Dievča z vodopádu 016

„Eh?“ vypadlo zo Satoko zaskočene a naprázdno preglgla. Stála vo dverách izby a vyvaľovala oči na tmavovlasého mladíka, ktorý práve vyšiel z kúpeľne len s uterákom obmotaným okolo pása. Z vlasov mu ešte padali kvapky vody . Satoko do líc postupne stúpala červeň a len, čo sa ich pohľady stretli, zatvorila dvere a oprela sa o ne chrbtom. Zakryla si oči dlaňami. To myslel vážne?! Nemohol sa v tej kúpeľni rovno prezliecť?

Sasuke sa nad jej reakciou pobavene uškrnul. „Hm, niekto ešte nikdy nevidel mužské telo?“ opýtal sa provokačne a vzal si z pohovky svoje šedé tričko s erbom Uchiha klanu na chrbte.

„Prečo sa takto premávaš po...“

„Po vlastnom byte?“ doplnil ju s nadvihnutým obočím a pozrel na dvere, ktoré ich oddeľovali.

Satoko sa zadrhol hlas v hrdle. Chcela povedať po verejnosti, ale keď sa nad tým teraz zamyslela, predsa len bola príživníčka, ktorú u seba nechal prespať. A dokonca vo svojej izbe, kým on spal v obývačke. Ale to mu aj tak nedáva právo premávať sa polonahý, keď tu nie je sám! To sa proste nerobí.

Sasuke si okolo pása previazal modrý kus látky fialovým lanovým opaskom a oprel sa o stenu vedľa dverí. Priam si dokázal predstaviť, ako sa rozrušene mračí a snaží sa vymyslieť nejakú trpkú odpoveď. Zdalo sa však, že sa to tak rýchlo nestane. „Už som oblečený. Kúpeľňa je len tvoja,“ podotkol a pošúchal si vlasy uterákom.

Dvere sa s cvaknutím roztvorili a dievčina opatrne nazrela do miestnosti. Väčšinu jej tváre zakrývali rozstrapatené modré pramienky vlasov, no Sasukemu sa aj tak podarilo zachytiť kúsok jej červeného líca. Pozrela naňho kútikom oka a rozbehla sa k dverám kúpeľne. Chvíľu na to sa ozvalo hlasné buchnutie sprevádzané zvrtnutím kľúča v zámke.

Keď odtiaľ vyšla, mala cez hlavu prehodený uterák a vlhké pramienky vlasov sa jej lepili na plecia a kľúčne kosti. Jej líca nadobudli zľahka ružový nádych. Spokojne sa usmiala. „Aaah, nič neprebije výbornú sprchu po náročnom dni plnom utekania,“ prehlásila a natiahla si stuhnuté ruky. Na sebe mala dlhé biele tielko s čiernymi šortkami a cez to prehodenú priliehavú vestu tyrkysovej farby s vysokým golierom, ktorý jej obopínal krk. Na rukách sa jej vynímali čierne bezprsté rukavice siahajúce až po predlaktia. Bol to jeden z kostýmov, ktoré si kúpila za Narutove peniaze na začiatku jej pobytu v Konohe a ešte to nemala na sebe. Rozhodla sa, že dnes bol správny čas vytiahnuť nové oblečenie a začať odznova. Možno sa neskôr poďakuje Kibovi, že bol taký ochotný a zabalil jej zopár vecí.

Sasuke zvrtol hlavu od okna. Sedel na parapete s lakťom opretým o koleno a prezrel si ju od hlavy po päty s kamenným výrazom. Následne vstal a vydal sa k dverám. „Poď.“

„Huh?“ Satoko naňho prekvapene pozrela, sušiac si vlasy. „Kam? Sotva som sa zobudila a ešte nemám suché vlasy,“ namietla a urazene našpúlila pery. Aspoň jedno ráno by sa chcela zobudiť s pocitom, že ju niekto hneď neťahá na žiadne exkurzie alebo misie.

