Hokage no Uchiha (I.) 002: Dokonalá rodinka

Zdravím vás, čitatelia pri ďalšej časti tohto fanka. Tak ako aj pri predošlom diely, aj dnes vám venujem OSTčko, ktoré ako dúfam vystihne atmosféru tejto časti.
Takže už vás nebudem ďalej zdržiavať a prajem vám príjemné čítanie

Bolo chladné ráno. Dažďové kvapky mi divoko bičovali do tváre a zmiešavali sa so slzami, ktorým som sa nevedel ubrániť. Bol som premočený. Necítil som ruky a z úst mi pri výdychu vychádzal biely opar. Sedel som, ruku opretú o koleno a na nej položenú bradu. Myšlienky mi nedali pokoja už pred svitaním a nedokázal som sa ubrániť ani ďalšej nočnej more.
„Keby sa dal vrátiť čas.“ Zašepkal som túžobne a pohladil náhrobný kameň. „Mrzí ma to.“ Dodal som pridusene a snažil sa prehltnúť navretú guču v hrdle.
Rozostrel sa mi zrak a teplé slzy, ktoré sa vydrali z očí boli pohltené mrazivým dažďom.
„Zaslúžiš si čerstvé kvety.“
Zarazene som tam položil nové kvety a pokrútil hlavou.
*Som to ale idiot. Zaslúžiš si čerstvé kvety? Vážne? Sasuke, ty si ale kretén!*
Ako som len mohol povedať takú hlúposť. Ona si zaslúžila šťastný a spokojný život po boku milovanej osoby, ktorú obdivovala a nasledovala už od útleho veku.

Mohla mať rodinu o ktorej vždy snila. Bola by tou najšťastnejšou ženou.
Zhlboka som sa nadýchol. V tele mi prúdil adrenalín zmiešaný s hnevom.
Hoci bol dážď chladný a hustý, nedokázal zmyť pocit krvi na rukách. Nedokázal ma zbaviť viny nad jej smrťou.
Ten Narutov nenávistný pohľad.
„Nezaslúžiš si byť Hokage. Nezaslúžiš si byť mojim priateľom.“
To boli posledné slová, ktoré mi Naruto povedal než som ho videl naposledy. Ale ten pohľad... tú nenávisť a odpor, tú si budem pamätať navždy.

„Opäť si tu?“ oslovil ma s miernym sklamaním, ale i pokorou.
„Čo tu chceš, Shikamaru?“ pootočil som k nemu hlavu. „Pozrieť sa na dôsledok svojej neschopnosti? Zamyslieť sa nad dôvodom prečo Naruto odišiel ako zlomený muž?“
„Ja...“ slová sa mu zasekávali v hrdle čo ma ešte väčšmi vytáčalo.
„Čo sa deje? Nemáš ani toľko charakteru, aby si mi k tomu čokoľvek povedal?“
Postavil som sa a otočil k nemu a zakryl meno na náhrobku.
Venoval som mu všetku tú nenávisť, ktorá sa vo mne zbierala už od toho dňa, kedy sa stala táto tragédia a vyhasol jej život. Venoval som mu všetku tú nenávisť za tie spomienky, ako držal bezvládnu ruku osoby ktorú miloval a ako mu umrela v náručí. A ja... ja som sa mohol len prizerať.
„Sasuke, ja...“
„Drž hubu!“ Zreval som naňho a nedokázal som sa ubrániť. Päsť mi inštinktívne vyletela k jeho tvári. Hánky vrazili do jeho lícnej kosti a obaja sme počuli akési prasknutie. Otázkou bolo či som mal zlomené prsty ja alebo on lícnu kosť. Ale bolo mi to jedno. Necítil som bolesť. Len nával tepla a triašku.
Ani po tom čo padol na zem som neprestal. Kľakol som si nad neho a mlátil ho hlava nehlava.

