Dievča z vodopádu 011

UPDATE NOTICE 2022

Taakže po (extrémne) dlhej dobe je tu ďalší diel! A budú aj ďalšie, pokúsim sa ich pridať každý týždeň (ideálne v pondelok, ale neviem, ako to je teraz s vydaním a či budú tieto diely vôbec vydané ). Snáď sa vám to bude páčiť. Pre viac info k stavu tohto príbehu si prosím prečítajte UPDATE NOTICE v prvej kapitole.

„Toto nedopadne dobre,“ poznamenala Satoko, nemo zízajúc na tú odpornú potvoru pred sebou. Pavúk vydal neznesiteľný zvuk, zavrtel sa a vydal sa dopredu. „Fuj, ono sa to hýbe!“ Zhrozene sa posunula dozadu.

Ešte jeden krok vzad a si mŕtva. Radšej bojuj! okríkol ju jeden z hlasov.

Satoko sa obzrela za seba. Strnula v pohybe, keď si uvedomila, že je na okraji útesu. Opäť sa otočila späť.

Pavúk bol už takmer pri nej a zahnal sa jednou z dlhých chlpatých končatín. Satoko sa prikrčila v očakávaní silného úderu a následne niekoľko dolámaných kostí v tele. Nič sa však nedialo. Pomaly zdvihla hlavu. Prekvapilo ju, keď pred sebou uvidela chiméru, ktorá bránila pavúkovi v pohybe. Pazúry zarývala hlboko do zeme zanechávajúc za sebou dlhé ryhy. Pavúk sa metal zo strany na stranu. Vydával neznesiteľné kvílivé zvuky, keď sa mu levie zuby zabodávali hlboko pod kožu. Pokúšal sa chiméru odstrčiť najrôznejšími spôsobmi, ale ani jeden pokus neuspel.

Prestaneš sa už konečne skrývať? zavrčal podráždene drak. Následne sa mu z hrdla vydral srdcervúci rev a plamene ohňa pokryli zmietajúce sa telo pavúka pred sebou. Potom pokračoval. Čo to vlastne robíš?! Chceš zomrieť rovnako, ako Yasuo? Nebola si to náhodou ty, kto sa celý ten čas pripravoval na tento deň? Tak dlho si trénovala a čo robíš teraz? Len tu stojíš a prizeráš sa! Vzchop sa už konečne!

Satoko zamrkala. Prečo do toho musí ťahať práve Yasua?

Sklonila hlavu a pohľad jej spočinul na katane, ktorej rukoväť pevne zvierala v ruke. Túto mal Yasuo zo všetkých zbraní v skrýši najradšej. Bola to jedna z najvzácnejších vecí v jeho živote. Satoko nikdy nechápala, prečo práve táto katana. V jaskyni predsa viselo toľko silnejších, hrôzostrašnejších a omnoho lepších zbraní, než toto. On si však vždy zobral túto. Nech už mal tých zbraní na výber koľkokoľvek, videl jedine katanu. Ani teraz nechápe, čo ju primälo vybrať si ju tiež. Veď to bol len obyčajný meč. Na druhej strane, možno konečne zistí, čo Yasua na tejto zbrani tak priťahovalo. Veď čo sa vlastne môže stať? Pri najhoršom zomrie. To by nebola až taká tragédia.

Pousmiala sa a katanu si prehodila do druhej ruky. Dokážete ho odstrčiť sami alebo vám mám pomôcť? spýtala sa uštipačne.

Podceňuješ nás?!

Ja? Ani náhodou. To by som si nikdy nedovolila. Ja len tak trochu... No veď viete, nie? Nevinne sa usmiala.

Zabite ju niekto, zafučal cap.

S radosťou. Ale najskôr sa postaráme o toto, odvetil lev a s revom pavúka odhodil na zem.

To bolo pekné. Kruté, ale pekné, uznala Satoko.

