Dievča z vodopádu 009

Po polhodine behania po dome s metlami všetko vyzeralo ako predtým. Ostalo tam len pár fľakov od Hidanovej krvi, ktoré sa ani náhodou nechceli nechať zmyť. Spokojní so svojou prácou napokon odišli.

„Už ideme domov?“ spýtal sa Naruto. Shikamaru prikývol a rozbehol sa ku Konohe.
Satoko sa stále znepokojene obzerala na Takigakure.

O chvíľu príde.

Máš nejaký plán?

Čo urobíš? prekrikovali sa hlasy v jej hlave.

Ešte neviem, ale dajte mi minútku. Niečo vymyslím, odvetila a zamyslene sa potiahla za imaginárne fúzy. Mám to! Víťazoslávne sa zaškerila. Zastala na neďalekom strome a keď si bola istá, že ostatní pokračujú ďalej a nikto jej neprítomnosť nezaregistroval, otočila sa a bežala k Takigakure. Tentoraz to dokáže. Musí.

Pred vodopádom zastala. Vyšplhala sa do polovice skaly a pár pečaťami odhalila úkryt, kde sa spolu s Yasuom skrývali pred otcom. Zvnútra skala vyzerala útulne. Na pravej strane bolo poukladaných množstvo zbraní, oproti nim stál postarší stolík, na ktorom ležalo pohodených niekoľko zvitkov. Vzadu priestor vypĺňalo pár kusov oblečenia, spacáky, plachty a knihy. Prebehla na koniec jaskyne a zobrala si bratovu čiernu mikinu, ktorá jej siahala tesne nad kolená. Predsa len von bola dosť veľká zima a jej telo nebolo priveľmi navyknuté.

Potom si spomedzi zbraní vytiahla katanu a jej pohľad padol na zvitky, ktoré čítala najmenej sto razy. Už to celé poznala naspamäť. Aj napriek tomu ich začala čítať nanovo.

+++

Ostatní už boli uprostred lesa. Celou cestou panovalo ticho.

To sú všetci až takí unavení? Napadlo Shikamara a obzrel sa. „Eh? Kde je Satoko?“ spýtal sa a zastal na najbližšom konári.

„Ako to myslíš? Veď ide za mnou,“ odvetil Naruto a otočil sa. „Teda... aspoň išla,“ dodal a poškrabal sa vo vlasoch.

„Ona zdrhla? Ja ju asi prerazím,“ zavrčal Sasuke.

Kiba sa zamračil. „Čo si to povedal?“

Shikamaru si s povzdychom sadol. „Myslím, že teraz asi už nebude mať cenu pokračovať. Naruto, pomôžeš mi spojiť sa s Hokage. Sasuke, zožeň drevo a...“

„Počkať! A čo tá malá? To ju tu necháš len tak pobehovať?!“ prerušil ho Sasuke.

„Kiba ju pôjde pohľadať,“ odvetil pokojne. Potom pokračoval. „Tak a teraz treba dať Hokage vedieť, že prídeme až zajtra.“

„Ale o Satoko nič nehovor,“ ozval sa Kiba. „Ak sa to Hokage dozvie, zabije ju ešte skôr ako Sasuke,“ dodal a rozbehol sa na miesto, kam predpokladal, že išla.

+++

Satoko dôkladne listovala v knihách a prezerala zvitky. Náhle víťazoslávne vykríkla.
Mám to! zvýskla nadšene v mysli.

Už si vymyslela plán? spýtal sa nádejne jeden z hlasov.

Nie tak celkom. To domyslím potom. Ale zistila som, aký je Makoto idiot. Teda, ja som to vedela už dávno, ale konečne mám aj dôkaz. Zasmiala sa prevracajúc si v rukách fotku so svojimi bratmi spred piatich rokov. Bože, ja som bola také zlaté dieťa.

Baka, baka, baka! Vysvetlíte mi niekto, prečo sme to decko ešte nezabili? zavrčal ďalší hlas.

