Láska z Konohy 30 - Strach z návratu

Čupela som na konári košatého stromu uprostred Konohy a pozorovala okolie. Husté lístie ma bezpečne chránilo pred pohľadmi, ale kto by sa už pozeral tak vysoko? V hlave som si opakovala plán. Počkať do súmraku. Musím vydržať už len pár hodín a veci sa začnú dávať do poriadku. So vzdychnutím som sa posadila. No, tých pár hodín musím pretrpieť v nedočkavosti.

---

Keď Deidaru stratila v pare, ktorú vyvolali Oblační ninjovia, Joshina neváhala a vzlietla. Mohla sa síce za Deidaru postaviť, ale... Cítila, že osemchvostého by v žiadnom prípade nedokázala ani len poraniť, nie v tomto stave. Obzvlášť, ak mal podporu celej svojej mizernej dediny.
Letela na dohodnuté miesto, kde sa mali stretnúť, ak by sa čokoľvek prihodilo. Pod ňou sa mihali skaly, z ktorých veľmi zriedkavo vytŕčali trsy chabej trávy. V mysli ešte videla Deidaru v zovretí mocného chápadla démona. Rozčúlene zavrčala. Ak by sa tam neukázal, všetko by bez problémov zvládli! Ale nie, oni musia stratiť jinchuurikiho a pravdepodobne najsilnejšieho člena! Pein ich zoderie z kože. Ale moment, nevravel Pein, že má chytených všetkých démonov okrem Kyuubiho? Niečo tu nesedí.
Uvedomila si, že ju zo zeme možno vidieť a ukryla sa v oblakoch, ktorých tam našťastie bolo nadostač. K miestu stretnutia je už blízko. Keď tam dorazí, počká na ostatných a spolu sa pokúsia prísť na to, čo v takejto situácii robiť. Želala si, aby to mali čo najskôr za sebou.

---

Čakala som už dosť dlho. Nad korunou mohutného stromu, v ktorého konároch som skrývala, už svietili hviezdy. Osviežujúci nočný vánok mi dodával sily každým nádychom. Konečne!
S použitím chakry v chodidlách som zostúpila po kmeni na zem. Moja dedina. Srdce mi stisla túžba. Všetko vôkol mňa spalo, ulice vyzerali pokojne a všade vládol mier. Kiežby som sa teraz mohla vrátiť domov, vyobjímať rodičov a Shikamara. Nakoniec by som zašla za Kibom a... A čo?
Na stretnutie s Kibom ešte rozhodne nie som pripravená.
V duchu som si opakovala, čo teraz musím urobiť. Dúfam, že Tsunade bude ešte vo svojej pracovni. Potrebujem sa s ňou veľmi dôrazne porozprávať.

Tichou dedinou som sa opatrne zakrádala k budove Hokage. Nezaregistrovala som žiadne hliadky, chvalabohu. K cieľu som dorazila bez vyrušenia a čím viac som sa k nemu blížila, tým viac mi pulzovali nervy.
V oknách Tsunadinej kancelárie sa ešte svietilo. Výborne, šťastie mi praje! Dverami dnu určite nevleziem, na chodbách hrozí priveľké riziko, že ma odhalia skôr, ako sa ostanem k Hokage. A práve to je najhlavnejšie, dostať sa k nej. Na nej závisí, čo so mnou bude ďalej. Vyliezla som teda na strechu blízkeho domu a pár skokmi som sa dostala až k oknu. Nehlučne som sa zavesila na parapet a presunula sa približne do stredu jeho dĺžky. Váhu som preniesla na jednu ruku a potichu som zaťukala na okno.