Pavúk sa vydriapal späť na nohy a o dva kroky cúvol. Satoko vybehla spoza chiméry smerom k Nayoko. Zakliala, keď sa jej do cesty opäť postavil pavúk. Teraz však nemohla zastaviť. Skĺzla sa po zemi, zdvihla katanu a prebodla ho. Obrátil sa jej žalúdok, keď pocítila, ako jej po ruke steká slizká tekutina. Pavúk s hrdelným zakvílením zmizol v oblaku dymu. „Si na rade,“ zašomrala Satoko, vstala a hodila po Nayoko sadu shurikenov.

Zasmiala sa a všetky do jedného bez problémov odrazila. „Na viac sa nezmôžeš?“

„Ešte som neskončila.“ Prudko jej sekla katanou po chrbte.

„Kedy si...“ Nayoko sa prekvapene obzrela.

„Aké to je naletieť na svoj vlastný trik?“ Zaškerila sa a odskočila. Pozorne sledovala, ako sa telo Nayoko pomaly vracia do pôvodného stavu.

Na čo čakáš?! Zapečať ju! zavrčala chiméra a vychrlila plameň ohňa.

To je fajn nápad, ale má to jeden háčik. Nepoznám žiadnu pečatiacu techniku, poznamenala.

Ach, toto decko... A pečatiace lístky?

Tie sú v inej mikine. Poškrabkala sa na hlave. Následne zaskučala bolesťou, keď na bruchu ucítila prudkú bolesť a chrbtom narazila do stromu. Zviezla sa na zem a vykašľala niekoľko kvapiek krvi. Prekvapene zamrkala, keď ju zahalil tieň. Vzhliadla k Nayoko, ktorá sa nad ňou skláňala s kunaiom v ruke a víťazoslávnym úškrnom na tvári. Odvrátila zrak. Je koniec. Nakoniec asi brata pomstiť nedokáže. „Gomen, nii-chan,“ zašepkala a čakala, kedy sa jej kunai zabodne do tela.

Namiesto toho sa však ozval rev a kunai spadol k jej nohám. Vyjavene pozrela na Nayoko, ktorá sa zmietala zo strany na stranu. Pohľad jej potom spočinul na hadej hlave so zubami zabodnutými v jej krku.

Tak už konečne začneš bojovať?! okríkol ju.

Satoko nepatrne prikývla a odskočila od stromu. Zdržíte ju na chvíľu? spýtala sa.
Čo máš v pláne? Ak chceš ujsť, tak na to zabudni!

Nie, len idem po tie lístky. Už ju tu znova pobehovať nenechám, odvetila odhodlane a zoskočila z útesu ku skrýši. Vbehla dnu a bezmyšlienkovito začala prehrabávať všetky veci. Kde len môžu byť? Prehľadala snáď celý úkryt, ale nikde ich nenašla. Veď tu niekde musia byť! Zamyslene sa zahľadela na menšiu ryhu v stene. Možno, že...

Natiahla k nej ruku a prstami zachytila papiere. Víťazoslávne sa zaškerila, lístky vložila do vrecka mikiny a otočila sa, že pôjde pomôcť chimére. Strnula v pohybe, keď sa pred ňou zjavila bledá postava s úškľabkom na tvári.

„Chcela si mi utiecť?“ spýtala sa a priblížila sa. Satoko inštinktívne o krok cúvla. „Je to celkom sklamanie, nemyslíš? Yasuo ťa celé roky trénoval a chránil. Zomrel kvôli tebe, a čo ty? Jediné, čo ti naozaj ide, je utekať. Nechávaš za seba bojovať iných, len aby si sa zachránila. Si k ničomu.“ Pohľadom si premerala celú skalu a zastala na Satoko.

„Yasua z toho vynechaj!“ vykríkla dievčina a zdvihla pred seba katanu. Hrot čepele sa zľahka dotýkal hrdla jej matky.

Napriek tomu sa zasmiala. Katanu odsunula stranou a zaborila jej do brucha kunai. Satoko bolestivo zaskučala a bezmyšlienkovito sa po nej zahnala. Nayoko sa uhla a chystala sa na ďalší úder, no okolo zápästia sa jej obmotalo hadie telo a odtiahlo ju preč zo skrýše. Satoko klesla na kolená. Opatrne si z tela vytiahla kunai, pričom sa jej tvár skrivila v bolestivej grimase, a zhlboka sa nadýchla. Nesmie prehrať.

