manga_preview
Boruto 71

Krvavá hmla 2


Niekdajšie sídlo klanu Yuki sa nachádzalo na mieste, kde by sotva niekoho napadlo vybudovať osadu. Chladný južný vietor, ktorý aj teraz Zabuzovi nepríjemne vial do tváre, tu údajne fúkal takmer neustále a navieval sneh práve na tú stranu kopca, týčiaceho sa nad niekdajšou osadou, na úpätí ktorej sa osada nachádzala. To nebolo iba nepríjemné, no spôsobovalo to aj hromadenie ohromných más snehu na danej strane kopca, ktorý sa po celý rok netopil a hrozil pádom lavín. Aj teraz bolo badať na snehovom povrchu jedno hlbokej jazve podobné miesto, odkiaľ sa nedávno strhla lavína. Pravda, klan so schopnosťami, aké mali Yukiovia, dokázal istotne túto hrozbu premeniť na obrovskú výhodu, ktorá pri správnom použití dokázala vykompenzovať relatívnu prístupnosť osady. Nakoniec to však nepomohlo.

Preletel očami ruiny pod kopcom. Navzdory všetkým predpokladom, ani po mnohých rokoch ich nezasypal sneh z lavín. Zrejme ešte stále existovala nejaká bariéra, ktorá ich odkláňala, alebo bol za tým iný dômyselný fígeľ. Z tejto vzdialenosti nebolo v tej spúšti možné rozoznať, ktorá budova mohla na čo slúžiť. Niekdajší honosný chrám klanom uctievaného snežného božstva Yuki Jijiho by jeden sotva odlíšil od väčšej stodoly. Aj samotný vrch nad osadou sa nazýval Yuki Jiji. Na to, že mal byť sídlom božstva nebol práve najvyšší v okolí. Údajne je tomu tak kvôli ťarche snehu, ktorý sa na ňom nahromadil, odkedy si ho Snežný starec zvolil za svoje sídlo. Nuž, vysvetlenie sa nájde na všetko. Hoci v tomto prípade skôr výhovorka.

Neďaleko zanedbanej, no ešte stále schodnej prístupovej cesty stála jedna z posledných ako tak zaujímavých vecí, čo tu ešte ostala. Vraždiaci kameň rozbitý na tri časti. Popravde, keby nebol natoľko vzdialený od ostatného kamenia spod úbočia hory a nebol oblepený pečaťami a modlitbami, sotva by bol čímkoľvek zaujímavý. Do tohto balvanu mala byť voľakedy zapečatená Tamamo-no-Mae a každý živý tvor, čo sa ho dotkol, zomrel. Ak tomu niekedy tak aj skutočne bolo, dnes už je to zjavne minulosťou, veď iba pre chvíľou sadol na najmenší kus vrabec, poobzeral sa a už letel ďalej bez toho, že by sa mu čokoľvek stalo.