Istý čas som musela čakať, no nakoniec sa okno otvorilo. Nad mojou hlavou sa zablysli pramene zlatých vlasov a dve vyvalené oči. Tsunadina tvár bola v tej chvíli na nezaplatenie. Miešal sa na nej taký dokonalý výraz šoku, radosti, prekvapenia a hnevu, že som sa neudržala miernemu uchechtnutiu.
„Ty si sa zbláznila!“ šepkala Piata. Mierne nadvihla kútik úst a odstúpila od okna. Pochopila som to ako pozvanie a prešvihla som sa cez okenný rám dovnútra.
Boli sme samy. Shizune už musela dávno odísť, pretože na stole ležali asi dva poháriky a fľaša. Do nosa mi udrel pach saké.
„Aj ja vás rada vidím, Godaime,“ povedala som už vážnejšie. Srdce mi ale tĺklo ako splašené. Od radosti, že som v rukách jedinej, ktorá mi dokáže pomôcť. A od nervozity, čo so mnou mieni urobiť.
Piata sa usadila a naliala alkoholický nápoj do dvoch pohárikov.
„Sadni si prosím, Katema. Vyzeráš, že potrebuješ panáka.“ Trpko sa pousmiala. Sadla som si teda a pripili sme si. Ryžové víno ma trochu povzbudilo, preto som nabrala odvahu a vyslovila to, čo som si myslela od chvíle, keď som ju uvidela.
„Vy vyzeráte, že ste ich dnes potrebovali niekoľko.“ Tsunade mlčala, iba prikývla. Zvraštila som obočie. A na takúto priamu provokáciu nepovie absolútne nič?
„Bol to veľmi náročný deň.“ Vzdychla si, no očividne mi o tom nemienila povedať nič ďalšie. Pomrvila som sa na mieste. Tsunade sa chová vyslovene divne.
„Som rada, že si sa vrátila, Katema. Stala sa strašná chyba a ja sa ti za ňu hlboko ospravedlňujem.“ Vložila si hlavu do dlaní. „Predpokladám, že už vieš, prečo.“ Pohŕdavo som sa zasmiala a naklonila hlavu nabok. Hm. Došľaka, ten jeho zlozvyk sa na mňa nalepil.
„Samozrejme. Síce to chvíľu trvalo, ale nakoniec som sa dozvedela, prečo bola moja misia absolútne zbytočná.“ Vyslovila som to tvrdšie, ako som zamýšľala. Tsunade na mňa zazrela, ale ja som jej ten pohľad opätovala. Mám každé právo byť nahnevaná. Doslova to vo mne vrelo. Som fakt zvedavá na jej vysvetlenie.
„Aby si vedela, tiež som bola oklamaná,“ vyhlásila. Tak toto je už ozaj smiešne.
„Vážne? Myslela som si, že Hokage má vedieť všetko, čo sa v jeho dedine udeje, ale očividne som trochu precenila a možno si aj idealizovala jeho postavenie.“ Hlas som stále nezvýšila, ale sršal zo mňa hnev. Bolo to veľmi drzé, za moje slová by som si zaslúžila trest. Ale neustupovala som. Tsunade navrela na čele žila.
„Bola som oklamaná istými ľuďmi, ktorí vedeli všetko o Itachim a Akatsuki. Dozvedela som sa to iba nedávno, a ver mi, že som im to riadne vytmavila. Urobila som chybu, nemala som ťa tam posielať, uznávam. Avšak nedovolím, aby si si na mňa takto otvárala ústa!“ vyštekla. Zarazene som na ňu zízala, no radšej som mlčala. Môj hnev trochu ustúpil. Tsunade pokračovala už pokojnejšie, no s tvrdým pohľadom upreným priamo do mojich očí.
„Nikdy si to neodpustím, a nežiadam to ani od teba. Ale tvoja misia nebola celkom zbytočná. Dokázala si schopnosť zhromažďovať informácie, ktoré sa ukázali ako veľmi užitočné, a zopár, ktoré nám Itachi neposkytol. Za všetky ti patrí naša vďaka. A to hlavne preto, lebo bez nich by sme nemohli odvrátiť útok na Naruta.“ Čože?! Mala som pocit, že sa mi srdce prepadlo až kdesi do žalúdka.

Vyskočila som zo stoličky a zhodila ju na zem. Naruto! Tak predsa sa to stalo! Ale veď som im všetko povedala, v Sune mali byť pripravení! Piata očividne videla hrôzu v mojich očiach a zastavila ma, než som stihla opäť niečo vyblafnúť.
„Naruto je našťastie v poriadku. Tvoju správu o zamýšľanom útoku v Sune sme dostali, preto sme ho poslali pod ochranu do Oblačnej dediny. Práve tam na neho zaútočili tí sviniari.“
„Čo sa tam dočerta dialo?! Ako sa to dozvedeli?“ podlamovali sa mi kolená. Dlaňami som zvierala okraj stola, až mi zbeleli hánky. To nie je možné!
„To zatiaľ presne nevieme, správy budeme mať až ráno. Zatiaľ nám stačí vedieť, že je v poriadku. Aj vďaka tebe.“
Tsunade sa na mňa usmiala a mne trochu odľahlo. Znovu som sa zosunula na stoličku. Musím sa priznať, že vo mne vzplanula malá iskrička hrdosti, tá však zhasla, keď Hokage opäť prehovorila.
„A teraz sa musím rozhodnúť, čo s tebou.“

---

Keď som sa prebudil, ležal som v tmavej miestnosti na podlahe. Jediným zdrojom svetla bolo malé zamrežované okienko uprostred steny, podľa neho som zistil, že je noc. V hlave mi trešťalo a hruď ma bolela, akoby som mal dolámané snáď všetky rebrá, hm. Pokúšal som sa posadiť, no po chvíli som to vzdal. Dočerta, tie rebrá sú asi fakt zlomené. Ako som k tomu prišiel? A kde som to?
No jasné, už si spomínam. Všetko sa mi začalo vynárať ako zahmlený sen. Joshina ma tam nechala napospas osudu. Vlastne ma opustili všetci, hm. Nemám íl, nemám zbrane, nemôžem sa ani poriadne pohnúť. A nemôžem ani zomrieť. Aké komické! Začal som sa trpko smiať, avšak veľmi rýchlo som prišiel na to, že s dolámanými rebrami to nie je práve najlepší nápad.
„Ticho tam!“ zreval voľakto za železnými dverami, vedúcimi do mojej cely. No super, hm. Debilná stráž je to jediné, čo tu chýbalo na vytvorenie nádhernej väzenskej idylky. Možno ešte zopár krýs, výkaly a hnijúca slama. Pozbieral som všetky sily a postavil som sa na nohy. Nešlo to, samozrejme bez početných výkrikov, ktoré rozozneli aj nežné hlásky tých vonku.
Presunul som sa k dverám a práve, keď som dvíhal ruku, že im pripravím menší bubnový doprovod, v zámke zaštrkotal kľúč. Vrazilo do mňa niekoľko desiatok kilogramov hrubého železa a ja som opäť vykríkol a zletel na zem. Toto im nedarujem, hm! Niekoľko párov rúk ma zodvihlo a položilo na nosidlá. Pripútali ma o nich a zakryli mi hlavu akousi látkou. Asi ideme na výlet, hm. Úprimne, bol som vďačný, že nemusím ísť po vlastných.

