Nedopovedané príbehy: Prekliata

Slnečné lúče dopadali na kŕčovito schúlenú ženskú postavu. Ležala úplne bez pohnutia, iba vánok sa tu a tam pohral s niektorým prameňom jej vlasov. Jej telo ležalo na posteli rezignovane, akoby bez duše a zvierala okraje prikrývky, až jej do toho zbeleli hánky. Znova, znova sa to stalo. Keby mohla, bez váhania by si zoškriabala z čela Prekliatu pečať, príčinu jej poníženia. Keby mohla rozplakala by sa. Aspoň by to všetko dostala nejako von. Ale kunoichi neplačú, tak iba bezmocne hrýzla roh vankúša. Prečo sa len musela narodiť do Vedľajšej rodiny?

Jej otec ju vždy chránil, ako len vedel. Bola si toho celý čas vedomá, z jeho pohľadu, z jeho gest a z poznámok, čo tu a tam utrúsil v rodinnom kruhu. Ale dlho nedokázala pochopiť pred čím vlastne. Až kým neprišli oznámiť, že náhle zomrel a ona má zastúpiť jeho miesto. A to bolo zvláštne. Veľmi zvláštne. Podľa pravidiel klanu mohli byť ženy z Vedľajšej rodiny priraďované iba na ochranu žien a detí Hlavnej rodiny. Ale v jej prípade bola presadená výnimka. Mala slúžiť mužovi, ktorému slúžil i jej otec.
Že vraj bezpečnosť treba udržať aj keď vojna preriedila rady mužských členov Vedľajšej rodiny.
Že vraj najviac dôveruje schopnostiam dcéry svojho predošlého služobníka.
Že vraj ...
Samozrejme, každý z týchto argumentov by bolo možné vyvrátiť, keby sa niekto chcel ťahať za prsty s takým vplyvným členom klanu. A vlastne pre koho? Pre niekoho z Vedľajšej rodiny? Na obhajobu pravidiel proti nemu nevystúpil ani Hiashi, ktorý mal byť ako vodca klanu ich zábezpekou. Prečo? Že, prečo? On na oplátku podporil hladké presadenie Hiashiho rozhodnutia o tom, že do Vedľajšej rodiny nebude zaraďovaný automaticky druhorodený potomok, bez ohľadu na pohlavie, ale až druhorodený syn. Zrazu nebol počet členov Vedľajšej rodiny taký kriticky. Krátko po schválení zmeny vysvitlo, že Hiashiho manželka čaká druhé dieťa. Rovnako tak vysvitli zámery jej nového pána. Teda aspoň pre ňu.
Myslela, že má pravo odmietnuť, no mýlila sa. Dokázal dokonale ovládať jej Prekliatu pečať a jediné, čo dosiahla bolo, že kým s ňou skončil, ležala vo vlastných výkaloch neschopná kontrolovať kŕčovité sťahy svojich svalov, ani tečenie svojich slín. Taká ponížená, ako len človek môže byť. Lebo hrdosť Hyuugov je výsadou Hlavnej rodiny a tá sa oň nebude s nikým deliť. Nikdy!
A práve v takomto stave ju našiel človek, do ktorého sa zaľúbila. Šetrne ju zodvihol, umyl a ošetril jej rany na tele i na duši. Zdieľal s ňou údel člena Vedľajšej rodiny a človeku s jeho vierou a charizmou dokázala uveriť, že môže byt lepšie, len treba vydržať. A ona vydržala, vydržala a vydržala. Shinobi nemusí byť pánom svojho tela, pokiaľ je pánom svojej vôle. Lebo jej pán nakoniec vždy odíde a jej milý za ňou vždy príde a vleje do nej nádej.

Až jedného dňa neprišiel a ona nevedela prečo. Znova bola sama, neschopná čokoľvek sa vyzvedieť. Keby zomrel na misii, hádam by sa to vedelo. Prišiel snáď jej pán na niečo? Dnes bol k nej taký krutý, až sa začala nadiejať, že to preženie a zabije ju. Ale nie, musí sa dozvedieť, čo sa stalo. Od začiatku až do konca. A musí sa dozvedieť, prečo má tvrdší údel ešte aj od ostatných členov Vedľajšej rodiny. Je za tým niečo osobné?
Zajtra vyrážajú na misiu do Zeme vody a bude ich prevádzať eskorta ANBU. Netrápilo ju, prečo by významný člen klanu Hyuuga podstupoval také riziko, tešila sa, že niekoľko dní si bude musieť jej pán od nej držať korektnú vzdialenosť. Naučila sa tešiť aspoň z takýchto bezvýznamných drobností.