„Jesť. Som hladný, lebo tvoje zobúdzanie trvalo pol dňa,“ podotkol, kým si nazúval topánky.

„Pol dňa?“ Satoko nakrčila obočie a strelila pohľadom po okne. Až teraz si uvedomila, že slnko svietilo vysoko na oblohe. Akoby na potvrdenie sa náhle zobudilo aj jej brucho a vydalo kvílivý zvuk. Zahanbene si ho objala rukami a zvrtla sa k Sasukemu. V byte nastalo trápne ticho. „T-Ten obed znie dobre,“ zakoktala napokon. Odložila uterák a taktiež si išla obuť topánky. Snažila sa pritom všemožne vyhýbať Sasukeho pohľadu. Kútiky úst sa mu nadvihli v pobavenom úsmeve.

Pomaly vstal a vyšiel z bytu.

Kráčali v tichosti, míňajúc jednu ulicu za druhou. Satoko sa pozerala do strán na stánky a obchody, Niektoré z nich si pamätala z predošlých vychádzok a keď pred sebou uvidela Ichiraku Ramen, automaticky sa vydala dovnútra, no Sasuke ju potiahol za vestu. „Ichiraku je hneď pred nami,“ oznámila.

„Budem hádať. Toto bolo jediné jedlo, kam ťa kedy Kiba vzal.“ Pozrel na ňu, no pokračoval v ceste. Keď Satoko prikývla, povzdychol si. „Len blázon by každý deň jedol to isté. A jedného takého mám v tíme,“ zamručal.

„Naruto?“ opýtala sa Satoko. Keď nad tým tak uvažovala, zväčša, keď sa tam s Kibom objavila, skoro vždy tam sedel aj Naruto. A občas aj so Sasukem. „Dobre, keď nie Ichiraku, tak kam teda ideme?“

„Uvidíš, keď tam dôjdeme,“ odvetil a uvoľnil stisk na jej veste. Zvyšok cesty išli mlčky.

Zastali pred oranžovou budovou reštaurácie. „Yakiniku Q?“ Satoko prečítala nápis na tabuli a nachýlila hlavu na stranu.

Sasuke namiesto odpovede vošiel dovnútra, no náhle zastal, keď mu k ušiam doľahol známy zvuk a pri jednom zo stolov uvidel Naruta s ostatnými. „Tsk. Dúfal som, že tu nebudú,“ zamručal a porozhliadol sa, aby našiel prázdny stôl, kde by ich nevideli, ale bolo neskoro.

„Sasuke-kun!“ vyhŕkla Sakura a vstala od stola, aby sa k nemu rozbehla. Už bola takmer pri ňom, no keď dovnútra vošla aj Satoko a urazene naňho našpúlila ústa s výčitkou, že s ním nie je žiadna reč, zastavila sa asi meter od nich. Skľúčene si pritisla ruky k hrudi. „Vy dvaja ste... prišli spolu?“ vytisla zo seba s krivým úsmevom.

Satoko si až teraz všimla, kto všetko tam bol a nakrčila obočie. „Oh, asi sa vrátim k Ichiraku,“ utrúsila. Ešte stále nemala náladu nikoho z nich vidieť. Bodaj by áno. Len včera ju naháňali ako nepriateľa Konohy a dnes by s nimi mala byť v jednej miestnosti.

„Sasuke, Satoko, pridajte sa k nám!“ zakričal od stola Naruto so širokým úsmevom.

„To radšej-,“ začala Satoko, no bola prerušená Sakurou.

„Len poďte. Pri stole je ešte kopec miesta.“ Usmiala sa a postavila sa medzi Satoko a Sasukeho. Chytila Sasukeho za ruku a začala ho ťahať k stolu, kým nezačal namietať. Nedalo sa nevšimnúť, aký ostražitý pohľad venovala modrovláske, ktorá kráčala za nimi. „Vedľa mňa je jedno voľné miesto, Sasuke-kun. Prisadneš si, že? A Satoko si môže sadnúť medzi Kibu a Shikamara,“ navrhla, no Sasuke vzápätí zastal a otrávene vyvliekol ruku z jej zovretia.

