Forbidden- III. Atsushi Sato

Otočila som sa. Bol tam. Ostala som stáť ako prikovaná a šokovane som naňho hľadela. Stál predo mnou ten istý muž, o ktorom sa mi toľko snívalo. Premeriaval si ma tými tmavými očami. Potom podišiel o pár krokov ku mne. Priložil si prst ku perám a naznačil mi, aby som ostala potichu. V tom momente som precitla. Presne som vedela, ako to bude pokračovať. Pevne som stisla katanu a rýchlim pohybom som mu zmizla z dohľadu. Využila som príležitosť a zaútočila som ako prvá. Vyrútila som sa zaňho z boku a chystala sa ho zasiahnuť. On bol však rýchlejší ako ja. Jediným pohybom odrazil môj útok. Zahnala som sa znovu, no on to opäť vykryl. Hodil po mne zopár šurikenov. Podarila sa mi im vyhnúť.
Odskočila som bokom a začala tvoriť pečate: „Fuuton: Kaze no Yaiba.“ Okolitý vzduch sa sformoval do ostria. Neznámy sa tomu len len vyhol. Keď sa však zadíval na miesto, kde len pred chvíľou stál, ostal ohromený. Všetky stromy vo vzdialenosti pätnásť metrov boli rozsekané. Pousmiala som sa nad jeho výrazom. Zrazu sa ocitol tesne v mojej blízkosti. Napriahla som sa, aby som ho päsťou udrela do tváre, ale on ma schytil za ruku a podrazil mi kolená. Zvalila som sa na zem. Silno som ho kopla do píšťaly a rýchlo sa postavila opäť na nohy. Nahromadila som v ruke väčšiu časť chakry, aby bol celkový efekt niekoľkonásobne účinnejší a napálila som mu to rovno do hrude. Odhodilo ho bokom a vykašlal trochu krvi. Konečne sa mi ho podarilo zasiahnuť.
V tom sa znovu dostal ku mne. Udrel ma do boku. Skríkla som od bolesti. Ešte som sa nestihla plne zotaviť zo svojho predchádzajúceho zranenia. Cez oblečenie mi začala presakovať krv. Pozrel sa na mňa a nechápal, prečo krvácam. Neudrel ma predsa tak silno, aby mi spôsobil takú ranu. Ja som sa však nechystala ešte dobojovať.
„Fuuton: Tatsu no Oshigoto!“ vykríkla som naňho. Vo vzduchu bol tentokrát cítiť zdrvujúci tlak. On sa však s ľahkosťou vyhol aj tomuto môjmu útoku. Začínal ma poriadne štvať. Lakťom som ho udrela pod rebrá. Vzdychol. Dúfam, že od bolesti. A potom ma schytil pod krv. Pritisol ma o kmeň stromu a prepaľoval ma pohľadom. Dochádzal mi kyslík. Postupne mi začalo ochabovať všetko svalstvo v tele. Keď videl, že sa mi začínajú prevracať oči, pustil ma.
Priveľmi ma šetrí. Ale prečo, prečo ma jednoducho nezabije?
„Skľudni sa, nechcem ti ublížiť,“ povedal.
„Jasné, to ti tak verím,“ preniesla som ironicky a chytala do pľúc trocha vzduchu. Snažila som sa dostať od neho preč, ale on mi svojimi rukami zabránil pristúp k úniku. Pozrela som sa mu do tváre. Zľakla som sa, keď som si uvedomila, že je tak blízko pri mne, že by stačil jediný pohyb a dotkli by sme sa perami. Odrazu sa mi rozbúchalo srdce, ale nie od nenávisti alebo od strachu. Keď videl, ako naňho vyľakane hladím, trochu odo mňa odstúpil. Vydýchla som. Za nami zašušťalo lístie. Šiel sem aj niekto ďalší. Pozrela som sa tým smerom. Keď som sa obrátila naspäť, ten muž tam už nebol. Jednoducho zmizol. Stratil sa do tmy.

Keď som sa spamätala, uvidela som Zakeho, ako ide ku mne.
