Zmar 08 – (ne)možná úloha

„Čo nevidieť po teba príde démon a vezme si tvoju dušu.“ ozývalo sa opakovane z temného kúta cely. „Počuješ jeho kroky? O chvíľu zacítiš na koži jeho dych.“
Dievča ležiace schúlené po Sakurinej pravici, sa už od strachu neodvážilo ani vzlykať.
„Prestaň už, desíš ju. A mňa tým rozčuľuješ.“ nevydržala to napokon Sakura.
„Aj ty sa bojíš! Strach tebou preniká. Vidím ti to na očiach.“ ozvalo sa z rohu a nasledoval chichot.
„Skutočne s tým prestaň!“ vložila sa do škriepky Mikasa. „Ty už dávno nevidíš nič!“
Sakura sa na ňu prekvapene pozrela.
„Väzní nás človek menom Batori. Skôr či neskôr si nechá predviesť každú, ktorá sa do tejto cely dostane a keď s ňou skončí, vylúpne si na pamiatku jedno jej oko. Má ich už veľkú zbierku. Aj mne to urobil. A ona ...“ ukázala smerom do rohu a na chvíľu sa odmlčala, „... ona je jednou z tých, ktorí sa narodili s očami rôznej farby ...“
„Ale veď ty máš obe oči.“
„Lebo ona je prekliata.“ ozvalo sa z rohu. „Zobral si ju Batori a neostalo na nej po tom ani stopy, stiahol ju démon do hlbín, ako jediná sa vrátila. Leží na nej kliatba!“
Sakura sa snažila ignorovať nepríjemný chichot, ktorý zaplnil celu.
„Batori a „démon“ nie je tá istá osoba?“
„Z tohto miesta vedú iba dve cesty.“ začala vysvetľovať Mikasa. “Ak ťa zoberú hore, k Batorimu, bude to zlé a iste sa odtiaľ nevrátiš celá, ale dá sa to prežiť. Hoci aj tak, ako prežila tá v kúte. Ale ak ťa zoberú dole ... dole je skutočné peklo.“
„Ale ty si to prežila. Čo tam je?“
„Nechcem o tom hovoriť!“
„Už prichádzajú!“ ozvalo sa z rohu. „Čo myslíte, pôjdete hore, alebo dolu?“
A skutočne sa v tej chvíli otvorili dvere a niekoľko chlapov zobralo Sakuru a dievča po jej pravici a Origino telo. Pristúpili k Mikase, no dozorca ich zastavil, „Tú nie! Príkaz zdola.“
Muži si ako na povel odpľuli a vyšli s dievčatami von. Ako posledný odchádzal dozorca.
„Mňa si neberiete?“ ozvalo sa z kúta. „Alebo si ma schovávaš pre seba?“
Dozorca sa otočil, „Ty ešte žiješ, potvora? Kto by ťa chcel.“
„Ale nevrav. Túžiš po mne. Si zbláznený do mojich krásnych očí. Však sú krásne?“
Vychrtlé strapaté stvorenie sa posunulo vpred, do svetla prichádzajúceho cez otvorené dvere, nakoľko to len reťaze dovoľovali a so zvodným úsmevom uprelo na dozorcu dvojicu prázdnych očných jamiek. Ten si odpľul a odišiel, sprevádzaný hysterickým smiechom.

„Tak toto má byť tá reinkarnácia Konohanasakuye-hime?“ opýtal sa jeden z maskovaných Batoriho spoločníkov, keď pred nich predviedli dievčatá. „Hádam len nechceš opustiť náš pôvodný plán a zobrať to k nesmrteľnosti skratkou?“
„Náš plán budem bezvýhradne podporovať, milý môj, aj v prípade, že získam nesmrteľnosť iným spôsobom.“ ubezpečil ho Batori.
„Ak získaš,“ vložil sa iný maskovaný, „mne ten príbeh s Iwanagou a Sakuyou príde podozrivý.“
„Viem, že to môže vyvolávať pochybnosti, ale jeden z mojich senzorov zaregistroval v soche Iwanagi podobnú čakru, akú má reinkarnovaná Sakuya, ja verím, že za tým niečo bude.“
„Tak ktorú si vyberieme?“ pokračoval Batori. „Páči sa mi ako sa tá mladšia vyplašene chúli, je to taký cukríček.“
„Skúste si ju vybrať a natrhnem vám všetkým rite!“ začala sa zastrájať Vnútorná Sakura.
