Cesty 2

Druhá kapitola: Tam kde má slnko svietiť prší a tam kde pršať má,

slnečné lúče hrejú

Len čo sme zašli dosť hlboko do lesa aby Konohský kráter skryli stromy – a mne sa uľavilo, keď som ho konečne nemala pred očami, hoci som vedela, že ho uvidím v snoch tak ako každú noc – Sasukeho chôdza omrzela a vyskočil do korún stromov. Pozrela som za ním hore a za ten okamih kým som vyvrátil hlavu už bol na druhom konári. Pozerala som ako sa znova odrazil jednou silnou, istou nohou, hrubá vetva sa zaknísala a zvuk, ako listy zavzdychali, sa doniesol až ku mne. Nedal do toho pohybu ani štipku chakry – bola to jeho vlastná, prirodzená sila, ktorá donútila hrubý konár ohnúť sa akoby bol z gumy. Keď druhou, rovnako istou nohou, zvyknutou na ten pohyb dopadol na konár o dva metre ďalej, vyskočila som hore aj ja.
Skákali sme v úplnej tichosti, on tri skoky predo mnou. Nepokúšala som sa ho dobehnúť a on nespomalil, aby na mňa počkal. Listy potichučky šušťali a konáre vŕzgali pod ťarchou našich nôh, inak bol vzduch celkom tichý a nehybný. Potom sa prihnal vietor, rozkýval vrcholce borovíc, ktoré rástli v rade akoby ich niekto zámerne tak vysadil, ako most cez les, a ja som už bola zadýchaná. Dlho som nebola vonku – odpočívala som po zranení a veľmi sa nehýbala. Moja mama vravievala, že ninjovia sú ako tanečnice. Len čo prestanú cvičiť, ich svaly zmäknú a chakra ich prestane poslúchať. A pre mňa to platilo dvojnásobne. Nebola som dobrý ninja – nikdy som nebola dobrý ninja a pravdepodobne ním nikdy nebudem. Hoci Byakugan v mojich očiach hovoril niečo iné, nebola som na to stavaná. Usilovne som študovala a vedela som presne kde, kedy a ako má pracovať ktorý sval a kam posunúť nohu a ťažisko, aby som pri výskoku dopadla do tej polohy ako som mala. Toto všetko vedela moja hlava, ale moje telo to nevedelo. Bolo to ako s tými výrazmi v tvári. Kým som pred sebou mala zrkadlo, vedela som sa kontrolovať. Nacvičila som milióny výrazov pre milióny situácií a nacvičila som milióny bojových postavení a jutsu pre milióny misií, ale to všetko bola generálka a keď prišla premiéra, všetko bolo preč. Keď sa mi niekedy niečo podarilo, hneď potom prišiel neúspech a ten ma vedel celkom zničiť a ja som zas začínala od nuly. Myslím, že keby neboli so mnou v tíme Kiba a Shino, už dávno by som bola mŕtva. Kedysi som si myslela že by to nebolo až také zlé – pre môjho otca a aj mne by to mnohé uľahčilo. Práve v tom čase som bola presne toho názoru, že smrť by bola to najlepšie čo si pre mňa život mohol nachystať. Lenže musíme prejsť oveľa dlhšou cestou než som mala vtedy za sebou ja, aby sme si uvedomili, čo je to smrť.
A hoci som sama nebola bohvieaký shinobi, vďaka tomu štúdiu som vedela rozoznať, kto je výborný, rodený bojovník. A Sasuke Uchiha ním bol. Stačilo mi vidieť, ako sa odrazil od zeme a ladne vyhupol na vetvu – ladne, ale so silou muža. A ako sa sotva špičkou dotkol konára, tak rýchlo, že to moje oči takmer nepostrehli sa odrazil a ako šíp preskočil na druhý konár, vo vzduchu obrátiac chodidlo tisíckrát nacvičeným pohybom tak, že si to už ani neuvedomoval, aby na ďalšiu vetvu dopadol čo najmäkšie a zároveň sa mohol čo najrýchlejšie odraziť s využitím maximálnej sily a pritom stále so zvláštnou eleganciou a nekonečne isto, bezpečne a tak... Tak ninjovsky. Tak, ako to ja nikdy v živote nedokážem.
