Nedopovedané príbehy: Tajná biela technika

Je jednoduchšie primäť niekoho telo skolabovať, než ho prinútiť urobiť niečo konkrétne. Nie však nemožné. Ako sa dívala na kvapku, smerujúcu zo skúmavky na šatku, zasvrbel ju nos. Ignorovala to. Nebude riskovať uvoľnenie masky. Ešte pár testov...
Nesmie zlyhať, inak môže jej klan čakať na príležitosť ďalšie storočie. A ešte je tu jej osobný cieľ.
Zaklopal a vstúpil jej brat. Rázne dala najavo, aby sa nepribližoval.
„Uzumakiovia tentoraz vyslali pečatiacu skupinu skôr. Už zajtra musíme vyraziť. Si hotová?“
„Vlastne áno.“ povzdychla. “A čo ty?“
Mechanický pavúčik v jeho ruke sa razom transformoval vo vkusný hrebeň. Spokojne kývla.
Hra môže začať.

V očiach mala niečo, čo sa mu veľmi páčilo.
„Je to iba nedorozumenie.“ frajersky sa na ňu usmial a prehrabol si červené vlasy. Jeho druhovia odložili zbrane. Vrazila medzi nich iba roztržitá okoloidúca. Pozbierala si veci a utiekla, pričom sa ešte obzrela smerom k nemu.
„Niet pochýb, páčim sa jej.“ skonštatoval.
„Nech ťa to ani nenapadne!“ okríkol ho kapitán, keď sa zohol po jej zabudnutú šatku. „Ideme!“
Nevšimli si, že za nimi beží iba jeho klon. Utáboria sa niekde za mestom, takže nik nezistí, že noc strávil inde. Zodvihol šatku a znova nasal jej vôňu.
Takže kadiaľ utekala tá dievčina?

Chyio zaborila prsty do jeho červených vlasov. Z malíčka vyslala čakrové vlákno. Niekoľkými pohybmi ho spojila s cieľom.
On sa do svojho cieľa dostal omnoho priamočiarejšie.
Hrebeň na konci čakrového vlákna sa premenený na pavúka pomaly mohol k Uzumakiho rozhádzaným šatám.
Nechala ho perami a prstami voľne kĺzať po jej tele a iba občas tajne šibla pohľadom k šatám.
Nesmie ani na okamih stratiť kontrolu.
Náhle ju zodvihol sprístupniac dosiaľ neprebádané miesta.
Pavúčik našiel v šatách ideálne miesto a vytvoril tam pečať.
Jeho prsty našli ideálne miesto a zároveň s tým...
...ako na povel obaja zhlboka vzdychli.
Dosiahli, čo chceli.

Položil zvitok na určené miesto a zamyslel sa. Mnohí z jeho nasledovníkov sa už proti jeho rozhodnutiu otvorene vzbúrili a ďalší tak učinia keď tu nebude. Veril, že jeho rozhodnutie správne, ale bol si vedomý koľko so sebou prinesie hnevu, nenávisti a...
...smrti.
Kadekto sa bude pokúšať zmocniť Shirohigi*.
„Nadišiel čas, Chikamatsu-dono. Pečať je skoro dokončená.“ prerušila jeho myšlienky červenovlasá žena.
„Pravda, už je čas.“ súhlasil. „Tá bariera...“
„Bude fungovať presne ako sme sa dohodli a každých sto rokov pošle klan Uzumaki pečatiacu jednotku, ktorá ju obnoví.“ ubezpečila ho.
„Tak už môžem bez obáv zomrieť.“ usmial sa.
Kocky sú hodené.

Uzumaki sa díva. Úlohu splnil dokonale - feromónmi napustená šatka, pečať na šatoch aktivovaná čakrou z obnovy bariéry na Kuchiyose ich útočnej skupiny - a teraz tu leží vážne zranený a díva sa na ňu. Mala by ho doraziť. Len tak, z milosti. Ale plán prestal vychádzať. Uzumakiovia kládli prisilný odpor a bariéra sa rozpadá postupne. Na únik už niet pomyslenia, celý hrad je na nohách. Padajú bábky aj bábkari.
Vtedy zmizla posledná úroveň bariéry.
„Zober si moje bábky, Ebizo!“ zvolala a na nič nečakajúc sa vrhla k zvitku.
Hádam sú také silné, ako sa vraví.
„Len sa dívaj, Uzumaki.“

Kým boj utíchol, z hradu ostali iba trosky. Tak, ako z ich útočnej skupiny. Chyio sa rozhliadla. Koľkí to vôbec prežili? Odvrátenie pohľadu stačilo, aby prišiel útok. Než jej vyčerpaná myseľ stihla zareagovať, zasiahol niekto iný a zaštítil ju vlastným telom.
„Prečo?“ doľahla na Uzumakiho otázka z oboch strán.
„... stratené... ďalší boj... už... zmysel.“ vyrazil zo seba dáviac krv.
„Sľúb... na oplátku...“ obrátil sa k nej sťažka dýchajúc.
„Prečo by som mala?“
„Na život... nášho... dieťaťa...“
Zarazila sa. Ako to môže vedieť?
Zavrela oči. Snáď hneď zomrie. Ale to by nebol Uzumaki.
„Hovor!“
„Už... nikd... nepouži... Shirohigi.“
„Buď prekliaty!“