Dievča z vodopádu 006

„Nii-chan!“ vykríkla veselo a hodila sa mu okolo krku. S úsmevom ju zdvihol a pevne objal. „Chýbal si mi,“ zašomrala a zavŕtala hlavu do jeho ramena.

„Aj ty mne. Sľubujem, že ťa už nikdy neopustím,“ zašepkal a ďalej ju objímal vo vstupnej hale. Ešte viac si ju pritisol k telu a zomkol očné viečka. Dobre vedel, že tento sľub nesplní. Vedel, čo príde, ale nechcel, aby sa Satoko zbytočne trápila. V živote by si to neodpustil. Ešte viac spevnil stisk.

„Nii-chan?“ ozvala sa Satoko priškrtene.

„Hm?“

„Nemôžem... dýchať,“ povedala a rukami zatlačila na jeho plecia.

„Prepáč.“ Ospravedlňujúco sa zasmial a pustil ju.

Chvíľu na seba len tak pozerali, akoby si pohľadmi vymieňal všetky svoje zážitky za celý ten čas, kedy bol Yasuo preč. Potom sa zaškeril a rozstrapatil jej vlasy. „Tak ako ti išiel tréning, kým som tu nebol?“ spýtal sa veselo, ignorujúc jej protestné zaskučanie.

„Celkom fajn. Naučila som sa veľa nových techník,“ odvetila hrdo a usmiala sa.

„Tak paráda. Čo keby si mi ich ukázala?“ Žmurkol na ňu a chytil ju za ruku. Spoločne vybehli z domu. Bežali ulicami, kým sa nedostali pred vodopád, ich obľúbené miesto. Trénovali celý deň. Ani si nevšimli, že už sa stmieva.

„Fajn, dajme si oddych,“ prehlásil Yasuo a klesol na zem.

Satoko si veselo sadla vedľa neho. „Aké to bolo?“

„Tak tu ste!“ ozvalo sa. Naraz sa obzreli a zbadali za sebou stáť modrovlasého chlapca .

„Makoto, čo tu robíš?!“ vypískla prekvapene Satoko.

„Čo asi? Hľadám vás. Otec doma blázni, kam ste sa podeli.“ Mykol plecom a oboch prepaľoval pohľadom.

Satoko sa nadýchla, že niečo povie, keď na vrchu vodopádu udrel blesk. Všetkých troch trhlo a pozreli sa tam. Následne sa ozval hrôzostrašný smiech.

„Už je tu,“ zašomral Yasuo a rýchlo vstal. V ruke pevne zovrel rukoväť katany. „Makoto, zober Satoko a choďte domov. Ja to vybavím.“

„Nii-chan, čo sa deje?! Kto to je?! Ja chcem ostať s tebou!“ kričala Satoko a pevne ho objala. Do očí sa jej opäť hrnuli slzy. Bála sa. Nechcela, aby Yasuo opäť bojoval sám a ona sa len krčila niekde v kúte. Už nechce zažiť ten strach, ako vtedy, keď ho skoro zabili.

„Neboj, bude to v poriadku. Sľubujem, že ťa ochránim,“ zašepkal a pobozkal ju na čelo. Sám však tušil, čo sa stane. Nič už nebude v poriadku. Otočil sa na brata. „Makoto...“

Makoto prikývol a chytil Satoko okolo pása. „Veľa šťastia,“ povedal Yasuovi, keď od neho začal Satoko ťahať preč.

„Nie! Pusti ma! Ja nikam nejdem!“ Satoko sa všemožne zmietala a kopala. Po tvári jej tiekli slzy.

Makoto ju však nepustil.

„Yasuo!“ vykríkla a natiahla k nemu ruku.

Yasuo sa na ňu naposledy usmial a otočil sa späť k vodopádu. Rýchlo vyskočil hore až sa stratil z dohľadu. Makoto spolu so Satoko prešiel cez vodopád a sadol si na zem. Satoko pevne držal pri sebe a zapozeral sa na padajúcu vodu. „Pusti ma!“ Opäť sa začala metať. Vonku sa ozýval strašný hluk, rinčanie zbraní a množstvo výbuchov. Nechcela tam len tak sedieť a počúvať to. Yasuo potrebuje pomoc!

