Dievča z vodopádu 015

Sasuke ostal stáť pred svojím domom. „Čo chceš?“ prskol a zazrel na hnedovlasého mladíka sediaceho na schodoch, ktorý mu blokoval dvere do bytu. Inštinktívne spevnil stisk okolo stehien dievčiny, ktorú teraz niesol na chrbte. Opierala sa bradou o jeho plece a vyzerala, že spí, no podľa neho to len predstierala. Napovedali to jej protestné reakcie zakaždým, keď ňou Sasuke pri chôdzi silnejšie zatriasol. Možno sa len cítila trápne, že nemôže ísť po vlastných.

Kiba sa s povzdychom postavil. „Čakám tu na vás,“ zamumlal vyčerpane a vyšiel z tieňa. Zastal asi meter od Sasukeho, no jeho pohľad sa upriamoval na dievčinu. V srdci ho bodol zradný tŕň.

„A dôvod?“ nedal sa Sasuke. Nepáčilo sa mu, že prišiel až sem. Kam až mal v pláne prenasledovať ich? Prečo sa jednoducho nemôže vzdať a nechať to dievča na pokoji? Má snáď právo rozhodnúť sa sama, čo chce, alebo nie? Takto ich tu bude len zbytočne zdržiavať.

„Chcem sa porozprávať so Satoko,“ prehlásil, ani na sekundu nespúšťajúc zrak z modrovlásky.

Sasuke sa na ňu tiež obzrel. Videl, že sa jej mierne trasú mihalnice. Zrejme bojovala sama so sebou, aby neotvorila oči. Takmer sa nad jej úsilím rozosmial. „Ako iste vidíš, spí. A aj keby nie, nemyslím si, že by sa s tebou chcela rozprávať,“ odvetil.

Kiba si previnilo zahryzol do spodnej pery a zaťal ruky do pästí. Vzápätí sa však zhlboka nadýchol a uvoľnil ich. „Len som sa jej chcel ospravedlniť a priniesol som jej veci, keďže už u mňa asi bývať nebude.“ Hlavou kývol ku schodom, kde bol položený batoh. „Nestihol som zobrať všetko, ale hádam jej to postačí.“

„Ak je to všetko, môžeš odísť,“ povedal Sasuke s istou známkou chladu v hlase a prešiel popri ňom k dverám.

Kiba však ostal stáť na mieste. „Ešte niečo.“

Sasuke zastal, no tentoraz sa naňho už neunúval znova pozrieť. „Počúvam.“
„Hovoril som s Hokage. Rozhodla sa dať Satoko šancu a nevŕtať sa jej v hlave, ale ak jej dôveru zneužije, nebude s ňou mať zľutovanie,“ zašomral, posledný raz sa pozrel na Satoko a odišiel.

Sasuke neodpovedal. Nadhodil si Satoko, no teraz k nemu prekvapivo nedoľahol žiadny zvuk. Možno ňou zatriasol príliš slabo. Zobral batoh a zašiel do domu. Topánky nechal v predsieni a vydal sa do svojej izby. Došiel k posteli, otočil sa k nej chrbtom a spustil ruky, ktoré dosiaľ držali Satoko.

Dievčina s výkrikom spadla do perín. Inštinktívne si pritisla predlaktie k bruchu a ťarbavo sa posadila. Škaredo naňho zagánila. „Hej! Za čo to bolo?“ vybehla naňho.

Sasuke sa trpko uškrnul. „Hm? Takže si predsa len nespala.“

Satoko sa zahanbene poškrabkala vo vlasoch a uhla pohľadom. „Keď si to vedel, stačilo povedať. Tvoje šetrné zaobchádzanie by však zobudilo každého,“ zamručala.

Mladík odignoroval jej poslednú poznámku a vzal zo šuplíka v nočnom stolíku rolku obväzu. S povzdychom si k nej prisadol a podal jej ho. „Počula si Kibu, že?“

Modrovláska si vyhrnula lem mikiny a začala si preväzovať znova otvorenú ranu. Stroho prikývla. „Ťažko povedať, ako vážne to Hokage myslí alebo čo má ďalej v pláne, ale budem si dávať pozor. Už im neverím.“

„Čakal som podobnú odpoveď. Akurát nerozumiem, prečo sú pre Konohu tak potrebné tvoje spomienky,“ zauvažoval. Ak sa im Satoko zdala taká nebezpečná, prečo ju vôbec nechali voľne behať po okolí? Nebolo by jednoduchšie prelustrovať jej úmysly už vo chvíli, keď sa tu prvýkrát objavila? Ich postup nedával žiadny zmysel. Alebo bol Kiba natoľko neužitočný, že od nej nedokázal takmer nič dostať a ich plán nešiel tak jednoducho, než si mysleli.