Bolo mi jedno, že krv kropí zem i náhrobný kameň i môj odev. Bolo mi to jedno! Ten haj*el si to zaslúžil!
„Na čo si myslel!“ zreval som naň plný hnevu a ďalej ho mlátil. „Načo si tam išiel sám! Keby si nebol taký idiot nič z toho sa nemuselo stať! Boli by spolu, mali by rodinu, perfektný život! Boli by perfektní! Ty debil!!!“
Môj hlas sa ozýval na cintoríne ako ozvena, ako výkrik a ston tisícov zmračených a mŕtvych duší, ktoré tu boli pochovali.
Krv mi doslova tiekla prúdom z rúk, ale Shikamarova tvár bola na tom oveľa hrošie.
Pozeral sa na náhrobný kameň a len tam tak bezvládne ležal. Čakal, kým to s ním skončím.
Ale to by bolo príliš jednoduché. Umrieť a zbaviť sa výčitiek i problémov.
Nie... takú radosť mu neurobím.
Shikamaru si zaslúži s tým žiť až do úplného konca.

Zotrel som krv z náhrobku a vyslovil jej meno.
„Hyuuga Hinata.“
Pri jej mene sa Shikamaru zachvel na čo som ho chytil pod krk a pevne zovrel.
„Nič z toho by sa nestalo, keby nešla za tebou do chrámu Ohňa, Shikamaru.“
Prehovoril som k nemu naďalej hladiac na náhrobok.
„Tie sutiny mali zavaliť teba a nie ju, všakže.“ Skonštatoval som chladne a okolo ruky, ktorou som ho držal sa objavila zelenkastá žiara.
Zranenia na tvári sa mu pomaly hojili.
Nemohol som si dovoliť, aby niekto rozširoval o mne, že ako Hokage týram ninju z Konohy. A už vôbec nie Shikamra.
„Čo mám spraviť... aby si mi odpustil?“
Neveriacky som nad ním pokrútil hlavou.
„Už nikdy za mnou nechoď s odpustením, Shikamaru.“ Silno som ním tresol o zem a odstúpil.
„Rob svoju prácu a nájdi Naruta.“ Dodal som na záver a nechal som ho, aby ho výčitky a bolesť naďalej zožierali. Hoci som vyliečil povrchové zranenia, jazvu na srdci a aj bolesť kostí bude cítiť ešte poriadne dlho.

***

„Ďakujem za pohostinnosť.“ Prehovorila Sakura a objala Gaaru. „Bolo nám tu výborne.“
„To som rád. Budem sa veľmi tešiť, keď ma opäť navštívite. Dúfam, že príde aj Sasuke.“ Odpovedal jej a jemne ju pohladil po chrbte.
„Na to by som sa nespoliehala.“ Dodala sklamane.
„Ja viem. Práca Kageho nepozná konca.“
Zahľadel sa na malého čiernovlasého anjelika.
„Zbohom, drobec.“
„Papa, uo Gaaua.“
Dodala malá Tami a objala Gaaru okolo pásu, nakoľko vyššia nebola.
Ten sa len usmial a pozrel na Sakuru, ktorá sa tomu zasmiala a chytila dcérku za ruku.
„Držte sa a dajte mi vedieť, keď dorazíte.“
„Neboj, určite sa ozvem.“
„A pozdravuj Sasukeho.“
„Budem.“
Gaara obe odprevadil až k hraniciam Suny a počkal, až kým sa mu nestratili z dohľadu. Než sa vrátil späť do hlavnej budovy bola už noc a na ulici bolo až podozrivo veľké ticho.
Sadol si späť za stôl a pracoval na dokumentoch pre Konohu, ktoré Sasuke očakával do konca mesiaca.
Hoci vonku bolo teplo, v miestnosti bol cítiť chlad. Otvoril si aj okno i dvere aby urobil prievan, ale ani to nepomáhalo.
Voda vo váze sa postupne menila v ľad a kvety vädli.

