Reset 17 - Jeden pod posteľou, druhý na balkóne. A čo teraz?

,,Ďakujem ti." zašepkal mi Naruto do ucha, keď sme stáli pred mojím domom v objatí. Vonku sa už začínalo stmievať a Naruto sa musel vrátiť do kancelárie.
,,Za čo?" spýtala som sa prekvapene.
,,Za celý deň. Za krásny, úžasný deň, ktorý som mohol stráviť s tebou. A za tvoje odpustenie. Alebo je ešte príliš skoro na odpustenie?" odtiahol sa odo mňa, ale len trochu. Stál kúsok odo mňa a hlavu mal len pár centimetrov od mojej. Hľadel mi do očí a hľadal v nich odpoveď.
Zamrzla som a naprázdno prehltla. Odpustenie. Nevedela som, absolútne som netušila ako sa mám zachovať. Bola som zmätená ako nikdy pred tým.
,,Hinata-sama, už som doma. Mám začať variť večeru?" ozvalo sa za nami. Obaja sme sa strhli. Otočila som sa a pozrela som na Ai, ktorá stála vo dverách. Och, takmer som zabudla. Už nemá dovolenku. Dnes sa mala vrátiť.
,,Hneď som dnu." povedala som jej narýchlo a ona odišla. Obrátila som sa opäť k Narutovi s ospravedlňujúcim výrazom. Usmial sa a nahol sa ku mne.
,,Tak utekaj." skôr ako som sa nazdala, nahol sa ešte bližšie a pobozkal ma. Čakal na moju odpoveď. Čakal kedy ho pobozkám späť. Cítila som ako sa odťahuje a ako zneistel. Zľakla som sa, pretože som nechcela, aby zo mňa cítil nejaké previnenie voči nemu, alebo nechuť a tak som mu okolo krku ovinula ruky a začala som ho bozkávať. Cítila som z neho nadšenie a jeho ruky ma oblapili okolo pásu. Odtiahol sa odo mňa a ukázal mi rad bielych zubov v širokom úsmeve.
,,Uvidíme sa neskôr." otočil sa a zmizol. Vzdychla som si a zmučene spustila plecia. Cítila som zúfalstvo. Vliekla som sa do domu a pri tom sa mi do očí tlačili slzy. Mala by som mu to povedať. Mal by to vedieť. Rozhodla som sa, že nad tým budem premýšlať radšej v posteli. V kľude.
,,Ai, nemusíš variť už je dosť neskoro. Choď si ľahnúť a odpočinúť." povedala som jej, ani som sa na ňu nepozrela. Chcela som byť sama.
,,Hai, Hinata-sama." počula som pred tým, než som vyšla na schodisko. Zabuchla som sa do izby a vošla som do kúpeľne. Napustila som si vaňu a vrátila som sa do izby. Rozpustila som si vlasy, a len tak zbežne som si ich prečesala prstami. Otvorila som balkónové dvere aby som vpustila do izby čerstvý vzduch a lúče zapadajúceho slnka. Vyzliekla som sa a vliezla som do vane. Snažila som sa vyčistiť si myseľ pred tým, než sa dám do zložitého rozhodovania a rozoberania posledných udalostí. Spomenula som si na pocit, keď ma Sasuke pobozkal. Ten zvláštny pocit radosti a motýľov v bruchu. Vzrušenia a radosti. Oproti Narutovi to bolo niečo úplne iné a ja som nevedela definovať tie pocity. Bolo to také zvláštne. Ani neviem ako dlho som tam bola. Zrazu som si uvedomila, že mi je zima. Začala som sa triasť. Voda mi vychladla a bola úplne vlažná. Vyliezla som a omotala som si okolo tela osušku. Natrela som sa telovým mliekom a osuškou som si prešla po mokrých vlasoch. Vyčistila som si zuby a vybrala som sa naspäť do izby, aby som sa mohla prezliecť do pyžama a vliezť do postele. A konečne sa rozhodnúť. Vošla som do izby a vybrala som sa rovno ku skrini, aby som si vytiahla úbor na spanie. Všade naokolo sa nachádzala tma. Vonku obloha potemnela a len mesiac mi svietil do miestnosti. Na skrini som mala veľké zrkadlo v ktorom som zbadala, že vo dverách balkónu stojí nejaká postava. Od ľaku som takmer pustila osušku na zem a úplne som stuhla, neschopná sa pohnúť. Videla som len siluetu a nevedela som ju rozoznať.
