Hokage no Uchiha (I.) 000: Cesta nového Hokage (prológ)

Zdravým všetkých čitateľov, ktorý sa rozhodli čítať pilotný diel mojej novej série „Hokage no Uchiha“. Som nesmierne rád, že ste otvorili práve túto poviedku a budem sa snažiť zo všetkých síl, aby sa vám táto séria páčila. Verím, že na svoje si prídu fanúšikovia humoru, fantasy, tragédie, romantiky a aj tajomna.
Dúfam, že sa vám poviedka i séria zapáčia a za všetky komentáre, kritiku, postrehy i hodnotenia vám budem veľmi vďačný, pretože nič nepoteší autora viac, ako hodnotenie a vyjadrenie čitateľov.

Srdečne vás vítam a prajem vám príjemné čítanie i prežitie mnohých napínavých chvíľ pri tejto poviedke

Určite si mnohí z vás pri čítaní poviedky povedia: "WTF je so Sasukeho povahou?"
Pre vás mám odpoveď, že nič nie je ako sa zdá a už vôbec nie náš milovaný Sasuke xD Nemusíte sa obávať, že poviedka sa bude niesť v duchu, v akom ju práve teraz budete čítať Len pekne počkajte a dočkáte sa Sasukeho, ktorého budete tak túžobne chcieť vidieť xD

Gohan35 (autor poviedky a série)

Svet sa zmenil. Štvrtá vojna ninjov sa skončila, Akatsuki i Madara boli porazení a vo svete zavládol pokoj a mier. Hoci aliancia piatich krajín sa rozpadla, spolupráca a dobré vzťahy pretrvali. Už viac neboli boje ani šarvátky. Každá z krajín prispievala tej druhej na rozvoj a obnovu, pričom maximálne úsilie sústreďovali na menej vyspelé krajiny a dediny.
Každá z piatich veľkých krajín sa starala o obnovu priľahlých dedín, pričom každá z nich bola rozdelená do niekoľkých sektorov.
Za dobré a priateľské vzťahy mohla aj zmena Kágov.

Hľadel som von z terasy na tú krásu, na to miesto opretý o zábradlie. Príjemný jarný vietor mi pohadzoval vlasy akoby sa s nimi pohrával, hladil ich. Pracovný odev, uniforma Hokage so symbolom Uchiha klanu sa vlnila do strán, akoby s vetrom vytvárali synchronizovaný tanec.
Miesto, ktoré som nazýval domovom a stalo sa pre mňa všetkým. Mal som tu priateľov, rodinu a ľudí, ktorých som chcel ochraňovať za každú cenu.
Bolo to mojím poslaním i snom. Mojou cestou.
Kedysi bola Konoha zničená a obnovy postupovali veľmi pomaly.
Hoci som vedel, že byť v tejto funkcií bude náročné, nečakal som, že to bude až tak ťažké.
O to viac ma tešil pocit, keď som sa teraz díval na nové sektory, ktoré sa nám podarilo v Konohe vybudovať. Celkovo bola trojnásobne väčšia, mala dve námestia, všetky sektory boli rozdelené na obytné a nákupné časti usporiadané do polkruhov.
Práce i obytných miest bolo viac než dostatok a s každým dňom sa rozširovali.
Taktiež som bol hrdý aj na fakt, že nás navštevovali mnohí turisti z okolia i z ďalekých krajín. Často krát to boli aj významný emisári, ktorý sa nami nechávali inšpirovať, ako by mohli svoje mestá a dediny vylepšiť.
Vždy som bol každému plne k dispozícií a pomohol či poradil ako som najlepšie vedel.

