Dievča z vodopádu 010

Naruto skĺzol na zem a oprel sa o strom. Viečka sa mu samovoľne zavreli a pomaly, ale isto sa prepadol do ríše snov.

Pred sebou uvidel obrovskú misku ramenu, ktorá sa k nemu postupne približovala. Maškrtne si olizol pery. Už sa nevedel dočkať, kedy sa vráti domov, a vynahradí si premeškanú večeru.

Sasuke sa zamračil. Chvíľu Naruta nemo pozoroval a snažil sa prísť na dôvod jeho prihlúpleho úsmevu, ale akosi mu nič nenapadalo. Napokon len mykol plecom a išiel sa zložiť k inému stromu. S povzdychom si sadol a zamyslene sa zahľadel na oblohu.
Mraky sa postupne vytratili. Po daždi ani búrke, ktorá ešte pred chvíľou všade navôkol panovala, nebolo ani stopy. Ostala len jasná obloha posiata žiarivými hviezdami, na ktorej svietil mesiac. Zatvoril oči. Jeho myšlienky zablúdili k Satoko. Vybavil sa mu jej úsmev, tajomné čierne oči. V ušiach mu znel jej hlas...

Zaskučal a prehrabol si rukou vlasy. Prečo na ňu nedokáže prestať myslieť? Odkedy sa s ňou rozprával, nič iné v hlave nemá. Inokedy mu všetko v okolí bolo ukradnuté, nezaujímal sa ani o jedno z dievčat, ktoré stretával na každom rohu. Nevšímal si ich.

A potom prišla ona a všetko sa zmenilo. Možno by mal byť naštvaný, že ho dostala do tej nepríjemnej situácie so Sakurou a Ino, alebo za ten jej prístup, ale nemohol. Nedokázal sa na ňu nahnevať. Nešlo to. Hoci sa ku nej občas správal nepríjemne, ale on to tak nemyslel.

„Sasuke, počúvaš ma?!“ Z myšlienok ho vytrhol Shikamarov hlas.

Zatrepal hlavou a prekvapene zamrkal.

Shikamaru si povzdychol. „Povedal som, aby si išiel zohnať drevo.“
„To nemôže ísť Naruto?“ spýtal sa otrávene.

Shikamaru len záporne pokrútil hlavou.

Sasuke pretočil očami a odišiel hlbšie do lesa. Celou cestou si niečo šomral a preklínal každú jednu vec, čo mu v tej chvíli prišla pod ruku. Akoby si po to drevo Shikamaru nemohol ísť sám. Nie, on si radšej bude sedieť a písať správu Hokage. A prečo vlastne neposlal Naruta? Kúsok tmy v lese by ho snáď nezabil. Veď až tak sa báť nemôže. Naštvane kopol do kamienka, ktorý mu stál v ceste a išiel ďalej.

Neďaleko neho sa ozval šuchot lístia. Spozornel a pomaly siahol po rukoväti svojej katany. Pozorne načúval zvuku a pootočil hlavu smerom ku kríku odkiaľ šušťanie znelo čoraz častejšie. Sasukeho trhlo, no s úľavou si vydýchol, keď z lístia vyskočil zajac. Venoval mu jeden nezaujatý pohľad a odhopkal preč.

Sasuke pokračoval. O pár minút zastal pri hromade pováľaných stromov. Katanou ich porúbal na menšie a spokojne sa usmial. „To by malo stačiť.“ zašomral si pre seba a pohľad opäť stočil k tmavej oblohe. „Kam len mohla ísť?“ spýtal sa. Nechápe ju. Prečo nikomu nič nepovedala a len tak ušla? To dievča je jedna veľká záhada. Veď išla celý čas za ním. Mal si všimnúť, že zmizla.

Povzdychol si, zobral drevo a vydal sa späť.

Keď sa vrátil, Shikamaru práve dopisoval list. Zhodil kusy dreva na zem a sadol si k stromu. Znudene pozoroval, ako Shikamaru zroloval zvitok a podišiel s ním k spiacemu Narutovi. Najprv sa mu len prihováral, slabo doňho drgal. Keď to však nezabralo, s povzdychom vstal a nemilosrdne doňho kopol.

Naruto prudko otvoril oči a škaredo naňho pozrel. „Čo robíš?!“ vybehol naňho.
„Čo myslíš? Budím ťa,“ odvrkol a pokrčil ramenami.

„Preto do mňa musíš kopať?“ pokračoval Naruto a pošúchal si boľavé rameno.

„Nemal som na výber,“ zamumlal a vtisol mu do ruky zvitok. „Pošli to Hokage,“ zavelil a odišiel ku svojim veciam.

Na polceste zastal a pohľadom behal medzi Sasukem a drevom. „Na čo čakáš? Ten oheň sa sám nezapáli,“ upozornil na drobný fakt a išiel ďalej.

Sasuke pretočil očami. Prekonal nutkanie všetko to drevo hodiť po Shikamaru, s povzdychom vstal a pustil sa do práce.