Pomaly vstala. Ignorovala návaly bolesti, ktoré jej vystreľovali do celého tela. Vyšla zo skrýše a opatrne vyliezla späť na útes, kde sa odohrával boj. Tráva bola miestami spálená a niekoľko stromov tiež neostalo bez ujmy. Zastala a pozorovala, ako chiméra chrlí jeden plameň ohňa za druhým, snažiac sa Nayoko dostať. Tá sa väčšine útokov schopne uhýbala a niekoľko razy sa pokúsila chiméru napadnúť. Asi by im mala ísť pomôcť.

Spravila váhavý krok smerom k bojujúcej dvojici, keď sa ozval vzdialený výkrik jej mena. Pootočila hlavu a pri lese pod útesom zbadala stáť Kibu. No paráda. Už len ten mi tu chýbal. Pretočila očami a išla ďalej.

Konečne si prišla? spýtala sa chiméra.

Nemohla som vás tu nechať samých. Neisto sa usmiala a zložila pár pečatí. „Raiton: Gian!“ Z rúk jej vyšiel elektrický výboj a zasiahol Nayoko do hrude práve vo chvíli, keď sa po Satoko zahnala kunaiom. Satoko rýchlo odskočila na kraj útesu a vrhla po nej pečatiaci lístok. Klesla na kolená a vytvorila pečať. Pohľadom prepaľovala nehybné telo ležiace niekoľko metrov od nej, akoby sa každú chvíľu malo opäť postaviť a napadnúť ju. Už je koniec?

Chiméra pristúpila k telu a drgla doň labou. Nepatrne prikývla. Konečne si niečo urobila správne. Yasuo by bol na teba hrdý, povedala a podišla k nej.

Nebol. Počuli ste ju. Akurát by bol sklamaný. Sklonila hlavu a zadívala sa na zem.

To povedala ona. Je len na tebe, či tomu uveríš, odvetil drak a s tým sa chiméra stratila v oblaku dymu. Satoko sa na čele opäť objavil znak. Ešte chvíľu tam sedela. Mysľou jej behalo všetko, čo sa stalo. Nedokázala uveriť, že už je po všetkom. Že sa jej podarilo zapečatiť ju. Bolo to ako sen.

Pre seba sa pousmiala a pomaly vstala. Zaskučala, keď sa opäť ozvala bolesť. Následne sa jej zatočila hlava a stratila pevnú pôdu pod nohami. Očami fascinovane pozorovala nočnú oblohu. Len okrajovo vnímala, ako sa popri nej mihala padajúca voda, a zdesený krik, ktorý zrejme patril Kibovi. V tejto chvíli jej však prišiel cudzí. Akoby to ani nebol on.

Zatvorila oči. Vlasy jej viali popri tvári, do tela sa jej zarezával chlad a v ušiach jej znel vzdialený šum vody. Pousmiala sa. Po dlhej dobe sa opäť cíti slobodná. Žiadne prahnutie po pomste, temnota, či bolestivé spomienky. Len pocit šťastia, ktorý sa rozlieva celým jej telom.

Avšak namiesto pádu do vody ju Kiba zachytil a pevne k sebe pritiahol.
„Zbláznila si sa?! Veď si sa mohla zabiť!“ skríkol naštvane, keď ju položil na zem vedľa jazera.

Otrávene naňho pozrela. „Čo tu robíš?“

„Zachraňujem ťa,“ odvetil nenútene.

„Nik sa ti o to neprosil,“ odvrkla.

„Tak prepáč. Už sa to nezopakuje.“ Pretočil očami.

„Budem rada.“ Otočila sa k nemu chrbtom a zapozerala sa na útes. Asi by nebol najlepší nápad nechávať tam to zapečatené telo len tak pohodené. Čo ak by niekto strhol lístok? Ešte to by chýbalo, aby tu opäť pobehovala.

