Forbidden- IV. Za závojom nenávisti

Odrazu som zastala. Jedna zo zložiek patrila mužovi, ktorý pochádzal z listovej. Už som vedela kto bol ten muž, čo ma neustále prenasledoval. Uchiha Sasuke. Nemohla som prestať na tú fotku hľadieť. Bola som z toho zmätená. Prečo by sa niekto ako on zaujímal o mňa? Rozbolela ma hlava. Dúfala som však, že ho už viac neuvidím. A ak áno, presne som vedela čo urobím. Zabijem ho. Alebo on zabije mňa.

Nasledujúci deň som strávila v Atsushiho spoločnosti. Ukázalo sa, že zďaleka nebol až taký nepríjemný spoločník za akého som ho z počiatku považovala. Väčšinou sme sa rozprávali o ňom a o rôznych metódach liečenia a využitia rastlín ako o mne, pretože som nemala v pláne povedať mu čokoľvek o sebe. Jediní ľudia, ktorým sa zdôverujem sú moji tímoví partneri, no ani tým som nepovedala všetko.
Večer som sa rozlúčila s Atshushim. Nastal čas nachystať sa na nasledujúcu misiu. Musela som byť dobre pripravená a na nič sa nespoliehať. Vošla som do izby a vytiahla batoh. Nahádzala som doň niekoľko balíčkov sušeného jedla, obväzy a červené pilulky. Keď som si rozložila a prichystala všetko ninja vybavenie, ostala mi už len katana. Vzala som ju a začala ju leštiť. Chcela som ju mať znovu v dokonalom stave. Jej strieborné ostrie sa ligotalo v mesačnom svite a modrá rukoväť s bielymi stužkami tvorila príjemný kontrast. Keď som skončila, odložila som ju späť na miesto. Chcela som vyraziť hneď ako Sato odíde.
Na druhý deň som sa rozlúčila s Atsushim. Ostala som len toľko, aby som povedala Shirovi, že idem znovu preč a neviem kedy sa vrátim. Rozhodla som sa, že najprv zájdem do neďalekého podniku, ktorý bol asi tri hodiny cesty od Kirigakure, kde sa schádzala najhoršia spodina z mesta. Ak mám na začiatok získať nejaké informácie, bude to práve tam.
Kým som sa dostala do mesta, začalo sa stmievať. Ubytovala som sa v najbližšom hoteli. Dostala som izbu na vrchnom poschodí. Ak som chcela ísť do hostinca a získať tam nejaké informácie, rozhodne som nemohla vyzerať ako ninja. Odložila som preto všetky zbrane. Nechala som si len jeden kunaj, ktorý som si schovala pod plášť. Postavila som sa pred zrkadlo. Rozmýšľala som, čo mám spraviť, aby som dostala z tých mužov to, čo som potrebovala. Rozpustila som si vlasy. Hádam to bude stačiť. O chvíľu som sa vybrala na miesto. Keď som vošla dnu, ihneď mi do tváre udrel zápach alkoholu. Premohla som znechutený výraz a nahodila zvodný úsmev. Prehodila som si vlasy a namierila si to rovno k baru. Niekoľko mužov sa prestalo rozprávať, keď ma uvideli vojsť dnu. Hádzali na mňa pohľady a niekoľkí ma dokonca vyzývali, aby som sa pridala k nim. Nevšímala som si ich a chcela si objednať. Barman mi nalial nejakú odporne zapáchajúcu tekutinu. Neznášam alkohol, no pre misiu sa niekedy treba obetovať. Sedela som za pultom a pomaly pila obsah svojho pohára. Jeden muž stále zo mňa nespúšťal pohľad. Po chvíli sa postavil a prisadol si ku mne. Usmial sa na mňa tým svojím spôsobom a jasne mi dával najavo, že mu ide o niečo viac ako o len priateľský rozhovor. Chystala som sa objednať si ďalší pohárik, keď mi v tom skočil do reči.

„Pane, prineste tuto dáme jeden pohárik kvalitného saké. Nebude predsa piť to, čo my ostatní.“ Barman sa otočil a o chvíľu mi už nalieval.

