Keď to bolí, má to zmysel

V izbe boli dvaja. Chlapec a muž. Rovnako neposlušné, červené vlasy a hladké rysy napovedali, že ide o otca so synom. Sedeli na stoličkách oproti sebe. Syn hovoril oduševnene. Keď skončil, otec sa pousmial.
„Takže zamilovaný hovoríš."
„Aspoň myslím, je to najkrajšie dievča na akadémii. Vždy pri nej spravím nejakú hlúposť a ona na mňa potom jačí."
„Jačí?"
„Dobre, niekedy nielen to." Chlapec si namrzene pošúchal zreteľný otlačok dlane na líci.
Otec sa znovu pousmial. Spomenul si na priateľa a jeho mladícke ťažkosti s láskou.
„Prečo sa mi smeješ?! Vieš, ako to bolelo?!"
„Nuž, povedal si, že ju miluješ. A láska bez bolesti," podvedome sa dotkol jazvy na ramene, „to snáď ani nie je skutočná láska."
„Otec?"
„Hm?"
„Ako to funguje? Myslím, aby sa do teba zamilovala? Ako to bolo s tebou a mamou?"
Zmena témy ho trochu prekvapila. Je to dlhý príbeh a vlastne ho ešte nikomu nehovoril. Za oknami skučal vietor. Rovnako, ako v ten deň.

Zástup ticho, nehybne stál. Pohreb nebol dlhý ani dojímavý. V tvárach ľudí bol ale výraz najvyššej úcty a uznania. Vietor víril prach a odchádzajúci Kazekage si do očí stiahol klobúk. Zrazu pocítil, že sa mu na zátylku ježia vlasy. Vedel, že ho niekto pozoruje. Otočil sa a na okamih medzi stovkami žmúriacich tvári uvidel pár veľkých, tmavých očí.
„Čo sa deje, Gaara?" Po pravici stojaci brat nemal šancu čokoľvek rozpoznať. On sám si nebol istý ani len tým, či oči patrili mužovi alebo žene. Poznal iba pohľad. Pohľad tak blízky a známy, až mal pocit, že mu ten suchý, prudký vietor fúkol priamo na srdce.
„Nič, poďme."
Po opakovanom zapieraní sa ho prestali pýtať. Najdlhšie to trvalo Temari. Poznala brata pridobre a hoci bol prirodzene mlčanlivý, neunikol jej nepokoj, ktorý ho trápil. Keď sa ale Kazekage rozprávať nechcel, nemohol ho nik prinútiť. Po porade nasledovala večera a po nej, ako každý večer, všetci opustili miestnosť. Sám si sadol k okrúhlemu oknu, zapozeral sa do noci a čakal na svoju šálku čaju. V myšlienkach zablúdil k tmavým očiam. A spomenul si, ako sa sám kedysi díval na obete svojej bezbrehej nenávisti.
Niečo sa deje. Mal by som...
„Váš čaj, pane. Prepáčte, nechcel som Vás prekvapiť."
„Bol som len zamyslený. Položte to sem prosím, ďakujem. Prepáčte, ešte som Vás tu nevidel. Ako sa voláte?"
„Kenchi, pane. Zamiki Kenchi."
Zamiki. To meno som nedávno počul. Nevedel si spomenúť. Pozrel mužovi do tváre. A práve výraz tváre ho prezradil. Strach. Dobre ukrývaný, no pre Kazekageho neprehliadnuteľný. Gaara príliš často hľadel do očí človeku, ktorý vedel, že čoskoro zomrie. A tak sa stalo, že už o chvíľu Zamiki Kenchi kľačal na studenej dlážke a odpovedal na kladené otázky. Šálka otráveného čaju zostala ležať na stole, nedotknutá.
Keď zaklopal na dvere, vedel, že ho čaká pár nepríjemných chvíľ. V dome žila žena, ktorá zjavne mala dôvody i odhodlanie zabiť ho. Bol sám. Chcel to vybaviť osobne. Veril síce v spravodlivosť a nemal v pláne jej brániť. Nepoznal ale jej dôvody. A získať odpovede malo z akéhosi dôvodu privysokú cenu.
Dvere sa otvorili. Vôbec ho neprekvapilo, keď uvidel veľké, tmavé oči z davu predtým. Pozerala naňho s prekvapením, ktoré však nemohlo zakryť nenávisť.
„Príjemný večer prajem." Začal.
O krok cúvla.
„Predpokladám, že si uvedomujete, čo znamená moja prítomnosť na prahu vášho domu."
Znovu cúvla, až sa dozadu šmátrajúcimi rukami dotkla stola a získala späť stratenú rovnováhu.