„Myslím, že sa radšej posadíme vedľa seba. Ak bude treba, tak aj k inému stolu,“ namietol a pozrel na Satoko, ktorá vyzerala čoraz podráždenejšie. Pôsobila ako tikajúca bomba. Stačil jediný nátlak a mohla vybuchnúť. A sedieť vedľa Kibu by asi bola smrteľná kombinácia.

„A-Aj s tým sa dá niečo robiť. Ostatní sa posunú a nájdeme vám miesta vedľa seba,“ zakoktala rozpačito Sakura a pozrela na svojich kamarátov. „Že?“

Sasuke bol napokon predsa len prinútený sedieť pri Sakure, za čo si ale vyslúžila hlasné protesty od Ino, a Satoko sedela vedľa neho na Narutovom mieste. Mať oproti seba Kibu, ktorý ju uprene pozoroval však taktiež nebola žiadna výhra. Atmosféra vôkol stola rázom stuhla a Satoko mala pocit, že aj keď nik nič nehovoril, všetci okolo nej boli ostražití.

„Satoko, ešte si sa ničoho nedotkla! Tento je dobrý, len si daj, než to stihne Chouji všetko zjesť!“ vyhŕkol Naruto a položil jej na tanier ugrilovaný plátok mäsa.

„Ďakujem,“ odvetila Satoko s kŕčovitým úsmevom a opatrne sa pustila do jedenia. Zo všetkého toho napätia však cítila, že má stiahnutý žalúdok, hoci dnes ešte nič nejedla. Pripadala si ako pod mikroskopom. V kútiku duše si priala, aby odtiaľ mohla čo najskôr odísť, no náhle jej na tanieri pristálo niekoľko ďalších kúskov jedla a ucítila ľahký úder navrchu hlavy. „Ouch.“

„Tým, že na to jedlo budeš pozerať, sa nenaješ,“ hlesol Sasuke, čím ju vrátil naspäť do prítomnosti.

Dievčinine srdce vynechalo úder a len sťažka prekonala nutkanie nadvihnúť kútiky úst a poďakovať sa mu. Konečne zobrala do ruky svoje paličky. „Ako vieš, že nemám len špeciálny rituál na požehnanie svojho jedla?“ odvetila namiesto toho svojím typickým tónom a pustila sa do jedenia.

Taký hlučný obed, ako teraz, Satoko snáď v živote nezažila. O väčšinu sa postarali Naruto a Chouji, no po chvíli napätia sa každý znova uvoľnil a správal sa, ako vždy. Satoko teraz bola v roli pozorovateľa. Nesnažila sa do ničoho zapájať, len sledovala interakcie medzi ostatnými.

„Satoko, môžeme sa porozprávať?“ opýtal sa znenazdajky Kiba.

Satoko zastala uprostred pohybu a kus mäsa vykĺzol spomedzi paličiek naspäť na tanier. S povzdychom zabodla pohľad do stola a opäť zodvihla spadnuté mäso. „Nemyslím, že si máme ešte čo povedať. Všetko potrebné som sa dozvedela včera,“ zamumlala.

„Ja si zase myslím, že máme čo prebrať,“ stál si za svojím Kiba a vstal od stola. Pokynul jej hlavou. „Poď so mnou, prosím.“

Satoko otrávene prekrútila očami a vstala. Nasledovala Kibu von z reštaurácie, kde sa mladík oprel lakťami o zábradlie a zadíval sa na ulicu. Jeho čierna kožená bunda sa zaleskla pod slnečnými lúčmi. „Tak čo dôležité si chcel prebrať?“ opýtala sa Satoko a zastala si vedľa neho, aby neblokovala vchod do budovy.

