Hokage no Uchiha (I.) 001: Život v Konohe

Kľakol som si na kolená snažiac popadnúť dych. V pľúcach som cítil tlak a bolesť, ktorá sa každým nádychom stupňovala, až som mal pocit, že sa zadusím. Vzduch sa mi zasekával v hrdle čoraz častejšie. Cítil som sa slabý. Pridržiaval som sa rukami o zem, pričom sa mi nekontrolovateľne triasli.
Štipľavý zápach prenikal do pľúc a ďalej sa šíril do celého tela ako jed. Ledva som si cítil prsty na rukách, boli ako ľad.
* Takto nie...* pomyslel som si. *Takto to nemôže... skončiť.*
Zamračil som sa na siluetu postavy, ktorá stála kúsok odo mňa a víťazoslávne sa dívala ako Konoha horí, mení sa v popol a prach. Budovy sa s rachotom rúcali do kráterov, ktoré vytvárali. Celá sa otriasala a chvela v samotných základoch.
Podo mnou sa nachádzala kaluž krvi, ktorá sa neustále zväčšovala. Krv som mal všade.
Tiekla mi z očí, nosa i z úst. Tržné rany na rukách i bruchu boli podliate čiernou tekutinou. Mal som prebodnutý ľavý členok a reťazou som bol pribitý o zem.
Obloha bola plná dymu, síry a popola.

Plač, krik a prosebné stony nevinných obyvateľov ku mne doliehali zo všetkých strán.
Bolo to horšie než smrť. Ich hlasy mi zneli v hlave ako preklínanie. Cítil som sa, akoby zo mňa drásali dušu.
Zaťal som päsť a zubami som si rozhryzol peru. Bolesť ani krv som nevnímal. Bol som príliš otrasený a zmätený.
Nevedel som čo mám robiť, ani ako bojovať.
Chcelo sa mi plakať, keby som mohol... Krv mi znemožnila vidieť jasne.
Obrysy plášťa muža sa jemne dotýkali mojej tvári, pričom na nej zanechávali malé tržné ranky.
„Prečo?“ prehovoril som na muža prosebne i zúfalo.
Ten sa len díval a zhlboka dýchal.
„Prečo?!“ skríkol som naň s hnevom i nenávisťou. Nenávisť ma priam zožierala. Bola ako vnútorný plameň, ktorá mi do krv vháňala príval energie, adrenalínu a eufórie.
Muž sa pobavene zasmial a predostrel ruku.
Na dlani sa mu vytvárala tyrkysová guľa, v ktorej rotovala hustá chakra.
Pozdvihol som hlavu a sledoval, ako mi Rasengan smeruje do tváre...

„NIEEE!“ vykríkol som zo sna, strhol som sa a prudko dopadol na podlahu. Celé telo mi zovrelo do bolestivých kŕčov. Bol som v šoku bez možnosti pohnutia. Z očí mi vyhŕkli slzy.
* Čo to do čerta malo znamenať?* zamyslene som sa snažil spomenúť na útržky zo sna. Keby som mohol rozprávať, nadával by som a preklínal, ale padol som tak luxusne, zrovna tvárou a poriadne si narazil ústa.
O tom, že budem mať modrinu som nepochyboval, ale to nebolo dôležité.
Snažil som sa sústrediť a pospomínať.
Dokonca som sa pozrel von oknom, aby som sa ubezpečil, že Konoha je v poriadku.
Vydýchol som si a opatrne pohol rukou. Svaly boli ešte stuhnuté.
Opäť som si povzdychol. Odhliadnuc od toho, že som spal len v boxerkách a chladný vietor mi hladil pokožku na chrbte som sa nevedel zbaviť pocitu úzkosti.
Už tomu bolo tretiu noc, čo sa mi snívalo niečo podobné. O horiacej Konohe, o mojej smrti, o tom, že som vo všetkom zlyhal. Avšak tentoraz to bolo iné. Ten muž, s ktorým som bojoval mi niekoho pripomínal. Mal som pocit, akoby som ho poznal celý život a pritom si nevedel vybaviť odkiaľ a ani ako som ho spoznal. Všetko bolo tak zahmlené.
Keď som sa vedel konečne pohnúť, obliekol som si krátke tričko a na to prehodil uniformu Hokage a klobúk si prevesil cez chrbát.
Už by som viac nezaspal a potreboval som sa ubezpečiť, že je Konoha v poriadku.