„Musím nevyhnutne dosiahnuť, aby vybrali mňa!“ pomyslela si Sakura ale nenapádalo ju, ako to urobiť a nespraviť pri tom nejakú chybu.
„Súhlasím,“ pritakal jeden z maskovaných, „mám dojem, že bude viac kričať a vôbec, páči sa mi viac, ako Sakuya, ani neviem prečo.“
„Ja myslím, že viem!“ ozval sa Labete, ktorý sa pri nich z ničoho nič objavil. „Špatí ju to veľké čelo.“ prišiel k Sakure a za vlasy ju vytiahol nahor, aby všetkým ukázal, o čom hovorí.
„Prekvapuješ ma, milý Labete, myslel som, že ťa takéto veci nechávajú chladným.“ usmial sa pod fúzy Batori.
„Iba premýšľam, či aj pôvodná Sakuya mala také hnusne veľké čelo, ako má ona.“ Strhol Sakure hlavu tak aby jej videl priamo do očí.
„Prasa!“ povedala po chvíľke Sakura a reakcia na seba nenechala čakať. Labete jej vrazil päsťou do žalúdka, až sa prehla. Tresol ňou o stenu a nasledovalo niekoľko ďalších úderov, po ktorých sa celá kŕčovito stiahla a z úst jej vytiekli sliny na Labetov rukáv.
„Drahý Labete, uvedomuješ si, že tu mlátiš moju nastávajúcu?“ poznamenal pobavene Batori. „Ale musím priznať, že sa mi tvoja primitívna surovosť celkom páči.“
„Mením názor, začínam v tej princeznej Sakuyi vidieť fantáziu.“ ozval sa znova muž v maske a ostatní mu horlivo pritakali. „Len ako bude vyzerať pri svadobnom obrade, keď sa s ňou teraz pohráme. Mohlo by to nášmu priateľovi, Batorimu, vadiť.“
„Viete predsa, že som loajálna duša.“ oponoval Batori so smiechom. „Neopustil by som svoju vyvolenú iba pre to, že príde k nejakej nepeknej nehode.“
Bolo rozhodnuté, vybrali si Sakuru. Keď ju odvádzali, jej pohľad sa ešte na okamih stretol s Labetovým.

Kvap!
Na stole v Labetovej kancelárii bola položená kôpka peňazí. Išlo o odmenu pre kapitána stráže za zdržanie policajnej razie. On sám sedel vedľa stola na stoličke a nijako sa neponáhľal splniť to, za čo dostal zaplatené.
Kvap! Kvap!
Na stole v Labetovej kancelárii mal položenú hlavu kapitán stráže. Iba tak. A strnulým pohľadom sledoval, ako sa jeho krv postupne rozširuje k zväzkom peňazí. Možno by tam už aj dorazila, keby časť nestekala zo stola na dlážku.
Kvap!

Vybavenie miestnosti, do ktorej Sakuru dotiahli nemohol nechať nedobrovoľného návštevníka na pochybách ohľadom toho, čo ho asi čaká. No všetkým bizarnostiam jednoznačne dominovala dlhá polica, na ktorej boli vo fľaškách očné buľvy, zoradené podľa farby a odtieňa. Teda až na jednu fialovú, ktorá bola úplne prvá v rade. Asi jedinou normálnou vecou v miestnosti boli dvere trezoru, hoci pôsobili dosť nepatrične.
„Tak a máme ju tam, kde ju chceme mať!“ vyhlásil spokojne jeden z maskovaných, zatiaľ čo sa ostatní dvaja neúspešne pokúšali Sakuru priviazať k jednej z konštrukcii, nachádzajúcich sa v miestnosti a Batori niečo hľadal vo veľkej čiernej škatuli.
„Tak a mám vás tam, kde vás chcem mať!“ kontrovala zlomyseľne Vnútorná Sakura.
„Ale je silná, potvora.“ sťažoval sa so zaťatými zubami jeden z tých, čo zápolili so Sakurou.
„To vy ste slabí, humusáci,“ oponovala Vnútorná Sakura, „nakoľko sa ešte mám držať späť?“
Napokon pristúpil Batori s podivným nástrojom v rukách.
„Zoberieme to hneď takto, zostra?“ opýtal sa ten, ktorý sa doteraz iba prizeral.