„Ako vidím, batoh s oblečením ti padol vhod,“ podotkol a premeral si ju od hlavy po päty. „Pristane ti to.“

Dievčina si skľúčene preložila ruku cez brucho a chopila sa predlaktia tej druhej. Uhla od neho pohľadom. „Ď- Ďakujem. Povedala som si, že je čas na zmenu, keď už sa v Konohe nejakú dobu zdržím,“ odvetila. „Len mi prosím nepovedz, že toto je tá dôležitá vec, ktorú si chcel prebrať,“ dodala, aby zamaskovala svoje zahanbenie.

Kiba si povzdychol a porazene zvesil hlavu medzi plecia. „Ty proste nedokážeš prijať kompliment bez pripomienok, že?“

„Povedala som predsa, že ďakujem,“ ohradila sa Satoko a nafúkla líca. „Ťažko ale uverím tomu, že si ma odtiahol od obeda, len aby si mi povedal toto. Po včerajšku sa v tvojej blízkosti necítim najbezpečnejšie a byť s tebou alebo so zvyškom tvojich kamarátov je posledná vec, po ktorej teraz túžim, Kiba.“ S povzdychom si kľakla a oprela sa čelom o zábradlie. Príjemne ju zachladilo na pokožke, pričom jemne rozčechralo jej ofinu a vystavilo na obdiv jej značku v tvare plameňa.

Kibovi sa jej slová zabodli priamo do srdca ako naostrený šíp. Tvárou mu prebehol smútok, ktorý si však Satoko nevšimla a Kiba bol za to úprimne rád. Rýchlo zatrepal hlavou, aby nadobudol pokoj. „Prejdem teda rovno k veci,“ uviedol, nespúšťajúc pohľad z ulice rozprestierajúcej sa pred nimi. „Počula si odkaz od Hokage, že?“

„Hm? O tom, ako sa zriekla plánu vŕtať sa mi v hlave, ak budem poslušná? Sasuke mi niečo také pretlmočil,“ odvetila nezaujato.

„Nie. Počula si to priamo, mám pravdu?“

Náhle medzi nimi nastalo ticho. Satoko sa prekvapene pozrela na hnedovlasého mladíka. V tvári mala vpísaný čistý zmätok. „Podľa čoho usudzuješ?“ opýtala sa napokon a naprázdno preglgla.

Kiba sa jej pozrel do očí s úsmevom plným nehy, ktorý uňho Satoko v živote nevidela. Alebo sa možno len snažila prehliadať ho. Po chrbte jej prebehol mráz, dych sa jej zadrhol kdesi v krku. V hlave jej znela jediná myšlienka. Prosím, prestaň!

No Kiba jej myšlienky neregistroval. „Máš zlozvyk nakrčiť nos, keď si sústredená,“ vysvetlil s tichým smiechom.

Satoko sa do líc nahrnula červeň a automaticky si pritisla dlaň k nosu, čo u mladíka vyvodilo ešte väčší smiech. Predsa len mala aj svoju roztomilú stránku. Občas skrytú veľmi hlboko, ale Kiba si vážil každý moment, kedy vyplávala na povrch. „To bola rana pod pás,“ zamručala.

„Skôr malá rada, aby si zapracovala na svojich hereckých schopnostiach. To ale tiež nie je téma, kvôli ktorej som ťa ťahal od obeda.“ Na chvíľu sa odmlčal a opäť sa od nej odvrátil. Zamračil sa, jeho úsmev pomizol. „Čo teraz plánuješ robiť?“

„Čo tým myslíš?“

„Si v Konohe, o Takigakure sme zatiaľ nič nezistili a Hokage ti prakticky dala slobodu. Máš teraz nejaký cieľ?“ rozviedol svoju otázku.

