Zmar 07 – Odhalenia

Chvíľu trvalo, kým Ino striasla svojho nového „kamaráta“. Akurát premýšľala, kam sa zašiť, kým nadíde ďalšia fáza misie, keď sa pred ňou na chodbe zjavila trojica chlapov, z ktorých jej jeden kývol na pozdrav. „Snáď to len nie sú nejakí „známi“? To by som sa im mala skúsiť vyhnúť.“ prebehlo Ininou hlavou, no obávala sa zbytočne, boli totiž príliš zabraní do svojho rozhovoru.
„... s tým dievčaťom, čo sme dovliekli?“
„Rečiem vám, mali sme ju prefiknúť, kým bola možnosť.“
„Už s tým prestaň. Čo ak si ju chce zobrať do parády Batori, keď sa prebere?“
„Ten? Ak je čo len sebemenšia šanca, že je niečím nachcípaná, Batori sa k nej ani nepriblíži.“
„Takže jej ešte budeme môcť zrátať tú naháňačku zo včerajšieho večera?“
„A prefikneme ju, ako sme to mali urobiť už dávno!“ pridal tretí.
„To sotva, ak pre ňu Batori nebude mať využitia, šéfko ju bez mihnutia oka nechá nasekať na krmivo pre prasatá, ako to urobil aj s ostanými dievčatami, čo tu pošli. A to aj keby sa dovtedy prebrala.“
„To je ale predsa divné. Čo myslíte, prečo ju nejde zobudiť a čo to nastrojenie za chlapca?“
„Viem ja? Vyzerám byť študírovaný?“
Ino prebehol mráz po chrbte. Jej telo, ktoré mal mať na starosti Iruka, je snáď na zámku?
Ako sa vzďaľovali, posledný ešte krútil hlavou a lamentoval, „Mali sme ju prefiknúť!“

Pomaly sa zvečerievalo. Pri bráne Batoriho paláca zastalo nosidlo. Ani na nosidle, ani na ozbrojencoch, čo ho sprevádzali, nebol žiadny znak, podľa ktorého by ich bolo možné identifikovať. Prvý z eskorty niečo šepol strážcovi, ten letmo nakukol dnu a pustil nosidlo dovnútra. Tou istou cestou, ako prišlo nosidlo, sa blížil akýsi starec. Nevedno, či si chcel vypýtať nejakú almužnu alebo iba skrátiť dlhú chvíľu rozhovorom, no keď sa priblížil, ohnal sa po ňom strážca palicou.
„To svet nevidel, takto sa správať k ľuďom.“ zahromžil starec, no k odchodu sa nemal. Iba sa držal v bezpečnej vzdialenosti od strážcov, ktorí sa ho snažili ignorovať. Čochvíľa sa objavilo ďalšie nosidlo. Scéna sa opakovala, len s tým rozdielom, že keď strážca nakukol dovnútra, z ničoho nič sa vedľa neho objavil starec a začal pýtať almužnu. Z nosidla sa vynorila ruka a tresla starca vejárom po hlave.
„Čo to má znamenať?“ ozval sa z nosidla pobúrený hlas. „Zbavte sa toho žobráka, ale rýchlo!“
Členovia jeho eskorty vytasili zbrane, ale strážcovia ich zastavili. „Nie tu, pred bránou!“ Dvaja sa teda oddelili od skupiny, čo vošla do paláca a vliekli starca preč.
„Tu to bude dobré.“ povedal jeden, hneď ako zatočili za najbližší roh palácového múru a ohnal sa mečom. Napriek tomu, že druhý mal starca pevne držať, sekol do prázdna. V tej istej chvíli mu starcova neškodne vyzerajúca palica, ktorú sa mu neunúvali zobrať, zlomila čeľusť. Bodaj by nie, keď ukrývala oceľové jadro. Kým sa jeden zo starcových protivníkov potácal, paralyzovaný bolesťou, rola druhého sa zmenila. Už nie on držal starca, ale starec tak pevne zovrel jeho, že sa drvivému úderu do hlavy nemal šancu vyhnúť. Muž so zlomenou čeľusťou sa už spamätal natoľko, aby sa rozohnal na ďalšiu ranu, no hlavica palice mu práve vtedy roztrieštila koleno. Padol ako podťatý a rana z milosti na seba nenechala dlho čakať.