,,Neplaš sa." ozval sa hlas tej osoby. Hlboký, tichý, pokojný a dosť výsmešný. Stála som na mieste ako prikovaná a sledovala som v zrkadle ako sa pohol smerom ku mne. Stál za mnou a cítila som, ako jeho dych naráža na moju mokrú pokožku a chladí ma.
,,Č-čo tu robíš?" spýtala som sa potichu a pomaly som sa otočila tvárou k nemu.
,,Prišiel som za tebou." na jeho tvári sa objavil úškrn.
,,Pretože?" nadhodila som opovážlivo.
,,Chýbala si mi,"
,,Ale prosím ťa!" vyprskla som nahnevane a zamračila som sa na neho. Vyzeral, že som ho zaskočila.
,,Viem, že o tom pochybuješ." ozval sa znovu, načo som nahnevane zavrčala.
,,Odíď. Keby sa Sakura dozvedela, že si tu, tak by sa nepotešila. A úprimne, neteší to ani mňa." zasyčala som potichu a pri tom som si uvedomila, že klamem. Ja vlastne klamem stále - prebleslo mi hlavou.
Skrýval chakru, inak by som ho vycítila a mohla som sa lepšie pripraviť.
,,Sakura?" začal sa potichu smiať, a to ma uvádzalo do rozpakov. Nebol to obyčajný smiech. Ale taký hrôzostrašný.
,,Medzi nami nič nie je. Len sa snaží..." stíchol. Vyzeral, že nad niečim premýšľa.
,,Nechceš aby som tu bol?" spýtal sa a priblížil sa ku mne. Ustúpila som o krok dozadu. Znovu sa priblížil a ruky položil po boku mojej hlavy. Narazila som o skriňu. Nahol sa bližšie priložil svoje líce k tomu môjmu.
,,Nechcem." snažila som sa ovládnuť tú triašku v kolenách. Bola som nervózna, rozrušená z jeho blízkosti a vzrušená. Nechcela som, aby to zistil.
,,Ale... ja ti neverím." perami mi prešiel po sánke, krku až ku kľúčnej kosti. Zaklepala som sa.
,,Choď preč." povedala som znovu a vložila som do toho čo najviac odporu aj keď ma lákalo, pritiahnuť si ho k sebe a pobozkať ho.
,,Hmmm, ako si praješ." zrazu sa odo mňa odtiahol a otočil sa mi chrbtom. Vydal sa k balkónovým dverám. Stála som tam a zmietala sa v hroznej vojne, ktorú som v sebe dusila. Jedna časť chcela, aby odišiel, druhá kričala nech zostane. Musím vedieť aspoň odpovede na moje otázky. Chcem vedieť, prečo sa tak ku mne správal. A keď povedal, že medzi ním a Sakurou nič nie je, myslel to vážne? Odlepila som sa od skrine a spravila som niekoľko krokov jeho smerom. Zastal. A v tom momente som zastala aj ja.
,,Počkaj." povedala som potichu a sledovala ho. Neotočil sa. Stále hľadel smerom von.
,,Hm?"
,,O čo ti ide? Prečo si tu, povedz mi pravdu." zatajila som dych v očakávaní.
,,Povedal som ti pravdu. Chýbala si mi." v tom momente som sa naštvala.
,,Klamár. Si obyčajný slizký klamár." vyštekla som naštvane. Baví ho uťahovať si zo mňa? Na to sa otočil skôr ako som stihla zareagovať. Jeho ruka sa ocitla na mojom páse a prirazil ma k svojmu telu. Bol to ako náraz o stenu. Ocitla som sa pritisnutá na jeho polonahej hrudi. Sakra. Cítila som ako mi drtí pás v objatí, ale nedala som na sebe nič najavo.
