Forbidden- II. Infiltrácia

Zake nás zaviedol do nenápadného rohu medzi dvoma budovami. Ich tieň nám poskytoval dobrý úkryt. Ak by išiel niekto okolo, určite by sa o nás nedozvedel.

„Myslím, že sme toho počuli dosť. Dozvedeli sme sa práve to, čo potrebujeme. Je už skoro noc. Počkáme do úplnej tmy a potom sa vyberieme preveriť si tieto informácie rovno do hlavného sídla klanu. To by nemalo byť už ďaleko. Mana, si si naozaj istá, že to zvládneš?“
Pozrela som naňho pohľadom, ktorý dával dosť jasne najavo moju odpoveď. Čakali sme, kým nastala úplná tma a potom sme vyrazili. Nepozorovane sme prechádzali dedinkou. K rýchlosti nám pomohla aj Zakeho znalosť terénu. O chvíľu sme sa ocitli za dedinou a pred nami sa rozprestierala smrtonosná tma. Vydali sme sa smerom do nej. Náš inštinkt nám velil, ako sa máme pohybovať. Netrvalo dlho a naozaj sme sa ocitli pred hlavným sídlom klanu Kiba. Rozhodli sme sa, že bude najlepšie, ak budeme najskôr postupovať spolu a potom, ako sa dostaneme dovnútra, sa rozdelíme. Obišli sme hlavný stan. Z jeho bočnej časti viedla von priestranná záhrada. Záhradník práve zatváral dvere a chystal sa odísť domov. Nikde nebolo vidno stráže. Zavreli sa za ním dvere, svetlo zhaslo. Okno však ostalo otvorené. Mali sme šťastie, pretože ho pravidelne zabúdal zatvárať. Jedným rýchlim pohybom sme sa presunuli k stene budovy. Stáli sme ukrytý v tieni. Hyori vošla dnu cez okno ako prvá. Dopadla na zem ticho ako myška. My sme zatiaľ čakali na znamenie.
Všetko bolo v poriadku, kým sa opäť nerozsvietilo. Zahradník si asi spomenul na okno a chcel sa vrátiť, aby ho zatvoril. Ostal v šoku, keď tam uvidel stáť kunoichi. Hyori sa rýchlo zaňho premiestnila a omráčila ho. Než sa stihol spamätať zo svojho šoku, ležal na zemi. Hyori nám dala signál. Nasledovali sme ju dovnútra. Stáli sme na priestrannej chodbe. Steny boli dláždené drahými obkladačkami a všade naokolo boli veľkolepé obrazy. Sídlo pôsobilo naozaj luxusným dojmom. Zake kývol hlavou a dal nám najavo, že je čas sa rozlúčiť. Pozreli sme sa na seba a každý sme sa vybrali svojou cestou. Hyori si vybrala chodbu, ktorá zahla doprava a Zake išiel doľava.
Mne ostala tá, ktorá išla rovno. Vydala som sa po nej. Netrvalo dlho a dostala som sa na ďalšie rázcestie. Z pravej chodby sa ozývali hlasy. Rozhodla som sa teda vydať týmto smerom. Bingo! Natrafila som na samého kapitána bojového oddielu. S niekým sa rozprával. Chvíľu tam stáli a potom sa vybrali mojím smerom. Šikovne som potlačila chakru a vyskočila na strop. Čupela som im rovno nad hlavami a oni si ma vôbec nevšimli. To je mi teda veliteľ! pomyslela som si. Keď zmizli z dohľadu, zoskočila som na zem. Otvorila som najbližšie dvere a ocitla som sa rovno v kapitánovej pracovni. Porozhliadla som sa okolo. Pripomínalo mi to tu otcovu kanceláriu. Police s knihami boli rovnako usporiadané ako u nás doma. Dokonca ešte aj stôl bol na tom istom mieste. Nebolo ťažké si domyslieť, kde mám začať hľadať. Takýto ľudia si nenechávajú dôležité dokumenty na poličkách s knihami. Namierila som si to preto rovno k pracovnému stolu. Kunajom som si odomkla zámku. Otvorila som šuplík a začala sa v ňom prehrabávať. Nič som však nenašla. Prešla som na ďalší a ďalší, no stále nič. Vzdychla som si a premýšľala. Kam by si asi otec uložil také niečo, ako sú dokumenty, ku ktorým by sa nikto nesmel dostať? V tom som uvidela trochu nakrivenú doštičku na polici. Podišla som k nej a jemne ju nadvihla. Áno. Našla som presne to, čo som potrebovala.
Otvorila som kartotéku a začala si čítať v dokumentoch a moje obavy sa potvrdili. Klan Kiba chcel Mizukage ukradnúť tajný zvitok s našimi zakázanými technikami. Rýchlo som vytiahla svoj vlastný zvitok a všetko tam skopírovala. Pre istotu som ho ešte zapečatila kombináciu, ktorú okrem mňa poznali len Zake a Hyori. Všetko som vrátila na miesto. Naposledy som skontrolovala miestnosť. Chcela som si byť istá, že som nikde niečím nenechala o sebe vedieť. Vrátila som sa tou istou cestou, ako som sem prišla. Po zvyšok mojej cesty som už na nikoho nenatrafila. Keď som opustila sídlo klanu Kiba a ocitla som sa na dohodnutom mieste, Hyori a Zake tam ešte neboli. Nemusela som však na nich dlho čakať. Ucítila som cudziu prítomnosť a rozoznala ich chakru. Prišli spolu.

