ladný ako aj drsný a rýchly. Skoro vyzeral, akoby s mečom tancoval. Pohyboval sa tak presne a precízne, že nebolo možné jeho pohyby ani predvídať.
Jediná vec čo Narutovi pomáhala sa tým útokom vyhýbať bol plášť zo sennjutsu chakry, ktorá spomaľovala výpady mečom o zlomok sekundy, ale aj to bolo dostatok času, aby sa Naruto vyhol smrteľným a presným ranám na chakrové body a životne dôležité orgány.
*Buď opatrný. Nezabúdaj, ako to dopadlo naposledy.* varoval ho Kurama a skrz Naruta sa snažil predvídať nepriateľove útoky.
Naruto vytvoril bez jedinej pečate šesť klonov s Oodama rasenganmi z každej strany a napadol útočníka.
Ten sa tesne pred útokom rozplynul v hmle.
*Veľmi to pripomína Obitovu časopriestorovú techniku.*
*Trochu* podotkol Kurama, ale obaja vedeli, že táto schopnosť je predsa len dosť odlišná.
Všetky klony sa opreli k sebe chrbtom a vyčkávali na ďalší úder. Hoci bol Naruto v sennin móde, nedokázal tohto protivníka vycítiť. Nedokázal to ani predtým, keď bol v kyuubi móde.
Ale to ho neprekvapovalo. Tieto bytosti boli prastaré. Veľmi inteligentné a nebezpečné.

Ďalší útok na seba nenechal dlho čakať. Démon sa zhmotnil v tesnej blízkosti pred pravým Narutom. Pravou rukou urobil výpad s mečom, zatiaľ čo ľavá ruka sa zbavila všetok mäsa i kože a poodhalila kostnaté články.
Naruto rýchlo vytasil katanu, zabodol ju do zeme a prudko sa od nej odrazil smerom doľava, aby sa vyhol obom démonovým útokom. V okamihu, ako hruď démona bola na dosah, zasiahol ju plnou silou mini-rasen-shurikenom, ktorý sa v okamihu kontaktu s telom niekoľkonásobne zväčšil.
Temná bytosť hrozivo zakvílila a vyparila sa v oslňujúcom záblesku svetla.

Naruto s ťažkým výdychom si kľakol na pravé koleno a snažil sa popadnúť dych. Nepoužil ani zlomok útokov a predsa bola jeho chakra na veľmi nízkej úrovni.
*Musí to byť požierač chakry, hoci takúto rýchlosť som ešte nevidel.*
*Nie.* oponoval Naruto. *Nejako sa mu podarilo preseknúť chakrové body v tele.*
*Čo tým...* Kurama sa odmlčal. Videl to skrz Naruta. Cez tú pálčivú bolesť, ktorá pomaly zaplavovala telo od prstov na nohách až po krk.
Narutovi vyrazilo dych a s krvavým kašlaním sa zvalil na zem. Mám početné tržné poranenia, ktoré miestami siahali až na kosť a preseknuté všetky chakrové centrá v tele. Nielenže krvácal z vonku, ale krv sa mu hromadila aj vo vnútri.
Kurama zúrivo zavrčal a hoci sa snažil zo všetkých síl, nedokázal Naruta nijako vyliečiť, ani mu pomôcť. Dokonca sa s ním nedokázal ani spojiť.
Ani jeden nepočul vnútorný hlas, ktoré spolu mali už odmala.
*Toto dokázal len jeden z nich? Myslel som si, že som silnejší...*
Naruto videl rozmazane. Z očí mu vytekali krvavé slzy. Postupne prestal ovládať telo. Všetka sila sa z neho pomaličky vytrácala.
Zmocnila sa ho tma a nad hlavou mu poletovala čierna hmla, ktorá sa zhmotňovala do podoby toho démona. Tej bytosti túžiacej po moci. Démon ladne pristál pred Narutom a prikrčil sa k nemu. Dívali sa jeden druhému do oči, no na rozdiel od Narutových, démonove oči pleli temným túžobným plameňom. Dotkol sa kosteným prstom krvavého líca, na ktorom sa vytvorili zhluky mrazu až stuhlo.
Naruto nechápal, ako i má celú situáciu vysvetliť, čo sa vlastne stalo? Zasiahol démona z tesnej blízkosti a predsa... nemal ani jediné škrabnutie.
V okamihu ako upadol do bezvedomia sa démon rozplynul a o Naruta stratil všetok záujem.

***

Temné bytosti sa zoskupili okolo nič netušiacej skupiny pripravený ich kedykoľvek napadnúť a zabiť. Jedna z bytostí prešla pazúrmi po kôre stromu, ktorá sa roztrhla na päť častí. Ale démon prešiel skrz akoby tam žiadna prekážka nebola. Skúmavo sa díval na to malé dievčatko so lesklými očami a žiarivým úsmevom, ktoré pevne zovieralo matkinu ruku.
Neďaleko sa črtali kamenné obrysy Konohy. Teraz mali ideálnu príležitosť, na čo jeden z démonov aj vyrazil vpred ku skupine.