,,Myslíš?" spýtal sa s nadvihnutým obočím. Vyschlo mi v ústach. Zmohla som sa len na prikývnutie. V tom momente svojou voľnou rukou zahrabol do mojich mokrých vlasov a pritiahol si moju tvár k tej svojej. Skôr ako som sa nazdala jeho pery dobíjali tie moje. Bola som úplne zaskočená. Cítila som, že ho rozčuluje, že neodpovedám a ešte surovejšie ma zovrel v náručí a bozkával moje ústa. Začala sa mi krútiť hlava. A vôbec to nebolo od toho, že som mala menej kyslíku ako normálne, ale tým, že som bola tak blízko pri ňom a mohla som cítiť jeho chuť. V bruchu som znovu pocítila motýle, a kolená sa mi ešte viac rozklepali. Začala som spolupracovať. Zovretie okolo môjho pásu povolilo a jeho bozky sa v tom momente zmenili na nežnejšie. Spokojne ma odniesol na posteľ a položil ma na ňu. Veľmi dobre som si uvedomovala, že mám len osušku a to ma znervózňovalo, ale ani raz sa nepokúšal dať mi ju dolu. Cenila som si to. Keď ma prestal bozkávať, podoprel sa lakťami, aby ma nezaťažoval svojou váhou tela a pozeral sa mi do očí. Pri tom mi jednou rukou hladil líce.
,,Ešte stále si myslíš, že som slizký klamár?" ústa skrútil do niečoho, čo mal byť úsmev. A hoci to nebol úplný úsmev, moje srdce poskočilo.
,,Neviem už čo si mám myslieť. Som z teba zmätená." povedala som popravde a zdvihla som ruku, aby som sa mohla dotknúť jeho uhľovočiernych vlasov.
,,Viem, že som sa k tebe správal hrozne. Prepáč mi to. Ale uvedomil som si čo som vtedy spravil. Nebolo to správne. Veď si jeho snúbenica, môjho najlepšieho priateľa. Myslel som si, že to zvládnem, ale keď som ťa videl v tých svadobných šatách," vzdychol ,,bola si taká nádherná. Nevedel som čo mám robiť. Nedokážem to. Kašlem na pravidlá. Do čerta s tým. Ja len... musím vedieť, ako je to s nami dvomi." spustil hlavu a ja som zostala úplne užasnutá.
,,A-a... čo S-sakura?" spýtala som sa takým tenkým hláskom, že keby nebolo v izbe také ticho, tak by ho nebolo inak počuť. Zvalil sa na bok a zahľadel sa do stropu. Pri tom si začal masírovať spánky.
,,Neviem. Nechápem o čo jej ide. Ale môžem ťa s istotou uistiť, že medzi nami nič nie je." Prevrátila som sa tiež na bok a pozrela som sa na neho.
,,Veríš mi?" spýtal sa a pozrel sa mi hlboko do očí. A ja som videla, že neklame. Prikývla som a trochu som sa pousmiala.
,,Ďakujem. Ja-" položila som mu prst na pery, aby som ho utíšila. Cítila som niekoho chakru. Ale Sasukeho chakra to nebola. On ju ukrýval už pred tým ako sem prišiel. Bol to Naruto. A blížil sa rovno k môjmu domu. Pozrela som sa na neho. Sasuke hneď prišiel na to, čo sa deje. Vyskočil z postele.
,,Nemôžeš ísť dolu. Je tam Ai. Ani balkónom!" zasyčala som, a schytila som ho za košeľu, aby som ho zastavila keď sa ponáhľal do dverí.
,,Choď pod posteľ." povedala som náhle a strčila som ho tým smerom. Pozrel sa na mňa.
,,To nemyslíš vážne." jeho pohľad ma takmer rozosmial.
,,A drž chakru na uzde. Už bude tu." znovu som ho popostrčila. Počula som ako soptil keď sa súkal pod moju posteľ. Ešte že je taká veľká.
,,A buď ticho." dlane sa mi začali potiť od strachu. Otočila som sa k balkónu, aby som videla práve včas ako Naruto prelieza zábradlie.