Bol to raj.
Raj toho čo znamená byť Hokage. Dlho som hľadal význam toho slova, avšak s každým dňom mám pocit, že tomu rozumiem čoraz viac.
Nadýchol som sa.
Ach, ten čerstvý vzduch bol osviežujúci. Napĺňal ma radosťou, šťastím i pocitom uspokojenia. Rukou som hladil amulet na krku zo striebra s erbom Uchiha.
Otvoril som ho. Keď som uvidel tie tváre, zaplavil ma hrejivý pocit, ktorý vychádzal zo srdca a šíril sa do celého tela. Nedokázal som sa prestať vynadívať na môj najväčší životný úspech.
Byť Hokage bolo super, ale mať rodinu, skutočnú rodinu... tomu sa nevyrovná nijaký pocit na svete.
Moja krásna žena s nádhernými zelenými očami, nevinným pohľadom, sladkým úsmevom a s ružovými vlasmi.
Neveril som, že by sme sa niekedy mohli dať dohromady, avšak vojna všetko zmenila.
A z tej lásky vzišiel tento anjel.
Pozrel som sa na fotku čiernovlasého dievčatka, ktoré sa na mňa štrbavo usmievalo, mala prižmúrené očká až z nich tiekli slzy od radosti. A tie krásne uhladené čierne vlasy.
Oveľa lepšie než tie moje.
Bože ako som jej tie vlasy závidel, avšak nebolo nič, čo by som pre moje krásky neurobil.
Sú pre mňa všetkým. Za nič na svete by som ich nevymenil. Nebyť ich, môj život ani poslanie Hokage by nemalo žiaden význam. Neubránil som sa úsmevu. Viem, že som na ne hľadel už niekoľko minút, ale pre mňa to bola len chvíľka.
Ani večnosť by mi nestačila k tomu, aby som s nimi trávil čas. Ako veľmi som ich miloval. Celým srdcom...
Za počul som jemné zaklopanie. Otrávene som sa zahľadel na dvere a zatvoril amulet.
*Kto ma môže otravovať práve v tejto chvíli?* pomyslel som si s miernym smútkom a posadil sa.
„Vstúpte.“ Prehovoril som formálnym hlasom a čakal.
Keď som uvidel tú osobu, neubránil som sa úsmevu a smiechu.
„Tak teba som naozaj nečakal.“ Oslovil som ho priateľsky a postavil sa. „Vitaj doma!“ privítal som hi priateľským objatím a pevne ho stisol.
„Tiež ťa rád vidím, Sasuke.“
Kakashi prižmúril oko a zasmial sa. Mávol som rukou nad formalitami a ponúkol mu kreslo.

Zašiel som do malej kuchynky, ktorá bola oddelená od pracovne posuvnými dverami. Od doby čo som prevzal úrad po Tsunade som kanceláriu veľmi nepozmenil. Jediné čo som upravil bol červený koberec, širší pracovný stôl so šiestimi zásuvkami. Po pravej strane som mal menšiu knižnicu s pracovným stolom a kreslom a po ľavej stane skriňu so starožitnosťami a darmi či už od obyvateľov alebo návštevníkov.
„Čo nové v Oblačnej?“ prehovoril som hlasnejšie aby ma počul.
* Kam som do šľaka dal tie poháre?*
„Darí sa im.“ Odpovedal. „Killer Bee vyrazil so skupinou shinobi pomáhať do krajiny vody a Raikage vyslal aj časť do Lesnej. Pozdravuje ťa.“
„To je od neho pekné.“ Prehovoril som a posadil sa späť. Kakashi si zobral pohár s modrou tekutinou, ktorej sladká vôňa sa šírila okolo nás. Taktiež neodolal ani pečivu, ktorého bolo plná kopa.
„Pri pomyslení, že ešte donedávna nechal na moju hlavu vypísanú odmenu.“
„Nuž, nebol si príliš vzorným príkladom ninju.“
Na to som sa zasmial a odpil z tekutiny, ktorá ma zaplavila ostrou bolesťou. Bol to hrejivý ba priam pálčivý pocit. Doslova mi vyrazilo dych a zaligotali sa mi oči. Rozkašlal som sa a buchol päsťou o stôl.
Taký silný alkohol som už dávno nemal. Mal som zahmlený pohľad a lapal som po dychu.
Kakashi bol na tom oveľa horšie.
Kašlal tak nahlas a intenzívne, až som mal pocit, že sa zadusí. Rukou si pridržiaval hrdlo, akoby sa bál, že sa ten oheň prepáli skrz kožu.
„Č-čo... to... je?“ opýtal sa ma pridusene a odsunul pohár.
„Môj výtvor. Ešte musím doladiť pár nedostatkov.“
„Pár?“ opýtal sa zdesene a zúfalo pozrel na tekutinu, ktorá ešte narážala o steny poháru.
„Radšej čistú vodu.“ Prehovoril po chvíli na čo som súhlasne prikývol.
*Do čerta. Nečakal som, že to bude až tak silné. Takmer som nás oboch zabil.*
Pri tej myšlienke som sa pobavil. Bola by to irónia. Po tom všetkom čo som si odžil by ma zabil pohár s alkoholom.
Ľadová voda priam utíšila tú pulzujúcu bolesť v hrdle i v žalúdku. Bolo to priam vyslobodenie z pekelných múk.
Potľapkal som si po bruchu a zamyslene hľadel na strop.
Bolo tomu už týždeň čo ma moje lásky opustili a šli na menší výlet ku Gaarovi. Dobré vzťahy so Sunou pretrvali a stali sa ešte silnejšími.
Gaara sa akosi stal súčasťou našej rodiny, ktorého malý poklad nazývala ujo alebo strýko Gaara nad čím sa vždy náramne pobavil.
„Chýbajú ti, však?“
„Každým dňom.“ Odpovedal som mu stroho a bol som rád, že ma ako tak vytrhol zo zamyslenia, hoci mi hlavou prúdilo veľké množstvo myšlienok. Hoci Gaara, rodina.
Stále som mal pred očami skúšky na post Hokage. Na ten súboj.
Na to všetko...
Boli sme štyria. Ja, Naruto, Konohamaru a Sakura. Keď mala Sakura bojovať proti mne, radšej odstúpila s tým, že bude pre ňu cťou ostať po mojom boku ako vrchná Anbu, čo sa jej aj splnilo.
Konohamaru bojoval dobre, avšak proti mne ani Narutovi ešte šance nemal.
Keď som následne porazil aj Naruta, bol... no bol zlomený. Veľmi ho to vzalo a poznačilo. Na jednej strane bol rád, že som s ním bojoval až do horkého konca, no na strane druhej, byť Hokage bol jeho sen už od útleho veku.
Ja som také šťastie nemal, ani som nežil taký dlhý sen.
Mrzelo ma to a trápilo.
Nechcel som aby odišiel, aby nás opustil.
„Kakashi,“ oslovil som ho s miernym zármutkom. Skúmavo sa zahľadel do mojich očí a pokrútil hlavou.
„Ešte nie, Sasuke. Ľutujem. Netuším, kde môže Naruto byť.“
„Aha.“ Odpovedal som trpko a s výčitkami pozrel na stôl.
„Určite je v poriadku.“ Ubezpečoval ma. „Potrebuje len čas. Určite sa čoskoro vráti.“
„To dúfam. Nechcel by som, aby bol naďalej na mňa nahnevaný.“
„Prestaň, Sasuke.“ Napomenul ma z ostra. „Dobre vieš, že sa na teba nehnevá. Naopak je rád, že si sa ním stal. Je rád ako ja, že si po toľkých rokoch našiel skutočné šťastie i poslanie.“
„Myslím, že najlepšie z toho vyšla Tsunade.“ Skonštatoval som pobavene. „Videl si, aká bola rada, že sa vzdala postu. Dobre vedela, čo ma čaká.“
„To áno. Zbalila si veci a odišla skôr, než sme jej stačili povedať zbohom.“
Poškrabal sa po brade. Maska mu bola trochu tesnejšia než obvykle.
„Zaujímalo by ma, či sa vrátila k hazardu.“
Obaja sme sa usmiali a pobavene zasmiali. O tom nebolo ani pochýb, že pokúšala šťastie na každom kroku.