„Už sa upokoj!“ zvýšil hlas a pevne ju pritisol ku chladnému kameňu. V očiach sa jej mihol strach a nemo ho pozorovala. Makoto si povzdychol. „Proste tu seď a počkaj, kým sa vráti Yasuo,“ zašomral otrávene, avšak aj jeho vlastný hlas ho zrádzal a chvel sa.

„A-ale... čo ak sa nevráti? Musíme mu ísť pomôcť!“ prehodila a znovu sa snažila odísť za Yasuom.

„Nie, ostaneš tu! Yasuo povedal, aby som na teba dohliadol!“ Pevne ju chytil, až skrivila tvár od bolesti. „Prepáč, to som nechcel,“ zašepkal a trochu povolil stisk.

Chabo sa zasmiala. „Tak zrazu sa hráš na starostlivého brata?! Zabudol si na to, ako si sa ku mne celých tých pätnásť rokov správal?! Myslíš, že to všetko len tak vypustím z hlavy a budem ťa poslúchať na slovo len preto, že si odo mňa o trochu starší?! Spamätaj sa! Ty nie si Yasuo! A nikdy-“

Makoto jej strelil po líci. Prekvapene zamrkala a chytila sa za boľavú stranu tváre. „Už si skončila?! Máš pravdu, nie som Yasuo a nie vždy som sa k tebe správal ako brat, ale môžeš konečne prestať hysterčiť a ostať tu ticho sedieť?! Yasuo von bojuje za teba! Chce ťa chrániť, ale vôbec mu to neuľahčuješ...“

Satoko sa oči opäť zaliali slzami. Odstrčila ho a rozbehla sa k vodopádu. Ozval sa ďalší výbuch a následne opäť ten neznesiteľný smiech. Satoko bez váhania vybehla z vodopádu a nemo ostala pozerať na Yasuovo telo, ktoré sa bezvládne rútilo dole do vody. „Nii-chan!“ vykríkla a klesla na kolená.

 
Prudko som sa posadila. Hneď na to sa mi však zatočila hlava a ticho som zakliala.

„Si v poriadku?“ spýtal sa starostlivo Kiba a chytil ma za rameno.

„Nie,“ odvetila som a sklonila hlavu. Prečo sa mi o tom snívalo? Nechcem na to spomínať. Zhlboka som sa nadýchla a rukami si vbehla do vlasov. „Čo tu robím?“ ozvala som sa po chvíli, keď som si bola istá, že sa mi hlas nezlomí.

„Odpadla si na tréningu. Asi toho na teba bolo priveľa.“ Pousmial sa a podal mi pohár vody doteraz položený na nočnom stolíku.

Pozrela som naňho a bez jediného slova od neho ten pohár prijala. „Ako dlho som bola mimo?“

„Nie dlho. Len dva dni.“

Vytreštila som oči a skoro som vypľula obsah vody, ktorý som mala v ústach. „Dva dni?! To snáď nie je pravda!“

„Nie je to také strašné. Aj tak sa za ten čas nič dôležité nestalo. Inak, zajtra je tá šou,“ povedal a žmurkol na mňa.

Namiesto odpovede som len letmo prikývla a zvalila sa späť do perín.
 
„Po tom rozhovore so Sasukem si bola nejaká divná. Čo ti povedal?“ oval sa po dlhšej odmlke a zvedavo nadvihol obočie.

„To ťa zaujímať nemusí.“ Vyplazila som mu jazyk a zavŕtala sa hlbšie pod perinu.

„Ale no tak. Prosím.“

„Nie, naozaj. To si radšej nechám pre seba.“ S týmto som sa k nemu otočila chrbtom a zatvorila oči. Ešte nejaký čas sa ma snažil presvedčiť, no keď ani po desiatich minútach neuspel, radšej to vzdal a odišiel z izby. Keď sa zatvorili dvere, z očí mi vybehlo niekoľko sĺz.

Prečo sa to muselo stať? Prečo práve Yasuo? Chápem, že ma chcel len chrániť, ale...
Opäť sa otvorili dvere. Rýchlo som si zotrela slzy a otrávene sa obzrela. Kiba sa nevinne usmial a s miskou v ruke prešiel k posteli.

