Reset 5 - Nezvyčajný návštevník

Ďalší deň sa opäť zastavil. Presne v tú istú hodinu a dokonca aj minútu ako predchádzajúci deň. A ja som vedela už hneď ráno ako som vstala, že príde. Vždy sa snažil dodržať svoj sľub a pokiaľ povedal, že príde, tak som vedela, že sa tak aj stane. No už od večera, len čo som odišla od neho, trápila ma jedna vec, kvôli ktorej som nemohla spať a premýšľala som nad ňou.
Vždy dodržal čo sľúbil. A pred tým povedal, že bude bojovať o moju lásku. Nechcela som to. Nemohla som povedať, že dni s ním kedy som bola do neho šialene zaľúbená neboli úžasné, samozrejme, že boli. Ale voči nemu som si utvorila akúsi bariéru, ktorá nepovolila. A vedela som, že ani nepovolí.
Keď som otvorila dvere tak sa na mňa pozrel a celý červený v tvári mi podával malú červenú škatuľku, ktorá mu ležala vystretá na ruke. Zostala som na ňu hľadieť a nevydala som ani hláska.
Bože, nie! Pre Boha prosím, len to nie! – vnútri som išla vybuchnúť. Modlila som sa, aby si nekľakol na koleno a nežiadal ma o ruku. Nevedela som ako mám reagovať a pri predstave, že som si túto scénu toľkokrát predstavovala kým sme boli spolu som sa takmer rozplakala. Nikdy by som si nebola pomyslela, že tá scéna bude takto vyzerať, a k tomu ešte, že mu budem chcieť povedať nie. Ja!
,,Mala by si nosiť zásnubný prsteň,“ začal a v tvári bol ešte červenejší ako pred tým ak sa to vôbec ešte dalo. A ja som asi nevyzerala o nič lepšie.
,,Teda, chápeš. Keď bude chodiť bez zásnubného prsteňa, bude to vyzerať divne.“ Rýchlo pokračoval a tak som sa načiahla za tou škatuľkou. Každým centimetrom, ktorým som sa približovala k tej škatuľke som sa cítila horšie a horšie. Nadýchla som sa a rýchlo som si ju zobrala. Potom som ju so zatajeným dychom otvorila a zbadala som ho. Bol jednoduchý, celý vykladaný maličkými briliantmi ale svojím spôsobom bol nádherný. Pomaly som si ho nasadila na prstenník a v tom momente som mala pocit, že ma snáď ten prsteň stiahne ku dnu. Moja ruka tak oťažela, že som si myslela, že ju ani nebudem môcť zdvihnúť. Snažila som sa o vďačný tón, no Naruto sa na mňa nepozeral.
,,Ďakujem.“ Zmohla som sa len na prosté poďakovanie.
Aké originálne, povedať chlapovi, ktorý ťa v podstate požiadal o ruku Ďakujem. Hinata spamätaj sa! - Silene som sa usmiala. Pozrel sa na mňa, opätoval mi úsmev a v očiach sa mu zračila úľava, asi že to už má za sebou.
Celý deň sme sa zhovárali o tom, čo sa všetko udialo behom tých pár mesiacov čo som tam nebola. Téme: Sakura a náš vzťah, sme sa úspešne vyhýbali a mne to vyhovovalo. Zdalo sa byť všetko v poriadku, ale sťažoval sa, že má teraz veľa práce, a starého Tsuchikageho nahradil akýsi mladý a trošku natvrdnutý chlapík, ktorý v poslednom čase vyrába prúser za prúserom. Hovorila som mu, že nemusí so mnou tráviť čas keď ma toľko veľa práce, ale on len pokrútil hlavou a zasmial sa nad mojím prekvapeným výrazom.
,,Ale Naruto, si Hokage a musíš si plniť povinnosti, nesmieš sa zaťažovať mnou.“ Dohovárala som mu mierne a trochu som sa zamračila.
,,Hinata, neurobím znovu tú istú chybu. Nebudem sa zatvárať v kancelárii a ignorovať ťa. Poučil som sa a nedopustím aby sa to všetko len zhoršilo.“ Upokojoval ma a pri tom hľadel na mraky, ktoré sa lenivo presúvali po tykysovej oblohe.
Super, myslela som si, že ma to obíde, ale znovu sme sa dostali ku spomienkam. Nepríjemne mi zovrelo žalúdok.
A Hinata, tu to máš. Svoje slovo bude držať aj keby čo bolo. Čo si si myslela? – nadávala som si v duchu a sklopila som pohľad k zemi.
,,A-ale,“ snažila som sa namietať ale on ma umlčal, ešte som ani nestihla poriadne vysúkať zo seba jediné slovo.