Naruto si chvíľu zvitok len prehadzoval z ruky do ruky. Akosi nemal poňatia, čo tým všetkým Shikamaru myslel. Nervózne sa zasmial a poškrabkal sa na hlave. Snažil sa v mysli zaloviť, o čo vlastne išlo. Shikamaru mu predsa ten plán už raz hovoril. Mal by si ho pamätať, ale...

Na tvári sa mu objavilo náhle pochopenie. Zahryzol si do prsta, poskladal pečate a vykríkol: „Kuchyiose no jutsu.“

Z oblaku dymu vyskočila trochu väčšia žaba. „Dlho sme sa nevideli, Naruto,“ povedala veselo.

„Eh? Gamakichi?... Gamakichi!“ zvýskol nadšene a mierne prekvapene zároveň. Celkom dosť vyrástol za tých pár rokov, čo ho nevidel. Potom si spomenul na zvitok. Rýchlo mu ho podal a povedal, komu ho má odovzdať. Gamakichi prikývol a stratil sa v tmavom lese. Naruto si sadol k ostatným.

„Som hladný,“ zaskučal. Zdôraznením jeho slov bolo následné zaškvŕkanie v bruchu.
Ani jeden ho však nepočúval. Obaja mlčky sedeli a pozorovali praskajúci oheň.
„Som hladný!“ zopakoval o niečo hlasnejšie.

Shikamaru po ňom strelil pohľadom. Akoby nestačilo, že sa pred chvíľou sťažoval Sasuke kvôli tomu drevu, teraz sa ide pridať aj Naruto?! To si z neho snáď niekto robí srandu! Prečo ho nemôžu aspoň na päť minút nechať na pokoji? Len päť minút, aby si v kľude posedel. Je toho naozaj toľko veľa, čo chce?!

Keď sa Naruto ozval aj tretí raz, stále s rovnakou vetou, Shikamaru pretočil očami. Vzdáva sa, Naruto je beznádejný.  „To je otrava,“ zašomral a odišiel k svojim veciam s úmyslom pospať si. Predtým ešte pozrel na Sasukeho, ktorý mal ako prvý hliadkovať. „Ak sa tí dvaja ukážu, zobuď ma,“ povedal a ľahol si.

Sasuke prikývol. Oči od odskakujúcich iskier však ani na sekundu neodvrátil. Fascinovane pozoroval blčiaci oheň, postupne pohlcujúci čoraz viac dreva. Na tvári cítil horúci dotyk plameňov, ktoré sa odrážali v jeho temných očiach a odhaľovali všetky pocity. Nikdy jeho oči neboli tak čitateľné, ako práve v tejto chvíli.
„Sasuke, ja som hladný!“ zahulákal Naruto z opačnej strany ohňa.

Sasuke si povzdychol a uprel naňho pohľad. „Tak si niečo zober,“ povedal chladne. Vážne, to pako je každým dňom stále viac a viac otravné.

„Keď ono tu nič nie je,“ odvetil. Prehľadal už snáď všetky zásoby, no žiadne jedlo nenašiel. Hlavná vec, že pobrali plno plachiet, fliaš a iných vecí, ale aby niekto zobral jedlo, to nie. Však na čo aj? Nebudeme tam dlho. Hovorili. O hodinu sme späť. Uisťovali ho. Uisťovali všetkých. A čo sa stalo? To malé teľa si niekam bez slova zdrhne a oni tu musia v noci a ešte k tomu v nesmiernej zime ponocovať uprostred lesa, kým ju Kiba nenájde. Všetko je to jej chyba! Len nech sa mu dostane pod ruky.

Z myšlienok ho vytrhol Sasukeho hlas. „Tak si niečo ulov,“ zašomral neprítomne. Pohľad opäť stočil k blčiacemu ohňu.

Naruto si odfrkol. Keby tu aspoň niečo bolo, tak nič nepovie. Avšak, nikde tu nič nevidí. Pochybuje, že by sa tadeto po čistinke len tak premával jeleň, keď tu sú oni. „Ale ja tu nič nevidím,“ zaskučal znova.

Sasukeho oči sa doňho zabodli. „Kto povedal, že tu? Ak chceš niečo jesť, choď si to nájsť do lesa. Neďaleko som počul potok.“

„A-ale tam je tma,“ zakoktal zdesene.

„Už si ako Satoko,“ poznamenal a otočil sa k nemu chrbtom.

„Tak to ani náhodou!“ zaprotestoval a zamračil sa na zhrbenú siluetu na druhej strane ohňa.

„Ale áno,“ odvrkol.

Naruto urazene nafúkol líca a odvrátil zrak. „Na ňu nemám,“ odvetil po chvíli.

„Pravda. Ty si ešte horší,“ zamumlal a zasmial sa.

Naruto čosi nezrozumiteľne zavrčal a strelil po ňom vražedným pohľadom. Ešte chvíľu pri ohni zotrval, no potom sa zdvihol a išiel si ľahnúť k svojim veciam. Radšej bude hladný, než počúvať Sasukeho večné poznámky. Raz ho za toto zabije.

Sasuke sa spokojne usmial. Konečne to vzdal. Preblyslo mu mysľou a poposadol si bližšie k ohňu. Jeho myšlienky sa znova vydali neželaným smerom. Frustrovane zaskučal a prehrabol si vlasy. Prečo práve on?!