„Mana, hľadal som ťa, čo tu prosím ťa robíš?“
„Teraz nie je čas, nie sme tu sami, musíme vypadnúť. Zobuď Hyori, ja hneď prídem. Choď!“ Zake na mňa šokovane pozrel a hneď aj bežal zobudiť Hyori. Ja som sa zatiaľ chcela ešte poobzerať na okolí. Kto to dopekla bol? Čo tu robil a prečo ma nezabil, keď mal nato príležitosť? O to mu predsa ide, nie? Alebo sa chcel so mnou ešte predtým pobaviť, než ma zabije? Snažila som sa nájsť odpovede na svoje otázky. Nezanechal však po sebe nijaké stopy. Jediné čo som našla boli rozsekané stromy, ktoré spôsobila moja technika. Vybrala som sa naspäť k mojim tímovým partnerom. Hyori sa hneď chcela spýtať čo sa deje, ale umlčala som ju pohľadom. Pochopila, že sa ma na nič teraz nemá pýtať.

„Odchádzame!“ zavelila som a hneď sme sa všetci zdvihli na odchod. Hnali sme sa lesom najrýchlejšie ako sme vedeli. Niekoľkokrát som sa obzrela, aby som sa uistila či nás nikto nesleduje. Cestou som povedala mojím partnerom všetko, čo sa stalo. To, že sa mi však ten muž zjavoval vo sne som vynechala. Ako sme sa náhlili lesom, začalo postupne svitať. Od Kirigakure nás delila sotva hodina cesty.
Po dvadsiatich minútach nám už ranné slnko začalo pripekať na krkoch. Cestou ta sme sa viac už nerozprávali. Všetci sme boli priveľmi unavení a potrebovali sme si šetriť energiu. Navyše budeme musieť ešte odovzdať hlásenie z misie Mizukage. V diaľke sme uvideli bránu Kiri. Pridali sme do kroku. O chvíľu sme sa ocitli rovno pri nej. Dozorca nás pozdravil a nechal nás prejsť. V uliciach ešte nikto nebol. Bolo skoré ráno, všetci iba teraz začali vstávať. Asi za päť minút sme stáli pred budovou Mizukage. Vošli sme do vnútra a namierili sme si to rovno ku schodisku. Mizukage mala kanceláriu až na vrchnom poschodí. Mysleli sme si, že naša kage ešte spí, ale na naše prekvapenie nás už čakala, keď sme vošli do vnútra. Stála tam a hľadela von oknom. Ani sa na nás nepozrela a začala.
„Čo vás zdržalo?“
Zake sa už chystal odpovedať a niesť následky ako veliteľ tímu, keď som mu skočila do reči.
„To je moja chyba, Mizukage-sama. Počas cesty nás napadli a ja som ostala zranená. Zake chcel skončiť misiu a vrátiť sa, čo som však ja nechcela pripustiť. Trvala som na tom, aby sme išli ďalej.“
„Dobre, čo ste zistili? Predstavuje pre nás Kiba hrozbu?“ spýtala sa nás Kage so záujmom.
„Cesta tam prebehla hladko, až na počiatočne napadnutie išlo všetko bez zbytočných komplikácií. Potom ako sme sa dostali dnu sme sa rozdelili. Zistili sme, že Kiba sa chystá ukradnúť naše tajné techniky. Chcú ovládnuť Kiru a chopiť sa moci. Yorushi, ich veliteľ, je hlavou celého sprisahania. Sám chce neskôr zradiť klan a vládnuť samostatne. Tu je zvitok, v ktorom sú skopírované všetky dokumenty, ktoré naše tvrdenia potvrdzujú,“ dokončil Zake a odpečatil zvitok, ktorý som mu podala. Podal ho Mizukage a ona si ho od neho vzala. Všimla som si, že sa kage pri zmienke Yorushiho mena nepatrne zablyslo v očiach. Bez zbytočných rečí si ho rýchlo prelistovala a potom ako skončila nás poslala preč. Keď už sme odchádzali, povedala:
„Mana, ty tu ešte ostaň, musím s tebou niečo prebrať,“ zastala som a počkala, kým Zake a Hyori odídu a potom som sa obrátila k Mizukage.