Myoga Kani si sňal parochňu a utrel pot z čela. Dosť zariskoval, ale potreboval sa dozvedieť, čo za ľudia sa práve u Batoriho schádzajú. Muž sediaci v nosidle mal síce masku, ale vejár a prstene na rukách prezradili jeho identitu. Išlo o významnú osobu na dvore daymioa. Dnes večer sa chystajú spáchať ďalší zločin. Kto bude jeho obeťou? Dievča, ktoré včera hralo Sakuyu alebo niektorá z prv unesených?
Pôvodne si Kani myslel, že kľúčom k usvedčeniu Batoriho bude zozbieranie všetkých dôkazov z prípadov zmiznutých dievčat v širšom okolí, ale po niekoľkých dňoch to vzdal. Áno, rysoval sa určitý vzorec, ale páchatelia boli príliš dôkladní, nezanechali po sebe žiadnu rukolapnú stopu. A na dohady postaviť obvinenie nemožno. Neostávalo iné, než sledovať činnosť Batoriho ľudí a získať dôkazy priamo pri ďalšom únose, ktorý musel nevyhnutne prísť. Keď uvidel správu o Iwanage a legende o nesmrteľnosti, vedel, že toto je jeho príležitosť. Teraz však mal výčitky, že tomu celému nezabránil. Nutkanie využiť ich ako volavku bola príliš silná. Bola to síce úľava, keď v provizórnom hrobe na mieste prepadu našiel jedného z Batoriho ľudí, no ešte aj tak sa môže niečo stať. A práve teraz, keď sa mu podarilo získať od Hataraku Tana z centrály povolenie na raziu v Batoriho paláci, musí čakať, svojho nadriadeného, ktorý má celú akciu spustiť a riadiť. Takáto príležitosť sa už možno nenaskytne. K bráne sa prikradla postava, ktorej nebolo vidno do tváre, ale stráže ju zjavne poznali. Kani rýchlo zodvihol kameň a celou silou ho vrhol do koruny stromu stojaceho oproti brány. Neznáma postava sa spolu so strážcami nervózne obrátila za zvukom a aj ten okamih stačil, aby ju Kani spoznal. Už niet času na ďalšiu maškarádu, treba rýchlo konať!

Labete sa len zriedka stýkal s ľuďmi, ktorí boli na Batoriho čiernej výplatnej listine. Nebolo v záujme ani jednej strany, aby sa na ich vzťahy prišlo. O to viac ho prekvapilo, že jeden z nich prišiel priamo do Batoriho paláca.
„Nepustili ma za Batorim.“ začal sa okamžite sťažovať. „Pritom ide o vážnu vec.“
„Batori má dnes večer súkromnú akciu pri ktorej nehodlá byť rušený a vážne veci vždy riešim ja. O čo ide?“
„Bol som v tom, že ste môjho zástupcu už dávno odstránili a čo myslíte, že som sa dnes dozvedel? Myoga Kani žije a dokonca sa mu podarilo presvedčiť centrálu, aby dala povolenie na raziu v Batoriho paláci. Obávam sa, že môže mať v rukách nejaké dôkazy.“
„Kedy má k razii prísť?“
„Plánovaná je na dnes večer. Bolo mi nakázané zmobilizovať svojich ľudí a prišli aj nejaké posily z iných prefektúr. Nie je to už možné nijako odvrátiť, ale veliť jej mám ja, takže je možnosť pozdržať to celé, povedzme do rána, a dovtedy by sa mohlo všetko pripraviť. Ale bude to stáť viac, ako naša zvyčajná spolupráca.“
„To nebude problém. Máte predstavu, čo môže mať Myoga Kani v rukách?“
„Nie. Už to budú takmer dva týždne, čo som ho nevidel, vlastne od nálezu tej mŕtvoly na pláži. Bola to snáď vaša práca?“
Áno, tá záležitosť s reportérkou, ktorá Batoriho natoľko vykoľajila. Keď ju k nemu doviezli, začal vyvádzať ako zmyslov zbavený. Tentokrát vôbec nedával pozor, aby sa celý nezababral a kým s ňou skončil, bol jeho drahý oblek celý od krvi. A za tým všetkým bola iba jeho pomstychtivosť a namyslenosť. Keby sa trocha zamyslel, došlo by mu, že na neho určite žiadne dôkazy nemá. Zmohla sa iba na to prázdne gesto a vyvolala tým reťazovú reakciu, na konci ktorej je táto razia. Využila jeho márnomyseľnosť aby urobil chybu a takou istou márnomyseľnosťou je aj celá akcia so sochou a nesmrteľnosťou. Takou istou ...