Kráčal som po kamennej dlážke na námestí a zastal pri fontáne a zahľadel sa naspodok, kde sa ligotal symbol Uchihov. Voda z fontány vtekala do ôsmych žliabkov okolo nej a prúdila uličkami pozdĺž celej Konohy.
Na každej križovatke boli na zemi napísané súradnice i miesto kam sa dalo dostať. Slúžilo to ako mapa a zároveň to malo estetický i dizajnový nádych. Môj vlastný nápad ku ktorému som doladil jedinú vec. Všetky tie riečne kanáli boli zakryté tyrkysovo-snehovobielym sklom vsadeným do samotného chodníku, takže sa nestalo, že by oň niekto zakopol.
Námestie sa pomaly prebúdzalo k životu. Mladé i postaršie páry sa prechádzali ulicami aby si prečistili hlavu tak ako ja. Navyše obloha bola bez jediného mraku čo bolo dobrým znamením pre príjemný slnečný deň. Až na ten chladnejší vietor.
Keď som prechádzal popri úzkej uličke, čo bola najrýchlejšia cesta k moru (áno, aj to je jedna z mojich zásluh, že Konoha bola napojená na prímorské oblasti, hoci za nápad viesť vodu z mora až k nám ma nenávidel nejeden ninja so suiotonom i dotonom), zastal som uprostred a pozrel na dve ženy. Obe mali vysoké topánky, jedna krátku sukňu a druhá kraťase a torzo im zakrývali tričká na ramienkach, pričom prsia im šli odtiaľ priam vystreliť ako delové gule.

Pri každom nádychu sa tričko rozširovalo a prsia o čosi nadvihovali akoby priam prikyvovali a vábili ma.
Jedna žena mala krátke čierne vlasy s ofinou, ktorá si jemne oblizla pery a mrkala po mne.
Druhá vyššia a obdarenejšia blondínka špúlila pery a dôkladne si ma premeriavala, pričom pálčivý pohľad som cítil na nohaviciach. Keby mohla vyzliekla by ma očami.
„Ach, Hokage.“ Prehovorila blondínka piskľavým túžobným hlasom. „Zdá sa, že potrebujete spoločnosť.“ Skonštatovala neodbytne a naďalej ma pálila zrakom.
Čiernovláska si upravila natesnané prsia a pomaly vydýchla. Očerveneli jej líca a jemne mrvila prstami na pravej ruke. Dotýkala sa nimi na dlaň a jemne ju hladila.

Pousmial som sa a urobil krok vpred. Ženy vyrazili oproti mne a napnuli ešte väčšmi tesný hrudník.
Načiahol som k nim ruky akoby som sa ich chystal objať. Usmial som sa od ucha k uchu a bol tesne pred nimi. Otvoril som oči so Sharinganom a zmizol.
Obe sa nechápavo obzerali vôkol seba, zatiaľ čo som ich pozoroval zo strechy nad nimi.
*Na toto vážne nemám nervy.* skonštatoval som a zamieril k pláži.
Keď som dorazil k druhému námestiu, ktoré bolo o čosi menšie než hlavné, no napriek tomu malo svoje čaro. Odtiaľto sa dalo vyraziť do slnečného parku s množstvom stromov, rastlín, sôch a fontán. Bolo to ideálne miesto na odpočinok vrátane jedného unikátu. Nachádzal sa tam jeden z najvyšších stromov v celej Konohe.