Tami zažmurkala očami a jastrila do desivej tmy, no nikoho nevidela, ani nič nepočula. Bola presvedčená o tom, že na ramene pocítila chladný závan vzduchu, akoby sa jej dotkla sama smrť. Chlad sprevádzaný hrozivým škrípaním a vrčaním. Bola si istá, že jej niekto alebo niečo šepkalo do ucha, ale keď sa otočila, nič z toho sa nestalo. Chlad sa veľmi rýchlo vytratil, ako aj ostatné desivé zvuky.
„Tami?“ prehovorila na ňu Sakura spýtavým pohľadom.
Dcérka zaklipkala očami, zasmiala sa a stisla Sakure ruku na čo vyrazili vpred.
Čím bližšie boli ku Konohe, tým viac ju hrial pocit bezpečia a túžby objať otca a vyrozprávať mu všetky príhody, ktoré zažila.

***

Sasuke plnou silou vrazil do steny budovy Hokageho a hoci mal na sebe Susano´o, počul, ako mu čosi prasklo. Chvíľu nevedel popadnúť dych a pred očami sa mu zahmlilo. Zúfalé výkriky a prosebné stony počul zo všetkých kútov Konohy, ktorá sa chvela a rozpadala na prach. Husté čierne kúdoly dymu sa niesli pozdĺž celej dediny, pričom vzduch bol presiaknutý krvou nevinných obyvateľov.
„Úbohé.“ Zasipel muž v maske a temnom odeve bojujúci so Sasukem hlasom, ktorý bol chladný a temný, no napriek tomu povedomí.
„Ako sa z teba mohol stať Hokage?“ bola to skôr rečnícka otázka. Muž nepovažoval Sasukeho za rovnocenného a preto mu ani nevenoval patričnú pozornosť. Bol preňho len otravný hmyz.
„Pprečo...“ vydal zo seba Sasuke tlmene, no muž ho aj tak počul.
Ticho.
Po mužovom boku sa objavili dva jeho klony, ktorý poľahky vytvorili masívne rotujúce gule o veľkosti domov. Vypálili ich ako delové gule na tie zvyšky budov, ktoré ešte stáli. Ozvali sa dve ohlušujúce rany i otrasy a budovy sa rozštiepili na množstvo kúskov spolu so zanikajúcimi výkrikmi ďalších obetí.
Sasuke sa zahľadel na muža s čírou nenávisťou a túžbou po smrti.
*Amaterasu* muža zachvátili čierne plamene, ale ten ich ignoroval. Pootočil sa bokom aby mohol Sasuke vidieť bariéru z chakry, ktorá mu chránila telom pred ohňom.
Po chvíli sa však stalo čosi nepredstaviteľné. Muž tie plamene pohltil do chakry.
„Zaujímavé.“ Skonštatoval a vytvoril chakrovú guľu, ktorá horela čiernymi plameňmi. „Sila Amaterasu je úžasná.“ Dodal so záujmom a hodil guľu do Sasukeho, ktorá prerazila brnenie Susano´a a pohltila ho až kým jeho krik nezanikol s oslnivou explóziou.

***

Zobudil som sa na tupú bolesť na hlave. Keď som sa otriasol, ležal som na zemi pri stolíku. Bol som spotený, no zároveň som mal triašku. Spomienky na muža i Konohu boli také živé ako noc predtým. Nech som robil čokoľvek, nedokázal som toho útočníka zastaviť. Výsledok bol vždy rovnaký.
*Ale prečo?* zamyslel som sa. *Čo to má všetko znamenať?* neveriacky som nad tým pokrútil hlavou a pomaly sa postavil. Po horúcej sprche a ľahkých raňajkách som sa vrátil do kancelárie a premietal nad snami. Hľadal som v nich spojitosť, nejaký náznak.
Niečo.
Nič ma nenapadalo. Čím viac som nad tým premýšľal, tým viac som mal otázok. Nedávalo to žiaden zmysel.
„Ehm.“ Vytrhol som sa zo zamyslenia.
„Dúfam, že neruším.“ Vrhol na mňa Kakashi skúmavý pohľad, nad čím som si povzdychol.
„Len zlý sen.“ Odpovedal som s mávnutím ruky a túto tému uzavrel. „Kakashi, potrebujem, aby si za mňa dnes i zajtra vzal miesto Hokage.“
„A síce?“ dožadoval sa vysvetlenia.
„Potrebujem... si niečo zariadiť.“
„Nemôžeš poslať mňa, ak je to...“
„Kakashi.“
Obaja sme zmĺkli.
„Dobre, urobím to.“
Postavil som sa a obrátil chrbtom, aby som si pretrel unavené oči.
„Vďaka.“ Dodal som v okamihu ako sa zatvorili dvere a v tradičnom odeve vyrazil vpred.
Bol to uvoľňujúci pocit nebyť v tom odeve. Čím dlhšie som miesto Hokageho zastával, tým viac som ho nenávidel ako aj miloval.
Z juhu sa dvihol chladný vietor sprevádzaný tmavomodrými mrakmi. S úsmevom som sa pozrel, ako sa z nich spustil dážď a pridal do behu smerom k ruinám chrámu ohňa.

Koniec