Hoci sa to Zabuza snažil relativizovať, nedokázal sa ubrániť určitej bázni, ktoré toto miesto pod vplyvom počutých príbehov vzbudzovalo. Tamamo-no-Mae bola svojho času konkubínou miestneho vládcu, ktorá oplývala nezvyčajnou krásou a umom. Neexistoval vraj otázka, na ktorú by nevedela odpovedať. No malo sa ukázať, že disponuje ešte omnoho temnejšími schopnosťami. Podľa podania vidiečanov malo dôjsť k odhaleniu, že je inkarnáciou deväťchvostého líščieho démona a svojou temnou mágiou chce zničiť vládnuci rod. Zabuza samozrejme vedel, že bijou sa neinkarnujú do ľudskej podoby, ba ani neposadnú nikoho len tak sami od seba. To znamenalo, že niekto cielene zapečatil Kyuubiho do tela dievčaťa, ktoré bolo vycvičené v určitých technikách a zrejme na niekoho objednávku vyslané na misiu na dvor miestneho vládcu. Nechápal len, prečo bola na takú riskantnú úlohu vyslaná kunoichi disponujúca takou ohromnou silou. Možno potrebovala na zaistenie si vládcovej priazne nejakú špecifickú schopnosť líšky, možno práve to súviselo s jej nezvyčajným dôvtipom, alebo používala techniku vyžadujúcu neustály zdroj čakry. Tak či onak bola ešte pred úplným dokončením plánu odhalená, prenasledovaná a dopadnutá práve na tomto mieste. Prenasledovatelia ju tu mali znehybniť pomocou nezmernej kopy snehu, ktorý sa zosunul z Yuki Jiji a vďaka sebaobetovaniu jedného z nich zapečatiť do tohto kameňa. Klan Yuki, ktorého členovia túto hrozbu odhalili a eliminovali, získal rozsiahle privilégiá, Vraždiaci kameň i chrám, ktorý vo svojej osade vybudovali, sa stali významným zdrojom ich príjmov po niekoľko generácií. Možno to bolo dané mierou zjednodušenia, ktorým tento príbeh časom prešiel, no Zabuzovi sa to zdalo celé nadmieru podozrivé. Iba niekoľko rokov dozadu došlo k útoku Kyuubiho na Konohu, kde spôsobil obrovskú spúšť a bol porazený iba za cenu veľkých obetí, vrátane Hokageho. Naproti tomu Tamamo-no-Mae ako by ničivý potenciál démona využila iba v minimálnej miere. Buď viac kvôli pečati nedokázala, alebo, a táto možno napadla Zabuzu z čista jasna práve v tejto chvíli, to bolo od samého začiatku práve takto plánované a klan Yuki účelovo obetoval jednu spomedzi nich, aby si zabezpečil vplyv, moc a prostriedky. Nakoniec motívy Tamamo-no-Mae, ani to, kým bola prípadne na túto úlohu najatá, nikdy neboli uspokojivo odhalené. Vo všeobecnosti sa verilo, že za celým bola iba číra zlovoľnosť démona. Zabuza presne vedel, ako sa ešte aj samotní shinobiovia dívajú na takých jedincov. Trpia ich, lebo sú mocným nástrojom a tromfom pre prípad núdze, no vôbec nepochyboval, že by sa takéhoto nástroja bez rozpakov zbavili, keby týmto nadobudnuté výhody prevyšovali stratu. Ešte ako chuunin bol svedkom toho, ako obetovali jedného jinchuurikiho, aby mohli Sanbiho prepečatiť do akejsi kunoichi z Listovej, tam jej pečať uvoľniť a zaútočiť, kým bude Listová zaujatá bojom s bijou. Vtedy ten plán nevyšiel, prišli o niekoľko sprievodných jednotiek ANBU a ďalšie straty utrpeli o niekoľko rokov neskôr, keď reinkarnovaného Sanbiho opäť chytili a zapečatili do Yaguru. Tak to už chodí. Tamamo-no-Mae bola pravdepodobne nástrojom, ktorý bolo výhodnejšie obetovať. A kontrolu na Kyuubim nestratili úplne, veď kameň, do ktorého bol zapečatený, ostal pod ich dohľadom.