„Síce sme nič nenašli, ale zato sme toho dosť veľa počuli. To čo hovorili tí dvaja v barbecue je pravda. Klan Kiba sa naozaj chystá zradiť niektorú z hlavných dedín. Všetko to má na svedomí veliteľ Yorushi. On sa dokonca chystá zosnovať útok na Kibu. Nejde v tom však sám. Ide v tom s ním aj zopár jeho prívržencov,“ vysypala zo seba Hyori.
„To môžem potvrdiť. Podarilo sa mi dostať do Yoruishiho kancelárie. Našla som aj všetky príslušné dokumenty, ktoré to všetko potvrdzujú,“ oznámila som im.
„Výborne, Mana,“ pochválil ma Zake.
Bolo načase odtiaľto zmiznúť. Kývla som im na znamenia a oni to okamžite pochopili. Zhodli sme sa, že by bolo príliš nápadné vracať sa naspäť cez dedinu i keď sme sa potrebovali dostať domov čo najskôr. Cestu domov sme si vybrali napokon cez les, ktorý sa ťahal iba kúsok popri dedine. Netrvalo dlho, kým sme sa tam dostali. Oboch som ich súrila, aby si pohli. Už aj tak sme sa pridlho zdržali a Mizukage určite nečakala, že nám to bude trvať tak dlho. Okrem toho som si nechcela ešte viac zavariť u otca. Aj tak ma určite zabije. Úplne som sa vykašlala na toho chlapca, ktorého som mala strážiť. Išli sme lesom a cestou sme sa rozprávali o všeličom. Takto ubehlo zopár hodín a my sme boli čoraz viac a viac unavení. Ešte chvíľu sme pokračovali v pochode, keď to Zake napokon vzdal.

„Tak to by stačilo, už neprejdem ani krok, inak sa tu zrútim na zem,“ zastonal Zake. Musím priznať, že som sama bola dosť unavená a môj bok mi to jasne pripomínal. Hyori tiež mlela z posledného. Bolo to na nej vidieť, aj keď sa snažila tváriť neunavene. Napriek mojej prvotnej snahe dostať sa čo najrýchlejšie do Kiri sme sa utáborili. Zmocnila sa ma neuveriteľná úľava, keď som si konečne sadla. Sedela som opretá o kmeň stromu, zatiaľ čo Zake rozložil oheň a Hyori sa pustila do prípravy jedla. Každý sme dostali svoj prídel sušeného mäsa s chlebom a trochu zeleniny. Nechutilo to práve najlepšie, ale vždy to bolo lepšie než nič. Keď sme sa najedli, išli sme si ľahnúť. Zake si zobral na starosť prvú stráž. Bola som veľmi unavená. Cítila som príjemné teplo ohňa, pomaly sa mi začali zatvárať viečka až som napokon zaspala...
Vonku niečo zaprašťalo a o chvíľu sa po lese rozlial výkrik. Do tmy prenikol ďalší rámus tentokrát prerytý aj hlasitým volaním o pomoc. Potom ostalo ticho. Ten, čo vykríkol, mohol byt nanajvýš niekoľko metrov od miesta, kde sme sa utáborili. Mala som tušenie, že ten, kto to má na svedomí ešte neskončil svoju prácu. Pomaly som vyliezla zo spacáku a vzala som katanu, ktorú som mala uloženú vedľa svojho lôžka spolu s ostatnými vecami. Na okamih som na ňu hľadela a potom som ju zasunula do pošvy. Zafúkal jemný vánok a do tváre mi hneď udrel studený vzduch zmiešaný s pachom krvi a potu. Prešla som pomedzi stromy k miestu, kde sa najskôr ukrýval nepriateľ. Rástlo vo mne napätie a začala som pociťovať náhly prísun adrenalínu. Od miesta, kde len pred chvíľou niekto zjavne vypustil dušu ma delilo zopár metrov. A v tom som ho uvidela. Vysoký čiernovlasý muž prehľadával telo teraz už zjavne mŕtvej ženy. Prikradla som sa bližšie a lepšie som sa prizrela. Nie, nebola to žena, ale mladé dievča, možno ešte dieťa. Neznámy muž zdvihol zrak a uvidel ma. Pozorne si ma premeriaval. Stuhla mi krv v žilách, ale nie od strachu. Mala by som sa z neho triasť, ale strach som necítila. Začal opatrne kráčať smerom ku mne a ja som cúvla. Odrazu mnou prešla hrozná triaška a ja som sa mu pozrela rovno do očí. Mal ich čierne ako noc a tiež mal neuveriteľne krásne črty tváre. Stále sa ku mne približoval a ja som tam stála bez pohybu, presne ako stĺp. Bol už skoro pri mne. Pozeral sa mi rovno do očí a ja som zamrzla. Stál tak blízko pri mne, že by stačil jediný pohyb a dotkli by sme sa nosmi. Nahol sa.
Zašepkal mi do ucha: „Si taká krásna.“ Naše pery sa o seba obtreli a on sa usmial spôsobom, pri ktorom mi tuhľa krv v žilách. A v tom som zacítila strašnú bolesť. Vrazil mi nôž rovno do hrude. Keď som sa pozrela dole, kvapky krvi mi stekali po celom oblečení. Zhrozene som sa naňho pozrela a potom som už len padala...

