Láska z Konohy 29 - Zlý sen

Info z budúcnosti

Naždáááár Tak, tu ma máte
Malé info, avšak určite by ste sa zaobišli aj bez toho, len pre istotu :
hviezdičky označujú udalosti z predošlej noci
Dúfam, že Joshina sa na mňa nenahnevá a poteší ju, že chystám malý špeciál, čo sa týka Joshiny a Hidanaaaa :3

Tak, už mlčím
Užite si čítanie bez Kateminých kecov :-*

Slnko sotva vyšlo a my sme zapečatili skrýšu pokračujúc v ceste do skrytej Oblačnej. Podvedome som si držal od Joshiny odstup. Hidan, od prírody žiarlivé hovado, nemusel vedieť, že včera v noci som sa s Joshinou zblížil, hm. Teda, zblíženie nie je to správne slovo…

*
Zalapal som po dychu. Vlastnou rukou mi prikryla tú moju, položenú na jej bruchu, a mierne ju stisla. Chvíľu sme sa len držali. Pomaly som si vyslobodil dlaň z jej zovretia a odtiahol sa od nej. Desila ma, hoci to nerád priznávam, hm. A zároveň mi jej bolo ľúto. Obávam sa, že iba povrchnou ľútosťou, pretože si neviem predstaviť, čo musela prežívať už v takom mladom veku, hm. Radšej som chcel byť od nej ďalej. Napriek všetkému som muž a ona ma akýmsi spôsobom priťahovala, hm. Pripravený stráviť noc s trpkými pocitmi a mysliac na Katemu som sa posadil a chystal sa vstať. Joshina bola v momente pri mne. Pevne ma chytila za plece.

„Neodchádzaj.” V jej hlase bol istý stupeň strachu. „Nechcem byť sama…”

Stuhol som na mieste. Joshina ma jemným tlakom položila na lopatky a stúlila sa mi na hrudi. O čo jej ide? Normálne by mi to nevadilo, ibaže som napriek všetkému nechcel byť s Hidanom na vojnovom chodníčku, keď máme pred sebou úlohu. Navyše mi bolo divné, že by sa predo mnou takto odhalila. Každý v tejto organizácii si strážil svoje tajomstvá a strachy. Musel to byť náš predošlý rozhovor, čo ju takto rozrušil, že si prestala strážiť svoju vnútornú pevnosť. Prečo sa zveruje práve mne?

Joshina zdvihla hlavu a priblížila sa ku mne tak, že som cítil na tvári jej dych a na hrudi jej ruky, takmer zúfalo zvierajúce môj plášť. Prehovorila zachrípnutým hlasom.
„Nie si jediný, kto je osamelý... a potrebuje sa zdôveriť a pocítiť pochopenie...”
„A čo Hidan?” vydýchol som. “Nie je to práve on, kto by ťa mal pochopiť?” Znelo to ako provokácia a bol to pokus, ako ju od seba odohnať. Oprela si čelo o moju hruď.
„Hidan ma k sebe nechce pustiť.” šepla. „Nie, ja som si ťa všimla, hoci som v Akatsuki len krátko. Ako na teba Katema pôsobí. Ako zúfalo sa na ňu pozeráš. Akoby medzi vami bola stena.” Naprázdno som preglgol, pretože to dokonale vystihla. „Ty to chápeš… Nemusíme na to byť sami.”
„Ale áno.” povedal som, hoci na chvíľu som zaváhal. Samého ma to prekvapilo, hm. Povzbudený novým pocitom som pokračoval. „Neviem čo odo mňa čakáš, ale nemôžem a neviem ti pomôcť.” zašepkal som a vyslobodil sa spod nej. „Jediné, čo sa dá robiť je dúfať, hm.” Alebo skúsiť zabudnúť.
*

Všetko na našom nočnom rozhovore bolo čudné. Priniesol mi dôležitý poznatok o Joshininých schopnostiach, jej vnútornom svete a rozjatril vo mne bolesť. Všetko si to nechám pre seba, akoby sa to nikdy nestalo, hm.

Lesy okolo nás vystriedali oranžovohnedé skaly a vrchy. Bolo krátko po poludní. Ako sme sa dostávali bližšie a bližšie k vrchom, medzi ktorými sa nachádzala Oblačná, vietor silnel. Boli sme pripravení na boj, ktorý mal dnešok priniesť. Joshina na mňa sem-tam pozrela, avšak držala sa blízko Hidana. Nenápadne som jej poslal úsmev. Kisame so Samehadou na chrbte sa potešene usmieval pri pomyslení na lov jinchuurikiho a Tobi výnimočne neskackal a neotravoval každého hlúpymi otázkami a pišťaním. Kráčal som po svojich ako ostatní, no čoskoro som vysadol na ílového orla a stratil sa v oblakoch.