Na druhej strane však nemôže ísť naspäť hore, keď je tu on. To by bola kopa otázok a to ona nepotrebuje. A čo by sa stalo, keby ho odtiaľto poslala preč? Pochybuje, že by odišiel. Prečo sa do všetkého musí starať?

Frustrovane zaskučala a pozrela na Kibu, ktorý si ju skúmavo premeriaval pohľadom. „Prečo si prišiel?“ spýtala sa po chvíli.

Kiba si povzdychol. „Hľadal som ťa. Čo ti to napadlo takto bez ohlásenia zmiznúť? Na čo si myslela?“

„Našiel si ma. Teraz môžeš odísť,“ zašomrala a vydala sa ku skale. Ignorovala pramienky karmínovočervenej kvapaliny stekajúcej po jej tele, aj všetku bolesť, čo jej rana spôsobovala.

„Bez teba nie.“ Chytil ju za zápästie a vliekol k lesu.

Snažila sa mu vytrhnúť, ale jej zápästie zvieral až príliš pevne. Voľnou rukou si vytiahla katanu a priložila mu ju ku krku. „Pusti ma, inak ťa zabijem.“

Kiba strnul v pohybe a zaskočene sa obzrel. Niečo na nej sa zmenilo. Iste, aj predtým okolo nej bolo plno záhad a nebola k nemu práve vľúdna, ale teraz... pôsobila ako posadnutá.

Satoko pritlačila na katanu, ostrie sa nepatrne zaborilo do jeho krku a z menšieho škrabanca vytiekla kvapka krvi. „Pusti ma,“ zopakovala.

Keď Kiba opatrne povolil stisk, vytrhla ruku z jeho zovretia, zložila katanu a otočila sa späť k vodopádu.

„Čo sa chystáš robiť?“

„To ťa nemusí zaujímať,“ odvrkla a opatrne začala liezť na útes.

Kiba na ňu vystrašene pozrel. „H-Hej, prestaň! Veď si zranená! To sa chceš zabiť?!“ skríkol po nej a nasledoval ju.

Paráda. Už len toto chýbalo. Obzrela sa naňho. „Nemôžeš ma nechať?! Vráť sa k ostatným!“

„Ani náhodou!“ odvetil.

Satoko pretočila očami, vyliezla na útes a zhlboka sa nadýchla. Stálo ju to viac námahy, než si myslela. Opatrne si dlaň pritisla na krvácajúcu ranu a podišla k telu.

Kiba ju nasledoval. Zaskočene sa pozrel na telo a potom na Satoko. „Kto to je?“

„To je teraz jedno. Hlavne mi pomôž zbaviť sa jej,“ zašomrala a začala telo ťahať smerom k okraju útesu.

„Čo sa chystáš robiť?“ spýtal sa po chvíli. Naozaj nechápe, čo sa tu vlastne deje.

„Hodiť ju do jazera. Nepotrebujem, aby ju tu niekto znova oslobodil. Tak, pomôžeš mi?“

„Pod jednou podmienkou.“ Pristúpil bližšie. Satoko naňho uprela nechápavý pohľad. Kiba pokračoval. „Pôjdeš so mnou späť do Konohy.“

Satoko si povzdychla. „Keď inak nedáš,“ zamručala a ťahala ďalej. Kiba sa pousmial a pomohol jej telo hodiť do jazera. Takmer hneď sa potopilo.

Satoko klesla na kolena. Z úst jej vyšlo bolestivé zaskučanie.

„V poriadku?“ Starostlivo sa na ňu zahľadel. Satoko neisto prikývla a vstala.

„Už by sme mali ísť,“ zašomrala.

Kiba ju vzal na ruky a vydal sa k lesu.

„H-Hej, čo to-?!“

„Myslíš, že ťa v takomto stave nechám ísť po vlastných? Na to zabudni.“ Zasmial sa.

Satoko odula spodnú peru a odvrátila od neho zrak.