„Uvedomujem." Hlas mala pokojný, tichý a hlbší, než si pri pohľade na ňu predstavoval. „Ako ste ho odhalili? Vlastne je to jedno. Mala som to spraviť sama. Nebol dosť odhodlaný. Len dúfam, že dlho netrpel."
„Myslím, že by vás mal zaujímať vlastný život. Pán Zamiki Vás priamo nezradil. Ale za celým tým pokusom o vraždu ste Vy, to je jasnejšie, než ranné slnko."
„Priznávam," hrdo zdvihla bradu, „načo zapierať. Som snáď jediná, ktorá vidí, aký ste nebezpečný. Musela som sa aspoň pokúsiť. Pre dobro všetkých.."
Je vyššia, než sa zdá. Pomyslel si. Prekvapuje ma, koľko rôznych pohľadov dokáže použiť na vyjadrenie nenávisti.
„..musela som to skúsiť. Aj malá šanca na úspech by za to stála."
„Prečo ma nenávidíte?"
„Prečo?" Pošepky. „Prečo by niekto, komu zbúrali nad hlavou dom a takmer zabili rodičov nenávidel?"
Sledoval ju zo zaujatím. Počúval, ako postupne zvyšuje hlas, pozoroval, ako sa jej rozširujú zrenice.
„Prečo by niekto nenávidel nebezpečné monštrum? Nech si hovoria, čo chcú. Okolo Vás zomierali, zomierajú a budú zomierať ľudia, ktorí si to nezaslúžia. Tá stará žena, čo ju dnes pochovávali. Zamenila svoj život za Váš. Ak by jej aj zostávalo už len pár rokov. Jej život bol aj tak určite cennejší." Už takmer kričala, hruď sa jej od rozrušenia dvíhala.
„Váš život je naopak vždy ušetrený. Chráni Vás piesok. Chránia Vás ľudia. Vlastným telom. A čo pre Vás znamenajú?! Toľko čo ten piesok. Život človeka ochotného sa obetovať, zrnko piesku v piesočnej dune. Zafúka vietor a už ho neuvidíte."
Dívala sa naňho a on vedel, že za tou blčiacou nenávisťou sa ukrýva bolesť.
„Ale ľudia nie. Vraj hrdina, čo zachránil Sunu pred útokom Akatsuki." Zaklonila hlavu a hrdelne sa zasmiala. „A kvôli komu sa tu asi objavili?! Keby nie Vás, nemusel zomrieť. Shira nemusel..." hlas sa jej zlomil. Po prvý raz uhla pohľadom.
Vtedy si spomenul. Zamiki Shira. Jeden z mŕtvych strážcov hradieb. Boli pochovaní spolu s Chiyo-sama. Jeho meno videl na spoločnom pomníku.
Takže, to by sme mali. Atentátnik, s rovnakým menom, ako jedna z obetí nedávneho útoku a podozrivou podobou so ženou ktorá jeho vraždu naplánovala. Dvaja bratia a sestra. Viac vedieť nepotreboval. I keď predsa.
„Aké je vaše krstné meno, slečna Zamiki?"
„Sarai." Hlas mala ľadovo studený. „Zamiki Sarai. Posledná z klanu."
Znova sa naň uprene dívala. Plajúce očí mala doširoka otvorené doširoka otvorené. Odkiaľsi zo stola za sebou vytrhla kuchynský nôž a s výkrikom sa naňho vrhla.
Je to smutné, pomyslel si. S vedomím, že prišla o všetko, sa tu chystá položiť život za pomstu. Smutné. Smutné a zbytočné. Vedel, čo sa stane. Vedel, že aj ona to vie. Zastaví ju, ako kameň pevná, stena piesku. Na tom nikto nič nezmení.
Vchodové dvere ošplechla teplá krv.
Gaara nechápavo pozoroval rukoväť noža trčiacu z ramena, jeho ramena, uvedomujúc si, že piesok sa ani nepohol. Čo sa to stalo? Ak však vyzeral prekvapene on, výraz v očiach Sarai hovoril o absolútnom zdesení.
Ona nevie! uvedomil si. Nevie, ako to dokázala. A sťažka dosadol na zem.
„Tam sú!" Niekoľko postáv vbehlo do domu.
„Gaara!" Kankuro stál ako skamenený. „Ako, ako? Berte ju!" Dvaja strážcovia k nej prikročili.
„NIE," príliš potichu. Nikto ho nepočul. Na zakrvavené ruky jej zakladali putá. Nekládla odpor.
„Povedal som NIE! Pustite ju!" Tentokrát sa strážcovia zastavili.
Brat naňho pohoršene pozrel. Asi dúfal, že zle počul.
Kazekage vstal, otočil sa a vykročil. Vytiahol si z rany čepeľ a tá s cvendžaním dopadla na podlahu.