Jastril som pohľadom po Narutovi a čoskoro som ho zbadal. Presne ako si Pein myslel, nešiel po mori, ale po súši. Prefíkané, hm. Na tvári mi zaihral úsmev. Poslal som správu tým dole a začal s prípravami. Nabral som si plné hrste ílu a moje ústa z nich tvarovali drobné zvieratá a hmyz.

Naruto nebol sám, popri ňom kráčal Kakashi Hatake ktorý mi kedysi voľakde odtentoval ruku. Zamračil som sa na neho. Čoskoro bude mŕtvy, rovnako ako druhý jounin so strapatými hnedými vlasmi. Bomby boli pripravené a napustené chakrou, moja netrpezlivosť a chuť na boj na najvyššej hodnote. Zbadal som Kisameho a ostatných, už boli takmer pri nich. Strmhlavo som sa spustil z neba, vlasy mi viali okolo tváre a ja som si pomyslel: „Čo je na svete lepšie ako toto?”

S radosťou a hladom po krvi som z rúk vypustil prvú vlnu výbušnín. Moje umenie je teraz jediná dôležitá vec. Po dlhom odlúčení sme sa zvítali ako starí priatelia. Ozvalo sa svišťanie a po horách sa rozľahla séria výbuchov sprevádzaná zosuvmi kamenných sutín.
„Katsu!”

---

„Naruto!” skríkol Kakashi na svojho žiaka, ktorý ihneď zareagoval na Kisameho útok uskočením nabok. Ten ho nenechal len tak uniknúť a prekvapivo zmenil smer. Naruta zasiahol do žalúdka silným kopom, po ktorom sa blondiak zatackal. Yamato pred neho skočil a do zeme vyslal z rúk korene s účelom spútať Kisameho. Ten sa iba zasmial a stiahol sa do hmly, ktorá ich odrazu všetkých obklopila. Hlasné výbuchy spustili lavíny kamenia, ktorým sa traja konožskí ninjovia ledva vyhli a vzápätí museli čeliť Hidanovej kose. Kakashi si uvedomoval, že traja proti nim nemajú najmenšiu šancu a rýchlo si premýšľal únikový postup, zatiaľ čo si dával ohromný pozor na červené trojité ostrie. Náhle zvuky svištiacej kosy a fanatických pokrikov ustali a obklopilo ich ticho. Naruto stál opodiaľ napätý ako struna a Yamato s navonok pokojným výrazom sledoval nepreniknuteľnú hmlu.

„To je všetko?” zakričal Naruto posmešne.
„To rozhodne nie. Musíme vypadnúť.” skríkol Kakashi a tým dvom nebolo viac treba. Mali málo času, ak sa odtiaľto nedostanú, všetko bude stratené. Yamato vyslal súrnu správu do dediny, ktorá by im mala poslať posily, ibaže kým sem dorazia, bude to chvíľu trvať. A za tú chvíľu sa môže stať priveľa vecí.

Rozrážali hmlu a za sebou počuli zvuky svojich tieňových klonov bojovať s Akatsuki. Vystúpili spomedzi vodnej pary a ponáhľali sa smerom k dedine. Úzky kaňon v ktorom bojovali sa rozširoval a predstavoval pre nich aspoň chvíľkovú záchranu. No tá im nebola dopriata. Z neba sa zniesol prúd ohňa a zahatal im cestu.
„Pozor!” Kakashiho plán zlyhal.

Pred nimi stála drobná postava. Na perách jej pohrával úsmev a ruky si dala v bok. Naklonila hlavu s posmešným výrazom v tvári. Túto členku prekliatej organizácie Kakashi nespoznával. Zaregistroval, že zvuky boja v pozadí stíchli a blížili sa k nim kroky. Je rozhodnuté. Budú sa musieť pokúsiť o nemožné. Kakashi pozrel na Yamata a ten prikývol. Naruto zamračene hľadel na nukeninku a očakával jej útok.
„Toto je ten slávny jinchuuriki?” zasmiala sa. „No,” spustila ruky pozdĺž tela, „Poďme sa presvedčiť.”