„Počuli ste už niečo o legende okolo Iwanagi a získaní nesmrteľnosti.“
„Viem, že boli v meste nejakí ľudia s údajnou sochou Iwanagi, ale hneď na to aj zmizli. Iba čo som stihol poslať správu na centrálu, s otázkou čo s nimi. Ale pred tým som o nich nikdy nepočul, nepredchádzali ich žiadne správy o tom, že by sa objavili s tou sochou kdekoľvek inde v našej krajine. Prečo sa pýtate? Myslíte, že by to mohlo mať súvis s našou súčasnou situáciou?“
„To ešte neviem, poďte so mnou.“

Miestnosť, do ktorej zatvorili Inino telo bola otvorená a zvnútra sa ozývala hádka.
„Máme rozkazy, že k nej nemôžeme pustiť nikoho okrem Labetu. Nikoho!“
„A my máme rozkaz ju odniesť.“
„Kto vám ten rozkaz dal?“ ozval sa za nimi Labete v sprievode kapitána stráže a niekoľkých členov ochranky.
„Neviem, to on mi povedal, že máme po to dievča ísť.“ začal sa pohotovo vyhovárať chlap, ktorého telo ovládala Ino a ukázal na svojho parťáka, obra, s ktorým sa mala Ino možnosť zoznámiť pri umývaní sa.
„Zadržte oboch.“ vyštekol Labete.
V tom okamihu sa dievča na prični zodvihlo a vystrelo ruky.
„Von z miestnosti!“ zvolal Labete a uskočil. Kapitán stráže ho inštinktívne nasledoval. Ostatní v miestnosti zareagovali pomalšie a tak prišli o možnosť úniku. Cestu im totiž prehradil Labetov vytasený meč. Členovia Batoriho ochranky, ktorí celý čas stáli vonku, síce situáciu nechápali, no tasili meče tiež.
„Čo sa deje?“ opýtal sa kapitán stráže
„Nejaká technika a ovládanie mysle. Chlap, ktorý sa snažil zobrať telo dievčaťa, bol jeden z posledných, ktorí ju videli včera videli a potom bola nájdená v bezvedomí. Teraz, keď bola jej obeť odhalená, zrušila techniku, a pokúsila sa premiestniť do iného tela.“
„To je desivé, myslíte, že sa jej to podarilo?“
„Na tom už teraz nezáleží.“ Labete ukázal na štyroch mužov, čo ostali v miestnosti a prikázal, „Pobite ich!“. Členovia ochranky okamžite vyrazili a pustili sa do práce.
Kým boj skončil, pribehol jeden zo senzorov, „Pane, zaregistroval som v priestoroch paláca použitie čakry. Mam vyhlásiť poplach?“
„Nie, máme to pod kontrolou!“ odvetil Labete.
„Takže ste zjavne mali pravdu,“ konštatoval kapitán stráže, keď nakukol do miestnosti a uvidel, že dievča znova leží akoby bez známok života, „ale budem musieť celú policajnú raziu pozdržať o niečo dlhšie, kým tu s týmto urobíte poriadok. Riziko, ktoré tým pre vás podstúpim bude mať vyššiu cenu, než koľko som dostal doteraz.“
„Poďme spolu do mojej kancelárie a tam môžete hodnotu svojho rizika presne vyčísliť a čo si zaslúžite, to aj dostanete.“
„Výborne, ale čo ona?“ ukázal na Ino. „Nemôže byť ešte hrozbou?“
Labete pristúpil k Ino, zodvihol meč ... a zabodol jej ho do hrude. „Nie, od nej už nič nehrozí!“