„Tej ženy sa nikto nedotkne! A to, čo ste tu videli, neopustí miestnosť. Podotýkam, že to je rozkaz." Vyšiel z dverí, zahol za roh a tým zmizol zo zorného poľa.
„A ešte jedna vec." Opieral sa o múr a tlačil si krvácajúcu ranu. „Prepustite Zamiki Kenchiho."
Stalo sa tak, ako rozhodol. Vrátil sa domov, dal sa ošetriť, uzdravil sa, venoval sa povinnostiam. A incident nikdy nikto nespomenul. Z Temarinej tváre vyčítal, že starší brat sa jej predsa len zdôveril, to ale nevadilo. Kým je ticho, život môže ísť ďalej. Jedinou pripomienkou zostávala jazva na ramene. Vedel, že sa jej nikdy nezbaví.
Ako čas plynul, vyšlo najavo, že plán, zabudnúť a žiť ďalej svoj život, naozaj nejde celkom podľa predstáv.
Keď sa díval z okna a pozoroval ľudí, dúfal že ju niekde zazrie.
Ako generál spojeneckých síl stál pred vojskom. Zjednotil vôľu ninjov a oni mu tlieskali. Dúfal, že tam bola a počula ho.
Postavil sa po boku štyroch, bojoval proti najsilnejšiemu a prehral. Keď myslel, že zomiera, vedel, čo najviac ľutuje.
A keď sa prebral zo spánku, ktorý mohol trvať večnosť, vedel, že nikdy nemôže zabudnúť.
Vojna skončila. Vyhrali. Vrátili sa domov. Rozhodol sa, že ju nájde. Žila. Na jeho rozkaz a napriek bratovmu naliehaniu sa stala členom jeho osobnej stráže.
Nikdy s ňou nehovoril. Aspoň nie v súkromí. Vedel, že je v bezpečí a to stačilo. Vedel, že hoci to oficiálne malo byť naopak, keď bola nablízku, dokázal ju ochrániť.
„Takže Naruto sa žení?"
Pozvanie prišlo v jedno príjemné ráno.
„Správne. A okrem pozvánky sme dostali aj žiadosť o pomoc, takže musíme zobrať zopár tímov do zálohy." Sestra hovorila podozrivým tónom. Akoby tušila, že ho tá správa poteší.
Konoha sa hemžila ľuďmi ešte viac, než inokedy. Všetci boli v dobrej nálade. Obrad bol krásny a on mal z priateľovho šťastia radosť.
„Blahoželám. Prajem vám do života všetko dobré."
„Ďakujeme, Kazekage-sama."
„Prosím, Hinata-san, dnes som tu najmä ako priateľ."
S úsmevom stisol ruku chlapcovi, teraz už mužovi, ktorý bol pre neho priateľom, bratom a vzorom.
„Dovolí mi tvoja krásna manželka, aby som si ťa ukradol na krátky rozhovor?"
Vzdialili sa od ostatných.
„Ako si vedel, že ju miluješ?" Keď osameli, otázka zaznela takmer okamžite. Bolo v nej viac, než by náhodný poslucháč mohol pochopiť.
„No, vieš.." Naruto nebol nahodný poslucháč, „vďaka bolesti."
A tak si vypočul príbeh o zničení Konohy. O tom, ako hrdina sám bojoval proti šiestim telám boha a ako ho posledné z nich takmer porazilo. Ako vletela na bojisko, aby hrdinu ochránila. Ako nemohol zabrániť nevyhnutnému. Ako ju boh čiernym hrotom prebodol. Ako bolesť roztrhla hrdinovo srdce, porazila nepriateľa a keď zmizla, jej miesto mohla zaplniť jedine láska.
„Proste som to vedel. A ty to iste vieš vieš tiež."
Rozlúčili sa. Naozaj to vedel. Vedel to už pridlho. A rovnako vedel, čo treba urobiť. Rýchlym krokom sa vybral na to jediné miesto, kde potreboval byť.
Zaklopal a dvere izby sa po chvíli otvorili. Sarai od prekvapenia cúvla.
Presne, ako vtedy. Pomyslel si. Rýchlo sa spamätala. Pokľakla v zdvorilej úklone.
„Nie, nie som tu ako Kazekage. Vstaň, prosím."
Keby sa niekto díval cez kľúčovú dierku, videl by, ako mocný Kage zo skrytej Piesočnej s mierne roztrasenými kolenami a hlavou pokorne sklonenou niečo hovorí pôvabnej žene s tmavými očami. Počul by, že niečo oznamuje a o niečo žiada. Odpoveď by už ale nepočul. Nie každú odpoveď možno vyjadriť slovami.

Ležal na chrbte, mal zavreté oči, užíval si škoricovú vôňu jej vlasov a počúval. Ona sa nad ním skláňala, pramienkom vlasov ho šteklila na tvári a rozprávala. Rozprávala druhú polovicu príbehu.