„Opäť k pláži?“ prehovoril na mňa známy hlas muža, ktorého by som dnes radšej nevidel.
Ten prehnaný intelekt a psychoanalytické rozbory mi liezli na nervy.
„Čo tu chceš?“ prehovoril som naň drsne s najmenším nezáujmom.
„Chápem, že ma nemáš rád, ale...“
„Že nemám rád.“ Skočil som mu do reči s neskrývanou iróniou.
„Tvoje analytické schopnosti sú ako vždy neoceniteľné.“ Dokončil som ironicky a otočil sa mu chrbtom.
„Sasuke, pozri. Ja viem, že som to pokašlal, jasné? Viem to, ale...“
„Teraz sa mi chceš ospravedlňovať?“ zamračil som sa a venoval mu nenávistný pohľad.
„Sasuke, ja...“
Podišiel som k nemu bližšie, tak aby nás nik nepočul a pevne som zovrel jeho vestu.
„Tak aby bolo jasné.“ Začal som potichu a zlostne. „To čo sa stalo už neodčiníš. Bude sa to s tebou ťahať až do hrobu. Zveril som ti tú úlohu, lebo si bol najlepší. Veril som ti a ty si ma sklamal.“
Neodpovedal mi. Stál tam ako socha s potom na čele a vypúlenými očami.
„Možno si Jounin a máš jeden z najlepších intelektov v Konohe, ale toto si pokašlal ako to len šlo, Shikamaru.“
Chvíľami som premýšľal, že by som mu vrazil. Vidieť krv ako mu steká po tvári.
S výdychom som ho pustil.
*Nie. Takým už nie som.* prehovoril som sám k sebe a pokrútil hlavou.
Už som s ním viac nechcel strácať čas. A už vôbec som nechcel tráviť čas s Ino a Choujim, ktorý k nám tiež mierili.
Odstúpil som od neho a pokračoval v ceste.

„Nič si z toho nerob, Shikamaru.“ Potľapkala ho Ino po pleci a sledovala ako Sasuke zahol za roh.
Ten neodpovedal. Len ďalej hľadel na miesto, kde stál Hokage.
„Presne tak. Nech ti povedal čokoľvek, určite to nemyslel vážne.“ Chouji podporil Inine slová, ale Shikamarovi to nijako nepomohlo.
„Nie. „ odbil ich oboch. „Sasuke má pravdu. Sklamal som. Nikdy mi neodpustí tú vec s Narutom. Nikdy.“
Shikamaru sa cítil mizerne. Žalúdok mu skrúcalo od nervov a leskli sa mu oči.

„Keby sa tak dal vrátiť čas. Urobil by som to inak.“
Pocítil hrejivé priateľské objatie. Ino si položila hlavu na jeho rameno a jemne ho hladila po chrbte.
„Neobviňuj sa, Shikamaru. Naruto sa určite vráti.“
Ten sa o ňu oprel, aby aspoň na chvíľu zabudol na ten hrozný pocit, ktorý v ňom Sasuke prehĺbil.
„Nikdy si to neodpustím, Ino... Nikdy.“
Dodal priduseným hlasom a potichu sa rozplakal.