„Potrebujem ťa poslať na samostatnú misiu, najneskôr o tri až päť dní musíš vyraziť. Stihneš sa dovtedy dať dokopy?“ Spýtala sa ma a zároveň mi oznámila Mizukage. Nemohla som namietať, pri samostatných misiách som však vždy dostala špinavú prácu. Bola som zvedavá, čo to bude tentokrát.
„Máme informácie, že v blízkosti Kirigakure sa pohybuje niekoľko nukeninov. Potrebujem, aby si sa o to postarala. Verím, že si najvhodnejšia osoba, ktorej môžem zveriť túto misiu,“ predniesla a už aj mi podávala dokumenty, v ktorých som našla všetko, čo som potrebovala. Kývla som na súhlas a prevzala som ich od kage.

Vracala som sa domov cez les a myslela na svoju nadchádzajúcu misiu. Konečne budem mať príležitosť pracovať na svojej veci. Misia, ktorú som dostala od Mizukage bola pre mňa ako darček. Nič viac som si ani nemohla želať. Ocitla som sa pred bránou. Rozhodla som sa, že bude lepšie ak vojdem z boku. Aspoň sa na mňa hneď nezosype hora nadávok o tom, aká som nezodpovedná a nevďačná. Vkĺzla som dnu a namierila si to rovno do izby. Keď som prechádzala cez chodbu, uvidela som Shira ako na mňa prekvapene hladí. Konečne som vošla do izby. Oprela som sa o dvere a chytila sa za boľavý bok. Pomaly som sa zosunula na zem a trochu si oddýchla. Bola som náramne unavená. Tak veľmi som sa chcela ísť vyspať, lenže taký luxus som si nemohla dovoliť. Doplazila som sa do kúpeľne a zhodila zo seba všetko špinavé oblečenie. Vliezla som do sprchy a pustila na seba studený prúd vody, aby som sa ako tak prebrala. Takto som sedela vo vani niekoľko minút, kým som zo seba zmyla všetku špinu. Zastavila som vodu. Vyliezla som z vane a zabalila sa do osušky. Podišla som ku zrkadlu a rozčesala si vlasy, potom som sa obliekla. Zvalila som sa do postele. Bola som taká unavená, jednoducho som sa neovládla a zaspala som.
„Ma...“ niečo ma rušilo v spánku.
„Mana...“ ten zvuk stále neprestával.
„Manari-sama!“ Teraz som už bola definitívne hore. Otrávene som vyliezla z postele a išla som zistiť, kto ma tak príjemne zobudil. Otvorila som dvere. Na chodbe stál Shiro.

„No konečne! Trvalo vám to celú večnosť. Váš otec vás očakáva vo svojej kancelárií a nie je práve v najlepšej nálade.“ Vysypal hneď zo seba a ani ma nenechal nadýchnuť a už ma ťahal do otcovej kancelárie. Cestou sme stretli nejakého chlapca. Bol asi tak v mojom veku. Shiro sa mu uklonil a chcel nás zjavne predstaviť. Bez povšimnutia som ich oboch obišla. Shiro tam ostal stáť ako prikovaný. Keď sa spamätal, okamžite začal ospravedlňovať moje správanie. Nebolo ťažké domyslieť si, kto to bol. Čakala som však, že otec svoje rokovanie už skončil a naša príjemná navšteva už dávno odišla. Bez vyzvania som vošla do feudálovej kancelárie. Prebodával ma pohľadom a tichým prskavým hlasom sa mi chytal vyčistiť žalúdok.
„Kde si bola?“ bolo prvé na čo sa ma opýtal.
„To ta nemusí zaujímať,“ odpovedala som mu pokojne.
„Ako si predstavuješ len tak odísť, keď som ťa jasne požiadal, aby si ostala a odpratala toho mladého? Žiadam vysvetlenie. Ešte raz sa ťa pýtam, kde si bola?“
„To ti nemôžem povedať,“ opakovala som znovu. Otec zjavne pochopil, že zo mňa viac nedostane a tak sa pustil do rozdávania ďalších rozkazov.