„Tak, slečinka, povedzte mi, čo hľadá taká krásna žena ako vy sama v bare plnom ožranov o takomto čase?“

„Každý má svoje dôvody,“ odpovedala som mu a nespúšťala z neho pohľad.

„Tak, tak. Máte pravdu,“ povedal a nalial do seba už tretí pohárik saké.

„A čo priviedlo vás na takéto miesto? Vyzeráte, ako keby vám cele mesto ležalo na dlani. Nehovorte mi, že sa muž ako vy prišiel topiť v chľaste len tak pre nič za nič.“
Chlapík do seba hodil ďalšie dva poháriky saké. Bol vo viac ako v dobrej nálade. Stále zo mňa nespúšťal oči. Celú si ma premeriaval. Bolo mi to nepríjemné, no musela som sa tváriť, že mi jeho pohľad lichotí. Pokračovali sme v rozhovore.

„Viete, ešte donedávna mi patrilo takmer všetko, čo tu vidíte. Lenže ma okradli. Hnusne ma o všetko obrali. Ale ja som sa nedal. Nie, nedal. Všetko som to získal naspäť. A teraz je zo mňa obrovský boháč. Mám všetko, čo by žena ako vy mohla chcieť. Povedzte si, mám zlato, šperky. Vedel by som takej slečinke ako ste vy spríjemniť náladu. Určite by sme sa vedeli dohodnúť.“

„Hm, vaša ponuka znie lákavo. Ešte si to premyslím. Nepochybujem o tom, že všetko, čo ste povedali, je pravda. Zaujíma ma však niečo, čo má v tejto dobe najvyššiu cenu. Informácie. Určite by ste mi vedeli povedať niečo zaujímavé, čo sa v poslednej dobe stalo.“
Ten chlap sa mi hnusil čoraz viac, chcela som to mať čo najrýchlejšie za sebou. Barman nám znovu naplnil poháre. Už som však nepila. Nechcela som si zbytočne otupovať zmysly. Postupne som toho chlapa spracovávala, nebude trvať dlho a povie mi všetko čo chcem vedieť.

„Ale nerozmýšľajte sa dlho, slečinka. A nemýlite sa, nikto nie je tak dobre informovaný ako ja. Čo konkrétne by vás zaujímalo?“

„Počula som zaujímavé chýry, že sa v blízkosti Kirigakure zdržiavajú dvaja muži z kamennej, ktorí zradili svoju dedinu. Zaujímalo by ma, kde sa asi takí ľudia zdržiavajú a čo robia. Viete, takéto veci ma vždy fascinovali.“

„Tiež som o tom už počul. Medzi chlapmi sa hovorí, že sa ukrývajú neďaleko odtiaľto, v malej chalupe po starom kováčovi v lese. No na vašom mieste by som tam nechodil, kto vie, čo všetko by sa tam takému peknému dievčatku mohlo stať.“
Vtom sa naklonil smerom ku mne a chytil ma okolo pása. Pritiahol si ma k sebe a jeho ruka začala rýchlo zachádzať nižšie. Tak toto bolo už nad moje sily. Silno som ho chytila za ruku a zosilnila svoje zovretie až mi zbeleli hánky. Priložila som mu kunaj ku krku tak, aby si to nikto nevšimol.