Príležitostným trúfalcom, bažiacim po moci líšky, sa stala osudnou pečať, ktorá kameň chránila a varovala pri snahe o jej prekonanie. Táto idyla skončila v okamihu, keď sa Kyuubiho rozhodol zmocniť Uchiha Madara a kameň navzdory všetkým opatreniam rozlomil. Teda aspoň absolútna väčšina príbehov pripisuje rozbitie kameňa Uchihovi Madarovi, ktorý potom využil Kyuubiho v bitke proti Hashiramovi v Údolí konca. No existuje aj verzia, podľa ktorej rozbil kameň akýsi Kumazo, s ktorým následne Tamamo-no-Mae počala dieťa. Navzdory mnohým podivnostiam, o ktorých si nevedel, čo myslieť, Zabuzovi prišla táto verzia rozpracovanejšia a pravdepodobnejšia, už aj pre to, že v nej figuruje postava, o ktorej nikdy nepočul. Aký by malo zmysel vymýšľať si ju? Motívy tohto Kumaza nie sú úplne zrejmé, Zabuza totiž bez váhania zavrhol motív získania lásky Tamamo-no-Mae ako príliš rozprávkový. Pravdepodobnejšie bolo, že ho vyslala niektorá zo skrytých dedín, aby získal Kyuubiho, stráženého klanom Yuki. Z príbehu nie je zrejmý spôsob, ako sa podarilo Kameň smrti rozbiť, odpečatená jinchuuriki však svojho osloboditeľa zjavne zviedla a využila k realizácii svojej pomsty. Nie je tiež jasná úloha klanu Yuki na tom celom, bolo dosť nepravdepodobné, aby niekto z klanu nepomáhal. Obzvlášť keď sa zoberie do úvahy rozkol počas neskoršej občianskej vojny. Ten musel mať hlbšie korene. Nech už to bolo akokoľvek, podľa príbehu sa Tamamo-no-Mae snažila pokračovať vo svojich plánoch na zničenie vládnuceho feudálneho rodu, k čomu hodlala využiť silu Kyuubiho. Bola však oklamaná a o démona prišla. Aby oddialila svoju nevyhnutnú smrť po extrakcii démona, použila akúsi techniku (v podaní miestnych vidiečanov kúzlo), ktorou previazala svoj život s dieťaťom, počatým s Kumazom. Takto sa jej podarilo prežívať mnoho mesiacov, omnoho dlhšie, než trvá normálne tehotenstvo, pretože svojou technikou zároveň spomaľovala vývoj plodu. Spriadala zatiaľ nitky svojej pomsty, no nedokázala ju dokončiť, pretože sa dieťa nakoniec za dramatických okolností predsa len narodilo a ona zomrela. Novorodeného chlapca zobral jeho otec nevedno kam. Existuje zmienka aj o druhom dieťati, dcére. Kým chlapec mal vlasy biele ako sneh, dievčatko ich malo čierne sťa noc. To je jediná zmienka o nej, viac sa dcéra Tamamo-no-Mae v žiadnom príbehu neobjavuje.

Zabuza začul, že sa k nemu niekto úchytkom približuje a obrátil svoj pohľad tým smerom.
„Kúpte úlomok Vraždiaceho kameňa, zničí všetkých Vašich nepriateľov“, vyhúkol naňho ledabolo odetý chlapec a natiahol k nemu ruku s miskou, na ktorej bolo niekoľko kameňov s pripevneným špagátom.
„Nikto z mojich nepriateľov už nežije,“ odmietol Zabuza ponuku a odvrátil sa. Ako správne predpokladal, chlapec vytiahol zbraň, ktorú doteraz dosť priehľadne skrýval za chrbtom a pokúsil by sa zabodnúť jej hrot do Zabuzu, keby ten jeho ruku pohotovo nechytil.
„Ty si asi nepochopil, čo som povedal, však?“ zosilnil Zabuza stisk, až kým nezaznelo prasknutie kosti. Následne chlapca pustil a nechal ho v slzách utekať smerom k ruinám. Jeho bolestný výraz v ňom vyvolal chuť zabíjať, no nechcel odhaliť svoje prestrojenie, kým nezistí, kto sa v tých ruinách skrýva. Pozrel na predmety, ktoré mu ostali ležať pri nohách. Kamienky sa štruktúrou dosť podobali Vraždiacemu kameňu, ktorý tu stál rozbitý, no Zabuza nepochyboval, že takýchto je mnoho aj na úbočiach hory. Miska bola pôvodne spodnou časťou akejsi nádoby, podľa zvyškov výzdoby mohlo ísť dokonca o pohrebnú urnu. No a nakoniec zbraň bola iba akýmsi starým úlomkom ostria shurikenu, druhotne pripevneným na dlhšiu rúčku. Vydal sa smerom k niekdajšej osade a zhruba v polceste si všimol, že pri ceste leží zarastené pohrebisko, tu a tam prekopané vykrádačmi hrobov. Odtiaľto mohla pochádzať tá nádoba a mal tušenie, že niektoré z tých rozkopaných hrobov už môžu mať nových nájomníkov.