Vedela som, že aj Shino a Kiba sú takmer rovnako dobrí a to bolo to, čomu som vďačila za svoj život. Lenže Kiba bol ako môj starší brat a Shino mal už v povahe starať sa o všetko a o všetkých a postupne si zvykli brať ohľad na najslabší článok svojho tímu a starať sa oň. A hoci Sasuke bol lepší ninja ako oni dvaja dokopy, vedela som, že on sa o mňa starať nebude. Nevedela som si predstaviť, že sa Uchiha Sasuke o niekoho stará. Možno keby som pozornejšie počúvala Sakuru, keď zamilovane tárala – keď ešte bola zamilovaná ako dieťa, pretože teraz a už naveky videla Sasukeho oveľa triezvejšie – išlo by to, ale ja som nepočúvala a aj tak som si nič nechcela predstavovať. Skrátka na mňa dávať pozor nebude. Môj život bol v nebezpečí. A nezáležalo na tom. Ani mne, ani mojej rodine a najmenej jemu.
Potom začalo pršať.
Niežeby som nemala rada dážď, skôr naopak – lenže ho mám radšej, keď naň hľadím spoza okna mojej izby, zamotaná v teplej deke. Dokázala by som sa na dážď pozerať celé hodiny. Kvapky maličké a ostré ako ihličky, ktoré zanechávajú na oknách drobučké perličky ma bavili rovnako ako obrovské, ťažké, ktoré stekali po mojom okne zanechávajúc za sebou striebristé stopy. Dážď ma nikdy neomrzí. Ale vonku v teréne je dážď tou najnepríjemnejšou vecou ktorá sa môže prihodiť – okrem dažďa s vetrom. V mihu som bola celá mokrá, čo nepomohlo ani mojej únave a tak som zrýchlila tempo, aby som Sasukemu navrhla utáborenie. No hneď ako si uvedomil moje zrýchlenie, zrýchlil tiež. Nahnevalo ma to.
Pokojne, hovorila som si. Nádych, výdych, nádych, výdych. Precíť ten hnev a poriadne na neho skríkni...
Zaťala som päste, otvorila ústa a... Zase ich zavrela.
Plná hnevu na otravného Uchihu aj na seba som zas spomalila, dúfajúc že zas spomalí aj Sasuke, ale kdeže. Po chvíli som ho v hustom daždi ani nevidela a ak som nechcela ostať v lese sama, musela som zas zrýchliť a to tempo nám vydržalo až do večera.
Hlupák jeden, myslí si aký je dokonalý a kto vôbec povedal že bude na tejto misii veliteľom on? Vlasy má ako ježko a rovnako je tvrdohlavý a farbu ako černica a presne taký je ignorant! nadávala som v duchu a zas a znova ma prekvapilo, aké krásne, farbisté a šťavnaté nadávky viem vymyslieť, a ako mi nejdú cez ústa.
Potom začalo fúkať a kvapky mi šibali do očí.
„Paráda!“ zašepkala som tak potichučky, že to nemohli počuť ani stromy okolo, ale aj tak ma prekvapila irónia, ktorú som do toho slova vložila.
Dodnes ironické výrazy nepatria k môjmu bežnému vyjadrovaniu, no predsa sa mi občas uľaví, keď nejaký môžem bez strachu použiť. Na ten okamih však s chuťou spomínam ako na prvý krát, kedy som iróniu použila.

Cesta do Dažďovej trvá za normálnych okolností päť dní. Za nenormálnych okolností, napríklad keď máte v tíme maniaka ako Sasuke, ktorý sa snaží prekonať rekord v behu na dlhé trate, môžete ju zvládnuť aj za tri.
Celý ten čas pršalo a Sasukeho nálada bolo práve taká zamračená.