„Ešte o trochu nižšie dáte tie paprče a podrežem vám hrdlo,“ zasyčala som naňho. Celý zmeravel a ostal na mňa prekvapene civieť. Určite sa čudoval, kde sa zrazu vo mne zobrala toľká sila a arogancia. Usúdila som, že viac vedieť nepotrebujem. Pustila som ho. Rýchlo som zaplatila a pratala som sa odtiaľ preč. Dúfam, že sa tam už nikdy nebudem musieť vrátiť.
Vrátila som sa do hotela. Zobrala som si všetky zbrane a namierila som si to hneď do lesa. Načo zbytočne čakať. Tma mi aj tak poskytovala možnosť prekvapenia, takže som sa ich mohla zbaviť ľahšie, ako za denného svetla. Netrvalo dlho a ocitla som sa na mieste. Stála som pred malom zrúcanou horárňou. Znútra sa pomalým rytmickým tempom dymilo. Celú chatrč som potichu obišla, aby som sa dôkladne zoznámila s terénom. Potrebovala som si nájsť únikovú cestu pre prípad, že by sa niečo zomlelo. Všimla som si vypáčené okno zo zadnej strany chatrče, ktoré bolo ešte aj napoly rozbité. Zrazu som pocítila zvláštne šteklenie na zátiľku. Ako keby ma niekto pozoroval. Otočila som sa dozadu a očami preskúmala okolie. Nikto tam nebol. Asi začínam byť paranoidná. Prehupla som sa dnu cez polorozpadnuté okno. Nachádzala som sa v miestnosti, ktorá nevyzerala o nič lepšie ako vonkajšok chatrče. Miesto postele boli v rohu hodené pokrkvané a roztrhané deky okolo ktorým boli pohádzané prázdne fľaše od alkoholu. Celá miestnosť bola cítiť nepríjemným zápachom. Prekonala som nutkanie zvracať a vybrala som sa ďalej. Od miesta, kde sa nachádzali tí dvaja ma delili asi dve miestnosti. Keď som prešla cez chodbu, započula som hlasy. Chcela som siahnuť po katane, ale to čo som počula ma v tom zastavilo.

„Čo si myslíš, koľko asi dostaneme zato, ak tomu nafúkanému pánkovi pomôžeme zlikvidovať Kibu?“

„Myslím, že dosť nato, aby sme zaplatili jednej z hlavných dedín, aby nás vzali pod svoju ochranu. Alebo aspoň nejakému feudálovi.“
Zasmial sa jeden z nich smiechom, pri ktorom mi prebehol mráz po chrbte.

„Počul si ho ako hovoril, že chcú ukradnúť tie tajné zvitky? To by som chcel vidieť, ako by sa im to podarilo. No ak predsa len, hádam si nemyslia, že im ich necháme len tak.“
Tí chlapi boli čokoľvek, no rozhodne neboli sprostí. Mali pravdu. K tým zvitkom sa tak ľahko nedostanú. No zistenie, že si Yorushi najal práve týchto dvoch na to, aby vyvraždili celú Kibu ma dosť zaskočilo. Nemohla som viac strácať čas. Prichystala som si katanu. Bez rozmýšľania som hodila dnu dymovnice. V tom momente ako všetko zahalila hmla som sa pustila do útoku. Ukrytá v dyme som jednému z nich podrazila nohy a vrazila mu pod rebro kunaj oblepený výbušným lístkom. Otočila som sa aby som zablokovala druhého. To už sa dym však začal postupne rozplývať. Uvidel ma. Napriahol päsť, aby ma udrel do tváre. Schytila som mu ruku a prekrútila ju. Zavyl od bolesti. Chcel mi vrátiť úder tým, že mi podkopne nohy čo sa mu aj podarilo. Zvalila som sa na zem.

„Čo to?“ začal ten prvý, no v tom momente som uvoľnila výbušný lístok.
Nechápala som, čo sa vlastne stalo. Namiesto toho, aby výbuch toho muža roztrhal, vybuchla druhá strana miestnosti. Ten bastard si ho stihol vytiahnuť. Lakťom som ho rýchlo udrela do tváre a omráčila ho. Dúfala som, že ostane ležať na zemi aspoň zopár minút. Jeho brat sa na mňa pozrel a hrozne sa rozosmial:

„Nie je možné, aby také šteňa ako ty zložilo dolu môjho brata. Povedz mi, ako si to spravila, hm? Pri mne však také šťastie mať nebudeš!“
Povedal a začal tvoriť pečate: „Doton: Doryu Taiga!“
Zem podo mnou sa začala meniť na bahnistú rieku. Obklopila mi kotníky a začala rýchlo stúpať. Šmykla som sa a prúd bahna ma stiahol dolu.
Ostalo som nehybne ležať. Zaschýnajúce bahno mi znemožnilo akýkoľvek pohyb. Držalo ma to tam pripevnené ako myš v pasci. Schytala som niekoľko bolestivých úderov do tela. Cítila som, ako sa mi postupne uvoľňuje krv z takmer scelenej rany z minulej misie. Chytil ma za ruku a celú mi ju vykrútil.