Naprieč osadou sa ťahala veľká trhlina, ktorá oddeľovala východnú časť od zvyšku. Keďže poslednú ranu dal klanu Yuki útok ninjutsu nepoužívajúceho obyvateľstva, musela táto vzniknúť o niečo skôr v čase občianskej vojny. Tamamo-no-Mae totiž predsa len stihla pred svojím koncom roztočiť kolobeh udalostí, ktoré viedli k rozkolu a zániku vládnuceho rodu, ako aj samotného klanu Yuki. Dokonca sa tradovalo, že sa aj samotný duch Tamamo-no-Mae po jej smrti ešte zjavoval v podobe Yuki-onna a spôsoboval nešťastia. Zabuza v duchov vôbec neveril, takže ak bolo na tom celom aspoň zrnko pravdy, muselo ísť o dielo nejakých jej stúpencov, ktorých stihla získať pre svoju vec po svojom oslobodení alebo niekto jednoducho využil jej mýtus pre svoje individuálne záujmy. Celé to vrcholilo asi tak o trinásť rokov po jej smrti, kedy sa Kumazo aj so svojim synom vrátili aby zohrali rolu v občianskej vojne.

Medzitým dorazil k vyvalenej bráne a zistil, že informácia o usadení sa nejakej podozrivej skupinky v ruinách niekdajšej osady bola pravdivá. Bolo tu pár zbedačených indivíduí, spomedzi ktorých každý na niečom pracoval. Námatkovo si všimol, ako jedna starena, ktorá si jeho príchod vôbec nevšimla, usilovne prišíva fragment akéhosi zvitku k novému a nepoužitému. A takých odrezaných fragmentov mala okolo seba niekoľko. Takto sa mohol jeden originálny zvitok predať aj niekoľkokrát, pokiaľ bol kupujúci neopatrný a nazrel iba a jeho začiatok. Pochyboval, že by niektorý z týchto otrhancov chápal, čo je na tých zvitkoch napísané, akú tu môže mať čo hodnotu a vôbec, že by si sami od seba trúfli pobývať na tomto mieste a ešte k tomu prekopávať staré hroby. To však znamená, že …
„Čím môžem poslúžiť?“ zvolal naňho už zďaleka od statných iba o málo lepšie oblečený chlapík, ktorý mal za opaskom zastrčený neprehliadnuteľný nôž. Aj tá jeho zdvorilostná fráza znela skôr ako hrozba. Nasledoval ho ďalší, čo akoby nemal nič iného na práci, než prechádzať prstom po čepeli svojej sekery. Tretí sa od nich už prv oddelil a zamieril si to k bráne.
„Niečo hľadám a bol som poslaný sem,“ odvetil Zabuza a svojim spôsobom neklamal.
„Kto Vás sem poslal?“ vyzvedal sa chlapík, ktorý to na celé zjavne dohliadal.
„Prečo sa pýtaš? Koľko myslíš, že je možností?“ opýtal sa Zabuza prísne a ukázal okolo seba.
„Iste, iste, opatrnosti nie je nazvyš,“ pritakal chlapík zamyslene. Hoci bol iba o malo inteligentnejší, než ostatný, Zabuzovi navzdory jeho suverenite stále nedôveroval. „Čo vlastne hľadáte?“
„Jedno dieťa, zaplatím dvojnásobok zvyčajnej sumy.“
„Vidíte, šéfe?“ ožil zrazu chlapík so sekerou. „Hovoril som už keď sme predávali tú lenivú tuláčku, že je to omnoho lepší flek, než toto. Pracovať sa jej iba za toľko jedla nechcelo, teraz môže byť rada, keď sa dostane z postele,“ zachechtal sa nad svojou logicky divne postavenou vetou.