„Mama myslela, že budeš hladná,“ povedal a podal mi ju.

S povzdychom som si sadla, oprela sa o stenu a pustila sa do jedla. „Ďakujem,“ zašomrala som so sklopeným pohľadom.

„Ty si plakala?“ spýtal sa starostlivo, keď ma pozorne sledoval.

„Nie,“ odvetila som a naďalej sa snažila uhnúť pred jeho pohľadom.

„Neklam, vidno to na tebe. Tak čo sa stalo tentoraz?“ Prisadol si ku mne.

„Naozaj to nič nie je.“

„Satoko, prečo si taká? Chcem ti pomôcť, ale keď nič nepovieš, nedokážem to,“ povedal, zobral mi misku a položil ju na stolík.

„S týmto mi nepomôže nikto,“ zašepkala som a v očiach ma pálili ďalšie slzy.
„Skús to,“ naliehal ďalej.

Ja som však mlčala. Čo mu mám povedať? Nič ma nenapadalo. Len som v tichosti sedela a pohľadom hypnotizovala perinu, ktorú som kŕčovito zvierala v rukách.

Kiba si povzdychol a podvihol mi bradu, aby som sa mu dívala do očí. „Čo mám urobiť, aby si mi aspoň trochu dôverovala?“

„Na nič sa ma nepýtaj,“ Mykla som plecom.

„Si hrozná. Vieš o tom?“

„To mi hovoria často.“ Zaškerila som sa a provokačne mu vyplazila jazyk.

Kiba len zavrtel hlavou a odišiel z izby.

+++
 
„No tak, vstávaj.“ Štuchol do mňa. Len som sa zamrvila a spala ďalej. „Satoko, vstávaj!“ Surovo zo mňa strhol perinu.

Inštinktívne som sa prikrčila, aby som sa aspoň trochu ubránila pred zimou, ale aj tak to nepomohlo. Otrávene som sa otočila a nevrlo naňho zazrela. „Vráť mi to. Je mi zima,“ povedala som záhrobným hlasom a natiahla sa po perine.

Kiba ju hravo odtiahol ešte ďalej. „Na to zabudni! Radšej vstávaj.“

„Mne sa nechce.“ Rozospato som si chrbtom ruky prešla po očiach.

Chytil ma za ruku a vytiahol z postele. „Vstávaj, musíš sa pripraviť na večer.“

„Čo je večer?“ nechápavo som zamrkala.

„Ideme k Akatsuki,“ odvetil a pretočil očami. „Včera som ti o tom hovoril.“
S povzdychom som si vybrala veci a namierila do kúpeľne. Keď som bola prezlečená a upravená, vrátila som sa do izby.

„Si rýchla.“ Uškrnul sa a vstal z postele.

„Nie každému to trvá hodinu ako tebe.“ Mykla som plecom.

„Až tak dlho som tam nebol,“ povedal na svoju obhajobu a zastal predo mnou. „Ale to je jedno. Si hladná?“

Nepatrne som prikývla. Kiba neváhal ani sekundu a už ma ťahal k Ichiraku. Zarazila som sa a moja tvár nabrala červenú farbu, keď som tam zbadala sedieť Sasukeho s Narutom. Kiba na mňa nechápavo pozrel, ale nič nepovedal. Namiesto toho si len sadol k Narutovi a objednal si ramen.

„Nesadneš si?“ Sasuke nadvihol obočie a pobavene sledoval, ako som až ležérne došla k stoličke vedľa neho. Za toto mi Kiba zaplatí. Akoby si nemohol sadnúť on sem a ja na druhú stranu. Z myšlienok ma vytrhla miska s ramenom, ktorú predo mňa Teuchi položil. Poďakovala som a pustila sa do jedla.

„Teuchi- san, ešte jednu!“ vykríkol Naruto.

„Aj mne!“ pridala som sa s úsmevom.

„Eh.. Satoko, vieš, že dnes platím ja?“ spýtal sa s obavami Kiba.

„Jasné. Preto sa dnes idem poriadne najesť.“ Zaškerila som sa.