O tom aký sen sa jej sníval.
O tom, ako jej od strachu zastalo srdce, keď sa na bojisku objavil nepriateľ, ktorého mala poraziť päťka. Nie však kvôli sebe. Bála sa o život jedného z piatich.
O tom, ako s hrdosťou nasledovala generála, ktorý bol ochotný obetovať sa pre mier a priateľstvo.
O tom, ako istý zranený muž vykročil von z domu a daroval slobodu jej i bratovi. Ako sa zranený neobzrel a preto nemohol vidieť, že z jej pohľadu zmizla všetka nenávisť.

„Mal proste šťastie."
Známy hlas ho vytrhol zo spomienok. Otočil sa, aby spolu so synom pozdravil ženu, ktorú miluje.
„Bol si dlho ticho, tak som si vravela, že by mu niekto mal odpovedať. Takže, drahé dieťa, keď sa tvoj otec rozhodol, že ma osloví, bola som už doňho dávno zamilovaná. Mal veľké šťastie. Haha!"
Červenovlasý chlapec si povzdychol, ale v očiach mal odhodlanie. Usmial sa na otca, dal pusu mame a šiel si ľahnúť spať.
„Nepočul som ťa prichádzať." Gaara rád pozoroval svoju ženu. Pozoroval ako sa prezlieka, umýva si tvár, češe vlasy..
„Nemusíš sa báť. Počula som len koniec. Nerada ruším vaše chlapské rozhovory."
Ako každý večer, sadla si na posteľ a keď jej položil hlavu na kolená, hladila ho po vlasoch. Na túto časť dňa sa vždy tešil najviac. Na čas, kedy spolu s klobúkom Kazekageho odkladal aj svoj post a stával sa proste mužom svojej ženy. Jej vlasy voňali škoricou. Otvoril oči a díval sa na ňu. Zdvihol sa, pobozkal ju a pohladil. Nežne ju položil na posteľ. Na zem dopadlo niekoľko kusov šatstva. Za oknami skučal vietor.
„Vieš, čo je zvláštne?"
Bolo to typické. Sarai sa vždy po milovaní chcela rozprávať. A on, hoci mu k spokojnosti chýbal už len odpočinok, sa na ňu opäť s potešením zadíval.
„Čo je zvláštne?"
„Ty už dávno vieš, ako som sa do teba zaľúbila." Podoprela si hlavu rukou a z pleca sa jej zošmykla prikrývka. „Ale ty, nikdy si mi nepovedal, ako sa to stalo."
„Nikdy si sa nepýtala."
„Pýtam sa teraz."
Hlboký nádych. „No dobre." Zavrel oči. Pod končekmi prstov cítil jej chladivú pokožku. „Poviem ti, ako to bolo. Pamätáš si svadbu v Konohe?" Nebolo to dlhé rozprávanie.
„Počkaj!" Trochu pobúrene sa od neho odtiahla. „Tak ja som do teba zamilovaná o toľko dlhšie? Cítim sa trochu trápne."
„Ja som ale nepovedal, že vtedy sa to stalo. Vtedy som si to len uvedomil."
„Takže skôr? Nechaj ma hádať." Zaškerila sa ako dieťa.
„V ten deň, keď si ma pridal do svojej ochranky. Určite som sa tvárila veľmi podozrivo."
Pokrútenie hlavou.
„Hm, ešte mám dva pokusy. Na každú hádanku sú predsa vyčlenené tri pokusy."
Úsmev.
„Tiež si sníval o mne, keď na nás dopadla tá technika."
„Áno aj, ale to nebol rozhodujúci moment."
„Ešte skôr?.. Tak si ma uvidel v dave, keď si bol generál. Vtedy som musela vyzerať naozaj odhodlane."
„Nevidel. Neviem, čo by som za to dal, ale nevidel som ťa."
Odula líca. „Nemám rada hádanky."
Podvedome sa dotkol jazvy na ramene. „V ten deň, keď som ťa stretol po prvý raz."
Neveriacky pohľad.
„Rozumu to trvalo roky. Srdcu stačili sekundy. Vieš, nenávidím bolesť. Vždy som ju nenávidel. A predsa, keď si na mňa vyletela s nožom v ruke, nedokázal som sa brániť. Nemohol som dovoliť aby si trpela a bol som pripravený čeliť čomukoľvek. Aj bolesti. Srdce to vedelo skôr, než som to mohol pochopiť. Miloval som ťa od prvej chvíle."
Sarai sa usmievala, ale nič nepovedala. Utrela si oči, sfúkla sviečku, v tme sa k nemu privinula a spolu zaspali.
Za oknami skučal vietor, rovnako, ako v ten deň.