,,Prisahal som, a to aj splním. A neboj sa, svoje povinnosti stíham.“ Ubezpečil ma a ja som teda mlčala. V hlave mi šla len jedna jediná veta a to ,,Budem bojovať o tvoju lásku, to prisahám“ – striasla som sa, čo si našťastie nevšimol. Ešte viac som si uvedomovala ten prsteň na ruke a mala som chuť ho odhodiť do diaľky. Takto to pokračovalo ďalšie dva dni, len sme chodili a rozprávali sa.
Asi na tretí deň sme sa dohodli, že sa stretneme mimo Konohu. Pri jazere, ktoré bolo síce len pár krokov, ale bolo tam úžasne a tak som ho tam čakala, vyvalená v tráve. Snažila som sa na nič nemyslieť a úspešne sa mi to darilo. Zrazu sa však vedľa mňa ozvalo hlasné puknutie a keď som sa prudko posadila a obzrela som sa, videla som Naruta, ako sa ku mne náhli a v očiach má ustaraný pohľad. Schytil ma za ruku trochu silnejšie ako by mal a vytiahol ma na nohy.
,,Č-čo to robíš?“ vyhŕkla som v šoku a vytrhla som sa mu.
,,Prepáč Hinata, ale musíš ísť so mnou. Musíme sa rýchlo vrátiť do Konohy.“ Znovu ma chytil za ruku, ale tento krát jemnejšie a začal ma ťahať smerom k bráne.
,,Ale prečo,? P-počkaj! Vysvetli mi to!“ žiadala som vysvetlenie a zatiaľ som sa nechala ťahať, pretože som vlastne ani nemala na výber. Vzpieranie nemalo cenu. Bol smrteľne vážny a prišiel mi byť zároveň aj vystrašený.
,,Nie je bezpečné, aby si sa zdržiavala mimo Konohu. Nie teraz... Prepáč, bol som hlúpy. Vystavil som ťa nebezpečenstvu. Práve som dostal hlásenie, že sa po okolí potulujú nejaký neznámi ninjovia a tak som vyslal pár týmov do priestoru. No mám nepríjemný pocit, že im ide o Byakugan klanu Hyuuga. Pár členov z vedľajšej rodiny mi ohlásili, že na nich zaútočili. Samozrejme, všetci sú v poriadku, ale nechcel som ťa zaťažovať.“
Môj vystrašený pohľad nemohol vidieť, keďže ma ťahal a pozeral všade na okolo, ale určite si ho domyslel. Vbehli sme do Konohy a odviedol ma domov.
,,Ale ja chcem nejako pomôcť.“ Namietala som, no len pokrútil hlavou a rýchlo odbehol preč. Zvesila som plecia. Veľmi dobre som si uvedomovala, že by som bola skôr na obtiaž ako na pomoc.
Skoro ako vždy – vzdychla som si a pomalým krokom som sa vydala do izby. Nemala som chuť ani jesť.
Asi týždeň ma držal po väčšine doma a chodil za mnou. Hovoril, že situácia je už upokojená, ale pre istotu nebude riskovať.
,,Nesmiem dopustiť aby sa ti niečo stalo Hinata, pochop to.“ Opakoval snáď po tisíci ráz a ja som sa zakaždým snažila zlomiť jeho vôľu. Nakoniec som to vzdala a zmohla som sa už len na namietanie, že po Konohe sa hýbať môžem, a tak raz za čas sme vyšli von, ale aj to sme boli obklopený kamarátmi. Pre istotu. Každým dňom som si väčšmi uvedomovala, že Narutovi na mne záleží omnoho viac ako som si myslela, a tie výčitky svedomia, že mu nemôžem opätovať lásku ma dožierali každým dňom viacej a viacej, až som mala pocit, že sa z toho zbláznim.
Už bolo štrnástého Júla a do svadby mi zostávalo len osemnásť dní, ktoré som rátala a želala si, aby sa čas spomalil. Otec si ma dva dni dozadu zavolal do pracovne s tým, že on aj s Hanabi odchádzajú na misiu. Otec s Hanabi raz za čas absolvoval nejakú tú misiu, a keď som sa ho pýtala kedy sa približne vrátia, povedal:
,,Neboj sa Hinata. Do svadby budeme opäť späť, takže sa z toho nevykrútiš. Okrem toho nezabudni, máme dohodu. “ Šklebil sa na mňa a pri tom si uhládzal jeho dlhé vlasy. Zrazu sa však zasekol a zostal s rukami nad hlavou, v tom momente mi prišiel veľmi vtipný a v duchu som sa smiala, pretože vyzeral ako opica.
,,Hinata, výzdoba a všetko je v plnom prúde. Poveril som tým tvoju tetu Ami, aby to zariadila. Ale nemáš šaty!“ vyprskol a hneď na to zatváril veľmi nepríjemne a ústa skryvil do úškľabku. Chuť smiať sa ma hneď prešla.
