Náhrdelník smrti

Dvojica postavičiek preskočila zo stromu, čo stál pri múre hokageho rezidencie, do vnútra areálu a zahalené v plachtách, maskujúcich obrysy ich postáv, sa zakrádali pozdĺž múru, kým sa nedostali na miesto, kde bol k nemu komplex budov najbližšie. Rýchlo prebehli otvoreným priestorom priamo k lanu, ktoré už bolo pre nich pripravené. Keď vyliezli nahor, stočili lano a spolu s plášťami schovali pod okno, ktoré zatvorili. Už ostalo iba vkradnúť sa do bývalej hokageho kancelárie, kde na nich čakal tretí komplic.
„Mám to. Stálo ma to bezpočet misiek ramenu, ale konečne som to získal,“ privítal ich Konohamaru a ukázal Hashiramov náhrdelník, pre ktorý musel Naruta takmer ujesť k smrti, aby zvolil, že mu ho požičia na túto noc. Ešte takmer raz toľko rámenu musel nechať pretiecť Narutovým hrdlom, aby úplne prepchatý stratil chuť podieľať sa na ich akcii. Dosť to zalomcovalo jeho vreckovým. „Viete, čo s tým teraz urobíme?“
„Budeme vzývať falický symbol?“ opýtala sa Moegi. „To nám nepomôže.“
„To určite nie,“ oponoval Konohamaru, ale musel uznať, že krištáľ vyzerá medzi tými dvoma guľôčkami skutočne ako obrovitánsky pipík. „Vyvoláme Hashiramovho ducha skrze predmet, ktorý vlastnil. Na dôvažok sme v miestnosti, kde úradoval. Zistíme od neho informácie, ktoré nikto iný nemôže vedieť a náš referát k téme najvýznamnejších shinobiov Konohy bude bezkonkurenčný,“ vytešoval sa.
„Lenže mi nevieme, ako vyvolať ducha,“ podotkla Moegi.
„Urobil som prieskum a myslím, že som našiel niečo, čo by malo fungovať,“ ukázal Udon hrubú knihu, ktorú zo sebou doniesol.
„Rozprávky starej matere, časť druhá, strašidelné príbehy?“ čítala Moegi na knihe. „To predsa nemôže fungovať, veď to by potom dokázal vyvolať ducha ktokoľvek, kto to niekedy čítal.“
„A práve to je na tom geniálne,“ uškrnul sa Konohamaru, „nikto to neskúša, lebo to neberú vážne. Chápeš? Pod sviečkou je najväčšia tma.“
„Keby to aj vyšlo, nikto nám z toho nič neuverí,“ krútila hlavou Moegi, lebo nechápala. „Keby sme sa hneď pustili do štúdia dostupných materiálov, už by sme určite niečo mali mali k referátu napísané.“
Napriek zjavnej skepse nakoniec pomohla Konohamarovi a Udonovi pripraviť všetko potrebné a keď nakoniec položili náhrdelník doprostred vytvoreného kruhu, vedľa horiacej sviečky, posadali si okolo a Udon začal čítať zaklínadlo, čo bolo napísané v knihe.
Chvíľu napäto sledovali mihotavý plameň sviečky, no postupne to prestávalo byť zaujímavé.
Udon sklamane zatvoril knihu a v tom okamihu sviečka zhasla.
„Podarilo sa, podarilo sa,“ skríkol Konohamaru a melodramaticky pokračoval. „Duch veľkého Hashiramu, privolali sme ťa, aby si zodpovedal naše otázky.“
„No tak sa už niečo opýtaj,“ povzbudzovala Konohamara Moegi po chvíľke trápneho ticha.
„Aká bola Tsunade, keď bola malá?“ začal Konohamaru takticky otázkou o vnučke ducha, ktorého dúfal, že vyvolali. Začnú takticky s niečím preňho pozitívnym.
„Asi to bol iba závan vzduchu po zatvorení knihy,“ nadhodil Udon po chvíli ticha.
„Vieš nejakú pikošku o mojom dedovi?“ nevzdával sa Konohamaru.
„Nemyslím, že vie, koho si vnukom,“ konštatovala Moegi, keď sa stále nikto neozýval. „Zapáľ tú sviečku, skúsime to ešte raz a potom to zabalíme.“
Konohamaru zložil pečate – áno chcel sa pred ostatnými vytiahnuť – a z úst vyfúkol plamienok, ktorým sa priblížil ku knôtu sviečky. Už sa ho skoro dotkol, keď sa zrazu strhol, zvýskol a jeho plamienok zhasol. Miestnosť sa opäť ponorila do tmy.
„Takto sa chceš stať Hokagom, keď nevieš ani zapáliť sviečku?“ skritizovala jeho výkon Moegi, ktorej sa už nechcelo sedieť potme.
„Prečo si ma začala štekliť?“ bránil sa Konohamaru. „Ako som sa tak mal sústrediť?“
„Ani som sa ťa nedotkla,“ oponovala Moegi a vzápätí zvýskla. Než sa Konohamaru stihol opýtať, čo sa deje, dostal facku.
„Kam si myslíš, že siahaš?“
„Upokojte sa, v tme sa také stáva,“ tíšil ich Udon a vysmrkal sa.
„Na to, že je tma, som bol zasiahnutý dosť presne,“ pomyslel si Konohamaru, masírujúc si líce. V tom momente vzbĺkol plameň sviečky a Konohamaru s hrôzou zistil, že Udon sa práve s chuťou vysmrkal do jeho šálu. Ako sa k nemu dostal? Ale hlavne, prečo sviečka horí?