Bolo by vám za mnou smutno. A nemôžete. Zomreli by ste tiež. Vyplazila jazyk a zavrela knihu. Nad vodopádom udrel blesk sprevádzaný smiechom.

Už je tu, zašomral jeden z hlasov. Satoko sa s povzdychom zdvihla od stola, zatvorila za sebou úkryt a vyliezla hore na skalu. Pred hrobom s nápisom Ichijo Nayoko stála bledá žena. Spod potrhaných snehobielych rukávov jej vyčnievali zjazvené ruky. Husté čierne vlasy jej viali do všetkých strán a miestami odhaľovali bledú pleť na krku. Na tvári jej výrazne svietili chladné čierne oči. Ani sa neotočila. Uprene pozorovala hrob. Očami stále behala po tých písmenách, ktoré na ňom vytvárali jej meno.

„Vedela som, že prídeš,“ povedala. Jej hlas v tichej noci zaznel ako ostré zasyčanie. Satoko prebehol po chrbte mráz a o krok cúvla.

„Myslíš, že som mala na výber? Kedy to konečne vzdáš a odídeš?“ Pretočila očami.
„Odídem, ke-“

„Na chiméru zabudni!“ prerušila ju.

„Hm, po dobrom ju asi nedostanem,“ usúdila a pery sa jej skrivili v úškrne.

„Nedostaneš ju vôbec,“ zašomrala Satoko, prevŕtavajúc ju pohľadom. Ako náhle žmurkla, Nayoko zmizla. Vyvalila oči a zmätene sa obzerala do všetkých strán. Čo, kde, kedy, ako...?

Za tebou! ozvalo sa v jej hlave. Bleskovo sa otočila, z puzdra vytiahla katanu a zastavila ňou kunai, ktorý ju skoro prebodol. V okolí sa rozľahol tlmený náraz čepelí. Nayoko zatláčala kunai stále viac k jej krku. Satoko ju odstrčila a skočila na druhú stranu čistinky, kde nehrozil pád z útesu.

„Daj mi chiméru a nič sa ti nestane,“ povedala Nayoko.

Satoko pevnejšie zovrela v rukách rukoväť katany. „Baví ťa to? Koľkokrát ti mám povedať, že ju nedostaneš?! Si mŕtva, na čo by ti bola?!“

„Nikto ťa neučil, že matke nemáš odvrávať?“

Satoko sa zasmiala. „Tak teraz sa ideš hrať na matku?! Už si zabudla, čo si chcela spraviť, keď som sa narodila? Nebyť Kakuza a jeho idiotského partnera, tak som už dávno mŕtva a ty tu terorizuješ už desiatu dedinu! Už takto si zapríčinila dosť smrtí! Dokonca si zabila aj svojho vlastného syna! A to si hovoríš matka?!“ Do očí sa jej tlačili slzy. Rýchlo ich zamrkala a zdvihla pred seba katanu. Čepeľ sa vo svite mesiaca zaleskla. Sústredila sa na ňu a pomaly katanu začala napĺňať chakrou.

„Konečne to začínaš brať vážne? Trochu neskoro, nemyslíš?“ šepla tichým hlasom do jej ucha a pritisla jej chladné ostrie kunaia ku krku. „Je koniec.“

Keď sa jej do hrdla zabodol ešte hlbšie, zmizla v oblaku dymu a opäť sa objavila na opačnej strane. „Náhrada? Celkom chytré,“ usúdila Nayoko a s ľahkosťou sa vyhla všetkým shurikenom, ktoré po nej Satoko hodila. Hneď na to sa za ňou rozbehla aj Satoko. Nayoko jej bez váhania vyrazila katanu z ruky.

Satoko sa však nevzdala. Vytvorila pár pečatí. „Katon: Housenka no jutsu!“ Pousmiala sa, keď plamene zaplavili Nayoko. Úsmev jej však zmizol hneď, ako z ohňa vyšla bez jediného škrabanca. To si z nej snáď robí srandu!