Cítil som sa mizerne! Prečo mi ten idiot Shikamaru musel pokaziť tak krásny deň? Čo po mne chcel? Aby som mu odpustil? Aby som zabudol na to čo urobil? Aby som sa naň nehneval a tváril sa, že sme kamaráti?
Zovrel som od hnevu päste. Za ten čas čo som Hokage som sa snažil byť za dobrého. Pokúšam sa konať s láskou a vrúcnosťou, ale potom príde Shikamaru a všetko je v ťahu.
Bože! Občas by som mu vedel vážne zakrútiť tým krkom!
Než som dorazil k vode, pláž už bola plná ľudí. Na moju mizernú náladu tu bolo až príliš veľa hluku a zvedavcov.
„Pozrite!“ skríkol akýsi muž ukazujúc na mňa prstom. „To je Hokage-sama!“
Dav zvedavcov prerušil všetky aktivity a zahľadel sa smerom ku mne.
*Oh, skvelé.*
Zatvoril som oči, usmial sa na nich a zamával.
Zrazu som pocítil trhnutie. Otvoril som oči a pozrel na malé dievčatko, ako ma drží za rúcho a hľadí tými veľkými guľatými očkami.
„Hokage.“ Oslovila ma medovým hláskom, ktorý bol priam balzam pre uši. Podala mi fotku, na ktorej sa usmievam v pracovnej uniforme opretý o zábradlie.
„Podpisete sa mi, posim?“ prehovorila na mňa šušlavo bez toho, aby vedela vysloviť r.
Vzal som fotku s perom a milo sa na ňu usmial.
„Ako sa voláš?“
„Kohau.“ Odpovedala mi snažiac vysloviť r pred u. Prikývol som a venoval jej fotku so srdiečkom.
Očká sa jej ešte väčšmi rozžiarili. Priložila si fotku na hruď a následne ku mne vystrela ruky.
„Dakujem!“ skríkla s nadšením a skackala v nádeji, že ju zdvihnem na ruky.
Bol som trochu v pomykove. Veľmi mi pripomínala moju dcérku. Tiež bola taká živá a taktiež túžila po pozornosti.
„Prepáčte mi.“ Odpovedala mi žena, matka Koharu a s úctou sa poklonila.
Keď brala maličkú preč, bola smutná a neustále ku mne naťahovala ruky.
„Nič sa nestalo.“ Povedal som viac menej pre seba, nakoľko žena už bola príliš ďaleko aby ma počula.

Ďalšiu časť dňa som venoval pozorovaním Shinobi akadémie. Prešiel som všetky triedy od tých najmenších až po mladých geninov, ktorý boli vhodnými adeptmi pre chuuninske skúšky. Pri pomyslení na ne, že tu budú čo nevidieť mi bolo zle. Bolo s tým kopec problémov a starostí.
Na tieto problémy som zabudol, keď som videl, ako Kiba a Akamaru trénujú mladistvých v užívaní jutsu na premieňanie. Shiro im vysvetľoval na čo by mal správny nindža dbať v teréne a majster Iruka ako už bývalo zvykom ich učil základom používania chakry a tvorbe základných jutsu.
Čoskoro príde deň, kedy si mladí jouninovia budú vyberať nových členov do tímu, sprevádzať všetky budúce generácie skrz cestu osudu.

„Nechceš sa k nim pridať?“ oslovil ma Kakashi a oprel sa o druhú zárubňu.
„Radšej by som šiel na obed.“
Prikývol.
„Mám nové informácie.“ Prehovoril. „Poď za mnou.“
Sadli sme si do Ichiraku, ktorého miesto za zväčšilo na jednu z najväčších reštaurácií, kde boli vytvorené tri zóny. My sme však zamierili do súkromného salóniku a zamkli za sebou dvere.
Na stole sme mali pokrmy rôznych druhov a taktiež tomu bolo aj z výberu nápojových lístkov.
„Čo si zistil?“ prehovoril som naňho netrpezlivo.
„Uvoľni sa, Sasuke. Musíš zachovať chladnú hlavu.“
Odfrkol som a prekrížil ruky.
„Proste to vyklop.“
Prižmúril oko. Videl, že ma niečo trápi, ale neopýtal sa. Vedel, že by som mu nič nepovedal, len by som sa do seba viac uzavrel. To by sa bývalo aj stalo, ale nerobil tak. Miesto toho pokračoval témou, ktorá ma väčšmi zaujímala ako aj trápila.
„Nevyzerá to veľmi dobre, Sasuke. Rada Starších ťa chce zosadiť z postu Hokage.“
„Aké nečakané.“ Skočil som mu do rečí a zahľadel sa von oknom.
„Už vyslali aj posla k feudálnemu pánovi. Čo nevidieť dorazí a potom budú žiadať núdzové zasadnutie.“
„Povedali aj dôvod?“ pridal som sa do konverzácie bez väčšieho záujmu. Zaujímalo ma to ako aj trápilo, ale viesť politické šarvátky s tými starcami nebolo zrovna to, čím som sa chcel zaoberať.
„Berieš to na ľahkú váhu, Sasuke.“ Upozornil ma prísne a jemne udrel päsťou o stôl, aby som ho vnímal.
„Rada už teraz poštvala zopár významných občanov proti tebe. Špinia meno ako Hokage, tak aj klanu Uchiha. Vlastne, to je aj hlavný dôvod, prečo ťa chcú zosadiť. Nesúhlasia s tým, aby Uchiha a bývalý nukenin viedol Konohu.“
„Aké nečakané.“ Konštatoval som ironicky a pozrel sa mu do oka.
„Nájdi Saia, prosím. A priveď mi ho.“
„Dobre. Nájdem ho, ale prosím ťa, Sasuke.“ Zdvihol prst a prosebne sa na mňa pozrel.
„Neurob nič neuvážené alebo ľahkovážne. Čakajú len na to, kým urobíš nejakú chybu.“
„Ďakujem, Kakashi.“