„Prepáč Konohamaru,. Myslel som, že je to moja vreckovka,“ podával Udon zronene Konohamarovi naspäť koniec jeho šálu. Ten sa ho samozrejme ani nedotkol.
„Nejako mi veľmi začal tiecť nos,“ dodal nešťastne a skutočne mu z nosa vyrazil dlhokánsky sopeľ, utrhol sa a začal levitovať nad sviečkou.
„My sme skutočne vyvolali ducha,“ nadchýnal sa Konohamaru.
„Brrr, to je nechutné,“ začala sa od kruhu odťahovať Moegi. A to nemala robiť, lebo sa sopeľ pohol za ňou a začal ju prenasledovať. Dobehla k stene, strhla jeden z obrazov a začala sa ním oháňať až kým okolo nej poletujúci sopeľ nezasiahla a nepochovala pod obrazom. „Dedova kaligrafia,“ pomyslel si nešťastne Konohamaru.
„Ja, ja, ja to už neudržím,“ zanariekal Udon, keď mu začal znova tiecť nos.
„Ako to zastavíme?“ skríkla Moegi, priláčajúc nadvihujúci sa rám obrazu k zemi. „Čo je písané v tej knihe?“
„Od- .. odstránili predmet z kruhu,“ odvetil Udon, zúfalo si stláčajúc nos.
Konohamaru sa pohotovo vrhol do stredu kruhu a odstrčil náhrdelník bokom. Rám obrazu sa pod Moegi prestal kmásať a Udon sa rýchlo poriadne vysmrkal do vreckovky. Skončilo to?
Konohamaru si akurát s úľavou vzdychol, keď sa na úľak všetkých náhrdelník pohol a v mihu bol naspäť v strede kruhu.
„Ja tu už ani na chvíľu neostanem,“ prehlásila Moegi, čomu sa ani nemožno čudovať a zamierila k dverám. Stlačila kľučku, no dvere nie a nie sa otvoriť.
„Ty si ich zamkol?“ otočila sa ku Konohamarovi.
„Nie! Teda, nespomínam si, že by som...,“ začal Konohamaru rozpačito hľadať vo vrecku kľúč. Vytiahol ho a vybral sa s ním ku dverám, no ako sa blížil, váha kľúča ako keby sa exponenciálne zväčšovala. Už ho zalieval od obrovskej námahy pot, no nech sa snažil akokoľvek, asi meter od dverí mu kľúč vypadol z ruky a dunivo padol na zem. Už ním nebolo možné nijako pohnúť.
„Ako sa teraz odtiaľto dostaneme?“ strachoval sa Udon a všetci sa zdesene dívali na sviečku uprostred kruhu, ktorá si zmyslela, že bude v pravidelných intervaloch zhasínať a znova zažínať.
„Okno,“ skríkol Konohamaru a ktovie odkiaľ vytiahol dve shurikeny, ktoré vrhol proti okennej tabuli. Bude z toho zle, to je jasné, ale zúfalá situácia si žiada zúfalé riešenia.
Cink, cink. Obe sa od skla neškodne odrazili.
„To bolo trápne,“ prehlásila Moegi a Udon súhlasne smrkol. Podišla k oknu, siahla na kľučku a otvorila ho.
„Vidíš? Také jednoduché,“ prehlásila hrdo. Vzápätí sa okno zabuchlo a už viac nebolo možné kľučkou pohnúť.
„Sme tu v pasci, ale nadáme svoju kožu lacno!“ prehlásil rozhodne Konohamaru a odniekiaľ vytiahol kunai. Na študenta akadémie mal nejako veľa zbraní. Čo bude nasledovať?
Ozval sa tlmený smiech a keď ustal, začuli smerom od dverí škrabkanie. Upreli tam pohľady a snažili zakryť si uši, pretože škriabanie naberalo na intenzite a začínalo pripomínať škriabanie nechtov o tabuľu. No akosi to nepomáhalo. Zlom prišiel až vtedy, keď začala Moegi z plného hrdla jačať – aká to úľava.
Dvere sa otvorili a vleteli cez ne dve povrazy, ktoré sa ovinuli okolo Udona a Moegi.
„Mňa, budúceho Hokageho, bez boja nedostaneš,“ skríkol Konohamaru, no vzápätí stŕpol od hrôzy, keď za sebou zacítil niekoho alebo niečoho prítomnosť. Nikoho, alebo niečoho skutočne veľkého. Zaťal zuby a pomaly otočil hlavu.
„Vážne?“ opýtal sa mohutný ANBU v medvedej maske a hneď bol spútaný aj Konohamaru.
„Čo si myslíte, že tu robíte?“ pohoršoval sa ďalší ANBU vo vtáčej maske, dívajúc sa na schému nakreslenú na zemi. Zohol sa po náhrdelník. „A ešte k tomu s Prvého náhrdelníkom. Odkiaľ ho máte?“
„Neberte mi ho, mám ho požičaný. Zajtra ho musím vrátiť,“ prosil Konohamaru.
„Šéfe, čo bude teraz? Máš nejaký náhradný plán?“ spýtal sa Udon, keď ich vyvádzali z miestnosti. Moegi nahnevane frkla. Prečo sa len necháva nahovoriť na takéto veci.
„No jasné, že mám,“ odvetil frajersky Konohamaru a usmial sa od ucha k uchu.
Po ich odchode sa v potemnenej prázdnej miestnosti ozval chichot a sviečka znova vzbĺkla.
„Tak, kto by mohol prísť na rad ako ďalší?“ mädlil si zlomyseľne ruky Nawaki.
Noc je predsa ešte mladá.