„Ktovie.“ Satoko pokrčila plecami a upevnila si obväz. S povzdychom si napravila tričko. „A keď už sme u tých spomienkach, mám otázku.“

„Akú?“

Satoko sa zhlboka nadýchla. Jej prsty vyhľadali látku prikrývky a inštinktívne ju stisla. „Keď som sa včera pri ohni rozprávala s Kibom, nespal si, že?“

„Nespal,“ priznal a trpko sa uškrnul. „Zdá sa, že obaja radi predstierame spánok, aby sme sa vyhli nepríjemným situáciám.“

Satoko sa ticho zasmiala, no vzápätí zdvihla hlavu a uprela naňho zrak. „Tak prečo si nepobežal za Hokage rovnako, ako on? Prečo si sa mi rozhodol pomôcť?“

„Už som ti to hovoril. Pretože si rovnaká ako ja,“ povedal. Keď sa Satoko nadychovala pre ďalšiu otázku, zarazil ju. „Obaja túžime po pomste. Snažíme sa čo najviac zosilnieť, aby sme dosiahli svoje ciele. To je to, čo nás spája.“

Satoko sa zamyslela. „Pomsta,“ zašepkala, prevaľujúc to slovo na jazyku. Nech sa nad tým zamýšľala akokoľvek chcela, prišlo jej, že toto nebol ten pravý dôvod. Maximálne je to len jeden z dôvodov. „To je všetko?“ spýtala sa po chvíli.

Sasuke slabo prikývol. Nebolo to také sebavedomé gesto, aké sa od neho mohlo očakávať. Skôr také menšie na oklamanie nepriateľa.

Satoko sa zaškerila a posunula sa k nemu bližšie. „Vážne to je všetko? Neverím ti.“

Sasuke nakrčil obočie a zatlačil jej ukazovákom na čelo, aby ju od seba odtisol. „A čo viac by si chcela počuť? Ak si myslíš, že vieš niečo viac, tak si to veľmi rád vypočujem a vyvrátim,“ vyzval ju.

Satoko sa so zafunením zvalila do perín. „Prívetivý, ako vždy. Keby si ale náhodou na niečo prišiel, tak som jedno veľké ucho.“

„Nemaj veľké nádeje.“

Dievčina sa pousmiala a pohľad jej padol na drevený stolík vedľa postele, na ktorom bolo poukladané množstvo fotografií. Pri jednej z nich sa zastavila. Nachádzal sa na nej vysoký mladík s dlhými čiernymi vlasmi, ktorý na chrbte niesol asi šesťročného Sasukeho. Sasuke vyzeral nesmierne šťastne. Úplne inak od toho, ako pôsobí teraz. A za to všetko je zrejme zodpovedný jeho brat. „Uchiha Itachi,“ uniklo jej pomedzi pery skôr, než sa stihla zastaviť. Keď bola menšia, počula o tragédii, ktorá sa udiala v Uchiha klane. Vtedy tomu nevenovala toľko pozornosti, no zrazu sa na to pozerala úplne inak a z nejakého dôvodu o Sasukem... chcela zistiť viac.

Sasuke zvážnel a rýchlym pohybom fotografiu položil čelom na dosku stolíka.

„Hej, ja som si ju prezerala!“ ohradila sa Satoko a natiahla sa po fotke.

Sasuke ju na polceste chytil za zápästie. „Nerob to,“ zavrčal. Jeho správanie sa náhle zmenilo o stoosemdesiat stupňov.

Satoko naňho vystrašene pozrela a pomaly stiahla ruku. „P- prečo?“ zakoktala.

„Nechcem o tom hovoriť,“ odvrkol.

Satoko však nevyzerala, že by tú fotografiu chcela nechať len tak. „Mal si ho rád, však?“ spýtala sa váhavo.

Sasuke si povzdychol. „Rád je slabé slovo. Miloval som ho. Bol mojím vzorom. Chcel som byť ako on, ale...“ stíchol.

„Ale?“ zopakovala Satoko.

„To je nadlho,“ odsekol a vstal. „Mala by si ísť spať.“

„To nie je fér. Ty o mne vieš všetko a ja o tebe nič,“ ohradila sa a urazene odula spodnú peru.

Sasuke sa zarazil v pohybe. „Ja o tebe tiež všetko neviem,“ odvetil.

Satoko prekvapene zamrkala. „Ale veď-,“ začala, ale Sasuke ju prerušil.