„Neviem,“ odvetila Satoko úprimne a pokrčila plecami. „Neviem, či ešte niekto z Takigakure žije. Neviem, kde ich hľadať ani ako obnoviť našu dedinu. Neviem ani, čo robiť, ak by som ostala v Konohe. Stále občas čakám, že mi niekto zabodne kunai do chrbta alebo sa bude snažiť získať informácie, ktoré ani nemám. Teraz chcem mať len chvíľu pokoj od všetkých problémov. Som z toho unavená.“

„Takže na teraz ostaneš bývať u Sasukeho? Ak by si potrebovala, môžeš sa vrátiť k-“

„Nie,“ prerušila ho a záporne pokrútila hlavou. „Tak či onak som príživník, ktorý musí byť pod dozorom. Nechcem ostať žiť u Sasukeho a taktiež sa nechcem vrátiť do tvojho domu, Kiba. Najradšej by som sa úplne osamostatnila a nespoliehala sa na nikoho. Zatiaľ som nad svojou budúcnosťou ešte nerozmýšľala, no nechcem byť na nikom závislá. Chcem byť sama sebou a robiť veci, ktoré uznám za vhodné ja, nie tie, ktoré mi vnuknú ostatní.“

Kiba párkrát prekvapene zamrkal. Toto bola asi najdospelejšia vec, akú od nej za celú dobu, čo sa poznajú, počul. Až sa čudoval, že to naozaj vyšlo z jej úst. „Sú ale niektoré veci, ktoré sama nezvládneš. Niekedy je dobré vedieť, že sa dokážeš na niekoho spoľahnúť, nie?“

Satoko sa kyslo usmiala. „Lenže zatiaľ mi to nikdy nevyšlo podľa predstáv,“ odvetila a vstala. Napravila si rozstrapkanú ofinu a zvrtla sa na päte. „Ak je to všetko, idem naspäť. Stále som hladná,“ dodala a vošla do reštaurácie.

„Niekedy je ťažké odhadnúť, čo si myslíš, Satoko,“ utrúsil Kiba viac-menej pre seba s trpkým úškrnom a taktiež sa vydal naspäť k stolu.

Satoko klesla na svoje miesto a s natešeným úsmevom sa chopila paličiek. „Tááák a konečne sa poriadne najem,“ zatiahla a pozrela na gril, no vzápätí skamenela, keď si uvedomila, že takmer všetko jedlo zmizlo. „Eh?“

„Chouji to dorazil, len čo si vstala od stola,“ vysvetlil nenútene Sasuke, popíjajúc zelený čaj z keramického pohára.

„To nie je fér. Mala som sotva päť kúskov,“ namietla Satoko a sklamane pozrela na svoj prázdny tanier, kde ostalo len trocha stopy po BBQ omáčke.

„Ak chceš, môžeš si objednať ďalšie,“ navrhol bez obzretia.

Satoko sa v očiach objavili iskričky nádeje. „Vážne?“

„Samozrejme, ak to máš čím zaplatiť,“ pokračoval.

A nádej bola tá tam. Satoko porazene zvesila plecia. S povzdychom začala škrabať paličkami po tanieri, rozmazávajúc nezaschnutú omáčku po celej ploche. S urazene našpúlenými perami na striedačku zazrela po Sasukem aj Kibovi.

„Nech sa páči,“ ozvalo sa a na ich stole pristál ďalší tanier s nespracovaným mäsom. Chouji sa hneď zhostil svojej úlohy a rozprestrel jedlo po oboch griloch ako profesionál.

Satoko zmätene pozrela na Sasukeho. „Takže objednať ďalšie, huh?“

„Možno ťa to odnaučí odbiehať od obeda,“ odvetil Sasuke rovnako ľahostajným tónom ako vždy a rýchlo z grilu uchmatol prepečený kus mäsa, skôr, než to stihla spraviť Satoko. K ušiam mu doľahlo jej protestné zakňučanie, no neplánoval sa ho vzdať. Vložil si ho do úst tak pomaly, aby to Satoko videla a kútiky úst sa mu nadvihli v provokačnom úškrne. „Mala by si byť obozretnejšia. Nebudú objednávať nové taniere donekonečna,“ podotkol a ďobol jej paličkami doprostred čela.

Satoko zafunela.