Večer som líhala do premoknutého spacáka a nemohla som zaspať, pretože mi zuby klepotali od zimy. Keď som konečne zaspala, po dvoch hodinách ma už Sasuke budil aby som prevzala hliadku. A bolo to budenie trikrát také nepríjemné, ako som zvyknutá z domu, a to u nás sa ráno otec postaví na chodbu a tak dlho trieska mne aj Hanabi na dvere, kým nevylezieme von. Najprv ma mocne drmal za rameno a keď som konečne ako tak rozlepila oči, nemilosrdne sa mi vysmial:
„Spíš ako poleno. Keby na nás zaútočila nepriateľská skupina, ani by si si to nevšimla. A to si vravíš ninja?“
Nevravel to ani pohŕdavo, ani s krutým výsmechom. Bolo to prosté konštatovanie, tri vety zbavené akejkoľvek modulácie a zároveň to boli jediná slová, ktorá som za celý čas od neho počula. Ignoroval moje pozdravy na dobré ráno i dobrú noc, až som sa nakoniec vzdala a na iné otázky som nemala dosť odvahy.
Bežali sme celý deň, s výnimkou niekoľkých páuz na jedlo a ostatné potreby, ale to tiež nebola nijaká výhra, pretože sa nám nikdy nepodarilo zapáliť oheň, jedlo bolo mokré a studené a keď som sa chcela ukryť pred Sasukem, musela som sa brodiť kalužami blata a predierať cez mokré kríky.
Bolo to na porazenie, pretože v tomto ročnom období v Zemi ohňa zriedka pršalo, dni boli dlhé, suché, slnečné. Také boli celé týždne predtým než sme odišli z Konohy a ja som si užívala slniečko, ale akurát vtedy keď mám ja misiu musí začať liať.
Na tretí deň sme prekročili hranice Zeme dažďa, prestalo pršať a Sasuke trochu spomalil.
„Pauza!“ zavelil sám od seba na obed a ja som skoro spadla zo stromu, tak ma prekvapilo, že nemusím o prestávku žobrať, ako to zvyčajne bývalo.
Drevo bolo stále príliš mokré na to aby sme zapálili oheň, ale kým sme jedli studené a prevlhnuté ryžové koláčiky, spoza oblakov sa lenivo vykotúľali prvé slnečné lúče. Keď sme sa opäť vydali na cestu, slniečko už svietilo celkom veselo.
Stále som poskakovala tri – štyri vetvy za Sasukem a hľadela ne jeho chrbát, po troch dňoch som ho už poznala lepšie ako svoj vlastný, čo je vlastne logické, lebo ten svoj som nikdy nevidela celý. Tentokrát bol môj výhľad o trochu zaujímavejší. Sasukemu bolo očividne teplo, nielenže znovu trochu spomalil vo svojom vražednom tempe, ale raz za čas si prehrabol čierne vlasy. Pozorovalo som to fascinovane a – musím priznať – so záujmom. Dokonalá čerň, kvapôčky vody zo stromov sa na nej ligotali a keď si vlasy postrapatil, rozpŕchli sa na všetky strany, dúhové a žiarivé, ako drobučké drahokamy, ako hviezdy na pozadí tých havraních vlasov. To bolo po prvýkrát, čo ma Sasuke Uchiha čímsi zaujal. Paradoxne, to čo ma zaujalo, bol vzhľad, mňa, ktorú výzor človeka nikdy nezaujímal a verila v to, čo sa skrýva vo vnútri... Bolo to po prvýkrát, čo som si na chlapcovi všimla ako vyzerá.
Večer sa Sasukemu konečne podarilo zapáliť oheň. Ja som zbierala drevo až kým sa nezvečerilo a bola som zamazaná, ale spokojná. Vystierala som premrznuté dlane k plameňom a prežúvala pečenú rybu s ryžovou plackou, konečne teplé a mäkké.
„Vezmem si prvú hliadku,“ ozval sa Sasukeho oznam. Strohý. Zbytočný.