Premýšľal som nad tým čo mi povedal. Dlho som čakal na okamih, kedy sa tí starci rozhodnú konať voči mne. Bola to len otázka času.
Spojil som prsty do pečate tigra a položil ruku na kovové dvere.
„Kai.“ S rachotom a so škrípaním sa uvoľnili zámky do miestnosti, ktorou som používal na výskum.
Pocítil som známy zatuchnutý smrad a vôňu železa.
Bola to väčšia útulná miestnosť s písacím stolom, severnú stenu tvorili knižnica s kreslom a neďaleko nej bola aj pohovka so stolíkom, na ktorej som mal rozložené papiere ohľadom Narutovho pohybu vo svete.
Posledné informácie prišli pred viac ako dvoma mesiacmi a aj to len z Oblačnej. Od tej doby sa pod Naruto zľahla zem.
To však nebol dôvod mojej návštevy. Uprostred stála valcovitá nádoba, ktorá bola upevnené až po strop. V nádobe nebolo nič okrem vody.
Aspoň to tak malo vyzerať.
„Nemám čas na hry!“ skríkol som prenikavo, až sa môj hlas odrážal od okolitých stien a sústreďoval sa na hmotu uprostred nádrže, ktorá sa zhmotňovala do podoby človeka.
„Už je to nejaký čas čo si ma tu navštívil, Sasuke,“ prehovoril na mňa uštipačne a vyceril ostrý rad zubov.
„Musíš pre mňa niečo urobiť, Suigetsu.“
„Oh, vážne?!“ prehovoril so smiechom. „A prečo by som mal?“ skúmavo sa na mňa pozrel.
„Ako som povedal, nemám čas na hry. Mangekyou Sharingan.“
Keď sa mi Suigetsu zahľadel do očí, vedel, že už je neskoro. Bezvládne zvesil ruky pozdĺž tela a v tvári mal tupý výraz.
Ukázal som mu obrazy toho čo som chcel a on len prikývol.
„A keď ich nájdem?“
„Sleduj ich a počúvaj o čom sa rozprávajú. Potom sa vráť sem.“
„Áno, Sasuke.“ Odpovedal monotónne, rozplynul sa a skrz potrubie sa dostal až k hlavnej fontáne na námestí, odkiaľ pokračoval v pátraní.
Sadol som si do kresla a pozrel na fotku s Radou Starších.
„Itachi, braček. Tak sa zdá, že ešte musíme dokončiť poslednú úlohu.“
Vrátil som sa späť do kancelárie a hľadel na nočnú oblohu. V ruke som držal amulet a myslel na to, ako sa situácia s Radou môže vyvinúť.
*Robím to pre nás. Pre rodinu, pre dobro celej Konohy.*
Utešoval som sa tou myšlienkou v nádeji, že nebude musieť dôjsť k tomu najhoršiemu.
Ale ako sa zbaviť Rady bola otázka, na ktorú som nepoznal odpoveď.
*Nie bez toho, aby som ich zavraždil.*
Unavene som si sa posadil, sledoval ako Mesiac zahaľujú mraky a ďalej premýšľal a čakal.

Koniec 1. časti