„Je to predsa princezná, či nie? Bolo by neúctivé nakladať s ňou ako s nejakou vidiečankou.“
So smiechom sa obrátil sa k Sakure, ktorá ešte stále nebola priviazaná, „Bude ťa to veľmi bolieť, zlatíčko, ale ver mi, bude nám to stáť za to!“
„Sakrajz, prečo ja nemôžem povedať to isté?“ hromžila Vnútorná Sakura, zatiaľ čo sa Batori a jeho spoločník zozadu priblížili a zvyšní dvaja sa Sakuru aspoň pokúšali priľahnúť, aby sa nemohla hýbať.
„Nadišiel čas.“ pomyslela si Sakura a zhlboka sa nadýchla. Nepatrným množstvom čakry spôsobila prasknutie kapsle s uspávacím plynom, ktorú mala ukrytú v konečníku a hlasito jej obsah vypustila von.
„Ona mi prdla do tváre!“ skríkol Batori a v bezvedomí sa spolu s o svojimi spoločníkmi zviezol na zem.
Sakura vyskočila a urobila pečate pre Kawarimi. Za normálnych okolností by išlo o jednoduchú techniku, no tu to bolo celé skomplikované prítomnosťou senzorov v paláci. Preto bola už vopred časť jej čakry uložená do sochy a samotná Sakura jej uvoľnila iba toľko, aby uloženú čakru aktivovala. Trezor, v ktorom je socha uložená, je dostatočne izolovaný na to, aby aktivovanie čakry v soche nevyvolalo poplach. A to je zároveň aj najväčší problém. Ak sa nepodarí čakru pre tienenie aktivovať, bude musieť techniku zopakovať klasicky a riskovať predčasné prezradenie. Taktiež vyvstáva nutnosť byť čo najbližšie k soche. Pohryzla sa do ruky a ... vyšlo to!
Ocitla sa v úplnej tme a okamžite prstami stlačila nosné dierky, cez ktoré jej unikla časť obsahu pľúc. Trezor bol totiž hermeticky uzavretý, preto bola socha, hoci sa to na pohľad nezdalo, vyrobená tak, aby mala rovnaký objem ako Sakura. „Asi som odvtedy o časť objemu prišla a pri Kawarimi sa vytvoril podtlak.“ pomyslela si Sakura. Cítila to aj v ušiach. Za iných okolností by ju strata objemu potešila, ale takto prišla o časť kyslíka, takže má menej času než upadne do bezvedomia a môže hmatať iba jednou rukou. Našťastie ale rozdiel v tlaku nebol taký veľký, aby spustil alarm. Teraz už len nájsť legendárny Gatov zápisník, ktorého presnú podobu takmer nikto nepoznal. Z mnohých svedectiev, ktoré sa o nej zachovali sa najhodnovernejším zdá, že ide o menšiu hrubú knižočku v koženom obale s plastickým znakom ガ. To by malo uľahčiť hľadanie podľa hmatu. V trezore boli poličky a nie šuplíky, čo napomôže hľadaniu. Nákres trezoru síce nezískali a ani nevedeli, kde sa v paláci nachádza, no zistili, ktorá firma ho inštalovala a podľa jej štandardnej ponuky sa dovtípili, že v ňom bude dosť miesta pre sochu. Nebolo pochýb, že Batori ukryje sochu Iwanagi práve sem – odkladať všetko do trezoru bola jedna z jeho známych mánií.
Začala hmatať na úrovni, kam sa najpohodlnejšie ukladajú veci niekomu Batoriho výšky. Peniaze, spisy, skrinky – zápisník môže byť v niektorej z nich – ako aj niekoľko knižiek, ktoré by s trochou fantázie mohli byť oným zápisníkov. Na náprotivnej strane to vyzeralo rovnako. Kyslík sa míňal a Sakura stála pred dilemou. Pokračovať v inom rade, alebo skúsiť prekutať obsah skriniek v tomto?
Premietla si v hlave rozloženie skriniek a siahla za tou, ktorá rozmerovo mohla ukrývať akurát jeden zápisník. Čo ak bude zamknutá? Nebola. Jej obsah vypĺňalo niečo, čoho povrch by mohol zodpovedať hľadanému zápisníku. Zobrala ju a kŕčovito pritisla na hruď. Nesmie jej vypadnúť z rúk, ani keď stratí vedomie. Každá bunka v jej tele akoby už volala po nádychu. Nasleduje ďalšia fáza plánu. V okamihu, kedy bola použitá čakra vložená do sochy, uvoľnila sa pečať, ktorá dá majstrovi Irukovi na vedomie, že má použiť Zvitok privolania. V podstate taký istý zvitok, s akým sa stretli na chuuninskej skúške.
„Iruka-sensei, teraz je všetko na vás!“