Vždy si bral prvú hliadku. A nikdy nemal potrebu oznámiť mi to. Bola som ale príliš unavená, než aby som and tým premýšľala. Uložila som sa čo najbližšie k ohňu a prvýkrát som v momente zaspala. Zobudilo ma až Sasukeho polnočné trasenie pleca.
„Je čas striedať.“
Aké prívetivé slová... Vlastne áno. Najprívetivejšie, aké som od neho za posledných pár dní počula.
„Dobrú noc...?“ skúsila som opatrne.
Sasuke Uchiha čosi zamrmlal a zamotal sa do spacáku, chrbtom ku mne. Neviem, či ten mrmot bol myslený dobre alebo zle, ale bola to odpoveď. Prvá – a nie posledná. Moja mienka o Sasukem Uchihovi sa začala meniť.
Sadla som si k ohňu a tancujúce plamene mi v mihu pripomenuli Naruta. Ach, Naruto! Ten vzdych však v mojej hlave znel oveľa patetickejšie a úbohejšie ako kedykoľvek predtým, aj ja som to musela uznať. Lepil sa na mňa vari Sasukeho cynizmus?
Možno to bolo len tým, že ma vtedy Naruto dlhú dobu ignoroval a potom som naraz vypadla z dediny, ale za celé tri dni to bolo prvý raz, čo som si na neho spomenula. Naruto, Naruto, Naruto... Privrela som oči a privolávala spomienku na neho. Miesto toho sa však v mojej mysli objavil Sasuke, ladne poskakujúci z konára na konár, ako prehrabuje svoje čierne vlasy...
Takmer som vykríkla, prudko otvorila oči a šokovane hľadela do plameňov. Sasuke?
Potom som ústa zavrela a stočila sa do klbka. Vedela som vôbec, aké vlasy má Naruto? Žlté, pravda. Ale viac do hneda, či do zlata? Sasukeho sú čierne ako smola. Nemá v nich Naruto aj trošičku ryšavej? Bola som si istá, že je to akýsi veselý, hravý odtieň. Vedela som si celkom presne predstaviť Sasukeho čiernu hlavu a pokojnú chôdzu a pri ňom, ako jeho presný protiklad, poskakoval Naruto. Sasuke - vážna čierna a Naruto - veselá, žiarivá farba. Celkom isto to bola žltá. Videla som, ako poskakuje, hore-dolu, jednou nohou sa vždy odrazí trochu viac, ruky má buď vo vreckách alebo založené za hlavou... Toľkokrát som ten pohyb pozorovala. Viem, že jeho vlasy poskakujú s ním, kopírujúc každučký pohyb jeho tela, dokonca na jednej strane odstávajú trošičku viac, na rovnakej, ktorej noha sa silnejšie zapiera do zeme a tam aj veselšie poletujú. Ale nevedela som, akej farby sú.
A aké má oči? Tuším modré. Alebo viac dozelena? Mohla by to byť aj sivá. Sasuke má čierne. Čierne ako najtmavšia noc, čierne ako kút starej pivnice, čierne ako smola, ako asfalt, ako perie havranov, najdozretejšie černice a tmavý tuš. Také čierne, ako dve tmavé jazierka, tmavé a hlboké, že nevidíš dno a prepadáš sa čoraz hlbšie a hlbšie, až hrozí, že sa celkom stratíš a utopíš a už ťa nikto nenájde, nikto nezachráni, iba on...
Hodila som sa chrbtom na zem a zhlboka nadýchla. Studený, čerstvý, nočný vzduch – a ten úder do temena – mi v mihu prečistili hlavu.
Na čo to myslíš? Na čo, na čo, na čo?!
Pýtala som sa to sama seba sále dokola, ale odpovede nikde. Zamračene som si šúchala čelo studenou dlaňou a po prvýkrát som chápala Ino a Sakuru.
Ten chlap má až odporne veľkú charizmu!