„Rozprávala si o svojej minulosti, to je pravda, ale bola tam jedna téma, ktorej si sa celý čas skúsene vyhýbala. Zrejme tú otázku slýchaš dosť často.“ Otočil sa na ňu. „Čo znamená ten symbol na tvojom čele a kto vlastne si?“

Satoko zbledla. Na moment otvorila ústa v snahe niečo povedať, no z jej hrdla nevyšla jediná hláska. Opäť ich zatvorila a uhla od neho pohľadom.

„Tak vidíš,“ poznamenal a vydal sa k dverám. „Na dnes sme skončili. Skús sa vyspať a nezdemo-“

„Chiméra,“ zašomrala Satoko, čím Sasukeho prikovala na mieste. Prekvapene na ňu pozrel. „Ten znak je pečať pre chiméru,“ povedala znova, tentoraz o niečo hlasnejšie. Oprela sa o stenu a objala si kolená.

Sasuke si sadol na kraj postele, nespúšťajúc z nej zrak.

Satoko sa zachvela. Vážne sa mu chystá vyzradiť svoje tajomstvo?

Hlavne neurob žiadnu hlúposť, poznamenal lev. Mal hlavu položenú na predných labách a pozeral na ňu cez únavou privreté viečka.

Dievčina naprázdno preglgla. Nerada o chimére hovorila ostatným, lebo ju každý považoval za netvora. Bola to moc, kvôli ktorej sa jej vyhýbal dokonca aj vlastný otec. A naopak moc, po ktorej mnohí prahli a išli jej po krku. Sasuke však nepôsobil, že by zapadal do ktorejkoľvek z tých kategórií. Možno nebude na škodu zveriť sa mu. Dlží mu to minimálne za dnešnú pomoc. „To je tá moc, kvôli ktorej sa ma matka pokúsila zabiť. Moc, ktorá ju stála život a moc, pre ktorú sa ma dedinčania celé roky stranili.“

„Čo je tá chiméra zač?“

„Démon,“ odvetila. „Nie je to niečo ako bijuu. Chiméra je iný druh démona. Sama si vyberá svoju ľudskú schránku. Je už len na človeku, či jej nápor vydrží a získa silu, alebo ho chiméra zničí. Vďaka nej dokážem používať jutsu zo všetkých piatich základných elementov a podobne ako bijuu, ma vie zásobovať chakrou, keď potrebujem. Dá sa povedať, že chiméra sa v našom klane prenáša po generáciách. Vždy si vyberie telo, ktoré jej najviac vyhovuje. Možno preto ma matka nenávidela. Jediné, po čom vždy túžila, bola moc, ale chiméra si ju ako schránku nevybrala. Počas života sa s tým snažila vyrovnať a prestať prahnúť po nedosiahnuteľnom. Jej prioritou sa stala rodina. Lenže, keď som sa narodila ja, všetko sa zmenilo. Zvyšok už poznáš... A teraz ty.“ Usmiala sa a schmatla zo stolíka fotku s malým Sasukem a Itachim.

„Ty s tým vážne nedáš pokoj, však?“ zaskučal.

Satoko len záporne pokývala hlavou a pozorne sa naňho zadívala.

Sasuke si povzdychol a pustil sa do rozprávania. Začal pri tom, ako sa oňho Itachi vždy staral, pomáhal mu s tréningom, ako k nemu Sasuke vzhliadal. Skončil pri tom, ako Itachi vyzabíjal celý klan okrem neho a pridal sa k Akatsuki. Občas odpovedal na doplňujúce otázky, ktorými ho Satoko zasypávala takmer počas celého rozprávania, no občas ich zámerne ignoroval a oponoval jej, keď sa dožadovala odpovedí.

Náhle vstal. „Už by si naozaj mala ísť spať, dnešok bol náročný. Ak by si niečo potrebovala, budem v obývačke. Snaž sa mi nezdemolovať izbu.“ Zobral jej z rúk fotku, položil ju späť na stolík a vydal sa k dverám.

„Počkaj,“ ozvala sa a chytila ho za ruku.

Sasuke sa na ňu otočil so zdvihnutým obočím. „Áno?“

„Ď-Ďakujem,“ zakoktala Satoko rozpačito a uhla pohľadom. Cítila, ako sa jej do tváre hrnie krv.

Sasuke ostal zarazene stáť. „Za málo,“ odvetil po chvíli ticha a nenútene vyplietol ruku z jej zovretia. „Teraz už naozaj spi. Žiadne predstieranie ani nočná výprava po mojom byte, či Konohe.“ Bez jediného obzretia za sebou zatvoril dvere. Oprel sa o ne a frustrovane si rukami vbehol do vlasov. „Čo sa to so mnou deje?“