„Chceš ma zruinovať však?“ Škaredo na mňa zazrel.

„Nie.“ Zatvárila som sa ako najväčší anjelik sveta a pustila sa do ďalšej porcie.

Po ďalšej polhodine sme napokon z Ichiraku odišli. Hneď na to sme však natrafili na Sakuru. So širokým úsmevom na tvári pozrela na Sasukeho, ktorý len pretočil očami a nenápadne sa posunul o niekoľko krokov dozadu.

„To si nechaj na neskôr,“ zašomral otrávene Naruto, čím Sakuru vyrušil zo zasnenia. Zatrepala hlavou a odviedla nás pred budovu, v ktorej šou mala začať. Tam už čakal Shikamaru.

„Choďte do zákulisia a pripravte sa,“ prikázala.

„Jasné, jasné,“ zamumlal Shikamaru a už nás strkal do budovy. Tam sme si nasadili mikrofóny a nejaké drobné obrazovky na zápästia a čakali, kým to všetko začne.
„A kde je Akamaru?“ spýtala som sa a pozrela na Kibu.

„Doma. Bol dosť unavený z tréningu. Radšej som  ho nechcel budiť,“ odvetil a naďalej pomedzi závesy nazeral do publika, ktoré sa pomaly zapĺňalo divákmi. Onedlho na pódium vystúpila Sakura spolu s nejakým čudným chlapíkom, ktorý sa predstavil ako Yamato.

„Dobrý večer. Vítame vás v našej šou „Attack on the bad boys“. Ako ste sa už možno dopočuli, dnes sa trochu pohráme s Akatsuki,“ povedal Yamato tajomne. Vážne, už mu chýbala len baterka, ktorou by si podsvietil tvár, a bol by kompletný. Perfektný strašiak na poli.

Hneď po ňom sa mikrofónu chopila Sakura. „Presne tak. Ale skôr, než si predstavíme dnešných účastníkov, pozrime sa na dianie u Akatsuki.“

Ako náhle dopovedala, všetky pohľady sa sústredili na obrovskú obrazovku nad Sakurou a Yamatom.

+++
 
V sídle bolo pomerne rušno. Členovia pobehovali všade možne a navôkol panoval zmätok. Náhle sa ozval hlasný výbuch.

„k***a!“ rozľahlo sa celým domom. „Deidara, koľkokr8t ti mám zopakovať, aby si tie bomby prestal strkať do mojich treniek?!“ ozvalo sa následne.

Po krátkej odmlke si Hidan povzdychol a zvodne zamrkal na svojho tímového kolegu sediaceho za stolom s peniazmi. „Kakuzu, potrebujem, aby si m niečo prišil.“

„Už zase?!“ Otrávene pretočil očami a došiel k Hidanovi. Za toto mu Deidara zaplatí. Ako dlho kvôli nemu ešte bude musieť toto trpieť? Hidanovi v poslednom týždni jeho končatiny prišíval najmenej desať razy. A kvôli komu? Len pre toho blonďavého pošuka, ktorý si proste myslí, že je sranda nesmrteľnému magorovi strkať výbušniny do spodného prádla. Prečo tu medzi nimi vlastne ešte je? Toto je jasná vstupenka do blázinca.

Medzitým sa Konan v kuchyni pokúšala uvariť jedlú večeru a Sasori jej pri tom trochu s obavami asistoval. Prečo to vždy vyjde naňho? Čo komu urobil? Našťastie, a pre Sasoriho dobro, sa jedlo vydarilo na prvý pokus. Už len treba zistiť, nakoľko jedlé to bude.

„Večera je hotová!“ zakričala. Všetci sa poslušne zbehli ku stolu a s menším zaváhaním sa pustili do jedla. Potom ostali v tichosti sedieť s pohľadom upreným na svoje prázdne taniere.

Hrobové ticho prelomil líder. „Čo dnes večer budeme robiť?“ Poobzeral sa po všetkých prítomných.

Po krátkej diskusii plnej hádok a námietok sa napokon rozhodli, že si spravia pyžamovú party a pozrú nejaký film. Následne sa všetci rozišli pripraviť do svojich izieb.