Keď sme štvrtý deň krátko pred obedom vstupovali do Skrytej dažďovej, slnko už pálilo tak silno, že som takmer zatúžila po ďalšom daždi. Zvláštne. Od miesta menom Dedina ukrytá v daždi by človek čakal poriadne studenú sprchu a ono nie...
Na Sasukeho slnko pôsobilo ako zázračný elixír. Odpovedal na môj pozdrav na dobré ráno a poďakoval mi, keď som mu podala chlieb. Potom bez jediného slova sám zahasil oheň – každé ráno to nechal robiť mňa, slabú ženu! – a takisto bez slova mi pomohol zbaliť prikrývky. Potom vyskočil do korún stromov a ja som mu už zo zvyku dávala trojskokový náskok, ale on sa nehýbal. Nakoniec sa naklonil a skrz lístie pozrel na mňa.
„Tak ideš, či nie?“ spýtal sa, síce bez úsmevu, ale prekvapujúco príjemným hlasom.
Pôjdem, ale nie po tvojom boku!
No, bolo by celkom fér hrať urazenú, nie? Ale nakoniec som bola rada, že som sa zmohla na prikývnutie a dokonca sa i podarilo aj nevyvaliť oči a ovládnuť kolená, takže sa netriasli ako želé, ale pokrčili v predpisovom uhle a vyšvihla som sa vedľa Sasukeho. Uškrnul sa a myslel si, že som to nevidela, lebo odvrátil hlavu, ale ja som to videla.
Sasuke Uchiha, si samé prekvapenie, ale to neznamená, že sa na teba prestanem hnevať!
Ale prestala som sa. Všetci prestali. Nakoniec.
Sasuke sa odrazil a ja hneď za ním, už nie tri skoky, ale tesne za jeho chrbtom, analyzujúc ten úsmev. Bol viac milý, alebo posmešný, či len milo pobavený? Kým som problém stačila vyriešiť, stromy začali rednúť a naraz sme sa ocitli pred bránou do Skrytej dažďovej.
Nebola ani taká vysoká, ani taká impozantná, ako bývala brána Listovej, keď ešte stála, skôr sa zdalo, že to bolo pár dosiek zbitých dokopy a natretých na modro, len aby niečo označovalo vstup do dediny, skôr než obrana pred nepriateľom a ukážka sily dediny, ako to bolo pri Listovej. Dedinu navyše neohradzoval nijaký plot, len na každej strane brány pár metrov nízkeho kamenného múra, urobeného nešikovne a zjavne náhlivo. Nijaké stráže, nijaká bezpečnosť, nijaká pompéznosť... Nijaká autorita.
„Nič moc...“ zamrmlal Sasuke.
Tak pán sa so mnou zrazu rozpráva?
Ale súhlasila som s ním. Tá brána priam kričala o chudobe dediny do ktorej sme vstupovali. Lenže zatiaľ čo Sasuke ju pozoroval s chladnou zvedavosťou, ja som cítila ľútosť. A tiež trochu strachu. Vyzerá teraz naša dedina pre oči cudzincov rovnako?
„Tak čo? Ideme?“ spýtal sa.
Ignorovala som ten zamatový hlas a bez slova som prešla okolo neho. To by mu ako odpoveď mohlo stačiť. Vydal akýsi zvuk podobný smiechu, ale nemohla som si to overiť, lebo hrdosť mi nedovolila sa obrátiť.
Hrdosť? A odkedy ja mám hrdosť?
Odkedy cestujem so Sasukem Uchihou.
„Zlepšuješ sa,“ zamrmlal on potichučky a dobehol ma.
„P – prosím?“ už som sa nezdržala a musela som na neho pozrieť, s naširoko roztvorenými očami upretými na zem.
„Nič,“ uškrnul sa pobavene.
Tak si to nechaj pre seba! Aj tak som nechcela prejaviť zvedavosť!
Znova som odvrátila hlavu a hľadela na zem pred sebou. Nijaké ďalšie otázky!