Prišiel signál, čo nevidieť vypukne boj. Krátko na to už aj zazreli svojich protivníkov, skupinku hmlistých ANBU, ktorá však náhle zastavila, ako by zacítili, že niečo nie je v poriadku. Vtedy si uvedomila, že nedokáže svojím Byakuganom preniknúť cez ich masky. Prečo? Má to niečo spoločné s cieľom ich misie? Ten, ktorý stál najvzadšie a súdiac podľa postavy mohol byť spomedzi nich najmladší, si poopravil masku a odhalil časť svojej tváre. Zazrela biele vlasy a lesk okuliarov. „On je náš človek.“ šepol niekto. Konožský špión ukázal na muža, ktorý mal na maske iba jeden otvor na mieste pravého oka a následne smrteľne zranil najbližšieho zo svojich spoločníkov. Bez váhania sa pustil do ďalšieho, čím na seba strhol pozornosť ostatných. A to bol okamih, kedy na nich zaútočili. Boj bol krátky a výsledok jednoznačný. Ničivý nápor ustál iba jednooký muž, ktorý bol ich primárnym cieľom. Sériou prudkých úderov zmietol z cesty dvoch protivníkov a vyrazil smerom k nej. Nie. Neútočil priamo na ňu, ale na jej chránenca. Ale to bolo nakoniec jedno, lebo urobila, čo urobiť musela. Postaviť sa do cesty útočníka, aj keby ju to malo stáť život. Nehodlala však zomrieť. Nie tu a nie teraz. Rozhodne nie, kým nedostane odpoveď na svoje otázky. Jej prvé dva rýchle protiútoky boli vykryté. Pri treťom zariskovala a to bola chyba. Úder jej protivníka zastal tesne pred jej krkom. Zaváhal? Ona veru nie. Zasiahla Juukenom jeho srdce. Zosunul sa na kolená a letmo sa pri tom rukou dotkol jej tváre. Ten dotyk! Strhla mu masku a skríkla. Teda skríkla by, keby sa jej predral z hrdla zvuk. Tá tvár, tá prekliata pečať, ktorá sa pomaly vytrácala. A ešte niečo.
„Tak pre toto neúčinkovalo Kago no Tori. Zradil nás a kúpil od nepriateľa blokujúcu pečať. Výmenou za svoje oko.“ zaznelo po jej boku. Na pleci zacítila ruku osoby, ktorú zo všetkých najviac neznášala.
„Viedla si si výborne. Odvrátila si hrozbu rozvratu, ktorú by pre klan Hyuuga i celú Konohu predstavovala táto pečať.“ Stisk na jej pleci zosilnel. „Nedokázali by sme ho vypátrať, keby sa nepokúsil poslať ti správu. Keby sa s tebou nechcel stretnúť na tomto mieste.“
„Teraz nás prosím nechajte na chvíľu osamote,“ vyzval prítomných, „je tu niečo, čo sa týka iba klanu Hyuuga.“
Zovrel sa jej žalúdok. Hoci bol jeho hlas absolútne pokojný, z dôverne známeho chvenia jeho ruky vycítila jeho žiadostivosť. Chce ju tu, priamo pri mŕtvole jej milého. Chcela tú ruku zo seba zhodiť, ale akonáhle sa je dotkla, prestala kontrolovať nával svojho zhnusenia, zlosti a bolesti. Stisla tú ruku ako najpevnejšie vedela a pustila do nej ohromné množstvo čakry. A nielen do nej. Jej čakra divoko vírila navôkol. Preskakovala na čepele, ktoré začali zasahovať jej životne dôležité orgány, zraňovala jej vrahov. A trhala vnútornosti jej trýzniteľa. Kým z jej čela zmizla prekliata pečať, bolo dielo skazy dokonané.

Slnečné lúče dopadali na kŕčovito schúlenú ženskú postavu. Ležala úplne bez pohnutia, iba vánok sa tu a tam pohral s niektorým prameňom jej vlasov. Jej telo ležalo na zakrvavenej tráve iba tak ... bez duše. Prečo sa len musela narodiť do Vedľajšej rodiny?