Večer som sa prechádzal ulicami Konohy, ktoré pomaly utíchali do tichej noci plnej hviezd a žiarivého Mesiaca. Mladé páry, ktoré si vášnivo prejavovali lásku, rodiny, osamelé srdcia i starci sa postupne vytrácali domov, až kým na ulici neostalo ticho a občas kto to prešiel.
Bol som hrdý na to čo som dokázal, kým som sa stal.
Bol som Hokage. Konečne som bol niekto.
Keď som sa vrátil domov unavene som zo seba zhodil uniformu a zamieril rovno do kúpeľne.
Horúca voda pomaly stekala a odnášala všetku tu únavu, stres i starosti, ktoré ma za posledné obdobie sužovali. Keď som zotrel vodu z pier, myslel som len na to, aké by to bolo mať teraz Sakuru po boku. Cítiť jej vôňu, pripomenúť si chuť jej pier, bozkávať ju, objímať a milovať.
Nič by ma nepotešilo viac, ako sa pomilovať.
Opäť okúsiť jej chuť.
Pri pomyslení, že sa vráti až o týždeň som sa cítil strašne stiesnene.
Ľahol som si a započúval sa do okolitých zvukov, ale okrem cvrlikania hmyzu som nepočul nič.
Pretočil som sa na bok a ešte chvíľu hľadel na fotky. Pri Narutovej vysmiatej tvári som si povzdychol a dúfal, že sa čoskoro vráti domov.
Itachiho fotka s kamennou tvárou mi neustále pripomínala, ako málo som brata poznal, ale zároveň aj čo všetko sme spolu stihli, keď bol oživený. Ako sme zastavili Kabuta a spomenul som si na posledné slová ktoré povedal. Keby existovala možnosť, ako by som sa s ním mohol ešte pozhovárať, povedať mu o všetkom čo sa udialo... ale vedel som, že to už viac nebude možné. Už sa viac nevráti, avšak v mojom srdci ostane žiť naveky.
*Itachi, tak sa nám to podarilo. Stal som sa tým mužom, ktorým som mal. Dúfam, že si na mňa hrdý, braček.*
So spomienkami na rodinu a priateľov som sa pretočil na chrbát a pri zvuku hmyzu som pomaly zaspal s úsmevom na perách.

Koniec prológu