Keď sme prechádzali popod bránu, zmocnil sa ma nepríjemný pocit, akoby nás niekto sledoval. Bokom som pozrela na Sasukeho a videla som, že aj jeho zmysly zachytili ten pocit a obzeral sa dookola.
Predsa len je vo mne niečo z ninju, pomyslela som si neveľmi nadšene a tiež sa rozhliadla dookola. Neoblo tam ani živej duše, aspoň nijakej živej duše, ktorá by nás dokázala sledovať. Len na kamennom múriku naľavo od brány sedela nadmerne veľká a chlpatá ryšavá mačka s bielym bruchom a nezaujato sa dívala kamsi mimo nás. Vošli sme do Dažďovej.

Úrad Amekage, vládcu Skrytej dažďovej, ktorý si tento titul prisvojil sám – Dažďová ani vtedy, ani teraz nepatrí medzi päť veľkých dedín – bol rozhodne najväčšou, ale nie najkrajšou budovou v dedine. Mal šesť poschodí, pričom Amekage sídlila na najvyššom a budova bola dosť veľká, aby na jej prízemí vytvorili nemocnicu. Čo bolo na zvyšných štyroch poschodiach neviem, no pravdepodobne to boli ďalšie úrady a kancelárie, ba možno aj byty významných osôb.
Keď sme vyšli na vrchol, bola som trochu zadychčaná, Sasuke ani omylom.
Sám zaklopal na dvere, zatiaľ čo ja som postávala za jeho chrbtom a rozmýšľala, či už bola misia, na ktorej by som bo zbytočnejšia.
Amekage nás však nezavolala hneď dnu. Najprv sme museli čakať vonku a počúvať krik, ktorý sa ozýval spoza zavretých dverí. Starecký hlas, taký chrapľavý, že sme nerozumeli jednotlivým slovám, len tónu hlasu, z ktorého čišal čistý hnev. Nie hnev. Zúrivosť. Amekage mu odpovedala pokojne, príliš potichu než aby sme rozumeli aj jej, počuli sme však, že jej nikdy nedal dopovedať a vždy ju prerušil tým svojím zachrípnutým krikom. Napokon, keď už som bola taká netrpezlivá, že by som najradšej otvorila dvere sama, bez pozvania, no miesto toho som sa chúlila s rukami zopätými pod bradou – zatiaľ čo Sasuke stál vedľa mňa s vyrovnanými plecami, pokojný a chladný ako skala – kričiaci stíchol, vzápätí sa dvere prudko otvorili a my sme konečne uzreli zúrivého starca. To bolo po prvýkrát, čo sme stretli Soichiho-sama.
Bol to vysoký muž, musel mať viac než osemdesiat rokov, súdiac podľa jeho tváre, takej vráskavej, že vyzerala ani pohúžvaný papier a celkom holej hlavy. Plecia mal však nezhrbené a sivé oči, hoci zapadnuté hlboko do tvári, boli živé a svietili prenikavým intelektom. Hoci tvár mal ešte pred chvíľou skrivenú zúrivosťou, v okamihu ako nás zbadal, sa jeho výraz zmenil. Zaujato, trochu prefíkane si nás premeriaval, pristaviac sa očami na našich čelenkách. Rovnako som si ho však mohla prezrieť ja.
Hoci to bolo len pár sekúnd, ktoré pri nás postál a potom odfičal ako víchor, na svoj vek skutočne obdivuhodnou rýchlosťou, nadobudla som z neho dojem, že je to človek, ktorý bol poslaný na tento svet s určitým cieľom a on o tom dobre vie. A čím väčšmi som ho spoznávala, tým väčšmi sa mi to potvrdzovalo. Bol to muž skúsený a rozhodný, nikdy nedovolil aby mu niečo stálo v ceste a vždy sa pritom tváril akoby bolo najdôležitejšie na svete, aby práve on dosiahol to čo chce. Nikdy som sa nedozvedela, aká bola vlastne tá jeho úloha, no podľa spôsobu akým sa správal k svetu, musela byť nesmierne dôležitá. Neviem ani, či bola tá úloha nejako zviazaná s nami alebo so Surume, no pravdepodobne áno. To bolo jediné vysvetlenie toho, čo urobil.