„Môj obchodný partner sa tu so svojím synom zdrží ešte dva dni. Očakávam, že mu plne vynahradíš ten stratený čas, keď si bola ktovie kde. Môžeš začať okamžite. Nech sa páči,“ kývol na mňa a poslal ma preč. Znovu som kráčala chodbou, no tentokrát som nemala namierené do izby. Vybrala som sa do ošetrovne, aby som si aspoň trochu ošetrila zranenia. Keď som prechádzala okolo predsiene, znovu som uvidela syna otcovho partnera. Stál tam a s niekým sa zhováral. Zahla som za roh a netušila som, že sa vybral za mnou. Keď som vošla do ošetrovne, zobrala som si všetko čo som potrebovala. Mierne som si nadvihla tričko, nech môžem začať. Najprv som si celú ranu znovu vydezinfikovala, potom som zobrala hojivú masť a pomalými krúživými pohybmi som si ju začala natierať na bok. V tom prišiel do miestnosti ten chlapec. Keď ma tam uvidel takto stáť, zahanbene sa zatváril a celý očervenel. Tvárila som sa, že som si to nevšimla. Znovu som nabrala trocha masti a pokračovala v masírovaní.
„Čo potrebujete?“ spýtala som sa ho na rovinu.
„Volám sa Atsushi Sato. Som synom Hisoka Satoa, priateľa vášho otca.“
„Viem,“ bolo jediné, čo som povedala a teraz som si pre zmenu začala bok sťahovať obväzom. Ešte zopárkrát som si to celé obviazala a bola som hotová. Stiahla som si tričko naspäť dole.
„Čo sa vám stalo?“ spýtal sa ma.
„Spadla som zo schodov,“ povedala som mu.
„Vyzerá to, ako keby vás pred časom zasiahol poriadne ostrý kunaj.“ Prekvapene som naňho pozrela. Bola som šokovaná. Hyori mi zranenie tak dobre vyliečila, že mi neostala takmer ani jazva a okolo som mala iba nepeknú modrinu.
„Ste prekvapená?“ spýtal sa ma znovu a ja som mu neodpovedala. „Som medik, preto rozoznám ak niekoho napadnú a keď niekto spadne zo schodov.“
„Prečo by sa niekto ako vy nezaoberal politikou ako váš otec?“
„Z toho istého dôvodu prečo by dcéra feudálneho pána pracovala ako ninja.“
„Aha. Môj otec vám už zrejme stihol povedať dôvod mojej neprítomnosti.“
Usmial sa na mňa. Odložila som naspäť všetky veci a chcela som sa vrátiť do izby. Potrebujem si pozrieť zložku, ktorú mi dala Mizukage.
„Ak dovolíte Atsushi, musím vás teraz nechať osamote.“
„Samozrejme. Som rád, že som vás konečne spoznal, Manari-san.“

Odišla som z miestnosti a nechala tam Satoa samého. Keď som bola konečne v izbe, zamkla som dvere. Sadla som si na posteľ a zobrala dokumenty od kage. Začala som v nich listovať. Z papiera sa na mňa dívali tváre rôznych zaevidovaných nukeninov. Netrvalo dlho a našla som zložky, ktoré boli udelené na starosť mne. Pozorne som si ich prečítala. Mala som sa postarať o dvoch bratov nukeninov, ktorý pochádzali z kamenej. Hodnosť juonin. Podstata veterná. Rovnaká ako moja. Keď som si ich prešla, začala som si prezerať aj ostatné. Listovala som v nich. Odrazu som zastala. Jedna zo zložiek patrila mužovi, ktorý pochádzal z listovej. Už som vedela kto bol ten muž, čo ma neustále prenasledoval. Uchiha Sasuke. Jediný čo prežil vyvraždenie klanu Uchiha. Už som vedela, prečo sa mi zdal povedomý. Nemohla som prestať na tú fotku hľadieť. Bola som z toho zmätená. Prečo by sa niekto ak on zaujímal o mňa? Rozbolela ma hlava. Radšej som to odložila. Teraz som už nechápala vôbec nič. Dúfala som však, že ho už viac neuvidím. A keď áno, presne som vedela čo urobím. Zabijem ho. Alebo on zabije mňa.