„To máš na oplátku, ty beštia!“ Načiahol sa, aby mi dal posledný úder. Ľavou rukou som schytila katanu a keď sa nado mňa sklonil, prebodla som ho. Šokovane hľadiac tam ostal nehybne stáť zvierajúc katanu oboma rukami .Videla som ako sa mu z očí postupne vytrácal svetlo. Na tvár mi dopadali kvapky jeho krvi. Zvalil sa na bok a ostal ležať mŕtvy. Jeho brat sa práve v tej chvíli prebral. Keď ho tam uvidel ležať s katanou v hrudi, chytil ho záchvat hnevu. Prihnal sa ku mne a vrazil mi do spánku. Strašne sa mi zahmlilo pred očami. Z vypätím všetkých síl, ktoré som v sebe našla som sa vyslobodila. Hlava sa mi točila ako na kolotoči. Od bolesti som poriadne nevidela. Vycítila som ďalší úder mierený do brucha. Vyhla som sa mu. Vytiahla som katanu z tela padlého. Teraz bol rad na mne, aby som mu vrátila útok.

„Fuuton: Renkuudan,“ vybliakla som naňho svoju techniku. Okolo miestnosti sa vytvorila stlačená vzduchová guľa, ktorá presne zasiahla môjho nepriateľa. Odhodilo ho to ku stene. Na okamih tam ostal sedieť s vyrazeným dychom. Využila som príležitosť a utvorila ďalšiu techniku.

„Fuuton: Reppushou!“ Nastal vzdušný výbuch, ktorý úplne rozmietol chalupu. Nevytvorila ho však moja technika. Stála som pod holým nebom a okolo mňa boli samé rozlámané kusy dreva z niekdajšej horárne. Nad hlavami sa nám trblietali hviezdy tmavej oblohy. Domyslela som si, čo sa stalo. Konečne mi ukázal, čo je naozaj v ňom. Jeho veternú podstatu. Teraz to bude viac než zaujímavé.
Zrodil sa vo mne nový príval energie. Rozbehla som sa proti svojmu súperovi. Teraz to bol boj čisto na taijutsu. Nedovolila som mu utvoriť žiadne techniky. Priveľmi som ho zamestnávala mojimi presnými údermi. Môj protivník ma schytil za nohu a pretočil ma vo vzduchu. S hlasitým buchnutím ma tresol o zem. Odplazila som sa kúsok od neho. Rútil sa na mňa s kunajom v ruke. Rýchlo som vytiahla ten svoj. Hodila som ho. Trafila som do nohy. Bez známky nijakého citu si ho zo seba vytiahol a odhodil ho preč. Pomalým krokom kráčal smerom ku mne. Zrazu som akoby skamenela. Pohľad jeho očí plných nenávisti mi nedovolil sa pohnúť. Tie oči som už niekde videla. Boli to moje oči. Videla som len ako tvorí nejaké pečate. Odrazu som ucítila zvláštny zápach, ktorý ma prebral z môjho zadubenia. To snáď nemyslí vážne. Dokugiri, jedovatá hmla. Ak si nepohnem, zomriem tu sním. Rýchlo som si premyslela môj ďalší krok. Nasledujúcim úderom to musím ukončiť. Pre jedného z nás. Ak sa mi to nepodarí, bude to môj koniec.
Jedovatý vzduch ma štípal v pľúcach. Zadržala som dych a rýchlo som sa zaňho premiestnila a presne hodenou hviezdicou som mu prerezala krčnú tepnu. Sprevádzaný bublavým zvukom valiacej sa krvi sa zosunul na zem a ostal tam nehybne ležať. Vedela som, že už sa nepreberie. Cítila som, ako sa mi vytráca posledná zásoba kyslíka z pľúc. Potom som len utekala, aby som sa čo najrýchlejšie dostala z dosahu hmly.