„Poďte ďalej!“ zakričala na nás zo svojej pracovne Amekage a Sasuke na jej pozvanie okamžite vstúpil, zatiaľ čo ja som ešte hľadela na roh, za ktorým zmizol záhadný starček.
Pracovňa Konan, vodkyne Dažďovej bola väčšia ako našej Hokage, ale ošumelejšia a rozhodne menej útulná. Nebol tam takmer nijaký nábytok, len stôl z rovných dosiek a tvrdá stolička na ktorej sedela Amekage a dve kreslá s vyšúchanými poťahmi pri dverách. Inak nič, len hromady papierov, postavené popri stenách miestnosti.
„Konan-sama!“ jemne sa uklonil Sasuke.
„Konan-sama...“ uklonila som sa aj ja, oveľa hlbšie.
Presne ako nás Hokage poučila, že jej nemusíme, ba skôr nesmieme vravieť Amekage. Nemali sme podporovať jej pýchu.
Ale podľa mňa bola Amekage všetko len nie pyšná. Milo sa na nás usmievala a pod očami mala unavené kruhy. Dať dokopy dedinu zničenú vojnou, ktorá dlho bola bez vodcu, to je pre ženu nadľudská úloha. Aspoň pre mňa by bola rozhodne. Musela som Konan-sama obdivovať.
„Posaďte sa!“ vyzvala nás a Sasuke si bez slova sadol a prekrížil nohy. Ja som sa znova jemne uklonila, na výraz vďaky a tiež som si sadla, ruky položiac na kolená.
„Zavolala som vás sem, aby ste dopravili do Listovej istú... Vec. Vlastne nie tak celkom vec. Je to tak trochu... Živá bytosť. Človek,“ začala Amekage okľukou, ruky s prepletenými prstami položila na stôl a uprela na ne zrak. „Ale to vám už asi Hokage-sama povedala... Ide o to... Ide o to...“ vzdychla si, ale jej nervózny hlas bol naraz istejší. „Vyskytli sa isté komplikácie. Budete na svoju zásielku musieť niekoľko dní počkať.“
Pár sekúnd ticha...
„To nemyslíte váž....“
Ach, sklapni ty nevychovaný Uchiha!
„Pokojne!“ Amekage sa zamračila a zdvihla ruku. „Mrzí ma, že musím zdržiavať tak vzácnych hostí, ale, Sasuke-kun...“
Pevne mu pohliadla do očí a Sasuke sa znova oprel, mračiac sa na modrovlasú ženu.
Až neskôr mi napadlo, že som sa mala začudovať, odkiaľ sa tí dvaja poznajú. Ale jediné, čomu som sa čudovala vtedy bolo, ako rýchlo dokázala Konan-sama Sasukeho usadiť. Situáciu, hoci pre ňu nepríjemnú, mala okamžite pevne vo svojich rukách a vedela som, že Sasuke rovnako ako ja – hoci u mňa to nebolo nič zvláštne – urobí všetko, čo mu Amekage rozkáže. A bez námietok. Tá žena bola rodený vodca. Presne niekto, koho Dažďová po všetkých tých problémoch potrebovala. Už vtedy som vedela, že táto modrovlasá, na prvý pohľad unavená kunoichi dovedie Dedinu ukrytú v daždi späť k jej niekdajšej sláve. A presne tak to aj bolo.
„Toto dievča môže tvojej dedine veľmi pomôcť. Tvoja dedina teraz potrebuje pomôcť, však? A ty jej veľmi, veľmi chceš pomôcť. Musíš, však?“
Upierala jasné modré oči od jeho temných čiernych, no ťažko povedať, čie boli tvrdšie. Nakoniec Sasuke vstal.