Ak ninjutsu nezaberá, skús genjutsu.

To by som nejaké aj musela vedieť, odvetila.

Tak máš nejaký iný nápad?

Ešte niečo skúsim a potom na ňu pustím vás.

Chiméra súhlasila. Nevedela sa dočkať, kedy Nayoko roztrhá v zuboch. Satoko vytiahla kunai a rozbehla sa k Nayoko. Uhla jej úderom a zabodla jej kunai do chrbta. Potom opäť odskočila dozadu. „Kuchyiose no jutsu!“

Z dymu, ktorý sa na čistinke rozprestrel, vyrazili zafírovomodré krídla. Ozval sa hlasný rev. Keď dym vymizol, ukázala sa chiméra. Hruď a predné laby boli pokryté levou srsťou. Zadné končatiny pozostávali z capích kopýt. Namiesto chvosta sa vzadu vynímalo telo hada. Z ramien levej polovice tela vyrastali dračia a capia hlava. Zraky všetkých štyroch hláv spočinuli na Nayoko.

Usúdila si, že sama ju neporazíš? Zasmial sa lev.

Ani nie. Len mi napadlo, že vás trochu vyvenčím. Mykla plecom.

Ozvalo sa zavrčanie a lev na ňu nepekne zazrel. Ešte raz a letíš z útesu.

Hej, hej... Jas- Z rozhovoru ju vyrušila ostrá bolesť v bruchu. Vykašľala pár kvapiek krvi a klesla na kolená. Opatrne si z brucha vytiahla katanu a dlane si pritisla ku krvácajúcej rane.

Si v poriadku? spýtal sa starostlivo drak a pozrel na ňu.

To máš za to venčenie, poznamenal lev.

A povedz, že nie si rád, odvetila uštipačne, no následne sykla bolesťou.

Môžete už prestať?! Satoko, vzchop sa! okríkol ju had.

Ale ono to bolí, zakňučala.

Nepreháňaj! Určite to nie je až také hrozné, aby si sa tu zvíjala na zemi.

Tak prepáč. Na zem ma zrazila tá levova poznámka. Spokojný?

Ja ťa varujem... precedil pomedzi zuby lev.

Už stačí! vykríkli ostatní traja naraz.

Satoko, dvíhaj sa a bojuj! vložil sa do toho cap. To ju tu teraz akože všetci idú poučovať a kázať, čo má a nemá robiť?!

Dajte mi päť minút, zašomrala.

Ani o sekundu viac, prehodil had a chiméra sa s revom vrhla na Nayoko. Zatiaľ čo ju zamestnávali neustálymi útokmi a občas ju aj zranili, Satoko pomaly vstala. Zakliala, keď jej z brucha vystrelila pálčivá bolesť a z očí jej vybehli slzy. V tej chvíli však na rane ucítila chlad a bolesť pomaly mizla. Z rany jej prestala tiecť krv a ostala po nej len menšia jazva.

Tak vidíš, že to ide. Ani to nebolelo, zvolal lev.

Myslíš, že si schopná bojovať? spýtal sa drak. Satoko nepatrne prikývla a zdvihla katanu.

„Ale čo. Chiméra počúva také roztržité decko, ako si ty?“

„Bohužiaľ, už to tak bude. Taktiež ma to stálo dosť námahy.“ Mykla plecom.

Nayoko zavrtela hlavou a zložila pečate. „Kuchyiose no jutsu.“

„A sakra!“ zakliala Satoko, keď oproti nim stál obrovský pavúk a uprel na nich všetky páry očí.

Poznámky: 

POZOR! Spoiler!

viem, že sa väčšinou opisuje chimera ako zmes leva, divej kozy a hada,ale keď ja si nemôžem pomôcť... mne sa verzia s drakom päči viac tu je aj obr.