Z vonku sa ozýval zvláštny škripot. Keď sa Gaara otočil k oknám, tie už boli zarosené a vytvárala sa na nich tenká vrstva ľadu.
Dvere kancelárie sa s vrzgotom zatvorili. Nástenné lampy blikali a pohasínali.
Odsunul sa a pomaly vstal.
Sledoval tieň odrážajúci sa od postavy, ktorá stála za ním vonku.
Pohol ukazovákom a rozvíril čiastočky piesku v miestnosti.
Následne sa prudko strhol a vystrel ruku smerom k balkónu.
Pred Gaarom sa vytvorila masa piesku, ktorá s rachotom rozbila okná kancelárie a zaútočil na temnú postavu, ktorá sa poľahky útoku vyhla a elegantne pristála na zábradlí, pričom čierny plášť na ňu dosadol až po chvíli.
Postava mala zahalenú tvár, ktorá pripomínala masky Anbu Konohy, ale táto to nebola.
Podklad mala biela a okolo očí načrtnuté znaky modrou farbou.
Z pod masky boli vidieť modré oči.
Gaara napriek tomu nezaháľal a zaútočil na postavu znovu. Chcel si overiť jednu vec.
Postava opäť nezareagovala na útok inak než len, že sa mu vyhla.
Gaara útok zopakoval ešte trikrát, kým si bol úplne istý. Luskol prstami načo sa piesok rozplynul.

„Zaslúžil by si poriadne prefackať, vieš o tom?“
„Nič iné by som od teba ani nečakal.“ Odpovedala postava mužským hlasom, čo Gaaru rozosmialo, až sa mu do očí nahrnuli slzy.
Sebaisto vyrazil k mužovi a silno ho objal, až ho priam pučil.
„Rád ťa vidím, chlape!“ potľapkal hosťa po chrbte a rukou si pretrel mokré oči.
„Tiež ťa rád vidím.“ Odpovedal mu a dal si dole masku.
„Poď ďalej! Dáš si niečo?“
„Nie, ďakujem.“ Odpovedal mu, kým si sadal.
Gaara sa po chvíli vrátil s pohárom vody a drobným pečivom.
Sadol si k nemu a neveriacky krútil hlavou.
„Nečakal som, že ťa opäť uvidím. Ale nemal by o tom vedieť prvý Sasuke?“
„Nie, prosím ťa, nič mu nehovor. Ešte nie som pripravený sa vrátiť.“
„Ako to myslíš?“ dožadoval sa Gaara odpovede a neveriacky nad žltovlasým priateľom krútil hlavou.
„Čo sa stalo, Naruto? Prečo si vôbec opustil Konohu? A čo tento odev? Čo sa stalo?“
*Dáš mi chvíľu na vydýchnutie?* pomyslel si Naruto, ale neodpovedal.
Vzal si pohár vody a veľmi pomaly z neho odpíjal.
Keď položil pohár na stôl, skúmavo si Gaaru premeral.
„Závidím ti.“ Začal Naruto smutne a túžobne sa díval na rúcho Kazekageho zavesené na vešiaku.
„Nie je k čomu.“ Mávol Gaara nad tým rukou, pričom sa snažil uvoľniť napätie.
„Gaara,“ napomenul ho Naruto s výčitkou.
„Ja viem, prepáč mi to.“
Povzdychol si, na čo Gaara obrátil pohľad.
„Nie, že by som ťa nevidel rád, Naruto, ale povedz mi. Prečo si prišiel sem a nie do Konohy?“

„Nie som pripravený.“ Odpovedal Naruto stroho, čím sa snažil túto tému čo najskôr uzavrieť. „Neviem, ako by som sa mal Sasukemu pozrieť do očí.“
„Naruto,“ prehovoril naň Gaara opatrne a pomaly. „Chápem, že si po mieste Hokage veľmi túžil, že to bol tvoj sen. Ale, nemôžeš sa obviňovať len kvôli tomu, že Rada napokon zvolila Sasukeho.“
Naruto sa s povzdychom oprel do kresla.
*Kiež by to bolo len tým.* povedal si sám pre seba a pomyslel na Hinatu.
Ako by sa mohol len tak vrátiť a zabudnúť na všetko čo sa stalo?
V tom Narutov zrak upútalo niečo iné. Niečo, čo prehlušilo všetky spomienky i Hinatin prosebný hlas.
Všetko zaniklo ako ďaleká ozvena.
„Gaara, čo sa im stalo?“
Ten sa nechápavo pozrel na vázu s kvetmi. Voda bola úplne tuhá, stonka tvrdá ako ľad a lupene kvetov úplne čierne a zvädnuté. To samé si všimol aj na oknách. Bolo to divné aj napriek tomu, že vzduch bol teplý ako aj vonku.
„Čo? Toto? No stalo sa to krátko po tom, čo Sakura odišla a...“
„Sakura tu bola?“ vyľakane sa pozrel na priateľa. Bol tým zaskočený.
„Noo, áno aj s malou Tami.“
Narutovi nebolo treba viac slov. Prudko vstal z kresla až s rachotom dopadlo na dlážku a položil si ruky na Gaarove ramená.
„Kedy odišli, Gaara?“ naliehal naňho.
„Naruto...“
„Tak kedy?!“