„Ja hľadám chlapca, asi 6-7 ročného, čo môže mať niečo spoločné s klanom Yuki,“ vybalil to na nich rovno Zabuza, pretože nemal chuť počúvať hlúpe reči.
„Nech nás všetci predkovia chránia,“ zamrzol šéfov úškľabok na perách, „hádam len nie to monštrum, čo pred pár týždňami zabilo niekoľkých chlapov, vrátane vlastného otca, a zmizlo? Do toho nikto nepôjde. Už iba prestava, že by mohlo niekde stále žiť, je hrozivá. V meste už úplne prestali dávať almužnu túlajúcim sa deckám, bez ohľadu na pohlavie, v nádeji, že tak skôr pôjde, lebo majú podozrenie, že sa schováva niekde v tamojších slumoch.“
„Keď sa tak bojíte, prečo tie decká rovno nepozabíjate?“ mykol Zabuza plecami, ako by išlo o najprírodzenejšiu vec na svete. „Takto len zbytočne žijete v strachu.“
„Pozabíjať? Sme predsa ľudia!“ zhrozil sa šéf. „Čo by o nás povedali ostatní?“ dodal úprimnejšie.
„Tak vy ste ľudia?“ uprel Zabuza svoj pobavený pohľad na šéfovu padajúcu hlavu.
„Predávate iných ako dobytok, ale vy ste ľudia,“ zaškeril sa cez obväz priamo do tvare chlapovi, ktorý už pustil sekeru a pre zmenu sa spätkujúc od Zabuzu snažil udržať svoje vypadávajúce črevá.
„Rozrývate hroby iných, ale vy ste ľudia,“ nedokázal už viac udržať smiech nad tým pokrytectvom a vytvoril niekoľko klonov, aby to tu zatiaľ dokončili. Chlapík od brány, ktorý v prvom okamihu vyrazil svojim kumpánom na pomoc, si možno ešte pred smrťou stihol uvedomiť, aká to bola chyba. No zomrel by aj tak, ako všetci ostatní, keďže tu už zjavne nie je možné získať viac informácií a Zabuza nehodlal nechať za sebou žiadnych svedkov.
Vo všetkom tom smrteľnom chaose zaregistroval stratu jedného z klonov. Ten chlapec od Vražedného kameňa sa nehodlal nechať zabiť tak ľahko. Hoci sa ledva držal na nohách a lapal po dychu cez hrdlo pomliaždené klonom, obrátil proti Zabuzovi zdravú ruku, v ktorej držal zaostrenú kladu.
„Nechaj ma žiť a ja sa stanem omnoho mocnejším a vplyvnejším, že bol náš šéf. Budem mocnejší aj ako ty a dostaneš veľkú odmenu. Moja budúcnosť ...“ viac slov sa mu už neprešlo cez kunai, ktorý sa mu zabodol do hrdla a preťal hlasivky.
„Tvoja budúcnosť tu končí, lebo si slabý a slabý aj ostaneš,“ zakončil Zabuza jeho posledné slová.

Aspoň pre zúfalý výraz v tvári toho haranta sem nemeral cestu zbytočne. Padlo mu zadobre, znova vidieť to zúfalstvo a pochopenie, že je koniec. Na spiatočnej ceste odkopol z chodníka nádobku s kamienkami a všimol si pri tom niečo, čo tam prv celkom iste nebolo. Odtlačok dvoch sandálov a pred nimi dieru, ako po palici.

Poznámky: 

Pokiaľ sa po minulej kapitole cítil niekto ukrivdený, že som zamlčal príbeh o Tamamo-no-Mae a klane Yuki, tak nech sa páči. Nya!

Niečo z japonskej mytológie:
Yuki Jiji - https://hyakumonogatari.com/2013/12/20/yuki-jiji-the-old-man-of-the-snow...
Yuki-onna - https://en.wikipedia.org/wiki/Yuki-onna
Tamamo-no-Mae - https://en.wikipedia.org/wiki/Tamamo-no-Mae
Vraždiaci kameň - https://en.wikipedia.org/wiki/Sessho-seki

0