---

„Kiba, zabudol si si obed!“ zrevala za mnou mamka a hodila po mne bento. Ledva som ho zachytil predtým, než mi vrazilo do hlavy. Uf!
„Tie ženské maniere...“ zamrmlal som si popod nos a radšej rýchlo vypadol z domu. Dnes má mama naozaj zlú náladu, vlastne, má ju mizernú už niekoľko dní. Jej ninken sa prednedávnom zranil a ona to nesie dosť tažko. No ale čo ja a Hana? Máme si nechať len tak nadávať?! Nuž, v takýchto situáciách je lepšie sa k nášmu domu nepribližovať.
Vzdychol som si a rozbehol sa smerom k útulku. Trochu som meškal. Akamaru veselo bežiaci po mojom boku sa odrazu strhol a vzápätí prudko zabrzdil. Ugh, na toto nemám čas!
„Akamaru!“ zavrčal som a už som sa chystal ho potiahnuť za sebou, keď zaštekal. Zavrtel chvostom, zaňuchal.
„Akamaru, nevymýšľaj a poď, už meškáme, Hana mi nakope zadok!“ Akamaru však začal opäť štekať. No super. Odrazu sa ku mne vrhol a začal ma ťahať za rukáv. Tak toto musí byť niečo vážne.
„Akamaru, prečo mi to robíš?“ vzdychol som si a nechal sa ťahať. Prepáč, Hana. „Varujem ťa, ak je to iba nejaká hárajúca sučka, neželaj si ma.“

Viedol ma centrom dediny až k mohutnému stromu uprostred námestia. Tam chvíľu otáľal, no vzápätí vystrelil priamo k budove Hokage. Och, len to nie! Musím ho chytiť, než vrazí niekde, kde nemá!
Letel som za ním, no jeho rýchlosť sa akoby strojnásobila. Zúfalo som vybehol po schodoch za zvuku zhrozených výkrikov ľudí, ktorých tá moja biela guča chlpov zrazila na zem alebo odsotila. Zahanbený som sa každému v behu ospravedlňoval.
„Akamaru, stoj!!“ zreval som už celý červený v tvári. No nepočúval ma. Čo je to s ním?!
Mieril k dverám Hokageho kancelárie, už bol temer pri nich. Dočerta! Vletel dovnútra a ja som zamrzol. Toto bude zlé. Tsunade mi to nedaruje. Rozhýbal som sa a vletel dovnútra za mojím neposlušným ninkenom.
„Kiba, čo to má znamenať?“ Tsunade stála za stolom s rukami v bok a z očí jej šľahali blesky. Akamaru sa očividne konečne spamätal a stiahol chvost. Ak by som nejaký mal aj ja, stiahol by som ho tiež.
„Ospravedlňte nás prosím, Akamaru sa sem znenazdajky rozbehol a nedokázal som ho zastaviť. Mám dojem, že niečo zaňuchal, ale asi to bol iba omyl.“ Hlboko som sa uklonil a chytil Akamara za obojok. „Už sa to nestane.“
Tsunade si vzdychla a spustila ruky pozdĺž tela. V očiach mala stále nesúhlas.
„To pevne dúfam. Dávaj si na neho pozor, prosím.“ Upravila si prameň vlasov, ktorý jej padal do tváre. Výraz je zmäkol. Ešte raz som sa uklonil a za obojok odviedol Akamara von.
„Čo to malo byť?“ štekol som, no ten ani nezakňučal. Úžasné. Tento deň je čím ďalej tým lepší.

---

Ukrytá v skrinke u Tsunade, ako malé dieťa, som počula každé slovo. Bolo to tesné, ledva som sa stihla ukryť, keď sme začuli ruch na chodbe a dupot smerujúci do kancelárie. A potom som ho začula. Pri zvuku jeho hlasu sa mi spotili dlane a obišli ma mdloby. Chcela som ujsť, preč z jeho prítomnosti, alebo priamo do jeho náruče. Nevedela som, čo z toho. No Kibovi sa ešte nemôžem ukázať na oči. Chce to trochu viac času a pokojné prostredie, nie šokovú terapiu. Musím sa pripraviť.

Drahý Akamaru... Usmiala som a a slzy sa mi tlačili do očí. Verný a nespútaný ako jeho majiteľ.