„Fajn!“ mykol plecami a odvrátil od nej tvár. „A kde sa máme ubytovať?“
„Napíšem vám adresu,“ opäť znela milo a pokojne, keď schmatla lístok a rýchlo naň načarbala niekoľko znakov. „Tu!“
Posunula papierik na okraj stola, no Sasuke sa ani nepohol. Po ďalšej chvíli ťaživého ticha som sa poň vydala ja.
„Najlepší hotel v Dažďovej. Prirodzene, na účet dediny,“ usmiala sa, keď mi ho podávala.
Naše ruky sa na okamih stretli a ja som svoju bleskovo odtiahla. Tá jej bola mäkká a teplá. Opätovala som jej úsmev a Sasuke bez pozdravu vyšiel von z jej kancelárie.
„Ospravedlňte ho!“ vyhŕkla som bez rozmýšľania. „Amekage-sama!“ dodala som, presiaknutá obdivom k žene, ktorá v priebehu niekoľkých sekúnd zvíťazila nad Sasukem Uchihou.
„Len čo budem vedieť niečo viac, dám po vás poslať. Zatiaľ sa môžete voľne pohybovať po dedine, ste naši hostia. Uvidíte, že Dažďová vyzerá zvnútra lepšie ako zvonka. Obľúbite si ju,“ stále sa usmievala. „Dovidenia!“
To bol jasný pokyn odísť. Vycúvala som z miestnosti, s rešpektom ktorému som bola naučená doma.
„Pravidlá sa porušujú lepšie mimo domova, však?“
Strhla som sa. Sasuke na mňa čakal.
Áno. Pravidlá sa porušujú lepšie mimo domova. Kde na mňa nikto nedáva pozor. Kde ma nikto nevyhreší. Sasuke len konštatoval situáciu. Nenapomínal ma.
„A teraz tu stvrdneme na bohvieako dlho. Paráda!“ mrmlal si popod nos, kým sme schádzali dolu schodmi.
Rovno povedz, že tu stvrdneš so mnou. To je na tom to otravné, nie? Na čo si sa to vlastne hral, tam, v Listovej?
Práve vtedy sa mi zdalo, že Sasukeho pokus o mier doma v Listovej bol len klamný manéver a ja som si vtedy darmo lámala hlavu nad tým, prečo to urobil. Prečo sa ma pokúšal klamať...
Dnes však viem, že klamstvo nebolo jeho chovanie v Listovej. Skutočne sa chcel ospravedlniť. Skutočne chcel zmeniť svoj život. Ale je tu pýcha. Pýcha, ktorá tak dokonale dokáže potlačiť v nás to, čo skutočne chceme. Preto niekedy môže byť tak ťažké sa ospravedlniť. Naša pýcha, naša hrdosť nám bráni priznať si chybu. A tak sme odporní. Aby sme ochránili sami seba pred pádom.
Ja nemám falošnú hrdosť v povahe. Výhoda pre mňa. Ospravedlnenie nikdy nie je problémom. Preto som Sasukemu nerozumela. A až po mnohých rokoch, mnohých skúsenostiach a mnohých ospravedlneniach – či už mojich, alebo niečích mne – som pochopila. Pýcha. Škaredá vlastnosť.
Ale ani teraz by ma to nezastavilo a vtedy už dupľom nie. Rozhodla som sa, že mu pomôžem. A čím viac sa snažil ma odohnať, čím viac sa on utvrdzoval vo svojej pýche, tým viac utvrdzoval mňa v mojom odhodlaní. Odhodlanie. To teda v povahe mám. Niekedy až chorobné, hoci sa to nezdá. Pretože je to tiché odhodlanie. Tiché, nenápadné a o to účinnejšie. Vtedy som myslela, že odhodlanie vyrieši všetko.
A hoci pýcha je tou najväčšou prekážkou na svete, odhodlanie podkope aj tú. Lenže vždy je treba ešte čosi viac, aby sa zrútila úplne.
Ale to nám nikto nepovedal. Na to sme museli prísť sami.