Zobudila som sa do tmy. Zake sedel pri ohni a snažil sa ostať pri vedomí. Keď sa mu podarilo na pár sekúnd zadriemať, ihneď sa strhol a vynadal si zato, že takmer zaspal. Podišla som k nemu.
„Zake, choď sa vyspať. Teraz si vezmem stráž ja, aj tak nemôžem spať.“ Nebolo mu to treba hovoriť dvakrát.
„Dobre, ďakujem,“ povedal. Posledný krát na mňa unavene pozrel a išiel si pospať. Sedela som pri pomaly vyhasínajúcom ohni. Letmý mesačný svit ma ožaroval na tvári a jemný vetrík sa mi pohrával s vlasmi. Bola pokojná noc. Striehla som po okolí, či sa niekto nenachádza v našej blízkosti. Nikoho som nevycítila. Hľadela som na hviezdy a predstavovala si aké by to bolo nebyť dcérou feudála a hrdo nosiť čelenku so znakom Kirigakure. Bolo by to naozaj krásne. V tej chvíli mi to prišlo ľúto. Nebyť toho, čo sa stalo pred rokmi, mohla som mať s otcom možno lepší vzťah a hlavne mama by tu bola so mnou. Niekedy mi býva za ňou smutno. Takto som ta sedela asi dve hodiny. Potom som si povedala, že skúsim trochu prehľadať okolie. Veľmi by som sa potešila malému potoku alebo rieke, aby som mohla zo seba spláchnuť tú špinu a únavu, ktorá sa vo mne za ten čas nahromadila. Postavila som sa a potom som sa vybrala na menšiu prechádzku lesom. Netrvalo dlho a započula som tok vody. Ten zvuk sa síce niesol trochu ďalej než som bola zo začiatku ochotná ísť, ale predstava čistej vody ma hnala ďalej. A naozaj, o chvíľu som medzi stromami uvidela pretekať malú rieku. Išla som rovno k nej. Nabrala som si do rúk vodu a opláchla som si tvár. Už som sa chystala odložiť si oblečenie, keď ma v tom niečo zastavilo. Zafúkal vietor a mne sa zazdalo, že okrem vône lístia cítim aj niečo iné. Opatrne som zdvihla katanu zo zeme. Otočila som sa dozadu, ale nikoho som nevidela. To ma však neoklamalo. Nehodlala som znovu zopakovať chybu z minulosti. Vybrala som sa tým smerom a zamierila som pomedzi stromy. Tma ma dostatočne ukrývala na to, aby ma nemohol v tieni stromov poriadne vidieť, ale to aj jeho. Bystrila som po okolí. No nanešťastie som práve v tej chvíli stupila na suchý konárik. Ten takmer nepočuteľne zaprašťal, ale to stačilo na to, aby som mu dala vedieť o svojej polohe. Niečo zašušťalo a ja som vedela, že stojí za mnou.