Nedopovedané príbehy: Budem ťa chrániť!

„Aj dnes vyrážaš na misiu?“ prerušila mlčanie.
Nepovedal nič, ale opretá oňho chrbtom, zacítila, ako súhlasne kývol hlavou.
„Kedy už skončí toto divadlo?“ vyslovila zamyslene, dívajúc sa na mesiac, nakúkajúci cez otvorené okno do izby. „Áno, si dôležitým spojivom medzi naším klanom a vedením a tiež dôležitou súčasťou“ náhle prešla do šepotu, „nášho plánu, ale aj tak už chcem, aby bol koniec. A nejde iba o tvoje neustále tajné misie. Otec, a vlastne aj ostatní, ťa podozrievajú, že si zabil Shisuiho. Moja sestra dokonca prebudila Sharingan, keď sa to dozvedela. A potom to, čo sa stalo u vás na dvore. Táto situácia nás vnútorne rozožiera“ sklonila hlavu, „a mňa to ničí.“
Neodpovedal. On je proste taký.
„Skutočne napísal v rozlúčkovom liste, že pre Uchihov niet budúcnosti?“
Znova žiadna reakcia.
„Ak je to tak a on sa skutočne spreneveril našim cieľom ... tak je dobre, že zomrel!“
Trhol sebou. Ani on, ktorý by ako ANBU nemal podliehať emóciám, nedokázal zakryť, ako bolestne sa ho dokážu dotknúť takéto slová.
„Prepáč, viem, ako veľmi ste sa mali radi. Ale záujem klanu je prednejší. Ak by sa obrátil proti nám, nemohli by sme naplniť náš osud.“
„Osud?“ ozval sa nečakane a ona sebou trhla. Stále znova a znova ju takto prekvapí, keď tak náhle prehovorí.
„Preto nám predsa bola daná sila Sharinganu a po celé generácie toľko trpíme, aby sme ju získali. Ako v ten deň, keď sa otec vrátil s tým, že si bol počas misie zabitý. Nedokážem si už spomenúť, kedy sa mi prvýkrát aktivoval Sharingan. Či vtedy, keď som sa zúfalá vrhla na mŕtvolu, spálenú na nepoznanie, a hystericky stískajúc jej zuhoľnatenú ruku, ťa zúfalo volala späť, alebo vtedy, keď sa mi otec začal vysmievať a nakoniec mi vmietol do tváre, že to celé bola iba skúška. Matka mi neskôr prezradila, že ho veľmi bolelo, urobiť mi to, ale klan potrebuje maximalizovať svoju vojenskú silu. Neviem, či mu to dokážem niekedy odpustiť, ale zrazu som sa začala dívať na svet inak.“
Prečo tom vlastne začala hovoriť? Veď aj Itachi musel prejsť niečím podobným. Ako keby si to sama potrebovala utvrdiť, pokračovala.
„Keď som aktivovala Sharingan pred Hanou, preľakla sa. Rýchlo to prešlo a obe sme sa na tom náramne bavili, ale aj tak mi to utkvelo v pamäti a pochopila som. Boja sa nás!“
„Hana Inuzuka je tvoja najlepšia priateľka, však?“
„Áno a už som zmierená s tým, čo musím urobiť, keď bude môj Sharingan úplný. Otec mi pomôže. Hana je rovnako oddaná Konohe ako ja a obe sme ochotné obetovať za ňu aj život, keď bude treba. A čím sú Uchihovia silnejší, tým účinnejšie môžu chrániť Konohu a jej obyvateľov.“
„Takže by nemal byť problém, požiadať ju o tú obeť otvorene.“ poznamenal Itachi lakonicky. Bolo snáď natoľko cítiť neistotu v jej hlase?
„Si ku mne krutý!“ vyhŕkla urazene a okamžite prešla do protiútoku. „Povedz, aké to je? Aké je mať silu Mangekyo Sharinganu?“
Prebehlo jej hlavou, že to možno nemala povedať, ale už bolo neskoro. Nezacítila však ani najmenší záchvev, ani stopu po predošlých emóciách.
„Takže tvoja staršia sestra už prebudila Sharingan?“
Toto neočakávala ani v najmenšom. Veď iba pred chvíľou hovorila o nutnosti sebaobetovania a teraz sa jej zviera žalúdok pri predstave na obeť, ktorú budú musieť priniesť buď ona, alebo jej sestra, keď na to príde ten čas. Doteraz nepomyslela, že zvrhnutím diktatúry Senju to celé nemusí skončiť. Ale teraz ... Schúlila sa, ako by sa chcela ukryť v jeho objatí. Chcela by byť menšia a menšia, taká malá ako v deň, kedy sa zamilovala do Itachiho. „Neboj sa, ochránim ťa.“ povedal jej vtedy pred šiestimi rokmi, keď ako prváci v akadémii cvičili v akadémii skoky vo veľkých výškach a ona pocítila závrat. Spôsob, akým to povedal, jej dodal odvahu a dodával jej vždy, keď si na to spomenula. No zrazu akoby spomienka nestačila a ona to potrebovala počuť.
„Však, že sa to nestane? Sľúbil si, že ma budeš chrániť, pamätáš? Keď sa staneš hlavou klanu, budeš musieť chrániť aj ostatných. Sľúb, že to zastavíš, že nás všetkých pred tým ochrániš!“
Ani nevedela, prečo to žiada práve od Itachiho. Veď ani on sa nemôže postaviť rozhodnutiu klanu, keď sa ten znova pokúsi o získanie Večného svetla, bez ohľadu na predošlé zlyhania. Prečo stále od neho očakáva riešenie?
„Áno, ochránim! Sľubujem, že sa to nestane!“
To zakolísanie v jeho hlase a jemné chvenie sa, ktoré cítila ... siahla rukou dozadu, na jeho tvár, a zistila, že sa nemýli. Mal ju zaliatu slzami! Obrátila hlavu, mierne ju nadvihla a jej pery našli jeho. V tej chvíli zažiaril jej Sharingan a vzápätí pohasol. Spolu s ním zmizol aj šibalský záblesk v jej očiach, ktorý neraz nútil Itachiho usmievať sa. Svetlý top sa jej farbil do karmínova v mieste, kde ho preťala čepeľ. Keď Itachi ukladal jej telo na posteľ, v očiach sa jej znova objavil záblesk. Ale to bol iba svit mesiaca, čo sa odrazil od meravých očí. Netiahol k nim ruku, ale uprostred pohybu sa zastavil a nechal ju klesnúť na jej krk, kde nahmatal retiazku. Trhnutím ju uvoľnil, vložil si ju do vrecka a zamieril k otvorenému oknu.
„Skutočne si ju miloval?“ ozvala sa maskovaná osoba sediaca na streche. V jedinom otvore jeho masky sa objavila zlovestná červená žiara. Itachi si pripínal chránič predlaktia bez toho, aby otázke venoval pozornosť. Musí sa sústrediť na svoju misiu.
„Nenapadlo ťa aspoň na chvíľku, či by si ju nemohol zachrániť?“
„Prežiť môže iba jeden. Taká je dohoda!“ odvetil Itachi a vyrazil smerom domov.