,,Ale Hinata,... ts, ts, ts, ty sa vôbec nesnažíš.“ Pohľadom zabehol ku schodom kde stála Hanabi pri telefóne a smiala sa na plné kolo. Vedela som na čo mieri. Ako môže svoju dcéru vydierať jeho druhou dcérou! Ktorú ešte k tomu miluje viac ako svoju prvorodenú?! Bola som zhrozená a tak som len poslušne sklopila hlavu.
,,Postarám sa o to... čo najskôr otec.“ Zašepkala som potichu a stále som sa na neho nepozrela.
,,To by som ti radil.“ Precedil pomedzi zuby a hneď na to ma poslal preč. Ochotne som si odkráčala do izby a po ceste som sa rozlúčila s Hanabi a popriala som jej veľa šťastia.
Tie dva dni kedy otec odišiel s Hanabi bol dom prázdny a jediný kto so mnou bol bola Ai. Mala som akú takú slobodu. Hlavne pokoj od otca. Trávila som čas sama, alebo s Narutom a občas som sa zastavila aj za Ai na pokec. Bol v dome taký kľud, že som si ho užívala a Naruto ich trávil u mňa, aj keď len na chvíľku. Nikdy som nevedela o čom sa s ním mám rozprávať, ale on našiel vždy tému. Po väčšine spomínal na detstvo, aký sme všetci boli vtipný a strelení. A ja som sa úspešne chytala. Aspoň dúfam.
Ale v tento deň som sa zobudila akási vyčerpaná a slabá. Preležala som celé ráno v posteli a popíjala som mätové čaje. O jedenástej sa ozval zvonček pri dverách a tak som sa došuchtala ku dverám. Dnes som mala v pláne povedať Narutovi, že s ním nikam nejdem, pretože sa necítim dobre. Bol to jeden z dôvodov, ale mala som k tomu aj vážnejší dôvod. Cítila som sa pod psa kvôli nemu a jeho snahe a nechcela som sa dnes na neho pozerať. Nemala som na neho náladu. Otvorila som dvere s pohľadom zapichnutým do zeme.
,,Naruto. Dnes-“ zasekla som sa keď som si uvedomila, že to nie sú Narutove nohy, ani jeho kombinéza či plášť. Pomaly som pohľadom prechádzala od spodu až hore. Na chvíľku sa môj pohľad zastavil na bielej košeli, ktorá bola na vypracovanom hrudníku odhalená a až som si uvedomila kam zízam pozrela som sa svojmu nezvyčajnému návštevníkovi do očí. Tie tmavo čierne oči na mňa hľadeli bez najmenšieho záujmu, ale neuhla som pohľadom. Teda, aspoň som sa o to snažila. Chlad z neho vyžaroval a narážal do mňa, a ja som mala pocit, že prestupuje mojím telom a skutočne ma striaslo od zimy. Mlčal a tak som si povedala, že by som mala prehovoriť asi ako prvá.
,,Kde je Naruto?“
,,Poslal ma sem, dnes sa nemôže zastaviť za tebou, pretože má príliš práce a nechce, aby si bola sama.“ Nehovoril to nadšene a ani ja sama som nebola nadšená prítomnosťou Sasukeho Uchihu. Mala som vždy z neho strach.
Pre Boha, Naruto poslal Sasukeho aby so mnou strávil deň? Čo sa úplne zbláznil? Veď ja som so Sasukem hovorila možno dvakrát v živote!
Roztriasli sa mi kolená pri predstave, že by som mala celý deň stráviť s ním. Veď to by bolo milionkrát horšie ako s Narutom.
,,Hmmm... Ď-ďakujem Sasuke, že si bol ochotný sem prísť, ale nemusíš sa zaťažovať. U-určite máš veľmi veľa práce, a ja som aj tak dnes ne-m-mala v pláne nikam ísť, pretože... no...“ zasekla som sa keď som si všimla jeho pohľad. Premeriaval si ma od hlavy až po päty a ústa trochu vykrivil. Nevedela som však či vo výsmešnom výraze, alebo čo to malo byť.
,,Pretože?“ spýtal sa a čakal kým dopoviem vetu.
,,P-pretože sa dnes necítim dobre. Takže...“ koktala som a očervenela som. Nevedela som čo mám robiť, keď na mňa niekto takto hľadel s takým nečitateľným výrazom a zároveň takým odstupom.
,,Chápem.“ Prikývol a hneď na to sa otočil na päte a odkráčal. Ešte chvíľu som stála vo dverách a snažila sa upokojiť. Snažila som sa nemyslieť na túto trápnu konverzáciu v ktorej som sa opäť strápnila len ja. Zabuchla som dvere a oprela som sa ne.
Výborne, čo ešte sa ti udeje? Hm? Pomyslela som si ironicky a šla som si radšej ľahnúť.