Vystrela ruky k nebu a tetovanie draka na jej tele zažiarilo. Všetci pocítili uvoľnenie chakry, ktoré ich takmer zrazilo na kolená. Prestúpil ju jas a už pred nimi nestála drobná dievčina. Mocné svaly sa pod šupinatou kožou napínali a hrali životom, z nozdier stúpali pásiky dymu. Celé to stvorenie bolo ako živý oheň. Mohutné pazúry, krídla, silný chvost a zúrivý, no inteligentný pohľad v očiach.
“To je zlý sen…” zašepkal Kakashi. Nadvihol si čelenku z oka a jeho sharingan sa červeno zablysol. Tvor pred nimi zareval a vrhol sa do útoku.

---

Plahočila som sa tmavým úzkym tunelom s lampášom vo vystretej ruke pred sebou. Nevedela som ako dlho už kráčam, ale pobyt v podzemí na mňa začal neblaho pôsobiť. Skoro ma trafil šľak, keď mi cez nohy prebehlo voľajaké drobné chlpaté stvorenie. Bol to asi iba malý hlodavec, no vyľakal ma ako sa patrí. Už aby som bola pod šírym nebom! Nohy volali po odpočinku, no nikde uprostred tej dlhej chodby nebolo vhodné miesto. A tak som len kládla nohu pred nohu s myšlienkou, že každým krokom sa blížim k svojej rodnej dedine.

---

Večerali sme aj s mamou u Narovcov. Keď sa už večer začal premieňať na tmavú noc, rozlúčili sme sa s nimi a kráčali sme domov. Mama si trochu pospevovala, očividne jej dnešný večer prospel. Istým spôsobom prospel aj mne. Samému sa človeku prežíva neistota ťažšie ako v spoločnosti ľudí, ktorí zdieľajú jeho problémy. Navzájom si dokážeme dodávať silu.
Mama ma kútikom oka sledovala. Pozrel som na ňu, na čo sa usmiala. Vždy sa vedela na veci pozerať optimisticky.
„Mám tušenie, že tvoje trápenie sa čoskoro ukončí.” povedala a ja som na ňu pochybovačne pozrel. No musím priznať, že podobný pocit som prežíval i ja. Silnú nádej s očakávaním a nervozitou. Aj napriek tomu som sa spýtal:
„Ako to môžeš tušiť? Stala si sa jasnovidkou?” rýpol som si. Zasmiala sa drsným smiechom.
„Nevrav mi, že to tiež necítiš.” zúžila oči. „Len dúfam, že to neprinesie nič zlé.”

---

Konožania nikdy nezažili taký nápor sily. Drak sa pohyboval neuveriteľne rýchlo aj napriek svojej hmotnosti a zasadzoval im tvrdé údery, ktoré sa im nie vždy podarilo odraziť. Kakashi a Yamato sa snažili, aby sa ohnivý plaz nedostal k Narutovi príliš blízko a nevyprovokoval ho k premene. No keďže v Narutovi nanovo vzkypel hnev voči Akatsuki, neboli schopní ochrániť ho pred ním samým aj napriek Yamatovej schopnosti do istej miery kontrolovať jeho chakru. Tobiho míny, Kisameho Samehada, Deidarove výbušniny a Hidanova kosa v súzvuku vyčerpávali oboch Jouninov. Samotný Naruto však akoby získal novú energiu. Uhýbal, skákal a zasypával nepriateľa stále novými a novými údermi. Kakashi sa skutočne bál. Neveril, že môžu tento útok prežiť dlhšie, ako dve minúty. Bez Narutovej premeny ich všetkých čaká smrť, o tom nepochyboval, avšak keby sa premenil, hral by tým zlosynom do karát. Čo ak títo piati nie sú jediní Akatsuki prítomní v Zemi bleskov?

---

„Do r**i!” zvrieskol som a Hidan zakontroval určite voľačím ešte šťavnatejším. Všade, kde som sa pozrel, sa beleli vesty oblačných a jutsu všetkých živlov zaútočili na mojich spoločníkov na zemi. Vzápätí som sa uškrnul. Aspoň bude väčšia zábava, hm. Niekoľko (desiatok) nepriateľov navyše ma predsa nevyvedie z miery.
So zaujúkaním som sa zniesol ponad ich hlavy. Spustil som na nich skazonosnú dávku svojho umenia.
„Katsu!” Pripravil som sa na sladký zvuk výbuchov, no ich absencia ma prekvapila.
Potom som pochopil prečo. Zneškodnili moje bomby bleskami.