***

Rútil sa púšťou ako blesk. Piesočné duny mu splývali do dlhej línie. Bola tu tma a ticho.
Po boku mal dva klony, ktoré boli v sennin móde tak ako on.
*Musím nájsť Sakurinu stopu. A to rýchlo!* popohnal sa a pridal ešte väčšmi do kroku.
Od doby čo opustil Sunu ubehla najmenej polhodina, ale mal pocit, že bol od nej čoraz ďalej. Jej stopa bola slabá.
*Nie, toto sa nemalo stať!*
Napojil sa na klony, ktoré sa rozdelili, ale ani ony nemali väčší úspech. Sakurina stopa sa im úplne stratila.
Naruto klony odvolal a zatvoril oči.
*Len pokoj, musíš ostať pokojný.*
Keď vstúpil do lesa, ktorý tvoril hranicu medzi územím Konohy a Suny, jej stopa bola jasnejšia. Cítil chakru. Konečne mal stopu, ktorej sa mohol držať.
*Ako som mohol dopustiť, aby sa veci takto zvrtli.* Obviňoval sa a snažil sa ešte zrýchliť, pričom si nasadil na tvár masku.
*Prosím, Sakura... vydrž. Už som na ceste.*

***

„Mama, kedy tam budeme?“
Sakura pohladila dcérku po drobnom líčku.
„Čoskoro, zlato moje.“ Odpovedala jej s bozkom na čelo. „Už čoskoro budeme doma.“
Tá predstava ju hriala pri srdci. Opäť vidieť Sasukeho, držať ho v náručí a oddávať sa jeho dotykom a bozkom.
Túžobne sa nad tým zamyslela. Nevedela sa dočkať chvíle, kedy uvidí známe obrysy Konohy, miesta, ktoré bolo pre ňu všetkým.
Keď prešli za ďalšou zákrutou doľava, dostali sa na hlavnú cestu, ktorá smerovala priamo do Konohy, hoci to bol ešte kus cesty.
Les za nimi stíchol. Zvieratá sa vrátili do úkrytov a jemne kňučali. Či už to boli svrčky, hady, sovy alebo niečo iné, všetky zvieratá cítili to isté.
Strach.
Tiene lesa sa z ničoho nič začali vlniť a chvieť. Zvieratá, ktoré boli tomuto miestu najbližšie s kvílením utekali ako splašené v nádeji, že sa im nič nestane.
Najskôr to boli len smaragdovo-žlté oči.
Oči, ktoré vykúkali z temnoty ako dravá šelma sledujúca korisť, ktorou nebol nik iný ako Sakura.
Najskôr to bol jeden pár oči. Následne dva... tri, až ich bolo dokopy desať.
Týmto bytostiam sa vlnilo telo akoby boli z dymu. Bez problémov prechádzali kôrami stromov a opätovne sa zhmotňovali ako kvapky vody.
Tie tvory len nečinne sledovali Sakuru, malú Tami s doprovodom a škrípali zubami.
Pozreli jeden na druhého a pomalým krokom vyrazili skrz tiene k nim.
Vzduch bol ťažký a chladný. Bol presiaknutým zúfalstvom, beznádejou, ale to nebolo nič v porovnaní s tým, čoho sa zvieratá desili najviac.

Smrti.

Koniec 2. časti