„Toto vám nedarujem, hm!” zreval som na nich. Ich veliteľ sa uškrnul.
„Pripravte sa!” zakričal. Jeho podriadení začali tvoriť pečate. Bez varovania sa za mnou pustil mohutný elektrický výboj, no môj orol sa mu poľahky vyhol. Zasmial som sa. Tí chmuľovia ma nezasiahnu, na to sú príliš pomalí. Pozrel som sa na scénu pod sebou.
Joshina sa vo svojom dračom tele ponášala na horiacu šmuhu. Obdivoval som jej rýchlosť a silu, odrážala oblačných akoby boli muchy. Podchvíľou z papule vyslala smrtiaci oheň, avšak tí bieli bastardi sa väčšinou uhýbali. V povetrí bol cítiť pach horiaceho mäsa a počuť krik tých, ktorým chýbala pohotovosť. Zaostril som na Naruta, ktorý práve čelil Samehade a usmial som sa. Už je skoro čas.

Naruto sa ledva-ledva ovládal, aby nevypustil deväťchvostého na slobodu. No už nevládal, hm. Konečne.
Pripravil som pečatiaci zvitok a spustil som sa tesne nad Joshinu. Všetko išlo presne podľa plánu. Kisame s Tobim a Hidanom tvorili prekvapivo dobrý tím.
„Vy *******, zbabelé hovadá, všetkých vás obetujem Jashinovi!” zúril Hidan. Kisamemu na perách svietil úškrn špicatých zubov a žiabre sa mu vzrušene chveli. No a Tobiho pohyby nám robili hanbu ako vždy. Avšak držali oblačných ďalej od jinchuurikiho, čo bolo hlavné, hm.
Joshina pochopila, že je čas. Naposledy zarevala v svojej dračej podobe a zapálila okolo Naruta ohnivý kruh. Následne sa premenila na človeka. Všetko oblečenie na nej zhorelo, zahaľovali ju iba ohnivé jazyky. Jej útlej postave vôbec neublížili. Udržiavala plamene vysoké, no dávala pozor, aby útočili len na tých na vonkajšej strane. Naruto ležal v kŕčoch skrútený na zemi.

Zoskočil som z orla a rozprestrel zvitok. Naruto sa na mňa nenávistne pozrel, no prudká bolesť ho prinútila kričať. Cez kožu mu presvitala démonská energia deväťchvostého.
„Bolo mi potešením ťa uväzniť, hm.” uškrnul som sa a pohol sa k nemu.
„Deidara, rýchlo!” zvrieskla na mňa Joshina. „Dlho to nevydrží!” Mala pravdu, útoky na ohnivú stenu ju oslabovali. Zvitok som však už cez Naruta prehodiť nestihol.

Pekelná horúčava až doteraz zúriaca okolo nás so syčaním zhasla. Neskutočné množstvo vody nás všetkých zalialo ako more. S hnevom som zdvihol pohľad pred seba, ale videl som iba paru. Naruto zmizol.
„Doriti.” zanadával som. „Joshina!”
Ako odpoveď sa ku mne v mihu sekundy vymrštilo obrovské chápadlo, pred ktorým som nestihol uskočiť. S hrôzou som zistil, že mi v ústach na dlaniach neostal už žiadny íl. Ak by som mal, neváhal by som použiť svoje ultimátne jutsu. Čo mi tu na svete ostalo okrem umenia? Katema je navždy mimo mňa, Akatsuki nenávidím z celej duše, do dediny sa vrátiť nesmiem… A aj tak si nemôžem zvoliť, pretože vrecko s ílom je mimo môj dosah. Chápadlo ma celého ovinulo tak pevne, že som nedokázal pohnúť žiadnou končatinou. Ten ohromný tlak mi vytláčal z pľúc vzduch. Neverím tomu, hm. Mňa... Mňa, ktorý som premohol jednochvostého pokoril sliznatý démon!

Zdvihol ma do vzduchu. Tlak zosilnel tak, že sa mi spred očí strácalo svetlo. Ako posledné som cez stúpajúce chuchvalce pary a dymu zbadal okrídleného jaštera strácať sa v oblakoch.

---

„No konečne.” vydýchla som si od úľavy. Predo mnou už nebola nekonečná cesta, ale kamenná stena. Všade naokolo sa do hliny zabárali silné korene. Keď som zdvihla pohľad hore, pochopila som geniálnosť tohto tunela. Vysoko nado mnou prebleskovali matné slnečné lúče. Tunel stúpal vertikálne smerom nahor, pretože končil v korune obrovského stromu v Konožskom parku. S použitím trochy chakry v chodidlách som sa dostala na vrchol. Mohla som sa nadýchnuť.
Všetko teraz vyzeralo jednoducho ako detská hra. Som doma! Korunu zaplavil môj radostný smiech.